Prekliata temnota 4

Keď Rose zaparkovala pred radovým domom, už to bola zase ona – kožený kabát, zabijacke čižmy a ozbrojená.

Chvíľu zostala sedieť. Skúška dôvery. Srdce jej bilo v hrudi, ale myseľ mala pokojnú. Dostane tabuľky skôr ako Carolinini skorumpovaní priatelia a postará sa o to, aby ich múzeum nikomu nepredalo, pod žiadnym nátlakom.

Vystúpila a celkom normálne stlačila zvonček. Po niekoľkých sekundách otvoril usmiaty Ekrem. „Tušil som, že neodoláš.“

Vošla dnu bez pozvania. „Idem do toho,“ vyhlásila rozhodne. „Tabuľku chce kúpiť súkromná osoba. Nesmie ju dostať.“

Mykol plecami. „Každý máme svoje ciele.“ Podal jej ruku.

Pevne mu ju stisla. „Tak nech sa k nim dostaneme.“

Ekrem jej rukou naznačil, aby šla ďalej, do útulnej obývačky v modernom štýle. Tam sa už v kreslách a na gauči rozvaľovali jeho komplici.

„Páni, máme posilu. Rosemary súhlasila, že nám pomôže za akceptovateľných podmienok.“

Muži zvedavo vstali. Jeden k nim pristúpil.

„Toto je Levent, môj... muž pre všetko,“ predstavil ho Ekrem. Potom uviedol aj mená ostatných. Všetci mali arabské, trochu neobvyklé mená. A tiež prízvuk.

Nuž čo, jej poslednou starosťou je ich pôvod. „Takže, chcem polovicu sľúbených peňazí vopred, všetky výdavky uhradíš ty a nemáme veľa času.“ Vložila si ruky do vreciek. „Zábava môže začať.“

V ten večer sedela Rose pred počítačom so šálkou silného čaju a skúmala terén okolo stanice, ktorú sa chystali vykradnúť. Zapisovala si zaujímavosti, frekvenciu premávky a počet metrov k ďalším budovám.

Ekremových mužov poslala po modrotisky plánov stanice. Nedostanú sa k nim práve legálne, ale nevyjadrili sa, že by išlo o nemožnú úlohu.

Ako si tak zapisovala rutinné veci, v hlave sa snažila pochopiť, prečo by v prípade tabuľky mal byť zahrnutý Kamal a možno aj jej sestra. A ako je to s Conorom, že robí také dôležité rozhodnutia.

Niečo tu nehrá. Na bezcennú tabuľku o ňu má záujem priveľa jedincov.

„Vyzeráš, ako keby si zjedla citrón,“ ozvalo sa za ňou.

Zdvihla pohľad. Ekrem sa opieral o zárubňu a ako vždy jej bral dych. Ako sa ovládne, aby po ňom pri prvej vhodnej príležitosti neskočila? Preglgla. „Len mi veľa vecí nedáva zmysel.“

Vošiel a obkročmo sa posadil na stoličku pred stolom. „Možno niektoré objasním. Pýtaj sa.“

Odložila pero. „Odkiaľ pochádza tabuľka?“

„Materiál je z Egypta, tam bola vyrobená. Ale predpokladám, že odvtedy cestovala svetom.“

„A písmo?“

„Tajné písmo vysokopostavených členov vtedajšej spoločnosti,“ vysvetlil po pravde. Kamal použil písmo vytvorené nimi a niekoľkými ďalšími známymi, aby ho nik neprečítal. Nemalo pravidlá, nebolo z ničoho odvodené. Patrilo len im. „Jazyk je trochu obtiažnejší. V tých dobách sa na magické rituály používali veľmi staré zvyky a aj zaklínadlá. Slová stratili zmysel, ale nie moc.“

Oči jej priam iskrili zvedavosťou a Ekrem jej túžil povedať všetko. Ale odohnal by ju. Ani chápajúca Rose by nezvládla príbehy o jeho minulosti a vyčíňaní, ktoré nemohol poprieť. A navyše ako smrteľníčka mágiu nepochopí.

