Tisícky, pravdepodobne desiatky tisíc svetielok osvietili steny, rozťahané ako vianočné žiarovky kam len oko dovidelo. To, čo sa zdalo byť priepasťou, sa zmenilo na akýsi komín s cestičkou vedúcou po jeho obvode hlbšie a hlbšie v tvare špirály.
Tisícky, pravdepodobne desiatky tisíc svetielok osvietili steny, rozťahané ako vianočné žiarovky kam len oko dovidelo. To, čo sa zdalo byť priepasťou, sa zmenilo na akýsi komín s cestičkou vedúcou po jeho obvode hlbšie a hlbšie v tvare špirály.
„Sme si stopercentne istí, že nás spomalenie času nezasiahlo?“ uisťovala sa Selena, zatiaľ čo Stefan hádzal do poľa pred nimi predmety, aby stanovil jeho hranice, a Vasily sa znovu vrátil k neznámemu stroju.
Selena bola na pastvinách a škrabkala svojho koňa na krku, keď pocítila ako sa ochranná mágia okolo paláca zachvela a vpustila dve neživé bytosti.
Ellinor ju varovala, že časom jej vnímanie ešte viac zosilnie a pokryje doslova celý svet. Čiastočne sa toho obávala. Už aj tak mala v hlave plno a má sa to len viac znásobiť? Nechcela o tom ani uvažovať. Stále však necítila vyššie bytosti a ani mocnejších a starých nesmrteľných.
Selena ležala v tme, oči upreté do stropu, neschopná zaspať. Palác stíchol, ako sa všetci na noc zavreli vo svojich komnatách. Jej myšlienky sa utíšiť odmietli.
S dlaňou na srdci sa snažila vyhnať tupú bolesť obnovenú príchodom Moru, ale myšlienka na to, že je len pár metrov od nej, všetko len zhoršovala.
Selena sedela schúlená na gauči v salóniku. Mor potreboval nejaký čas na spracovanie nových informácií a pár hodín strávil s Hladom v altánku, zatiaľ čo Ellinor pripravila kamarátke čaj so štedrou dávkou rumu.
Keď sa Jazdec konečne odhodlal čeliť svojmu náprotivku, princezná naňho prísne pozrela a dopriala im súkromie.
Mor viac nedokázal zostať v dŕžave Gardy. Abby mu nevedela pomôcť a Ray sa mu aktívne vyhýbal. S pátraním po Selene boli nepoužiteľní. Niekoľkokrát sa vrátil do svojho paláca, v nádeji že by sa tam eventuálne objavila, ale vždy ho našiel rovnako prázdny, len s dierou vo vonkajšom múre, ako nezameniteľná pripomienka na deň, keď sa ich osudy preplietli.
Mor sedel naspäť v Abbynom a Rayovom príbytku v pobreží a už asi stý raz si prehrabol vlasy, v očiach pohľad zbitého šteniatka. Dvaja vodcovia Gardy si vypočuli novinky o Seleninej strate krídel a nemohli nesúcitiť. Bol to však Jazdec, o ktorého sa báli viac, pretože vyzeral akoby stratil končatinu. Bol bledý a občas sa zatriasol. „Je to moja vina,“ sypal si popol na hlavu. „Keby som ju nevydieral, nikdy by sa do tejto situácie nedostala. Mohla naďalej pomáhať, čo bola jediná vec, po ktorej v živote túžila, a vzal som jej ju! Vzal som anjelovi krídla!“ Oči mal červené od nepreliatych sĺz. „A teraz je niekde tu,“ ukázal okolo seba, hoci mal na mysli celú planétu. „Sama a bez pomoci.“
Selena sotva cez slzy videla ako jej kôň cválal vzduchom smerom k zemi. Kŕčovito zvierala Elronda, pradúceho ako o život, akoby vedel že ju to upokojí. Pristáli kdesi na čistinke uprostred lesa, na malom zráze s výhľadom na údolie.
„Nie, nie, nie,“ zopakovala Selena, tentoraz prosebne.
Zviera na ňu trpezlivo žmurklo. Bytostne cítila jeho prítomnosť, jeho energiu. A nielen to. Ako anjel vnímala život a duše okolo nej, ibaže tentoraz... tentoraz mala v hlave doslova celú planétu. Každú jednu dušu, každú živú bytosť. Ich prepletené sily, osudy a tragédie.