V ďalšom živote 012

 

Nadišiel čas. Bomba bola bezpečne zložená a odpálená smerom k asteroidu. Do zásahu zostávali posledné minúty. V kontrolnej miestnosti sa zišli Cami, Ash, Michel, Mina, Justin a Noemi. Z Filipín sa k vysielaniu pripojil Mammon s nervóznou Nerin. Miroslava dostala prístup z Ruska a schovaná v kumbále na čistiace prostriedky sledovala obrazovku.

Najvyšší dvor sa na diaľku pripojil tiež.

„Päť minút do nárazu,“ hlásil Vasily, sledujúc radar. Stefan po jeho boku mĺkvo levitoval.

Nerin pevne zvierala Mammonovu dlaň. Pre toto zostala. Aby pomohla Zemi. Musí to vyjsť!

Michel zovrel pery, opretý o stenu v rohu. „Máme aj plán B?“ nadhodil.

Cami naňho varovne pozrela. Nepotrebujú tu viac negatívnych postojov. Sú na tom dosť zle aj bez jeho prítomnosti. „Obetovať ťa starovekým bohom.“

Nadvihol obočie. „A to asteroid zastaví?“

„Nie, ale budem sa cítiť lepšie,“ odsekla a vrátila pozornosť k obrazovke.

„Plnohodnotná evakuácia,“ odvetil namiesto nej Nero z Verony. „Nesmrteľných dostaneme na Hyperboreu, ktorá má ochranné štíty. Mestá archanjelov a archdémonov ochránia Nový Babylon a Ellinorine komunity.“ Nová Jazdkyňa a protiklad sily Hladu za tie roky založila päť komunít nevinných, ktorých vyselektovala a pomohla im vytvoriť usadlosti po celom svete.

Zvyšok ľudí však umrie. Nie sú pre nich bunkre, nie sú úkryty. Nikto tento fakt ale nahlas nevyslovil.

„Tri minúty,“ odpočítaval Vasily. „Dve minúty. Minúta. Tridsať sekúnd. Dvadsaťdeväť. Dvadsaťosem. Dvadsaťs...“ Upír zmĺkol a oči sa mu rozšírili. Pozrel na obrazovku a plesol po nej.

„Vasily? Čo sa stalo?“ vyzvedala Mina.

Upír čosi zúrivo ťukal na klávesnici. Potom zbledol a pootvoril pery. „Bomba detonovala niekoľko kilometrov od asteroidu.“ Zúfalo pozrel do kamery. „Má okolo seba ochranný štít. Nič k nemu neprenikne.“

Cami sa podlomili kolená a klesla na stoličku.

Nerin po lícach stiekli slzy. „Je koniec,“ vyslovila nahlas.

Noemi len krútila hlavou. Takto to skončiť nemôže!

„Začnite evakuáciu,“ šepla Mina svojim spoluvládcom po minúte desivého ticha.

„Cami, nemáš nič silnejšie v zásobe?“ prosil ju Mammon.

Silnejšie než atómovka?

„M-mohli by sme ešte skúsiť naviesť stanicu na kolízny kurz s asteroidom a možno ho to vychýli,“ navrhol Vasily prázdnym tónom.

„Nie!“ štekla Mina rozkazovačne. „Neobetujem vás! Okamžite sa zbaľte a vráťte sa dolu!“

Michel si trel spánky. Asteroid. Usmrtí ľudí. Veľa, veľa smrti.

Zaslúžia si ju.

Všetci?

Je cesta von?

Bojovali v ňom dve osobnosti.

Všetko by skončilo.

Ale na ako dlho?

Noemi si povšimla jeho vnútorný boj a podišla k nemu. Neúprosne mu pozrela do očí. Nič viac. Len mu do nich pozrela a čakala.

Michel opatrne podišiel k hlavnému kontrolnému panelu a oprel sa oň. „Vidíte ten asteroid? Na vlastné oči?“ prehovoril strnulo.

Vasily sa naňho zamračil. „Chceš mi snáď naznačiť, že si vymýšľam?!“

Upír pokrútil hlavou. „Prosím. Odpovedz mi. Vidíš ho? Nie na radare, ani na snímačoch. Vidíš ho okom?“

Rus pozrel z okna, pri ktorom mal pripevnený teleskop. „Iste.“

Cami sa okamžite chytila. „To je ono! Vidíme ho!“ Vstala a poplácala unaveného Michela po ramene. „Viete, čo to znamená?!“ nadskočila a zatlieskala.

