Iskra života 6

 

Stefan sa veľmi pohodlne uvelebil na stoličke, predstavil sa menom, ale nie titulom, vyložil si nohy na stôl a ani na chvíľu sa necítil ohrozený upírkou, ktorá naňho zazerala. „Mám tri deti, ktoré ako koníček vyhadzujú do vzduchu predmety a budovy a raz dokonca kanalizáciu. Tvoj pohľad ma nevydesí, dievča,“ uistil ju lenivo.

 

Addie zaškrípala zubami. „Si ako ja. Upír. Ale nikdy v živote som ťa na Arese nevidela.“

Stefan zacmukal. „Pevne verím, že sa naň niekedy pozriem. Teda až môj manžel zdokonalí svoje technológie. Náš posledný výlet do vesmíru nám neurobil dobre.“ Pozorne sledoval Adalyninu tvár, či sa zarazí nad pojmom manžel, ale ani brvou nemihla. Zdalo sa, že ju tá veta ani neprekvapila.

„Aj tak by vás neživí nevpustili,“ mávla nad tým rukou. „Ako dlho ešte bude tento výsluch trvať? A čo mám urobiť, aby ste ma pustili? So strojom si robte čo chcete.“

Stefan pozrel do kamery. Vasily bol viac než zvedavý na túto situáciu, primárne pre to, že sám vytvoril a využíval umelú inteligenciu. „Ublížili ti niekedy? Tieto... bytosti?“

Adalyn zovrela pery. „Žijem na nehostinnej planéte pod kupolou,“ zdôraznila. „Musím šetriť jedlom, pretože máme výpadky keď sa produkcia tekutiny zastaví, než sa opraví čokoľvek čo práve v tej chvíli zlyhalo. Moji rodičia zomreli počas budovania kritickej infraštruktúry, aby som mohla mať lepšiu budúcnosť a napriek tomu bývam v polorozpadnutej budove bez ohrievania. Môj ľud sa nemôže vrátiť domov. Nemôžeme obchodovať s inými rasami. Ani nevieme či žijú! Nestačí?“

Upír si jazykom prešiel po zuboch. „Iné rasy... nežijú na Arese?“

„Nie. Každá rasa je na inom objekte.“

„Koľko planét a mesiacov je vôbec obývaných v Slnečnej sústave?“

Adalyn zamrkala. „Heliovej sústave.“

„Prosím?“

Pobavene ukázala prstom nad seba. „Heliova sústava. Helios. Tá veľká žltá hviezda. Slnko je ľudový názov.“

„Ospravedlňujem sa. V Heliovej sústave. Kde všade sú základne?“

„Odkiaľ ste že ani niečo takéto neviete?“ Adalyn začala byť podráždená. „Povedala som vám toho o nás dosť. Na dnes končím.“ Prekrížila si ruky na hrudi. „Kým sa nedozviem viac, alebo ešte lepšie – kým ma nepustíte!“

Stefan súhlasne prikývol. „Chápem. Čo sa týka tvojho zajatia, nemáme v úmysle ťa tu držať večne, ale asi chápeš, že ak ťa pustíme, rozhlásiš čo si videla a to ohrozí naše bezpečie.“

Adalyn si odfrkla. „Nemáme ani poriadne lode. Môj ľud hrozbou nie je. Neživí sú.“

„Takže nemáte palebnú silu, s ktorou by ste dorazili?“

Hystericky sa zasmiala. „Nesmieme mať ani len automatické strelné zariadenia.“ Unavene si pretrela oči a pokúsila sa upokojiť. „Nechcem byť vašou nepriateľkou. Verte mi, nemala som v pláne na Terre pristáť.“

Stefan zachytil jej pohľad a uvidel v ňom úprimné zúfalstvo. Zúfalstvo, ktoré kedysi bolo vlastné aj jemu. Narovnal sa a opatrne sa dotkol jej ruky, aby ju nevydesil. „Ako dlho si sirota?“ hlas mu znežnel.

Adalyn sa oči zaliali slzami, ale potlačila ich. „Mala som dvanásť Terranských rokov.“

„Kto sa o teba staral?“

Naklonila hlavu. On skutočne nevie nič o jej svete? „Nikto,“ odpovedala, akoby to bola tá najnormálnejšia vec. „Starala som sa o seba sama. Začala som pracovať, aby som mala na stravu.“

Ona musela pracovať ako dieťa? Stefan šokovane otvoril ústa, ale zdržal sa poznámky. „Mrzí ma to. Že si prišla o detstvo.“

Adalyn sa odtiahla. Jeho teplý dotyk ju príliš rozrušoval. Dotyk a ten súcitný tón. Akoby mu jej život nebol ukradnutý. „Povedal si, že máš potomkov. Chcel by si snáď, aby žili ako ja? Ako môj ľud?“

Stefan sa pri tej myšlienke otriasol. Šiel by do vojny, len aby jeho deti nepoznali trápenie, ktoré mu popísala Adalyn. Aby žiadne dieťa nepoznalo jej zúfalstvo. „Nie,“ odpovedal úprimne.