„A ako je možné, že o nej toľko vieš, keď si s ňou najlepší experti v krajine nedokázali poradiť?“

Nadvihol jeden kútik úst. „Lebo som dobrý,“ šepol sebavedome.

Prižmúrila svoje rozkošné hnedé očká. „Niečo mi tajíš. Nemám to rada.“

Mykol plecami. „To podstatné vieš.“

„Čo keby som ti povedala, že asi nie si jediný dobrý v týchto veciach? Niekto ide po tabuľke. A má sakra viac moci ako ty.“

Ekrem sa napol. „Čo tým myslíš?“

Niečo v jeho pohľade ju vydesilo. Akoby bol ochotný ísť cez mŕtvoly. „Moja odpoveď závisí od tých tvojich.“

Premáhal sa, aby jej neublížil. Potrebuje tú tabuľku! Proste ju musí mať! „Čo chceš vedieť?“

„Úprimne, len praktické veci,“ vzdychla a zaklapla počítač. „Hovoria ti niečo mená Conor, Isobel Wallisová, Salvator Anglický, prípadne Kamal alebo Carolina Bloomová?“

Podľa jeho pootvorených pier vedel. A dosť. Mračil sa. Akoby sa chystal zabíjať. „Poznám. Pridobre.“

Povedala mu o Conorovom pláne dostať tabuľku mimo verejnosti.

„Musíme ho predbehnúť!“ vyhlásil. „Celá jeho banda je hnaná niečím, čomu nerozumejú.“

„A prečo som dnes asi dorazila?“

Jej pokojný tón v ňom vyvolával pokoj. Už je to dlho, čo sa mohol spoľahnúť na niekoho iného. Čo nemusel niesť ťarchu svojich činov a rozhodnutí sám. Rose zvládala jeho situáciu s podivnou ľahkosťou.

„Poznáš tých ľudí? Ktorých si mi práve vymenovala?“ vyzvedal.

Mykla plecami. „Niektorých viac, iných menej. O Salvatorovi viem, že je miliardár. Conor preňho pracuje, preto má veľkú moc nad úradmi. A vďaka Iaobel môže využiť kontakty v múzeu.“

„Rád by som sa vyhol konfrontácii,“ priznal. „Nemám ich rád. A oni mňa ešte menej.“

Zamyslela sa. Všetci, aspoň pokiaľ vedela, sú Briti. Možno s odlišnými koreňmi, ale tunajším občianstvom. Dokonca aj Kamal ho získal. „Odkiaľ si?“

„Hm?“

„Krajina. Z ktorej pochádzaš. Počujem prízvuk.“

Pousmial sa. „Egypt,“ povedal. „Mesto Nubt.“

Zamrkala. „Chceš povedať Kom Ombo.“ To mesto bolo predsa premenované pred tisícročiami a nie je to práve metropola.

„Aha. Iste.“ Očervenel. „Daj si pauzu,“ poradil jej a vstal.

Rose mala stále neblahé tušenie. Sledovala, ako odchádza a dala si malé predsavzatie, že sa trochu pozrie na jeho spojenie s tými šialencami, ktorí medzi seba naverbovali jej sestru.

O dva dni neskôr mala Rose celkom jasnú predstavu o hierarchii medzi jej súpermi. Salvator riadil samotnú nadnárodnú sieť, pričom väčšina jeho známych riadila dcérske spoločnosti z jedného centra v Londýne.

Kamal nedávno prebral pobočku. Conor mal na starosti až dve vetvy a potom sa dostala k menám ako Damian Areleous, Will Stenger, oboch poznala z videnia. A nasledovali tucty mien, ktoré jej veľa nehovorili.

Urobila si malú tabuľku s prepojeniami a najviac ju zaujímali štyri osoby – akási Zoe, Jason, Javier a Oliver. Všetkých videla na svadbe, robili ochranku a od Liny sa dozvedela, že sú niečo ako Salvatorova súkromná armáda a výzvedná služba.

