V ďalšom živote 017

 

Vasily Ruský zamyslene hľadel na Stefana, ktorý v spoločnej posilňovni trénoval svojich špiónov. Spolu s Miroslavou predvádzali obecenstvu komplikovaný boj zblízka. Upírka sa plne sústredila na takmer dvojnásobne veľkého oponenta, akoby nebolo všetkým jasné, že jej šance zložiť ho sú vyššie než tie jeho. Vasily mal čo robiť, aby mu ju Stefan nestiahol do Tajnej polície.

Len čo ukážka skončila a Stefan poslal prvú obeť proti Miroslave, Vasily k nemu podišiel a spoločne sledovali divadlo v ringu. Čosi mu však vŕtalo v hlave. Akési poznanie, na ktoré nemohol prísť, čo ako sa snažil. Napriek tomu... pozrel na špióna a zamyslene naklonil hlavu.

„Ak ma budeš takto pozorovať, súdruh, tvoji poddaní by mohli získať nevhodné podozrenie,“ varoval ho Stefan bez toho, aby odvrátil pohľad od trénujúcej dvojice.

Vasily sa okamžite sústredil na náhodný bod v miestnosti. „Nemáš pocit... že sa čosi deje?“ nadhodil, aj keď nevedel nič špecifikovať. Jednoducho mal pocit, že sú obaja mimo bežného života.

„Definuj čosi.“ Stefan sa opatrne nadýchol.

„Mám divné sny,“ priznal kráľ. „O... veciach, ktoré sa určite neodohrali.“

Stefan zovrel pery. Potom si precvičil svaly na krku. „Úprimne dúfam, že nie tie čo ja.“

Vasilymu vyschlo v ústach.

Špeh sa k nemu otočil a zašepkal mu do ucha. „Ale mám taký pocit, že tvoje pozadie skrášľuje znamienko v tvare listu.“

Kráľovi klesla sánka.

Čo do pekla sa tu deje, že majú rovnaké nemožné sny?!

 

***

 

Vasily prudko otvoril oči.

Pamätal si všetko.

Nielen poslednú slučku.

Všetko.

Zdá sa, že pôvodné kryštále určené na ochranu pred stratou spomienok majú veľmi zaujímavé vedľajšie účinky. So Stefanom ich ukradli od Jophiel a Belphegor na poslednú chvíľu a kŕčovito sa ich držali, zatiaľ čo vyššie bytosti šli na francúzsky dvor.

Chcelo sa mu zvracať z udalostí v jaskyniach, ale tie predčili epizódy iného rázu, ktoré boli mienené na zabudnutie. A teraz sú naveky vpálené v jeho mysli.

V rýchlosti na seba hodil oblečenie a Stefana našiel na polceste, ako si to tiež mieri k nemu.

Aj on mal v hlave všetky slučky.

Rozladene na seba pozreli.

Slová nenašli.

Stefan naprázdno preglgol. Bohovia, tie veci čo spolu robili... Čo mu Vasily dovolil urobiť... Tento strnulý kráľ v sebe rozhodne má divokú stránku.

Vasily to nevydržal. Prekonal tých pár metrov, ktoré ich oddeľovali, a uprostred svojho paláca Stefana pobozkal.

Špión sa neodtiahol, len mu po lícach stiekli slzy úľavy. Zovrel Vasilyho boky a keď im došiel dych, odmietal ho pustiť. Obaja zostali ešte dlho v objatí.

Miroslava, ukrytá za rohom, sa víťazne usmiala a nastavila ruku svojmu kolegovi z ochranky. „Zaplať!“

Upír zagúľal očami a hodil jej na dlaň niekoľko zlatých mincí. „Že im to trvalo!“

Prvá žena Ruska mykla plecami. „S blbcami to tak býva.“

Len čo sa dvaja upíri aspoň trochu upokojili, zavolali Lydii, aby si ich láskavo vyzdvihla, poslala dočasne do pekla svoju dcéru Ellie, pretože to miesto nesmie byť bez dozoru, a vzala ich za ostatnými archanjelmi a archdémonmi.

Keď ich nenašli ani u Cami, ani v Novom Babylone, Lydia odhadla že budú v Delfách a dostala ich na ostrov. Tam si vyšlapali nekonečné schody a pritrafili sa práve do diskusie o Baalovi.

*** 

 

Vasily sa nasúkal do protiradiačného obleku, zatiaľ čo do žily mal pichnutú ihlu s pomalým prúdom krvi uzavretej v olovenej nádobe za pásom. Ani len oblek nie je plnohodnotná ochrana v tomto prípade a krv zabezpečí, že zvládne hodiny pobytu v tých prekliatych jaskyniach. Nasadil si dýchaciu masku a pozrel na Stefana, ktorý bol v rovnakom mundúre vedľa neho. Naspäť v Yellowstone.