„Už chápeš, prečo bojujem? Proti tým, ktorí nás do tohto uvrhli?“

To pochopiť dokázal. Vypočul si však aj Cainovu verziu a nemohol jej dať plne za pravdu, hoci mal výhrady aj k jeho strane. „Nie je v mojej právomoci vynášať súdy ani nad jedným z vás. Som tu len ako zástupca... svojich dobrých spojencov.“

Adalyn porazene privrela oči. „Ľudia na Lune potrebujú zásoby, ktoré som im niesla. A ak sa nevrátim na Ares-“

„Budeš považovaná za mŕtvu,“ skočil jej do reči Stefan. „Tvoja loď bola zničená a nikto by nečakal, že aj keby si prežila pád, niekto by ťa zachránil.“

Nenávistne zovrela pery. Nemala jedinú páku, ktorú by proti nemu mohla použiť. Je rebelka, jej vlastná vláda si nad ňou umyje ruky. A tých pár známych, ktorí operujú potajme ako ona a riskujú životy... oni nebudú riskovať viac. Nemá rodinu, ktorá by sa o ňu bála. Ktorej by chýbala.

Je sama.

Na všetko.

„Nebude ti ublížené,“ zdôraznil Stefan. „Len potrebujeme čas rozhodnúť sa čo ďalej.“

Adalyn vstala, príliš nepokojná aby obsedela. „Prosím, neverte neživým. Sú to chodiace, hovoriace zbrane. Pridajte sa k nám. Pomôžte nám vydobyť si znovu slobodu.“

Stefan pokrútil hlavou. „To rozhodnutie nepatrí nám.“ Opatrne vstal a siahol po kuse látky, aby jej zaviazal oči. „Chceš sa vrátiť na lôžko?“

„Bude tam aj to?“ prskla.

„Áno, Cain je v rovnakej situácii ako ty. Nemáme pre vás oddelené miestnosti,“ upresnil.

Adalyn sa znechutene otočila a dovolila mu zaviazať jej oči. Vrátila sa naspäť na miesto, kde sa prebrala, a prvé čo uvidela bola svetlovlasá tvár stvorenia, ktoré ju do tejto situácie dostalo. Cain sedel na posteli a zvedavo si premeral Stefana, ktorého predtým nevidel.

Len čo osameli, Adalyn sa schúlila na lôžku chrbtom k nemu, aby nevidel ako sa jej z očí vykotúľali slzy.

 

Winter sa odvrátila od kamerového prenosu vo voľnej miestnosti nemocnice, na ktorom sledovali ich nových hostí. „Nuž, vyvstalo nám veľké množstvo otázok,“ vzdychla a pozrela na zamysleného Storma, ktorý sa opieral o stenu. Ako kráľ víl je zodpovedný za všetko, čo sa udeje a za rozhodnutia, ktoré padnú. A súdiac podľa jeho výrazu sa mu do toho vôbec nechcelo.

Thorn sedel pri odpočúvacej technike spolu so Stormovou pravou rukou, generálkou Hazel, s ktorou si čosi občas potichu zašepkali. Vasily so Stefanom sa pridružili z čírej zvedavosti a Summer stoicky stála pri okne, stratená v myšlienkach.

„Ako môžu nesmrteľní nevedieť, že boli tiež stvorení?“ prišla prvá otázka od Vasilyho.

Storm mykol plecami. „Nikdy sme to nevedeli. Aj my sme to zistili až od Vasilyho.“

Upír naňho šokovane pozrel. „Prosím?“

„Keď si sa medzi nami prebral a začali sme sa navzájom deliť o príbehy, spomenul si to ako jednoduchý fakt a nezastavili sme ťa, pretože sme chceli poznať pravdu. A tak sme sa tvárili, že vieme o čom hovoríš,“ priznal.

Vasily len neveriacky krútil hlavou. „Nuž, zdá sa že za tie desiatky tisíc rokov na to neprišli.“

„Alebo prišli a zabudli,“ dodala Summer.

„Alebo boli prinútení zabudnúť,“ dumala Winter. „Nevieme nakoľko sa civilizácie Terry podobajú našim. Ale ak tu boli rovnaké konflikty s vyššími bytosťami... niečo sa odohrať muselo. Ale to je asi teraz vedľajšie. Vyššie bytosti, nech sú ktokoľvek, očividne na scéne nie sú.“

„Niežeby mali kam odísť. Ak ich aj tu viaže sila ľudského života... budú niekde na Lune,“ domyslela si Hazel.