Takže ak preňho pracuje Conor, môže využívať ich služby.

Prezerala si toho podivného pavúka na mobile, zatiaľ čo jej chirurg upravoval sadru na nohe. Ekrem stál vedľa nej a trochu do nej drgol, aby sa spamätala.

„Ach, áu!“ povedala. „Kedy to prestane bolieť?“ sťažovala sa, pretože vošla sestrička, ktorú nepodplatili.

„Len čo zaberú lieky, slečna,“ uistil ju lekár. „Hotovo.“

Bola to hlúpa komédia, ale nemali na výber. Rose potrebovala alibi a nič nie je lepšie ako zlomenina. Ekrem ju vo falošných bolestiach priviezol do nemocnice, kde už mali podplateného chirurga, a hral ustráchaného milenca.

Na začiatku ho nechcela pustiť na verejnosť, ale tvrdil, že kamery ho nezachytili a nikto nepozná jeho podobu. Uverila, až keď jej ukázali záznam z múzea. Namiesto Ekremovej mladej tváre na ňom bol zjazvený, starší zlodej.

„Ako?“ nechápala.

Neprezradil jej svoje tajomstvo. Našiel vhodného doktora, uskutočnil transakciu a pomáhal jej s fingovaním zlomeniny. Takto bude mať dôkaz, že neexistuje šanca, aby okradla políciu na druhý deň.

„Predpísal som vám lieky, slečna, a o tri týždne sa príďte ukázať.“

„Ďakujem, doktor. Miláčik?“ pozrela na svojho “priateľa“.

„Pomaly, zlatíčko.“ Úprimne sa usmial a v tvári mal účasť. Toho chlapa zbožňovala! Pomohol jej vstať, dal jej do ruky jednu barlu a sám ju z druhej strany podoprel. „Zvládneš to?“

„Áno. Poďme. Som unavená.“

Opustili ordináciu, predviedli sa pred niekoľkými zamestnancami a konečne sa dostali do auta. Rose si prehodila zdravú nohu cez zasadrovanú a vrátila sa k mobilu.

Ekrem vyštartoval. „A toto divadielko nám má pomôcť?“

„Nie, len mne. Ty už zločincom si.“

„Povedala zlodejka.“

Uškrnula sa a zložila si sadru. „Ja kradnem, aby som veci navrátila.“

„Nič to nemení na fakte, že sa dokážeš vlámať iným ľuďom do domov a otváraš sejfy.“

„Drobnosti. Čím sa živíš ty? Máš aj nejaké ľudské zamestnanie?“

To sa ťažko vysvetľovalo. Ekrem nemal nič. Jeho muži však kedysi investovali a to im vynieslo nesmierne bohatstvo. Teraz, keď bol oslobodený, naňho prepísali polovicu dlhopisov a cenných papierov.

Ekrem je však vojak. Narodil sa ako šľachta, ale jeho miesto bolo v armáde. Netušil, čo vôbec bude robiť, keď konečne získa tabuľku. Jeho život nemal cieľ.

„Som prirodzene bohatý,“ odpovedal nakoniec. „Nemám bežné zamestnanie.“

Odfrkla si. Len ďalší nafúkaný boháč. Ktorý jej čoskoro dá milión libier.

Zastali pred jeho konšpiračným domom, kde Rose dala posledné školenie pred zajtrajšou lúpežou. Budú musieť byť na sekundu presní a nezaváhať.

Na ďalší deň pršalo. Rose pociťovala žalúdočnú nervozitu ako pred každou akciou. A teraz navyše šla proti polícii. Nie je to niečo, čo by si rada dala do životopisu.

Kým s Ekremom čakali v aute zaparkovanom neďaleko stanice, omotávala si okolo hrude pevnú látku. Bola celá v čiernom, chýbala už len kukla. Do očí si dala farebné šošovky.