Všetci na ňu hľadeli ako na bláznivú.

„Že sme v riti?“ pokúsil sa odpovedať Stefan.

Archanjel na obrazovku zapol snímok kusu skaly, ktorý dostali pred pár dňami. „Odráža svetlo. Preto ho vidíme. A ak odráža svetlo, znamená to, že štítom prejdú vlny. A ak ním prejdú vlny...“

„Prosím, nevyslov to,“ zastavil ju Vasily a zastonal. Zovrel si koreň nosa.

„Ak ním prejdú vlny, platí to pre svetlo aj teplo.“

„Dosť,“ prosil upír. „To nevyjde. Nemá ako.“

Camael sa sebavedome usmiala. „Nepotrebujeme bombu. Musíme postaviť obrí vesmírny laser!“

„Ja na tejto stanici umriem,“ uvedomil si Vasily.

 

 

 

Stefan zaklapol počítač, aby Vasilymu aspoň na chvíľu zabránil premýšľať a počítať a plánovať. Ten chlap sa od ich príchodu nezastavil a začínal mať pod očami kruhy.

„Vesmírny laser?“ zopakoval, pretože čo ako bol vzdelaný, tu mu unikali súvislosti.

Vasily si pretrel tvár a s pohľadom upretým z okna spustil: „Laser sú sústredené vlny svetla a teda tepla, ktoré by mohli rozbiť horninu a malé kusy by neškodne zhoreli v atmosfére.“

„Ďakujem za prednášku, ale viem čo je laser. Desí ma slovíčko vesmírny.“

Rus zagúľal očami. „Tak polopate. Oni tam dolu musia postaviť konštrukciu veľkú ako Michelovo ego, kde každé sklíčko a každé zrkadielko potrebuje byť nastavené v absolútne presnom uhle, potom ju musia poslať sem hore, my ju nejakým zázrakom zrejme posunieme tak, aby mierila na asteroid a budeme sa modliť k všetkým tam hore aj dole, aby sme koncentrovali dostatok energie na rozbitie kusu skaly, ktorý bol podľa všetkého v dobách dávno minulých súčasťou planéty,“ zhrnul ich situáciu. „A na to všetko máme len pár týždňov.“

Stefan mal výraz ako vedúci lekár v sanatóriu pri pohľade na pacienta na samotke. „A kde zoženieme dostatočne silný zdroj?“

Upír ukázal von z okna. „Tá žltá guľa menom Slnko.“

Už aj Stefan pochopil, že v tejto kraksni umrú. „Myslím, že je čas na alkohol,“ rozhodol a odrazil sa od steny na opačný koniec komory, kde mali pripevnené batohy so zásobami.

„Tebe Cami povolila sem doniesť alkohol?“

„Nie.“ Z tajného priezoru vytiahol sáčky s krvou. Na jednom z nich bol nenápadný krížik, ktorý naň nakreslila Miroslava po tajnom rozhovore so Stefanom a niekoľkých nesúhlasných pohľadoch. „Ale nekontrolovala každú tekutinu.“ Hodil mu označený sáčok. „Jedna k jednej Vodka s krvou.“

Vasily nadvihol obočie. Sú to desaťročia, čo svet mal funkčnú sieť nemocníc, z ktorých brali zásoby krvi, aby nemuseli hrýzť ľudí. Od konca sveta ale prešli na hyperborejskú tekutinu, ktorá krv nahrádzala. Najvyšší dvor vyhlásil za zločin akékoľvek konzumovanie ľudskej krvi. „Chcem vedieť, kde si prišiel ku krvi?“

Stefan sa zazubil. „Nie.“

Rus sa rozhodol nerozvádzať túto debatu, pretože všetka jeho psychická energia odišla s bombou, ktorá ani len nesplnila svoj účel. Zahryzol sa do sáčku a ústa mu naplnila lahodná chuť alkoholu zmiešaného s kovovou arómou krvi. Stiahol ho takmer celý, než si uvedomil, že čosi nie je v poriadku. Stefan ho pozoroval s príliš vážnym pohľadom.

Potom sa mu na chvíľu zahmlelo pred očami a akoby ho zasiahol blesk plný energie. Rozkašľal sa a odhodil vycucnutý sáčok. „Čo si mi to dal?!“ prskol na špióna.

Stefan obranne zdvihol dlane. „O chvíľu to prejde. Dýchaj.“

Vasily vyceril zuby. „Ty si ma otrávil?!“ Pričuchol si k sáčku, ale Vodka maskovala čokoľvek iné, čo by mohol zacítiť.

