Jeho nočná spoločníčka 2

 

Posledné týždne mala Lily v práci náročné. Po odchode od detektívov sa jej podarilo zamestnať v IT oddelení rozrastajúceho sa korporátu a konečne sa začala stavať na nohy. Pred tromi mesiacmi ale prišla správa, že firmu kúpila nová spoločnosť, s ktorou sa jednalo viac než dva roky. Lily bola rada, že biznis problémy idú mimo nej. Nikdy mu celkom nerozumela. Počítače a kódy dávajú väčší zmysel. Vyvíjať a vylepšovať softvér pre zamestnancov v oblasti financií a účtovníctva bolo logickejšie. Jediným problémom bolo nové IT oddelenie materskej spoločnosti, s ktorým sa museli spojiť a nastaviť jednotné systémy. 

 

Lily ukončila viac než hodinové školenie k novým pravidlám, na ktorých pracovala s centrálou v zahraničí, a poďakovala všetkým v zasadacej miestnosti za pozornosť. „Nezabúdajte, že dnes dorazia dvaja IT odborníci z materskej spoločnosti a budú nám tu dva týždne vypomáhať,“ pripomenula svojmu oddeleniu. Aj keď je stále na juniornej pozícii, bolo jej pridelené množstvo povinností ohľadom implementácie noviniek. Primárne pre to, že jej šéf by si radšej vytrhal vlasy, než to robil sám, čo jej bez eufemizmov priznal. Na výmenu si vzal jej rutinné povinnosti vybavovania ticketov a porúch v rámci firmy.

Keď skončila a zažala svetlo, priateľsky sa na ňu usmial a poďakoval jej. Aktívny päťdesiatnik a na pohľad prísny manažér mal svoje oddelenie pevne pod palcom. „Budú sedieť u nás na IT a verte mi, ani ja ich nechcem vidieť, ale všetci sa na nich budeme usmievať a prikyvovať a keď odídu, vrátime sa k rutine, ktorú poznáme,“ varoval podriadených.

Mrmlanie a frflanie.

Lily sa zasmiala a začala si baliť notebook. Výnimočne mala oblečený slušný nohavicový kostýmik modrej farby. Ona a jej kolegovia majú nepísanú dohodu s vedením. Ak sa nemusia zjaviť na oficiálnych jednaniach, majú povolený uvoľnený dress code. Dnes jedným z tých dní nie je.

„Máš môj obdiv, že si ich nový systém tak rýchlo pochopila,“ ozval sa jej šéf, John, keď v zasadačke osameli, a pomohol jej s káblami. Keď nemusel riadiť bandu nesúrodých, príliš inteligentných ľudí, dokázal byť priateľský. Šedivejúce čierne vlasy mal ako obvykle uhladené a v modrých očiach sa mu zračila sebaistota. Lily trvalo, kým s ním našla spoločnú reč. Príliš jej pripomínal otca, s ktorým nehovorila celé roky. A ktorý by preletel stropom, keby zistil, že jeho dcéra sa vrátila do rodného Londýna.

„Myslíš po tom, čo som dva dni plakala zúfalstvom a nakoniec zjedla celú narodeninovú tortu na posedenie?“ zavtipkovala.

John na ňu v panike pozrel. „Ty si mala narodeniny a my sme ich zmeškali?“

„Nie,“ uistila ho. „Ale potrebovala som niečo sladké a veľké. Plus bola v zľave,“ dodala. Spoločne opustili miestnosť a kráčali širokými chodbami k svojmu oddeleniu na opačnom konci kancelárskych priestorov vo výškovej budove neďaleko centra Londýna. „Naozaj dúfam, že tí chytráci čo dorazia nám pomôžu pochopiť ho lepšie. Inak tu budeš mať oveľa viac plačúcich zamestnancov naspeedovaných cukrom.“

John sa zasmial a automaticky jej otvoril dvere. Lily do dnešného dňa dojíma jeho gentlemanská povaha. Na druhej strane to zároveň vysvetľuje jeho šťastné, dvadsaťročné manželstvo. „Možno by som mal naplánovať nejaký teambuilding. Na vyventilovanie.“

Lily celá nesvoja nadvihla obočie a otočila sa k nemu. „Na tom poslednom sme skončili so zraneniami. A to sme ani neboli v strese. Chceme si to zopakovať?“ pripomenula.

