V ďalšom živote 05

 

Stefan s Vasilym kráčali po zvyšok ďalšieho dňa, niekoľkokrát skončili v kruhu a stále sa nikam nedostali. Vasily bol v stave, keď začal premýšľať nad odseknutím ramena, aby sa Stefana zbavil. Koniec-koncov sú upíri – dorastie. Teda pokiaľ sa včas dostanú k zásobám krvi a lekárskej pomoci, pretože mať odtrhnuté rameno a sepsu zároveň nie je vôbec pohodlné. Plus Stefan už o rameno prišiel nedávno, takže je na rade on.

Upíri sa potkýnali medzi riedkym porastom stromov a znovu museli zastať, aby sa vydýchali. Ani nie z chodenia, ale z neutíchajúcich nadávok, ktorými sa láskyplne oslovovali poslednú hodinu.

Stefan sa obzrel v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. „Začínam cítiť more. Myslím, že sa blížime k pobrežiu.“

Vasily si prehrabol svetlé vlasy. „Kde všade máš agentov?“

Špión sa zamyslel. „Okrem Barcelony v Zaragoze, Valencii aj Madride pokiaľ to bude potrebné.“

„Skvelé! Takže ešte si to budeme musieť odkráčať do jedného z tých miest a to len za predpokladu že sa vôbec zorientujeme, nehovoriac o tom, že na kohokoľvek na ceste narazíme, uvidí dvoch spútaných idiotov ako veľmi ľahký terč.“

„Nuž, na nejaké jedlo budeme musieť naraziť,“ upravil kráľove slová Stefan.

Odrazu kúsok od nich čosi zapraskalo a obaja sa v panike otočili. V momente ustrnuli. Necelých desať metrov od nich sa lenivo prechádzala huňatá šelma.

„J-je to...“

„Veľký medveď,“ potvrdil Stefan šeptom. A odrazu tu bola možnosť, že sa z nich stane jedlo. Pretože krv už nejaký čas nemali a ich fyzický výkon sa znižoval každou hodinou, nehovoriac o tom, že sú si navzájom bremenom. „Pomaly... cúvaj,“ inštruoval kráľa nečujne. „Krôčik po krôčiku.“

Vasily sa ani nepohol, oči upreté opačným smerom. „Rád by som, ale prišla mu kamarátka,“ zašomral.

Stefan sa zvrtol. Z tieňov sa vynorila ďalšia huňatá medvedica a hľadela priamo na nich. „Okej, nový plán,“ šepkal ešte tichšie. „Utekaj!“

Obaja naraz sa rozbehli, ibaže opačnými smermi. Trhlo im rukami a skončili na zemi. Medvede ich zamyslene pozorovali. Stefan vytiahol Vasilyho na nohy a ťahal ho smerom k vysokým stromom. Len čo k nim dobehli, obzreli sa a zistili, že medvede kráčajú za nimi.

„Hore! Hore!“ nariadil Vasily.

Šplhať by pre nich obvykle nebolo náročné, ibaže spútané ruky všetko zhoršovali. S vypätím síl sa vyškriabali po drsnej kôre až k prvým pevným konárom, na ktoré sa celí zadýchaní usadili.

Vasily sa vysilene oprel o kmeň, ruka natiahnutá k susednej vetve, kde sedel rovnako unavený Stefan. Medvede pod nimi sa prechádzali sem a tam, občas zabručali, potom sa k sebe priblížili.

Stefan sa plesol po čele. „Prosím, povedz mi že práve nezačali...“

„Ó áno, začali,“ potvrdil Vasily rezignovane, snažiac sa ignorovať ručiace šelmy, ktoré sem očividne prišli na rande.

Stefan si prehrabol už aj tak strapaté vlasy. „Prečo vždy keď s tebou niekam idem, skončím v tej najnemožnejšej situácii?!“ obvinil Vasilyho, akoby to nebol on kto ho pôvodne vytiahol do terénu.

Kráľ ho spražil pohľadom. „Nebol som to ja kto ti odťal ruku a do komnát si mi s plošticami vliezol sám!“ pripomenul mu.

„Ty si skončil v mojom šatníku!“ opáčil mu to Stefan.

„A dodnes ma to traumatizuje,“ uistil ho Vasily. „Aspoň ti neustále nelozím do sprchy.“

„Dvakrát. Vliezol som ti do sprchy len dvakrát!“ Stefan sa pokúsil rozhodiť rukami, ale takmer spadol zo stromu.