„Iste, nie je nič príjemnejšie než sa nadrapovať s tvojou mŕtvolou vo vesmíre,“ odsekol Stefan sarkasticky. „Keby som ťa chcel otráviť, urobím to na pevnej pôde, súdruh.“

Vasily zaťal päste. „Tak čo som vypil?!“

Stefan naprázdno preglgol. Vytočený Vasily nie je sila, s ktorou by sa chcel každý zahrávať. „Moju krv,“ priznal nakoniec.

Zo všetkých možných odpovedí bola táto najviac nečakaná. Vasily sa zarazil a pokúšal sa prísť na logické vysvetlenie, prečo by niečo takéto jeho úhlavný nepriateľ urobil.

Nič mu nenapadlo.

„Prečo?“ zavrčal nakoniec.

Stefan dúfal, že táto otázka nepríde. Preto krv mixol s Vodkou. Aby Vasily nič nezistil. Asi podcenil jeho ňuch. „Pretože som sa pred rokmi napil od archanjela aj vládkyne zimy a ich sila mi dodnes koluje v žilách.“ Také je pravidlo upírskej krvi. Ak sa napijú od niekoho mocného, jeho sila sa preleje aj k upírovi. „Som odolnejší, silnejší.“

Stále nulová logika.

„A?!“ naliehal Vasily.

Stefan privrel oči. „Trčíme vo veľmi starej konzerve a naše šance na bezproblémový návrat sa stenčujú. Len som chcel, aby si zosilnel ako ja,“ vysvetlil mu ponuro.

Vasilyho mozog stále naplno nepracoval. „Prečo, pre všetko na svete?“

To keby Stefan vedel! Uhol pohľadom a povzdychol si. „Pre lepšie šance na prežitie?“ navrhol najneškodnejšiu odpoveď.

Určitá logika sa kráľovi konečne vrátila. Výraz mu zjemnel a zamyslene naklonil hlavu na stranu. Stefan sa oňho... obával. To bolo niečo nové. Ani len Miroslava sa oňho ešte neobávala. Mala ho za svojho nezlomného kráľa.

Stefan si znovu povzdychol a po chvíli ticha sa odrazil od steny, aby prešiel do susednej časti stanice. „Neber to ako veľkú vec, súdruh. Len som ti dodal trochu sily.“

Vasilyho mozog skratoval. Sú na obežnej dráhe a bojujú s niečím, čo asi neporazia. Je možné, že sa im ani len nepodarí vrátiť na Zem. Zhrabol Stefanovu ruku a šmaril ho o stenu za nimi.

Špión zalapal po dychu a zamrkal, keď sa ocitol uväznený v malom výklenku. „Vas-“

Upír mu pritisol prst na pery. „Ak už mám vypiť tvoju krv, chcem originál chuť a nie koktejl z Vodky,“ zašepkal nebezpečne, v očiach výzva.

Stefanovi klesla sánka, keď na krku pocítil ľahký dotyk kráľových pier. Potom zuby. A nakoniec nával endorfínov, keď sa zahryzol a vyslal mu ich do obehu na utlmenie bolesti.

Vasily sa opatrne napil.

Stefan zastonal. Nevedel ako a kedy, ale odrazu mal jednu ruku zaborenú vo Vasilyho vlasoch. Cítil, že kráľ si od neho berie minimum krvi – len sa pohráva s uhryznutím. A bohovia, bolo to neskutočne príjemné uhryznutie! Vasilyho dlane mu pristáli na leme čierneho trička na páse a niekoľko prstov sa dotklo pokožky pod ním.

Sípavo sa nadýchol.

Vasily sa podvedome usmial. Stefanova krv chutila lahodne a zalievala ho energiou. Možno až priveľkým množstvom energie. Pokožka mu brnela a pristihol sa, že dlaňou je na polceste k Stefanovej hrudi.

So všetkým sebazaprením sa odtiahol, a zrýchlene dýchal. Špión na tom nebol o nič lepšie, zadýchaný a mierne šokovaný. Vydesene na seba hľadeli.

„Sme na jedinom mieste na Zemi a priľahlom okolí, kde nie sú studené sprchy,“ zašepkal Stefan, pretože teraz by sa mu jedna zišla.

Aj Vasilymu.

Oddelene!

