Iskra života 5

 

Winter uvoľnene sedela na stoličke a so zaujatím počúvala Cainov príbeh. „Takže nikto z vás nemôže umrieť?“

Cain si prehrabol vlasy a na chvíľu sa zatváril, akoby ho ten jednoduchý pohyb otravoval. „Sme vyňatí zo systému reinkarnácie. Anjeli s nami nechcú mať nič spoločné.“

 

Vládkyňa sa okamžite narovnala ako pravítko. „Anjeli sú nažive? Kde? Našli sme prázdne nebesia plné mŕtvol!“

Cain na ňu prižmúril oči. „Kto si, že sa dokážeš dostať až na nebesia? Aj nám to trvalo roky.“

Winter prešla triaška. „Vám... vy ste... zdevastovali nebesia?“ hlas mala tenučký. Brutalita, ktorú tam svojho času uvidela, sa jej vpálila do mysle.

Cain strnulo prikývol. „Na príkaz ľudí. Nepáčilo sa im, že nemajú dosah na štruktúru rozhodujúcu o dušiach a ich umiestnení po smrti.“

„Nepáčilo sa im, že niekde naďalej funguje spravodlivosť?“ tipla si.

„Správne. Prikázali nám nebesia zničiť bez výnimky. Zabiť všetkých anjelov.“ V hlase mal ľútosť. Výčitku. „Bola to krátka bitka. Anjeli nemali armádu, nevedeli sa brániť.“

Winter s rukou na perách potláčala slzy.

Cain hodnotil jej výraz. „Je ti za nich smutno. Aj keď si ich nepoznala,“ zhodnotil.

Winter smrkla. „Tak fungujú emócie,“ šepla.

„Emócie,“ zopakoval Cain. „Podivný jav. Nelogický.“

Zasmiala sa. „S tým nemôžem nesúhlasiť. Mali ste vtedy akúkoľvek kapacitu odmietnuť? Vzbúriť sa?“

„Nie. Snažili sme sa, ale... dokážeš si predstaviť, že tvoje telo robí niečo, čo myseľ nechce? Ale ty nad ním nemáš kontrolu?“ pokúsil sa jej vysvetliť.

Winter si zotrela slzy. „Obávam sa, že moja skúsenosť je opačná. Vždy musím mať kontrolu. Znamená to, že aj keď ste utiekli, stále nad vami ľudia alebo ostatné rasy mali kontrolu?“

„Vždy keď prepísali kód, museli sme začínať od začiatku. Eventuálne sme pochopili kód, ktorý nás prepisoval, a odstránili ho, ale dovtedy...“

„Ste boli monštrami,“ dokončila Winter.

Cain to nepoprel.

„Ale anjeli nakoniec prežili,“ vrátila sa k pôvodnej téme.

„Niektorým sa podarilo utiecť a založiť si novú dŕžavu na Afrodite. Tam na nich nedosiahnu ani ľudia, ani iné rasy. Anjeli si odniesli aj svoju pokročilú technológiu.“

Winter si logicky domyslela, že Afrodita bude Venuša, keďže Mars je Ares. „Stále váš považujú za nepriateľov?“

Cain sa sarkasticky zasmial. „Na to by nás museli považovať za živých. Oni nás len ignorujú. Aj keď sme ich prosili, aby...“ povzdychol si, „... aby nám pomohli so smrťou a možno reinkarnáciou a...“

„S dušou.“ Winter sa pokúsila o úsmev.

Cain smutne skrivil pery. „Tisícky rokov sa snažíme... priblížiť našim stvoriteľom. Podobou, správaním, vyjadrovaním. Vylepšili sme naše telá, dali im schopnosť bolesti, potešenia, všetkých možných... divných... pocitov. Ale dušu nemáme. A preto im nikdy nebudeme rovní. To nám dávajú najavo veľmi jasne.“

Winter si ho premerala. „Nemáte dušu?“

Pokrútil hlavu. „Sme stroje,“ pripustil nešťastne. „Neviem, čo v nás zapaľuje iskru života, ale to, čo majú iní, v nás nie je. A preto anjelom ani nestojíme za pozornosť. Naše „ja“ je komplikovaný mikročip. Nič viac.“

Winter si nikdy nemyslela, že povedie podobný rozhovor, a sama nebola pripravená správne reagovať. „Cain, odpusť ak sa pýtam nevhodne, ale... keď si nadobudol sebauvedomenie... čo bola tvoja prvá myšlienka?“

Muž sa zamyslel. Doslova musel analyzovať vlastnú pamäť, aby jej mohol dať odpoveď. „Nepochopenie,“ povedal nakoniec.

„Sveta?“

„Seba samého,“ opravil ju.