„Čo je o dva razy viac než by mi bolo príjemné.“

Špión zagúľal očami. „Neboj sa citlivka, nemáš nič čo by som už nevidel.“

Vasily zaškrípal zubami a privrel oči, aby si mohol predstaviť ako Stefana škrtí. „Dôstojnosť. Už si niekedy o nejakej počul?“

Bola to len sekunda čo sa Stefanovo srdce rozbúchalo, než nad ním prebral kontrolu, aby ho Rus nepočul, a ponechal si kamennú tvár. „Dôstojnosť je maska, za ktorú sa schovávajú najväčší pokrytci. Aby mohli súdiť iných. Pohovorme si o dôstojnosti keď nebudeš mať ani len čo do úst,“ odvrkol Stefan a ukončil rozhovor tým, že sa oprel o kmeň a zavrel oči.

Vasily špióna zamyslene pozoroval. Udrel na citlivú strunu? Tomu sa ťažko verilo. Stefan bol vždy ako nehybná hora – nič ním neotriaslo. Vasily si bol takmer istý, že nech je odkiaľkoľvek, vyrastal v stabilnom prostredí.

Stefan sa odmietal hádať s blbcom, ktorý si sedí na tróne a nemá poňatia o životoch upírov ako on – agentov operujúcich v tieňoch, za hranicami kráľovstiev a rás. Agentov, ktorí neboli vybraní k trénovaniu, ale tých, ktorí prirodzene prišli do organizácie s vlastnosťami nehodiacimi sa do bežných štruktúr. Persefona, ktorú mali všetci za upírku, bola vybraná pre svoju jedinečnú schopnosť všade sa dostať, všetko vedieť a zistiť. On, na druhej strane... on bol vybraný pre to, že bol chodiaca zbraň. Keby Vasily vedel koľko krvi a akým brutálnym spôsobom prelial muž ku ktorému je pripútaný, ochotne by si utrhol rameno.

 

*** 

Stefan napoly driemal, zatiaľ čo medvedí párik veselo pracoval na novej generácii chlpáčov. Vasily na susednej vetve spal o niečo tvrdšie. Krátko pred úsvitom šelmy konečne odišli a špión sa pokúsil zobudiť nenávideného kráľa.

„Súdruh! Hej súdruh, vstávame!“

Vasily sebou trhol, čo malo za následok stratu rovnováhy. V panike chcel narovnať ruky, aby sa udržal na vetve, ale putá mu to znemožnili. Zošuchol sa dolu a nevyhnutne so sebou stiahol aj Stefana.

Spoločne dopadli na tvrdú zem, teda Vasily na tvrdú zem a Stefan na o niečo mäkšieho Vasilyho, ktorému na hrudi čosi zapraskalo. Vykríkol bolesťou a na chvíľu stratil dych.

Stefan sa okamžite odvalil a pohľadom skontroloval zvíjajúceho sa Rusa. „Vasily?“

„Rebrá,“ sipel Vasily. „Moje rebrá!“

Špión mu bez ceremónií roztrhol tričko a uvidel minimálne tri zlomené kosti. Normálne by to nebolo také zlé, upíri sa hoja rýchlo. Ibaže všetky tri rebrá boli vychýlené a ak ich nenapravia, nezrastú sa správne a Vasily bude v bolestiach až kým ich niekto znovu nezlomí a nenapraví.

Na to nemajú čas. „Aký je tvoj prah bolesti?“ opýtal sa kráľa a obkročmo sa mu posadil na boky. Nie je to prvý raz čo bude naprávať rebrá. Ani druhý. Ani desiaty.

„Mizerný! Mizerný! Mizerný!“ panikáril Vasily.

Stefan, čo ako ho nenávidel, mu nechcel spôsobiť ešte viac utrpenia, ale zle zrastené rebrá sú oveľa horšie. „Vasily,“ povedal vážne. „Ja viem že sa ti to nebude páčiť, ale musíme kosti napraviť.“

Na to už kráľ prišiel. Ale bez anestetika to bude peklo. Privrel oči. „Hlavne rýchlo, áno?“ Zaťal zuby.

