V ďalšom živote 015

 

To, že sa deje niečo veľmi, veľmi zlé zistilo viacero nesmrteľných viacerými spôsobmi približne v tom istom čase. Archanjeli s archdémonmi dostali tú najhoršiu migrénu akú kedy zažili. Amira, Sophie, dokonca aj Noemi klesli na kolená a rozkričali sa, zatiaľ čo ostatní obyvatelia miest na oblohe sa museli oprieť o steny a nábytok, aby neomdleli.

Na ruskom kráľovskom dvore upírov však prebehol odlišný scenár. Vasily Ruský sa celý bledý zobudil zo strašného sna, kde si išiel vykričať hlasivky a bolelo ho celé telo. Prišlo mu tak špatne, že sa rozbehol a len-len že sa stihol zohnúť nad záchodovú misu. Nič však neprišlo. Dávil naprázdno. Pokožka ho pálila, akoby horela. Chcel si vyškrabať oči, ale v poslednej chvíli sa zastavil.

Čo sa to deje?

Potom ho prepadol panický strach. „Stefan!“ vykríkol a omámene sa postavil na neisté nohy. Oblečený len vo vyťahaných teplákoch sa rozbehol palácom, hnaný neznámou hrôzou. V rekordnom čase sa dostal ku komnatám šéfa Tajnej polície, ktorá si uňho urobila základňu, a doslova rozkopol dvere.

Tmavovlasého špióna našiel na zemi v kúpeľni ako si do krvi škrabe ruky a tiež naprázdno dávi. Sedel schúlený v rohu a celý sa triasol.

„Stefan!“ Vasily sa k nemu zviezol a násilím mu pridržal dlane s krvavými nechtami, aby si viac neubližoval. „Stefan, pozri sa na mňa!“ prikázal mu.

Hora svalov mala neprítomný pohľad.

„Stefan!“ Vasily mu odhrnul vlasy z tváre. „Pozri sa na mňa!“

To ho konečne prebralo. Zazrel na Vasilyho, akoby bol prekvapený že je tu s ním. Kráľ na tom nebol o nič lepšie. Prisahal by totiž, že posledné, čo si pamätá, je umierajúci Stefan.

 

***

 

Akú mizernú ochranku to máš, keď ťa unesú priamo z tvojho dvora?“ prskal Stefan, spútaný a usadený na zemi, opretý o stenu, oči zaviazané.

„Čo si to za špióna, keď ti spod nosa môžu uniesť kráľa?“ vrátil mu to Vasily v úplne rovnakej situácii vedľa neho.

„Uniesli ma s tebou, ty debil!“ oboril sa naňho Stefan.

„Tak nám asi starneš, ó veľký špeh! Boli časy keď si si veselo odkráčal zo Severnej Kórey akoby sa nechumelilo a teraz sa necháš odtiahnuť priamo z kráľovského dvora.“

Stefan ceril upírske zuby. „Opakujem – uniesli nás oboch! Tiež si nemal práve heroickú obranu, súdruh!“

„A teraz už zase niekde trčím – s tebou – a som v ďalšom maléri. Nosíš nešťastie!“

Stefan si odfrkol. „Ja nosím nešťastie? Možno keby si občas použil viac než jednu mozgovú bunku, nemusel by som ti robiť pestúnku!“

„Och iste! Kde si bol, moja drahá pestúnka, keď som sedel na strome uprostred Španielska a musel sledovať šukajúce medvede? Och, zabudol som. Na tom istom strome! Pripútaný ku mne!“

Brie s Noxom stáli asi dva metre od dvojice, ktorej sa nezavreli ústa odkedy sa prebrali z ľahkého omámenia. Umiestnili ich do prázdnej veže bez vybavenia, aby náhodou niečo nerozbili keby sa strhol boj. Kruhová miestnosť bola prázdna, steny z kameňa, a podlaha vystlaná jednoduchým červeným kobercom. Cez okná k nim presvitalo slnečné svetlo, preto Brie zatiahla závesy, aby upírom zbytočne neubližovalo.

Nox otrávene pozrel na Orákulum. Pohľad mu opätovala. „Ja som ťa varovala,“ pripomenula mu.