John zasyčal. „Už nikdy vás nevezmem na lekcie historického šermu.“

Veľmi vážne prikývla. „Kúp nám poukážky na masáž,“ poradila mu.

Pobavene sa posadili na svoje miesta v priestrannej otvorenej kancelárii, kde boli v dvoch radoch rozostavené stoly, na každom minimálne dva monitory. Lily sedela až pri okne, odkiaľ mala výhľad na rušnú ulicu pod nimi. Ako obvykle, upršanú. Depresívne počasie našťastie kompenzovali žlté steny a zelený koberec.

Lily zívla a vrátila sa k svojej práci. V tmavej obrazovke spiaceho monitora uvidela svoj výzor, na míle vzdialený persone, ktorú predstierala pred pár dňami. Husté hnedé vlasy si stiahla do jednoduchého copu siahajúceho jej po plecia. Predné pramene sa jej ako obvykle uvoľnili a rámovali okrúhlu tvár. Sivé oči neboli vôbec výrazné a na pokožke mala slabý poprašok pieh.

Na to, že bola vypestovaná v skúmavke, ju mohli poskladať lepšie. Samozrejme, nebol to výzor, čo jej rodičov zaujímalo. Aká škoda, že nedopadla ako by si želali. Nebola dieťaťom, ktoré chceli. A tak pred takmer desiatimi rokmi odišla, len čo to situácia dovolila, a sľúbila si, že sa nikdy nevráti.

Toľko k jej sľubom.

Je naspäť v meste, kde prežila prvých devätnásť rokov svojho života a kde pozná priveľa nemocníc. A má zoznam niekoľkých, kam nevstúpi aj keby umierala.

Lily pokrútila hlavou, keď sa jej myšlienky začali uberať temným smerom, a radšej sa sústredila na prácu.

Počas obednej pauzy jej kolegovia šli do reštaurácie na prízemí, ale jej finančná situácia na tom nebola tak dobre, aby šla s nimi, a s falošným úsmevom odmietla. Namiesto toho vylovila z chladničky v malej kuchynke dózu s obedom, ktorý si uvarila doma, a ako s ním kráčala naspäť, prešla popri recepcii, kde uvidela návštevu – dvojicu IT expertov, s ktorými komunikovala posledné týždne. Obaja muži sa prihnali ešte s kuframi priamo z letiska a recepčné im vysvetľovali cestu na oddelenie a dávali im dočasné prístupové karty.

Lily urobila krok vpred, aby ich privítala, ale zamrzla uprostred pohybu, keď za nimi uvidela známu osobu.

Pán pevná hruď.

V príliš dobre padnúcom obleku.

Zamračený ako naposledy.

Nie, nie, nie!

Mel, jedna z recepčných, mu práve podávala čipovú kartu. „Prosím, pán Dyer. Karta vás pustí cez spodnú recepciu do výťahov a aj cez dvere na schody,“ vysvetľovala mu monotónne. „Nahrala som vám na ňu aj povolenie k parkovaniu, ale až v mínus treťom poschodí a nie práve blízko výťahom.“

Pán pevná hruď prikývol. „Na tom nezáleží. Ďakujem. Kde je moja kancelária?“

Mel na chvíľu zaváhala. „Ehm, očakávali sme vás až budúci mesiac. Ešte sme ju nestihli vybaviť podľa vašich požiadaviek.“

Muž na ňu chvíľu zamyslene hľadel. Chúďa Mel urobila krok dozadu. Dvadsaťročná študentka nastúpila v rovnakom čase ako Lily a bola viac plachá než sebaistá. „Je v nej stôl a kreslo?“

Dievča prikývlo.