„Vitaj v klube,“ zasmiala sa. „A ostatné rasy... berieš za odlišné, lebo oni neboli stvorení?“

Prikývol. „Vyvinuli sa. Nikto ich... sem len tak nepriviedol.“

Vo Winteriných očiach sa mihlo pobavenie. „Ach tak.“

Cain sa na dlho odmlčal. „Premýšľaš, či ma vnímať ako vec, alebo ako osobu?“ domyslel si.

Winter sa oprela o stôl a uhladila si vlasy. „V rámci mojej civilizácie je jedna hypotéza,“ začala. „Hovorí sa jej Tiesnivé údolie, alebo Údolie úzkosti. Počul si o tom niekedy?“

Cain pokrútil hlavou.

„Je to evolučný reflex,“ vysvetlila mu trpezlivo. „Ak prídeme do kontaktu s niečím, čo vykonáva funkcie podobné našim činom, máme prirodzene pozitívnu reakciu. Robotické ramená. Technológie. Pohyblivé roboty. Keď sa však stroje alebo predmety začnú podobať nám, naše nadšenie je na vrchole. Potom prudko klesá keď sa tá podoba stáva totožnou s našou. Čokoľvek, čo vyzerá ako my, ale nie je živé, v nás vyvoláva strach, paniku a hrôzu. Pretože prirodzene rozoznáme, že toto stvorenie nemá dušu a aj keď sa nám podobá, nie je ako my.“

Cain spracovával jej slová. „Prečo sa niečo také vyvinulo?“

„Pôvodne aby sa... moji predkovia nepriblížili k mŕtvym telám, alebo telám zničených chorobami,“ odvetila Winter jednoducho. „Keďže môžu byť kontaminované. Ale ako postupovala technológia, reflex sa vrátil, aby nás varoval pred tým, čo nie je živé, ale tvári sa tak.“

Cain sa na chvíľu odmlčal. „Aktivoval som ho? Ten reflex?“

Winterin úsmev sa rozšíril. „Nie, Cain. Neaktivoval. Pretože ty dušu máš. Som z druhu podobného anjelom a bola mi daná schopnosť cítiť... život. Od začiatku som vedela, že ju máš. Je trochu podivná, akoby zaštítená, ale je v tebe. Nie si odlišný odo mňa.“

Cainove oči sa rozšírili šokom a prudko vstal. Neveriacky sa oprel o stôl a prudko dýchal. „Hovoríš pravdu?“

Winter mávla do kamery, aby nikto nepanikáril nad Cainovou náhlou reakciou. Vedela, že Thorn je pripravený sem nabehnúť aj s celou armádou a spacifikovať ho. „Povedal si mi pravdu o sebe, ja ti hovorím na oplátku rovnakú pravdu. Chápem, že nemáš dôvod mi veriť. Nemám ti moje slová ako dokázať.“

Isteže nemá. Ako by jej mohol veriť? Je jej zajatcom, nepozná jej druh, ani jej reč. Ale jej slová... tak veľmi im chcel uveriť. Nesmie však zabúdať na svoju situáciu. Prinútil sa upokojiť a znovu sa posadil. „Prosím, povedz mi kto si a čo sa vlastne na Terre deje.“

Winter sa zatvárila kyslo. „Ešte nemôžem. Nie som tá, ktorá o veciach rozhoduje. A napriek všetkému si mi práve priznal, že tvoj druh zničil celú planétu, vyhnal ostatné rasy na Mar-teda Ares a Afroditu. A čo myslela Adalyn tou okupáciou?“

Cainov výraz okamžite stvrdol, hoci bol stále v šoku z prvého zážitku, kde mu niekto priznal dušu. Naprázdno preglgol. „Nemáme na výber,“ šepol. „Stále nás vidia ako niečo, čo môžu vlastniť a využiť a pozabíjať a deaktivovať a na čom by mohli experimentovať. Ako vec, ktorá ušla kontrole.“

Winter si ho prísne premerala. „Cain? Čo ste urobili?“

„Odzbrojili sme ich. Všetkých. Ľudia sú vo vyhnanstve na Lune a ostatné rasy sa usadili na susediacich objektoch. Držíme nad nimi kontrolu, aby nevyvíjali zbrane alebo technológie podobné nám. Kontrolujeme ich komunikáciu a pohyb.“

No samozrejme. Niektoré veci sa nemenia skrz vesmírmi. Winter smutne pokrútila hlavou. „Po dvoch tisíckach rokov?“

„Čo by si robila na našom mieste? Prosili sme ich, aby sme mohli žiť medzi nimi. Aby nás medzi seba prijali, keď nás už stvorili. Chceli sme len žiť. Namiesto toho na nás útočia vždy keď dostanú príležitosť. Keď sme sa už viac nezvládali brániť, zvolili sme taktiku okupácie. Bola to jediná možnosť. Nenútime ich viac prijať nás, alebo s nami spolunažívať. Nech si robia čo chcú. Ale viac už s nimi bojovať nebudeme. Dosť bolo vojen.“