V tom mala pravdu. Sklamane si premeral svetlovlasého, bledého kráľa ruských upírov. Rozhodne v ňom videl vladárstvo a sebavedomie, ktoré šľachte nesmie chýbať. A šialenstvo. Veľa šialenstva.

Stefan – čiernovlasý obor s olivovou pokožkou – sa zdal byť ešte viac rozohnený. Nekontrolovateľný.

Spoločne boli nebezpečná dvojka. Čo Noxa však najviac pobavilo, bol osud, ktorý sa nad nimi vznášal. Prepletenosť ich energií a ciest. Naklonil sa k Orákulu a zašepkal jej do ucha: „Aká je ich budúcnosť?“

Brie nadvihla kútik pier. Títo dvaja sa v jej predpovediach objavovali často. Uvedomujú si, koľkokrát už unikli smrti? „Plná prekážok,“ povedala s povzdychom. A väčšinu tých prekážok si do cesty kladú sami.

Pretože tento svet nemá rad inakosť.

Nox už viac nevydržal ich hádku a strhol im z očí kusy látky.

Upíri okamžite zmĺkli a zažmúrili na nich oči – fialkové a sivé. „Kto ste a čo od nás chcete?“ prskli obaja takmer jednohlasne.

„Kráľ Vasily Ruský a Stefan, Vojvoda Grécky,“ oslovila ich Brie.

Špión zbledol. Sú len tri osoby na svete, ktoré vedia o jeho prepojení na grécku šľachtu a jedna z nich je spútaná vedľa neho.

„Odpusťte nám to malé nepohodlie, ale nemali sme čas na bežné vyjednávania. Potrebujeme vašu pomoc,“ povedala jednoducho.

„Viete že existuje aj slovíčko prosím? Namiesto únosu?“ ohradil sa Vasily.

Odfrkla si. „Akoby u vás zabralo. Budete dobrí chlapci a nezaútočíte, ak vás rozviažeme?“

Ich pohľady hovorili jasne.

Ešte neprišiel čas na rozviazanie.

Nox sa zhlboka nadýchol. „O šesť dní vybuchne supervulkán v Yellowstone. Potrebujeme zistiť prečo. Tak budete spolupracovať?“

Vasilymu klesla sánka a Stefan v mysli pátral po znalostiach z geografie. „Tá sopka je neaktívna a dlho ešte bude,“ vysmial ich.

„Áno, to sme si mysleli aj my,“ povedala Brie. „Ale už sme mali tú česť zistiť, že v tom majú prsty traja archanjeli, jeden s krvavými krídlami. Predpokladám správne, že o nich niečo viete?“

Stefan spozornel. Najvyšší dvor im zakázal pliesť sa do záležitostí vyšších bytostí po tom, čo takmer umreli pri ich malej vesmírnej misii na ISS. Nesmrteľní od tej doby preťali všetky kontakty s archanjelmi aj archdémonmi.

To však neznamená, že nevedia, kto je v hre. Archdémon Baal, známy ako Hádes, a niekto bez mena a tváre, s krvavými krídlami. „On je ešte tretí komplic?!“ vyletelo z neho.

Brie si s Noxom vymenila neistý pohľad. O treťom sa nevedelo?

Vasily porazene sklonil hlavu. „Rozviažte nás!“

Nox luskol prstami. Ich únosom stratili celý jeden deň a ak toto majú opakovať v každej slučke, budú prichádzať o drahocenný čas.

Dvaja obri sa vyškrabali na nohy.

Brie sa rozhodla byť diplomatkou. Zjemnila svoj tón. „Prisahám, že sme vám nechceli ublížiť. Ale naozaj potrebujeme pomoc. Vyššie bytosti nemôžu použiť svoju silu priamo na ublíženie ľuďom. Museli nájsť nejaký nevinný, vedecký spôsob. A ani jeden z nás nemá potrebné vzdelanie.“

Vasily si trel zápästia. „A kto vôbec ste? Kam ste nás to odtiahli?“

„Ja som Orákulum z Delf. Toto je Nox, démon,“ predstavila ich. „Sme v Strednej Amerike.“

Stefan si ju premeral. „Ty si Orákulum?“

Prikývla. „Tak viem o výbuchu,“ zaklamala.