Vasily sa zhlboka nadýchol. „Idem... hm... skontrolovať... niečo.“ Nemal kapacitu vymyslieť dostatočnú výhovorku. Uhol pohľadom a preplával do najvzdialenejšej komory, kde si frustrovane prehrabol vlasy a niekoľkokrát si udrel hlavu o stenu.

„Si kráľ, Vasily,“ šepkal sám pre seba. „Sú veci, ktoré mať naozaj nemôžeš.“

 

 ***

 

„Mám to!“ vykríkol Vasily, keď bol satelit konečne v dosahu. Bosorky ho odstrčili čo najďalej a o zvyšok pohybu sa postarali trysky po okrajoch.

Cami na povrchu si vydýchla. „Je nepoškodený?“

„Mal by byť. Nastavujem trajektóriu. Na mieste bude... o tridsaťdva hodín.“ Naklikal do počítača niekoľko príkazov a pridal sa k Stefanovi, ktorý cez okno pozoroval nadrozmernú záchodovú misu mieriť preč od Zeme.

„Vasily, ak to nevyjde, okamžite nasadnite do modulu a zamierte dolu,“ inštruovala ho Rebecca. „Džinovia sú pripravení vás vyzdvihnúť a dostať do bezpečia. Miroslava ide s rodinami na Hyperboreu. Moskvu zaštíti Joph s jej mestom, na ktoré sa evakuujú zvyšní upíri. Bude vás očakávať.“

Vasily prikývol a vypol mikrofón. „Čo ty?“ prehovoril na Stefana, hoci naňho nepozrel. Obaja civeli na laser cestujúci po obežnej dráhe. „Kam pôjdeš ty?“ Na Hyperboreu to nestihne, pretože je chránená a nedá sa na ňu premiestniť, len doplaviť. Zostávajú mu mestá alebo bunkre. A jeho rodina, hoci utajená, nie je v Rusku.

Špión zovrel pery. Zistil, že nevie kam chce ísť. Nikdy nemal domov, nie taký, do ktorého by sa chcel vrátiť. K svojej jedinej žijúcej príbuznej, Elene Gréckej, sa nikdy verejne neprihlásil, a ona naňho netlačila. Nechcel, aby sa svet dozvedel o ich minulosti. O chudobe ktorú dreli a o okolnostiach, ktoré viedli k jeho nelegálnej premene na upíra.

Vasily to však vie. Vie, že umrel na besnotu ako nejaké zviera. V bolestiach a nepríčetný.

„Asi do jedného z miest,“ zamrmlal po chvíli.

Vasily privrel oči. Jednoduchosť, s akou vyslovil tú vetu, mu zovrela srdce. Stefan pôjde kamkoľvek, pretože nemá jediné miesto ktoré by bolo skutočne jeho. Kde by mal korene. Kde by si chcel vytvárať spomienky. Ani len nedostane šancu si zbaliť veci, ktoré má uňho v paláci – nebude na to čas. Ak vôbec vlastní niečo s emocionálnou hodnotou. „Tajná polícia asi dostane dlhú dovolenku, hm?“

Zrejme nie. Len bude musieť pracovať inak. Už nebudú rozbehaní po svete. A zostanú závislí na premiestňovaní. Tajné misie nebudú až tak tajné. „My si poradíme.“

Rus to nevydržal a otočil sa k nemu. „Zaslúžiš si domov, Stefan. Miesto, kam sa budeš môcť vrátiť, nech sa stane čokoľvek. Útočisko pred svetom.“

Také niečo mu je cudzie. „Len by to bolo jednou z vecí, ktorú mi niekto môže zobrať.“ Je lepšie nemať a nestratiť. Tak žil odkedy sa pamätá.

Vasily potlačil slzy. „Ale aj niečím, za čo bojovať.“

Stefan sa smutne pousmial a ponaťahoval si svaly. Už si na nedostatok gravitácie zvykol, ale zúfalo potreboval nejaké cvičenie. „Sú iní, ktorí ma potrebujú. Ja len bojujem na odlišnom fronte.“

Áno, v tieňoch a v tajnosti. Za kráľovstvá, ktoré nie sú jeho. Za rasy, ktoré ani len nevedia o jeho existencii. Za šľachticov, ktorí si ho sotva všimnú. „Nuž, nech sa rozhodneš akokoľvek, v mojich bunkroch a medzi mojím ľudom si vždy vítaný.“ Vasily sa odrazil od steny a zamieril do susednej komory, nakalibrovať ovládanie lasera.

Stefan za ním smutne hľadel. „Vždy hosť, nikdy nie obyvateľ,“ šepol do ticha.