„Poďme vyniesť jadrovú bombu!“ povedal špión s nezdravým entuziazmom.

Brie, stojaca kúsok od nich pri stole s ochrannými pomôckami, v zúfalstve zdvihla pohľad k oblohe. Táto veta nikdy nemala byť vyslovená. Ustarane si povzdychla. „Stále nesúhlasím s tým, aby sme vás takto využili,“ poznamenala.

Atlanťania, po zhodnotení všetkých premenných, prišli so záverom, že jadrová bomba rozhodne nebude nápomocná v upokojení výbuchu a musí preč. A nie je to práve ako sťahovanie skladacej skrine z Ikey.

„Je snáď medzi vami niekto, kto vie ako ovládať technológiu štiepenia jadra v detonačnom zariadení? Alebo ako ním bezpečne manipulovať?“ opýtal sa Vasily znudene.

Zovrela pery.

„Nemysli si, že sa nám chce na miesto, kde sme naposledy umreli,“ uistil ju Stefan. „Ak ale nechcete ísť s prosíkom za nesmrteľnými, sme vaša jediná šanca.“

„Trvám na tom, že je bezpečnejšie ju premiestniť priamo z miesta na nejaký opustený ostrov.“

Vasily si zapol Geigerov počítač v tvare menšieho mobilu, pripevnený na jeho pravom predlaktí. Hneď ich upozornil na zvýšené množstvo radiácie. „Samozrejme, použite mágiu rozkladajúcu samotné atómy, aby ich poskladala na inom mieste, na rozloženie rádioaktívneho materiálu ktorého jeden gram vyhodí do povetria celú metropolu. Čo by sa mohlo pokaziť?“ šomral otrávene. „Bomba musí byť odpojená, zneškodnená, rozobratá a jej výbušná zložka prenesená do bezpečnej vzdialenosti od ďalšej výbušnej zložky, na ktorej stojíme.“

Brie si oboch premerala. „Potrebujete dovolenku,“ uvedomila si.

„Pri našom šťastí až niekde na Marse.“ A Vasily sa bál, že aj tam by si ich našli problémy. Plus, odmieta vyletieť znovu do vesmíru bez umelej gravitácie.

„My si poradíme, Brie,“ povedal o niečo menej šialeným tónom Stefan. „Už sme vyhodili do povetria asteroid. Tentokrát sa ani nemusíme pokúšať o výbuch. To je ľahšie.“

Veselo jej zamávali a s batohmi na chrbte sa stratili v jaskyniach.

K rozrušenej Brie pristúpila Amira s pobaveným úsmevom. „Nesnaž sa ich pochopiť. Urobia všetko, len aby nemuseli čeliť jeden druhému. Toto je pre nich prakticky kardio tréning.“

Brie sa otočila k novej sestre a hrýzla si peru. „A ako dlho to ešte budú ťahať?“

Amira mykla plecami. „Zatiaľ to zvládajú storočie.“

„Prečo sú tak... prečo to robia?“ Brie sa neprítomne pohrávala s termoskou krvi pripravenej pre urgentnú kontamináciu. Tentoraz nenechá žiadneho upíra umrieť na otravu!

Tmavovlasá žena smutne pozrela na otvor do jaskýň. „Sú starí, Brie. Nie ako ty, ale ich vek sa blíži k tisícke. A po drvivú väčšinu ich životov žili v spoločnosti, kde by za čo i len náznaky náklonnosti jeden k druhému boli mučení, odsúdení, alebo zabití. Ty si pamätáš vek, keď homofóbia neexistovala. Oni sa do nej narodili.“

To bola strašná predstava. Brie sa v očiach objavili slzy. Atlantída ten koncept ani nepoznala. Partnerstvá existovali ako niečo pevné, čo zjednocovalo a obohacovalo jej ľud na osobnej úrovni. Bez ohľadu na pohlavia alebo počty zúčastnených. Nedokázala si predstaviť, prečo by ktokoľvek iný mal rozhodovať o správnosti a nesprávnosti zväzku dospelých a príčetných bytostí. „Niekedy zabúdam aký krutý svet v skutočnosti je. Delfy ma chránili.“

Amira ju súcitne pohladila po ramene. „Ten svet umiera v posledných smrteľných kŕčoch. Nový sa ešte len zrodí,“ povedala nádejne.

Brie sa na ňu vďačne usmiala a obe pozreli k čistinke, kde sa zhromaždili mágovia a zaklínači Atlantídy. Na veľké kusy papiera si kreslili plány a symboly, ktoré budú potrebovať. „Už aby táto slučka skončila,“ zaželala si.