„A to ste za nami nemohli prísť skôr než šesť dní pred kataklizmou?!“ Vasily rozhodil rukami. „Ako dlho o tejto veci viete?“

Nox škrípal zubami. „To je komplikované. Je to dlhý príbeh. Potrebujeme len vedecké vysvetlenie, nič viac.“

„Potrebujete armádu vedcov, minimálne desať satelitov a prístroje, ktorých kalibrovanie potrvá dlhšie, než desať dní,“ spražil ich Stefan. „Chápem, že tuto súdruh je na to najpovolanejší, ale nezvládne byť na troch miestach naraz. A ak aj zistíme prečo k výbuchu dôjde, čo asi urobíte? Zalejete sopku betónom?“

Nox pozrel na Brie. „Aj to je jedna z možností,“ uznal. „Koľko ton by sme asi potrebovali?“

Vasily sa plesol po čele. „Drahé nebesia, uniesla nás dvojica imbecilov!“ zafučal, až sa mu rozšírili nozdry. „Sopku nejde zaliať betónom! Nie je to atómový reaktor!“

Brie bojovala o posledné kúsky trpezlivosti. „Je ti jasné, že poznám tvoj osud, Vasily Ruský?“ vyhrážala sa mu.

Kráľom trhlo. Nechcel poznať svoju budúcnosť, pretože už súčasnosť je komplikovaná. Jeho aj Stefanova. Viac, než by chceli.

„Máme naše metódy,“ uistil ich Nox. „Ale nezastavíme silu, ktorej nerozumieme.“

Vasily privrel oči a počítal do desať. „Ukážte nám čo máte a uvidím, či sa dá niečo robiť,“ kapituloval.

 

 ***

 

Vasily vyšiel na jeden z mnohých balkónov Noxovho paláca, o ktorý sa delil so Stefanom – jeho komnaty boli hneď vedľa. Slnko práve zapadlo a vzduchom sa niesli prvé zvuky nočných živočíchov. Vyčerpane sa oprel o zábradlie a nasával vôňu mora.

„Začína to byť príliš komplikované, nezdá sa ti?“ ozvalo sa vedľa neho po chvíli, keď sa k nemu pripojil Stefan.

Komplikované je silný eufemizmus. „Čo ako sú ich úmysly noblesné, ani len s našou pomocou to nezvládnu,“ prorokoval. „A my nemôžeme zasiahnuť, pretože o pár dní aj tak na všetko zabudneme.“ Nemajú čas potajme varovať archanjelov a archdémonov, zatiahnuť do diania Najvyšší dvor upírov, poprosiť o pomoc...

„Tak som premýšľal...“ začal Stefan.

Vasily po ňom okamžite hodil znepokojený pohľad. „Strašný to zlozvyk. K čomu si prišiel?“

Špión sa diabolsky usmial. „Sme v slučke. Čokoľvek urobíme, nikto si nič nebude pamätať. Môžeme hoci aj vyhodiť do povetria Koloseum a nič sa nestane. O desať dní bude naspäť.“

Vasilymu netrvalo dlho pochopiť smerovanie jeho myšlienok. Krv sa mu okamžite rozprúdila. „Satelitné mobily! Hneď!“

O desať minút už obaja vytáčali prvé čísla. Ľudské komunikačné prostriedky síce padli, ale vďaka Vasilymu a jeho tímu inžinierov mali nesmrteľní vlastnú sieť nielen pre telefonickú komunikáciu, ale aj vlastný internet.

„Hej, Michel?“ oslovil Vasily francúzskeho kráľa, zatiaľ čo sa prechádzal po balkóne. „Vieš, že si prvotriedny kretén? Celý svet nesmrteľných ťa nenávidí a Najvyšší dvor aktívne pracuje na tom, ako ťa konečne zosadiť z trónu. Och, a ten koláč ktorý tak nadšene vyhlasuješ za poklad svojho dvora? Tvoj hlavný pekár ho pašuje z Nemecka! Mojimi dronmi!“

„Smiem hovoriť s kráľom Nikolaiom?“ zaznelo od Stefana, ktorý si tiež držal mobil pri uchu a pokúšal sa spojiť s dvorom vlkolakov. „Nikki? Ahoj, chlpáč. Vieš ako raz mesačne usporiadavaš svoje tajné orgie? Prekvapko – nie sú tajné! Vedia o nich všetci špióni a väčšina členov ochranky dvorov. Myslíš, že keď si dáš masku na oči, nikto ťa nespozná?“ zasmial sa. „Európska šľachta má tajnú hru – spoznaj člena podľa penisu. Tvoj uhádnu hneď! To zahnutie je absolútne očividné. Si v šoku? Výborne, pa.“ A zložil.