„Prečo si to na seba dávaš?“

Otočila sa k Ekremovi. „Stiahne mi to prsia k telu. Svedkovia nebudú vedieť, či som mladý muž alebo žena.“

„Páni. Praktické.“ So záujmom na ňu pozrel. Toto dievča je pridobré pre svet. Jej sladká nevinnosť bola ako soľ do jeho rán. Rose verila v spravodlivosť. Kradla, ale s dobrým úmyslom. Nechcela pochvaly ani ocenenia. Vedela, že bude navždy v utajení.

„Počkaj, pomôžem ti.“ Stiahol látku a zaväzoval šnúrky, kým si pridŕžala vlasy. Mala nádhernú pokožku. Nadýchol sa jej vône.

„Vďaka.“ Mierne stuhla, keď sa jej dotkol. Tak veľmi túžila, aby ju znova hladil. Pokrútila hlavou. Na romantické sny tu nie je miesto.

Obliekla si čierny rolák a v rukách zvierala plochý batoh. Po chvíli si všimla, že ju Ekrem pozoruje s leskom v očiach. „Čo?“

„Si výnimočná žena, Rose,“ povedal úprimne. „Mrzí ma, že som bol k tebe na začiatku hrubý. Taký nie som.“

Niečo sa v nej pohlo. Mala pocit, že skutočne nerád ubližuje. Čo je dosť vzácne. „Ja viem.“

„Naozaj?“ pochyboval.

„Ekrem, prepadol si ma v mojom byte, nahú. Mohol si si vziať, čo si chcel a to bez opýtania. Neurobil si to. Nepomstil si sa mi za tabuľku. To už niečo značí.“

Malá útecha v porovnaní s masakrom, ktorý má na svedomí. „Nie som ten dobrý.“

Mykla plecami. „Ani ja.“ Prisunula sa k nemu bližšie. To trápenie mu pridávalo roky na jeho mladistvej tvári. „Nechceš sa mi s niečím zveriť?“

Zovrel pery. Chcel jej povedať pravdu. Nevedel prečo, ale chcel. Možno aby ju odohnal a možno v nádeji, že ho konečne odstrčí.

Nadýchol sa. „Mám na rukách krv, Rose,“ šepol takmer nečujne.

Trhla sebou, zhrozená. Ona nikdy nikoho nezabila. Nechcela a nemienila. Ani len v sebaobrane. „Ty... si niekoho... zabil?“

Uhol pohľadom. Bubnovanie dažďa mu znelo ako popraná čata. „Áno. Kedysi. Veľmi dávno.“

Rose sa nadobro roztriasla. „Chytili ťa?“

Cynicky sa zasmial. Čo ho chytili? Strávil tisícky rokov zaživa pochovaný v sarkofágu! Pri živote ho udržala len mágia jeho rodiny. „Chytili a potrestali. A ten trest nikomu neprajem.“

Odtiahla sa od neho. Netušila, ako s informáciou naložiť. Ekrem niekoho zabil. Ale odkedy ho poznala, robil všetko pre to, aby krv neprelial. Poučil sa? Musela dúfať, že áno.

Pípli im hodinky. Je čas. Urýchlene vystúpila do dažďa. Prebehli cez ulicu, obišli budovu a na zníženej streche našli svoj cieľ – vetraciu šachtu.

K Roseinej obrovskej radosti polícia sídlila v stovky rokov starom dome, renovovanom naposledy pred päťdesiatimi rokmi. Vetracie šachty teda ústili na streche.

Prednedávnom sa tento systém prestal používať, ale šachty zostali. Neviedli síce všade, ale mohli ich dostať do srdca budovy polície.

Presne na druhé pípnutie stopiek sa priamo na ceste zrazili dve autá – Ekremovi muži. Obaja skúsení vodiči. Tú haváriu preberali zo všetkých uhlov celé dni, aby sa Rose uistila, že sa im nič nestane.

Oni sa len uškŕňali, akoby boli nesmrteľní.

Prvé auto začalo podľa plánu horieť. O sekundu neskôr sa z budovy vyvalila väčšina policajtov v snahe chrániť životy.

Rose si nasadila kuklu a skúsene sa nasúkala do šachty. Trochu pochybovala, či sa to podarí aj jej spoločníkovi o veľkosti hory, ale Ekrem sa nesťažoval.