„V tom prípade to zvládnem,“ ukázal na svoju tašku s notebookom. „Pokúste sa urýchliť doručenie zvyšného vybavenia.“

Mel prikývla a odviedla ho do útrob kancelárií. Lily sa pritisla k stene za rohom a počkala, až jej dvaja kolegovia odídu tiež, než sa opatrne vynorila na recepcii spoza steny. Okamžite sprisahanecky pribehla k druhej recepčnej – Kate, a naklonila sa k nej cez biely, sčasti drevom obložený pult. „Kto to bol?“

Kate na ňu prekvapene zažmurkala. Na rozdiel od Mel je na svojom poste už tri roky a málo vecí ju rozhodí. Lily uvidela, že napriek rušnému dňu má pred sebou položenú hrubú knihu trestného práva, ktoré popri práci študuje. „Vaše posily na IT-“

„Nie, nie tí dvaja. Ten tretí. Ten, čo vyzeral akoby mu niekto ukradol obľúbenú kačičku z vane,“ skočila jej Lily do reči.

Kate nadvihla jeden kútik pier. „Myslíš pána Matthewa Dyera? Nášho nového manažéra a majiteľa?“ zdôraznila.

Lily sa z tváre stratila všetka farba. Matthew Dyer! Výkonný riaditeľ, ktorý bude riadiť všetky britské pobočky. Počula o ňom, tak ako každý vo firme. Súčasťou predaja totiž bola podmienka, že neprepustí súčasných zamestnancov v rámci zmien, ktoré plánuje implementovať. Ona aj jej kolegovia sa ho snažili dohľadať na LinkedIne, ale nikde nemal fotografiu. Ani bežné internetové vyhľadávanie neprinieslo výsledky okrem informácie, že má tridsaťpäť rokov a pochádza z Nórska, hoci nejaký čas údajne vyrastal v Británii. Okrem pracovných úspechov o ňom nenašli ani kúsok klebiet.

A ona naňho vytiahla dildo. Po tom, čo navrhla trojku s jeho, pravdepodobne, obchodným partnerom.

Za čo ju bohovia trestajú?!

„Lily? Si v poriadku?“ Kate si ju v obavách premerala.

Mladá žena sa falošne usmiala. „Iste. Len som... si myslela, že má prísť až... neskôr.“

Kate mykla plecami. „Mal. Čakali sme ho až o mesiac, ale ráno mi poslal mail, že už je v meste a chce začať čím skôr.“

Lily prikývla a kŕčovito zvierajúc svoj obed, do ktorého stratila chuť, sa šla ukryť do skladu na čistiace prostriedky. Usadená na podnožke vedľa vysávača sa prinútila do seba dostať kalórie a uvažovala nad svojimi možnosťami.

Ten chlapík ju nikdy nesmie uvidieť! Niekoľkokrát si vymenili maily, keď sa zaujímal o pokrok v zavádzaní nového programu, ale ani ona nikde na internete nemá fotografie. To len keby ju náhodou chceli rodičia nájsť, hoci pochybovala, že by si dali tú námahu. Našťastie má príliš bežné priezvisko, aby bola bez fotografie identifikovateľná.

Nerobila si však nádeje, že mejkap, push-upka a parochňa skryli jej identitu pred pánom s pevnou hruďou.

„Musím si nájsť novú prácu,“ uvedomila si.

Celá vystresovaná sa vyšuchtala zo skladu a vrátila sa na oddelenie, kde bola predstavená dvom prekvapivo priateľským kolegom z materskej spoločnosti v Nórsku a celý tím s nimi nakoniec veselo vtipkoval, keď im ukazovali svoju prácu.

Lily sebou trhla vždy keď sa otvorili sklenené dvere z chodby, očakávajúc najhoršie.

Pán pevná hruď sa ale nedostavil.

Len John bol predvolaný do jeho novej kancelárie, ktorú sotva pred týždňom opustil jej predošlý obyvateľ. Lily vystrelila zo stoličky v momente, keď udrela piata hodina, a šla všetkými okľukami, len aby na nikoho cestou von nenarazila.