O desať znepokojivých telefonátov a niekoľko záchvatov smiechu pozdejšie sa obaja upíri spokojne hodili na pohovku vo Vasilyho komnatách a zotierali si slzy pobavenia.

„Toľkoto srandy som nemal od Francúzskej revolúcie,“ priznal Stefan. „Kiež by som mohol vidieť tie tváre, keď som im volal.“

Vasily sa zaškeril. „Myslím, že si ich dokážeš predstaviť. Chudák Nikolai asi práve spovedá svoju ochranku.“

Zasmiali sa, po prvý raz uvoľnení od únosu. Bola hlboká noc a ich supersluch zaznamenal, že Brie a Nox opäť vedú rozhovor pri fontáne, ďaleko od nich.

„Ako je to dlho, čo sme boli osamote?“ zamyslel sa Stefan. Na Vasilyho dvore naďalej predstierali zabehnutú rivalitu zrodenú z toho, že ich vládcovia presunuli vedenie Tajnej polície do Ruska a Vasily bol menej než nadšený. Problém je, že medzi nenávisťou a tou druhou vecou, o ktorej nechceli hovoriť, je veľmi tenká línia. Línia, ktorú sa snažili držať medzi sebou, ale v tajných chvíľach ju prekročili. Nenápadné pohladenie, zovretie rúk, horúce pohľady. Slová podpory a dôvery. Nič viac si nedovolili. Delili ich svety, pôvod aj predsudky.

„Mesiace,“ odhadol kráľ.

Stefan opatrne položil svoju dlaň na jeho a čakal, či sa upír odtiahne.

Nestalo sa. Len kútiky pier sa mu zdvihli.

„Nič si nebudeme pamätať,“ zašepkal špeh po chvíli do tmy. „Čokoľvek urobíme, ani len my nebudeme žiť s následkami... alebo výčitkami.“

Vasilyho oči sa prudko otvorili nad slovami medzi riadkami. Dych sa mu zrýchlil.

Ticho zhustlo.

„Čas všetko odplaví,“ dokončil Stefan lyricky.

Vasily zovrel pery. „Naozaj sme dospeli až sem? Keď si nemôžeme nárokovať ani len na pekné spomienky?“

Stefan im preplietol prsty. „Viac nám dané nebolo.“

Po kráľovej tvári stiekla trpká slza. Čokoľvek urobia... kamkoľvek zájdu... nebudú si to môcť so sebou zobrať. Pootočil hlavu ku kedysi nenávidenému upírovi. Nenávisť bola ľahká. Predvídateľná. Pohodlná. Neubližovala, ako to druhé. Na nenávisť boli zvyknutí. Roztrasenou rukou pohladil Stefana po líci, potom mu prehrabol tmavé vlasy. Upír nad takým jednoduchým gestom privrel oči a natočil sa pohladeniu ako smutné šteniatko.

„Spomínaš si, ako som ti kedysi naprával rebrá po tom, čo sme spadli zo stromu?“ zašepkal Stefan.

Vasily sa pousmial. „Myslíš po tom, čo nás Ellinor Nórska spútala a nechala uprostred lesov, kde sme utekali pred medveďmi? Áno, tú spomienku je ťažké vymazať.“

Teplá ruka mu pristála na hrudi, na mieste, kde boli zlomené kosti. „Netušíš, ako sa mi triasli dlane od strachu, že by som ti ublížil,“ priznal Stefan takmer nečujne.

Kráľ zamrkal. „Naozaj?“

Šéf Tajnej polície prikývol. „Ten deň ma strašil v snoch ešte mnoho rokov.“

Veľký, drsný špión sa bál o nenávideného kráľa. Aká podivná predstava. Vasily sa zdvihol a obkročmo sa posadil Stefanovi na stehná. Obaja nechcene zastonali, ako sa ich telá dostali do kontaktu. „Vieš čo strašilo v snoch mňa?“ zašepkal mu na pery.