***

 

Vasily odpojil posledný kábel od kontrolného počítača v jaskyni. Na chvíľu ustrnul, ale žiadne bum sa neodohralo. Vydýchol si. V obleku mu bolo nepríjemne a radiácia mu aj tak pomaly prenikala na pokožku. Krv našťastie pomáhala.

„Sme si istí, že je to bezpečné?“ zaznel Stefanov tlmený hlas cez masku.

„Je to atómová bomba. Isteže to nie je bezpečné,“ odvetil Vasily jednoducho. „Ale uspal som všetky procesy a systémy vnútri vyzerajú byť stabilné.“

„Tak stabilné. Rádioaktívny materiál. Stabilný. Naša latka je skutočne stanovená nízko, keď toto je pre nás definícia stability,“ odfrkol si špión.

„Stojíme na supersopke, ktorá o pár dní vybuchne. Keď sa na to pozrieš zo správnej perspektívy, toto je tá najstabilnejšia vec široko-ďaleko.“ Vasily podišiel k štíhlej hlavici dlhej ako jeho posteľ a dotkol sa prednej časti. Skúšobne ju nadvihol a nebezpečný predmet sa pomaly odlepil od stojana.

Stefan sa porazene nadýchol. „Myslíš, že naši anjeli strážni sa práve plesli po čele, v druhej ruke Vodka?“ Postavil sa k opačnému koncu a tiež ju nadvihol.

„Milé od teba, predpokladať že by nám nebesia poslali anjelov strážnych,“ zasmial sa Vasily a urobil krok vpred. Stefan sa prispôsobil jeho pomalému a opatrnému tempu a s bombou v rukách sa vydali na spiatočnú cestu jaskyňami. Zákruty brali takmer s posvätnou opatrnosťou a keď v jednej chvíli ťažký kov cinkol o stenu pri náraze, obaja nadskočili.

Na polceste sa zastavili, aby chytili dych – viac od stresu, než od vypätia. Plus im už začínala brnieť pokožka.

„Poznáš rozprávku o Patovi a Matovi?“ ozval sa Stefan, keď sa znovu dali do pohybu.

Vasily zagúľal očami. „Som z Východného bloku. Isteže poznám Pata a Mata. Prečo?“

„Pretože tak sa momentálne cítim. Ako blázon, ktorý so svojím pochybným kamarátom robí tú najstupídnejšiu vec pod slnkom a nikto normálny a triezvy by sa na podobnú činnosť nedal.“

Vasily potlačil smiech. Konečne uvideli svetlo od východu jaskyne. „Vieš, rád by som ti oponoval, ale sám vidím tú paralelu,“ pripustil a opäť spomalil do zákruty.

„A? Budeme s tým niečo robiť?“

„Predtým, alebo po tom, čo rozoberieme atómovku?“

„Niet divu, že nám nebesia neposlali anjelov,“ uvedomil si Stefan ponuro.

Konečne sa dostali na otvorené priestranstvo a akoby niesli sťatú vianočnú jedličku, odložili bombu na pripravený podstavec, kde už čakali Nox s Luciferom pripravení vytvoriť okolo stroja štít.

Trvalo im až do nasledujúceho rána bombu zneškodniť, ale po niekoľkých litroch krvi, obrovskom množstve nadávok a pár hádkach sa konečne zviezli do trávy a zbavili sa ochranných handier.

„Čo ostatné rádioaktívne predmety?“ zisťovala Cami.

„Nemá zmysel nimi teraz manipulovať. Škodu už narobili,“ vysvetlil jej Vasily. „Vrátime sa po ne až všetko skončí a jaskyne zalejeme betónom. Vyčistiť vodu a pôdu bude náročnejšie.“

Archanjel sa k nim posadil a podal obom štedrú porciu sendvičov za dobre odvedenú prácu. „Ďakujeme. Neviem, čo by sme si bez vás počali,“ povedala úprimne. „Máte to u nás.“

Vasily na ňu kútikom oka pozrel. „Čo takto vzorec na umelú gravitáciu?“

Cami zovrela pery. Nechcela sa deliť o technológiu, ktorá predčí súčasný vývojový stupeň nesmrteľných zo strachu, že by ju nepochopili a zneužili. Plus už čo-to pozabúdala od čias, keď stavala medziplanetárne lode. Ak však niekto jej prácu pochopí, bude to muž, ktorý strávil stáročia zahrabaný vo výpočtoch a laboratóriách. „Dám ti prvotné výpočty. Na zvyšok musíš prísť sám,“ navrhla.

Nuž, darovaný kôň... Prikývol a zahryzol do sendviča.

 

***

Vasily so Stefanom sa plížili chodbami paláca v snahe nájsť nestráženú a nepoužívanú miestnosť. Ocitli sa až kdesi pri hosťovských komnatách a zavreli sa v jednej z nich. Vasily v momente zavolal Miroslave, aby zamerala jeho signál a okamžite poslala dvoch džinov.