Summer sa odvrátila od okna. „Na Zemi sa hovorí: Myslíte, že Boh sa ukrýva na nebesiach pre to, že aj on sa zdesil svojho tvorstva na Zemi?“ hlas mala chladný. „Úprimne, po tom čo som si vypočula, ja sama mám chuť sa niekam schovať. Ani jedna strana nezvíťazila. Ani jedna nemala pravdu. Ani jedna nie je obeťou. Sú tu len tí so zbraňami a tí bez nich.“

„Tí, ktorí sa s dušou narodili a tí, ktorí ju neznámym procesom nadobudli,“ pridala definíciu Winter.

„Čo, zdá sa, viete dokázať len vy dve,“ vzdychol Storm. „A aj keby sme sa vedeli spojiť s anjelmi, nemajú dôvod veriť nám. Sme pre nich rovnako cudzí ako... ehm, aký názov dáme Cainovmu... druhu? Adalyn ich volá neživí, ale mám pocit, že je to úmyselná urážka.“

„Roboty?“ navrhol Stefan.

„Už nie sú robotmi. Ale pracovne na tomto termíne asi nezáleží,“ Winter si prehrabla vlasy. „Čo s nimi urobíme? Teda okrem toho, že musíme dohliadnuť, aby sa navzájom nepozabíjali?“

Storm pozrel na Hazel, s ktorou situáciu preberal už počas výsluchu. „Veľmi na výber nemáme. Roboty sú jediná mocenská štruktúra v sústave. A technologicky vyvinutá.“

„Okupačná,“ neodpustil si Thorn. „Zničili Terru a vyzabíjali anjelov. Na to nesmieme zabudnúť.“

„Nebolo to z ich vlastnej vôle,“ zastala sa Cainovej rasy Winter neochotne. „Súdiť môžeme len dobrovoľne vykonané a vedomé činy.“

„Viac ma desí, že túto schopnosť v sebe majú,“ pripustila Hazel. „Vedomosti a metódy ako doslova dostať na kolená planétu a nebesia. Sú nebezpečnejší než vaši Julius s Michaelom dohromady.“

Summer si všetkých premerala. „A napriek tomu... nikdy neboli porazení. Zastavili sami seba. Naučili sa morálke a rozlišovať správne od nesprávneho. Mohli od zlosti, ktorá pre nich bola nová emócia, vyzabíjať všetky rasy za to, čo im urobili, k čomu ich prinútili. Nikto za nimi nestál, nikto ich nevzdelal a nikto im neukázal súcit. A napriek tomu je tu ich vojak, ktorý trvá na ochrane Adalyn, hoci ona by mu podobnú láskavosť neukázala. Je síce otázne aké podmienky vytvorili pre ľudí a nakoľko kontrolujú usadlosti ostatných rás, ale... povedzme si úprimne, čoho by sme my boli schopní, keby sme sa ocitli v situácii robotov?“

Storm jej dal za pravdu. „Prelial by som krv. Čo som aj urobil. Pre svoj ľud.“

Summer naňho sústrastne pozrela. Nepoznala jeho boj, ale ako pôvodná Afričanka mala svoj vlastný za čias otroctva, keď ľudia z jej domova čelili rovnakému osudu ako víly tisícky rokov na Atlantíde.

„Nech sa snažíme ako chceme, po rokoch sme konečne zistili pravdu o Terre. A stále sme jej správcami, ako aj správcami jej bytostí. Bez ohľadu na pôvod. Ak to znamená vyjednávanie s robotmi...“

„Niežeby sme mohli vyjednávať s niekým iným,“ dodala Winter namrzene. „Sú jediná kontrolná sila v sústave.“

 „Ešte je tu možnosť nechať si Adalyn aj Caina a ich rasy si eventuálne domyslia, že umreli,“ pripomenula im Hazel. „Ale správne to nie je.“

„Nie je a neurobíme to,“ rozhodol Storm. „Nebudeme sa ukrývať. Len by som rád vedel viac o nich oboch. Teraz si dávajú pozor. Na slová, reakcie aj veci, o ktoré sa s nami podelia. Plus vedia, že ich sledujeme kamerami.“

Winter sa zamyslene zamračila. „Chceš si overiť ich integritu?“

„Chcem vedieť, kým sú, keď sa nikto nepozerá. Či si vyberú pravidlá a nenávisť, alebo zvládnu ísť cestou mieru,“ upresnil kráľ.

Vládkyňa zimy sa pousmiala. „Mala by som jeden nápad. A nikomu z vás sa nebude páčiť.“