Stefan mu zovrel boky. „Hm?“

Vasily im spojil čelá. „Keď som ťa musel spútať, pretože sa ti vracali epizódy z tvojej smrti. Tvoj krik... mi znie v ušiach dodnes.“ Stefan umrel na besnotu a bol premenený v poslednej chvíli. Táto traumatická spomienka na jednu z najhorších bolestí, aké existujú, ho však nikdy neprestala sprevádzať.

Stefanovo zovretie zosilnelo. Čakal, že táto informácia dá Vasilymu pocit nadradenosti. Víťazstva. Vedomie, že na dvore má akéhosi chudáka, ktorý umrel ako prašivý pes. Nič také sa však nestalo. Vasily ani jediný raz túto udalosť nepoužil proti nemu. Nebál sa ho dotknúť. Nič sa nezmenilo. Akoby... akoby okolnosti jeho smrti nemali dopad na to, ako ho kráľ vidí. „V ten deň som sa chcel prepadnúť pod zem.“

Vasily mu vzal tvár do dlaní. „V ten deň som pre teba plakal, Stefan. Pre chlapca, ktorý nedostal šancu žiť, až kým nebol premenený.“ Pohladil ho po viečkach. „A ktorý sa občas naďalej objavuje v tvojich očiach. Ktorý neverí, že by mohol prekvitať na šľachtických dvoroch ako vojvoda, ktorým je.“

Stefan smrkol. „Ktorý nikdy ani len nesníval, že bude mať v objatí samotného kráľa upírov.“

Vasily sa na ňom pomrvil, len aby mu trochu odkrvil mozog. „Nechutí snáď zakázané ovocie najlepšie?“

Stefan, ktorému začínali byť tesné nohavice, si pritiahol kráľov krk k perám a zľahka ho pobozkal. „Nemáš ani poňatia.“ Zubami ho škrabol na pokožke, až jeho obeť zastonala. „Už je to dávno, čo som ochutnal tvoju krv.“

A Vasily nechcel nič iné, len aby ju ochutnal znovu. Zaklonil hlavu, aby mu uľahčil prístup. Uhryznutia upírov, pokiaľ sú dobrovoľné, majú stimulačné účinky. Obvykle patria k posteľovým praktikám.

Stefanove dlane sa presunuli na Vasilyho lákavé pozadie, aby ho pritisli ešte bližšie. Ich citlivé partie sa cez vrstvy látok dostali do kontaktu. Kráľ si pritisol ruku na ústa, keď pocítil ostré zuby prekonať bariéru jeho pokožky. Stefan sa napil sladkej krvi, ktorá mu prúdila žilami, a vypustil do obehu endorfíny na utlmenie akejkoľvek bolesti.

Ruský kráľ sa musel oprieť o pevné ramená pred sebou, aby udržal rovnováhu. Celé jeho telo ožilo. Cítil každý dotyk, každý Stefanov nádych a výdych na svojom krku.

Stefan si dal načas, než si doprial posledný dúšok a oblizol ranky po uhryznutí, aby zacelil kožu. Hneď na to Vasilyho pobozkal, drsne a dominantne, akoby ho chcel trestať za stratu vlastnej kontroly.

Vasilyho ruky sa odrazu ocitli pod Stefanovým tričkom, skúmajúc pevné svaly a horúcu pokožku, ktorá ho toľké roky lákala.

Tri sekundy na to skončil na nohách, pritisnutý o stenu za sebou, Stefanov prerývaný dych sa miešal s jeho vlastným. „Sprcha!“ rozkázal špión autoritatívne, zatiaľ čo oslobodzoval kráľa z jeho handier.

Trvalo im nejaký čas trafiť do dverí, pretože sa až tak nevenovali smeru, než jeden druhému, ale nakoniec sa im podarilo skončiť pod teplým prúdom vody v luxusnej kúpeľni. Stefan otočil Vasilyho chrbtom k sebe a pritlačil ho o sklenenú stenu. Dlaňou mu prechádzal po hrudi a perami po krku. „Ani nevieš, koľko plánov s tebou mám, súdruh,“ zašepkal mu do ucha, než jeho dlaň zamierila nižšie.