Pridržiavajúc sa rukami v špeciálnych rukaviciach zliezla kolmo nadol, potom do prvého otvoru, ktorý našla. Hneď za ním bola chodba. Opatrne odstránila mriežku, len čo sa uistila, že chodba je prázdna.

Vyšmykla sa von. Nikde nikto. Nejaké hlasy zdola. Potichu cupitala na okraj chodby a nazrela za roh. Naznačila Ekremovi, že vzduch je čistý.

Podľa kópii modrotiskov sa sejfy mohli nachádzať len v niekoľkých miestnostiach a oni ich museli všetky prejsť. Kamery boli len na spodných poschodiach.

Systematicky prehľadávali jednu chodbu za druhou, podliezali presklené dvere kancelárií a krčili sa v tieňoch, keď poslední opozdilci vybiehali na ulicu.

„Rose,“ šepol Ekrem.

Pribehla k nemu. Ukázal na otvorenú miestnosť s unudeným strážnikom pri pulte. Za ním sa tiahli police plné dôkazov.

Prikývla. Musia sa ho zbaviť. Ekrem ju postrčil za stĺp. „Ja to urobím. Teba nesmú vidieť.“

Uľavilo sa jej. Z batohu vytiahla malú fľaštičku a hrubú handru. „Nevdýchni to,“ varovala ho potichu. „Silno mu to pritlač k tvári.“

Zadržala dych a naliala chloroform na handru. Ekrem si ju vzal, vbehol dnu a než sa strážnik vôbec spamätal, na tvári mal pricapenú omamnú látku. Pár sekúnd na to ho už opatrne uložil na zem.

Rose na nič nečakala. Vpálila dnu a rozhliadala sa. „Detektív mi povedal, že tabuľka bude v sejfe. Musíme nejaký nájsť.“

Rozdelili sa. Rose ich našla na opačnej stene, čiastočne zakryté škatuľami s baleniami marihuany. Odtlačila ich. „Mám to!“

Ekrem k nej ihneď pribehol. „Otvoríš to?“

Prezrela si do steny vstavaný sejf. „Mala by som.“ Vybrala stetoskop. „Je to starý model. Choď strážiť chodbu.“

Nerád ju poslúchol. Chcel tú tabuľku mať bezpečne v rukách. Svrbeli ho dlane. Už len chvíľu. A potom len posledný kúsok.

Nepokojne striehol. Jeho muži neodpútajú pozornosť navždy. Ani mágia nie je všemocná. Ochráni ich pred zranením a nafinguje falošné pre záchranárov a polícia stratí záujem.

Pozrel na hodinky. Ubehlo sotva pár minút. Počul pravidelné ťukanie, keď sa Rose snažila nájsť kombináciu.

Zastavil na rohu a oprel sa o stenu. Cítil sa zle, že nemohol Rose povedať celý príbeh. Pomáha dobrej veci. A nikdy nezistí, koľko bytostí jej bude vďačných. S ním na čele.

Určite by ju to zaujímalo. Je to zvedavá osôbka. A dobrá. Preto by ho odsúdila. Videl, ako sa zhrozila, keď sa priznal k vražde. A to bol len mierny názov toho masakru.

Ponorený do myšlienok si nevšimol príchod dvojice policajtov.

„Pane, kto ste?“ oslovil ho jeden.

Ekrem spozornel a vystrel sa. „Nič sa nedeje, pokračujte v práci,“ pokúsil sa o jednoduché riešenie.

„Tu nemáte čo robiť. Máte preukaz?“

Fajn. Po dobrom to skúsil. Vrhol sa medzi nich, jedného zhodil na zem a druhého udrel do rebier. Odskočil z ich dosahu, čo najtichšie našľapoval. Zhodil na zem aj druhého a keď chceli vstať, pridržal ich oboma rukami dolu.

Bránili sa, kým na nich nevypustil svoju mágiu. Jeho ruky aj oči zasvietili nazeleno. Zvíril sa okolo neho zelený prach.