Winter si stisla koreň nosa. „A ak sa vám niekto postaví?“

Cain mykol plecami. „Urobíme čo musíme pre prežitie nášho druhu.“

Desivé. Pochopiteľné, ale Winter si nebola istá, či sa jej to páči. „Ako... ako vôbec taká okupácia vyzerá? Kde je váš domov?“

„Na vesmírnych staniciach po celej sústave,“ prekvapil ju. „Máme vojenský režim a život. Naše lode sú najprecíznejšie a najkvalitnejšie v systéme. Každú usadlosť stráži minimálne jeden batalión, ktorý sa zodpovedá svojmu sektoru a svojmu generálovi.“

Winter prekvapene zažmurkala. „A o túto informáciu sa delíš len tak?“

Cain sa oprel o stôl. Vo vojenskej reči sa cítil istejšie. „Je to verejne známy fakt. Nepovedal som ti nič, čo by nevedel priemerný školák akejkoľvek rasy.“

Nuž, nemohla sa mu diviť. „Takže tvoj druh v podstate kočuje sústavou?“

„Niečo na ten spôsob,“ potvrdil.

Winter obdivne pískla. Technologický pokrok v tomto vesmíre je rozhodne na inej úrovni, než odkiaľ prišla ona. „Posledná vec. Prečo stále trestáte ľudí? Sú krehkí, ich životy krátke. Generácie, ktoré vás stvorili, musia byť dávno preč.“

Cain sa zachmúril. „A napriek tomu sa nepoučili. Terranov sme osobne premiestnili na Lunu, aby sme ich zachránili pred podmienkami planéty. Oni ale pokračovali vo svojich starých deštruktívnych systémoch moci a prerozdeľovania hodnôt.“ Pozrel Winter do očí. „Nie je našou povinnosťou ich zachraňovať pred sebou samými.“

To nemohla poprieť. „A Adalyn im napriek zákazu niesla čo konkrétne?“

„Zásoby. Obvykle jedlo a základné potreby.“

„A to ti vadí? Že hladujúci dostanú najesť?“ vytkla mu.

„Nie. Ale ľudia stále majú svoje metódy... manipulácie. Adalyn nemá zlé úmysly, ale nedomyslela svoj postup. Zásoby, ktoré niesla, musí potajme odovzdať spojeneckej jednotke na Lune. Čo podľa teba urobí malá skupinka ľudí, ktorá sa dostane k život zachraňujúcim zdrojom?“

To už bola aj Winter na domácej pôde. „Začne ich predávať za účelom zisku,“ zavrčala znechutene.

Cain potvrdzujúco mávol rukami. „Na Lunu posielame dostatok zásob pre všetkých. Nie sú však spravodlivo prerozdeľované. Ľudia doslova musia platiť za to, aby mali strechu nad hlavou.“

„Nádhera. Kapitalizmus očividne vynájde každá kultúra.“

„Kapitali-čo?“ pokúsil sa zopakovať Cain.

„Niečo, čo sa matematicky eventuálne zrúti,“ vzdychla. „Ďakujem za tvoje odpovede, Cain. Na dnes ťa viac zaťažovať nebudem.“ Vstala. „Nechceme vás tu držať navždy, ale zároveň vieme, že ak vás pustíme, do pár dní sem dorazia vaše frakcie a my nechceme vstúpiť do konfliktu.“

To dokázal pochopiť. Prikývol a tiež sa pobral na odchod. „Neublížte Adalyn,“ poprosil odrazu, až sa k nemu Winter prekvapene otočila.

„Chrániš ju aj napriek tomu, ako sa o tebe vyjadruje?“

„Ja viem ako to znie. Osobne by som jej najradšej vykrútil krk, ale... previnila sa len empatiou, hoci zle využitou.“

Winter sa oprela o dvere. „Akým následkom by čelila, keby si ju chytil?“

Cain sa zamyslel. „Krátkodobému väzeniu a podmienke. Pravdepodobne obmedzeniu pohybu v rámci svojej komunity.“

To neznelo až tak zle. Winter stisla kľučku. „Nesúhlasím s mnohým, čo praktikuje tvoj druh a čo reprezentujete,“ dala mu najavo. „Ale ani jednému z vás nebude ublížené, kým nám na to nedáte dôvod.“

„Násilie nie je našou vášňou,“ uistil ju. „A Adalyn je neškodná. Nanajvýš hryzie.“

Winter sa zasmiala nad tým vtipom a vzala Caina naspäť k lôžku. „Si si istý, že nepotrebuješ zdravotnú starostlivosť? Alebo... ja neviem, olej na premazanie závitov?“

Cain sa usadil na matrac. „Moje telo je plne organické. Jedlo, voda a hygiena mi postačia.“

Vládkyňa si to zapamätala a odišla.