„Áno, je mi jasné že nás vidíš uprostred oceánu. Je to dlhý príbeh,“ šepkal, zatiaľ čo Stefan cez škáru v dverách držal stráž. „Nie, nespadli sme sem. Nie, ani nás nikto neuniesol. Miroslava, nemám čas!“

Krátko na to sa pri nich zjavili dvaja zvedaví džinovia, ktorí ich vzali priamo na Najvyšší dvor upírov do Verony. Do trónnej siene práve vošli všetci desiati vládcovia, pretože Miroslava ich varovala, že sa niečo deje. A keď ide o Vasilyho so Stefanom, boli pripravení na najhoršie.

Dvojica upírov sa nevinne zazubila na svojich panovníkov.

Rebecca, vládkyňa jesene, si trela spánky a unavene si ich premerala. „Prosím, povedzte mi že ste nám len prišli oznámiť svoje zásnuby!“

Obaja na niekoľko sekúnd stuhli a vydesene na seba pozreli. „Ehm, prečo by sme niečo také mali... prečo niečo také očakávate?“ opýtal sa Vasily s predstieraným pokojom.

Rebecca mávla rukou. „Zabudnite na to. Tak do akého maléru ste sa dostali tentokrát?“

 

 

Po niekoľkých hodinách detailného vysvetľovania a presune do salónika, kde sa nadávalo ľahšie a bez zvedavých očí služobníctva, stáli vládcovia pred veľmi nepríjemným rozhodnutím a pohľadmi priam prepaľovali poslov nechcených správ.

„A to vám nenapadlo prísť za nami skôr? Napríklad keď ste umreli? Alebo sa dostali do kontaktu so zasranou atómovkou? Alebo, ja neviem, keď ste sa dozvedeli o samotnej Atlantíde?!“ karhala ich vlčica Lena ako malé deti.

„Aj tak by ste všetko zabudli,“ bránil sa Vasily.

Ďalšie zlostné pohľady.

Rebecca, tiež zasiahnutá silnými migrénami, mala na čele priložený chladiaci gél. „Veľmi by som ocenila, keby som už nemusela vidieť dvojmo. A máme vôbec o čom premýšľať? Bez našej pomoci sa nikam nedostanú.“

„Hovoríme tu o mágii, s ktorou bojujeme desiatky rokov,“ argumentovala Kathrine. „Lilithine jednotky sú pravidelne decimované.“

„A moja hlava ide vybuchnúť!“ pripomenula im vládkyňa jesene autoritatívne.

Mina ich umlčala zdvihnutím dlane. „Vráťte sa na Atlantídu,“ nariadila Vasilymu so Stefanom. „Nech nevedia, že ste nás vyhľadali. Ozveme sa vám, keď... prídeme nejakému záveru.“

Stefan po svojich vládcoch prešiel prosebným pohľadom. Z rozprávania vynechali správy o Michelovi. Nemohli si dovoliť konflikt aj medzi dvormi. Na ten príde až potom. Možno aj na nejakú formu spravodlivého súdu. „Mágia krvi je medzi nami. Nestratí sa. Je lepšie prijať realitu a pracovať s ňou, než potláčať čo máme pred očami.“

Ženy naňho sarkasticky zazreli pri tej poslednej vete.

„Čo?“ rozhodil rukami.

Angelica našpúlila pery. „Vodu káže, víno pije,“ odsekla a ukázala na dvere. „Choďte!“

Zmätení upíri sa nechali premiestniť späť na Atlantídu a znovu sa plížili chodbami do obývanej časti paláca. Pred poslednou zákrutou sa Stefan zastavil, zovrel Vasilyho ruku a stiahol ho do nenápadného výklenku. Kráľ sa našiel pritlačený k stene. Zmätene otvoril ústa, ale umlčali ho pery špióna, ktorý ho už niekoľko slučiek straší v snoch.

Nahý.

Ich bozk bol rýchly a drsný. Náhlivý. Ukrytý v tieňoch, tak ako čokoľvek, čo cítili. Keď sa od seba odtrhli, Stefan privrel oči a spojil im čelá. „To len keby už neprišli ďalšie slučky,“ odôvodnil svoje správanie.

Vasilyho bolelo v hrudi. Z akéhosi dôvodu mu bolo priam do plaču. V slučkách im bolo dobre. Pohodlne. Oni možno nezabudli, ale všetci okolo nich áno a to bolo oslobodzujúce. Na pár vzácnych dní boli ich rozhodnutia bez následkov.

Už viac nebudú.

Kráľ smutne prikývol. „Tie dni za to stáli,“ priznal.

„Každý jeden,“ súhlasil Stefan a ustúpil. Vyrovnane sa vrátili do siene, akoby sa ich svet práve netrieštil v základoch.