Prenikol do myslí mužov, našiel poslednú spomienku a vytláčal ju von. Objavila sa v podobe zhmotneného prachu nad ich hlavami. Rozprášil ho.

Muži nehybne ležali, krátkodobo omráčení. Ekrem si už chcel vydýchnuť, ale zachveli sa mu chĺpky na krku. V pokľaku sa otočil.

Rose mala oči dokorán, v oboch rukách tabuľku zabalenú v plastovom obale. Vybrala ju práve vo chvíli, keď rozhovor ustal a zazneli zvuky boja.

V absolútnom šoku civela na dohasínajúce zelené svetlo. Cítila, ako sa jej trasú kolená a mozog odmieta prijať, čo práve oči videli.

„Rose,“ začal opatrne, aby ju upokojil.

To ju prebralo. Čokoľvek sa stalo, práve to prekročilo určité hranice. Nadišiel čas na plán B. Pritisla si tabuľku k hrudi a spoza opaska vybrala dymovnicu.

Hodila ju priamo na Ekrema. Chodbu okamžite naplnil hustý mliečny dym a ona mala dosť času ukryť tabuľku do batohu.

Nebol to pre ňu cudzí scenár. Teda mimo toho zeleného svetla a faktu, že Ekrem jej asi niečo zabudol povedať.

Kopla do stojana na kvety, ktorý sa rozbil a prilákal Ekremovu pozornosť.

„Rose, ja ti to vysvetlím,“ kašľal, mieriac k zdroju zvuku.

Ona sa zatiaľ prikrčila na všetky štyri a preplazila sa okolo neho. Pľúca jej išli prasknúť, ale odolala potrebe kašľať. Kukla pôsobila ako slabý filter.

Vstať sa odvážila až za rohom. V hlave si vybavila plány budovy. Vždy mala minimálne jeden záložný plán, keby sa niečo pokazilo. Dúfala, že tento nebude musieť použiť.

Zbehla o poschodie nižšie. Policajti sa už vracali dovnútra a dym ich prilákal hore. Ukryla sa v prázdnej miestnosti, kým okolo nej prešli.

Plná adrenalínu otvorila okno na konci chodby a uľavilo sa jej, keď uvidela odkvapovú rúru len pár desiatok centimetrov od rímsy.

Prehupla sa von, skočila na odkvap a náhlivo sa spúšťala dole. Zhlboka dýchala, chladný dážď jej pomáhal nepanikáriť.

V úzkej bočnej uličke sa oprela o múr a zložila si kuklu. Vlasy jej hneď zvlhli, ale bolo jej to jedno.

Pustila sa do behu. Čoskoro zmizla v spleti ulíc Londýna.

Kým sa Ekrem prebil von a vymazal pamäť polovici zúčastnených, oči mu slzili a Rose nikde nezahliadol.

Šťavnato zanadával. Tak blízko. A tabuľka je opäť preč. Čo ho to napadlo, čarovať tak blízko nezasvätených? Jasné, že Rose spanikárila. A teraz niekde pološialená pobehuje ulicami.

„Ekrem, čo sa stalo?“ pribehli k nemu zvyšní muži, slúžiaci ako záloha. Ostatných už odviezla záchranka. Potrvá asi hodinu, kým zahladia stopy.

„Rose ušla s tabuľkou,“ precedil medzi zuby. „Videla ma mazať mysle.“

Vydesene naňho pozreli. S týmto nerátali. „Čo urobíme?“

Nemá na výber. „Vystopujte ju. Odvlečieme ju do sídla. V Londýne už nie je bezpečne.“

„A čo ak sa k nej prvý dostane Kamal? Alebo upíri?“

Aj to bola reálna možnosť. Nechcel ani pomyslieť, akú výhodu by nad ním získali. A hlavne, ako by zdeptali nezávislú Rose.

„Upíri o nej nevedia. Kamal je stále v Rusku.“

Muži to radšej viac nerozoberali. Rozbehli sa každý iným smerom a Ekrem tiež.