Stefan odhadoval uhly a napnutie kože. Nemajú skalpel. Bude to musieť urobiť holými rukami a cez pokožku. Pozrel na šľachtica pred sebou a hneď mu bolo jasné, že to nezvládne. A ak upadne do bezvedomia, nikam sa nepohnú. Nie spútaní.

Vasily otvoril jedno oko, keď sa dlho nič nedialo. „Na čo čakáš?“ Stefanova voľná ruka na jeho hrudi sa nehýbala.

Špión si nespokojne hrýzol peru. „Dôveruješ mi?“

„Sakra nie!“ vykríkol Vasily, pretože tušil problémy.

Stefan nahmatal prvé zlomené rebro. „Zavri znovu oči. A mysli... na veselé šteniatka. Alebo kvetinky. Čokoľvek.“

Vasilyho mozog mu fyzicky zabránil poslúchnuť šialeného upíra nad ním. „Stefan? Čo sa chystáš urobiť?“

Upír sa nad Rusa naklonil, jedna ruka na hrudi, druhou sa opieral o vlhkú zem. „Keď sa oslobodíme, pôjdeme s týmto na terapiu, dobre?“ zaprisahal raneného a vyceril zuby. Potom ich ponoril do Vasilyho krku. Upíri pri pití krvi vstrekujú do systému obete silné endorfíny na potlačenie bolesti a presne to Stefan urobil. Samozrejme, nenapil sa ani kvapku, hoci sám pociťoval hlad. Po hmate začal naprávať Vasilyho zlomené kosti.

Ruský kráľ pocítil sotva desatinu bolesti, ktorá by ho normálne čakala. Napriek tomu sa pristihol ako špiónovi zviera rameno. Na šteniatka ani kytičky však myslieť nezvládal. Nie keď mal v krku dva ostré zuby.

Stefan skúsene napravil vychýlené kosti, aby im dovolil správne sa zrásť. Precízne skontroloval aj zvyšné rebrá a keď si bol istý, že Vasilyho hrudný kôš je opäť v celosti, vysunul zuby z jeho krku a vydýchol si. Narovnal sa a spokojne sa usmial. „Vidíš? To bolo rýchle!“

Ako pre koho! Vasilymu pred očami prebehol celý život!

Stefan sa uvoľnene odvalil a zostal sedieť, aby dal Vasilymu čas sa spamätať. A aby sám potlačil nutkavú potrebu zahryznúť sa a uľaviť hladu, ktorý ho trápil.

Vasily sa pozviechal do sedu. „Toto by nám nikto neuveril,“ zašomral.

Persefona áno. Tajná polícia sa už dostala do omnoho bizarnejších situácií. Stefan sa len zasmial. „Zvládneš vstať?“

Vasily prikývol a obaja sa so stonaním pozviechali. Vybrali si opačný smer než od ktorého prišli a opäť kráčali niekoľko hodín.

V konečnom dôsledku to neboli Stefanovi kolegovia, kto ich našiel uprostred opusteného chodníka pozdĺž pobrežia, ale Vasilyho vlastní agenti pod vedením jeho prvej ženy Miroslavy.

Zatiaľ čo väčšina vládcov naďalej udržuje tradíciu prvého muža – následníka v prípade krízy a zástupcu na všetkých úrovniach – Vasily tento zvyk porušil pred viac ako storočím, keď do tejto role obsadil ženu. Miroslava sa vyšvihla z radovej upírky na agentku, šéfku ochranky a neskôr na prvú ženu práve vďaka svojej schopnosti dostať Vasilyho z každého maléru.

Hnedovlasá upírka požehnaná flegmatickou náturou ich stopovala aj s dvoma agentmi pozdĺž pobrežia a narazila na nich v zákrute. Len čo uvidela v akom stave sa nachádzajú, klesla jej sánka. Namaľovaní, spútaní, Vasily s roztrhnutým tričkom a cucflekom na krku.

„Miroslava!“ zvolal nadšene kráľ.

Prvá žena si takúto príležitosť nemohla nechať ujsť. Vytiahla mobil a urobila niekoľko rýchlych fotiek.

„Hej!“

Sladko sa usmiala. „Do rodinného albumu,“ povedala nevinne a potláčala smiech. „Tak ako ste sa dostali do tejto situácie?“ povzdychla si a lovila z batohu sáčky krvi, ktoré im hodila. Potom kývla agentom, aby kontaktovali Moskvu, Stefanových agentov a Veronu, že boli obaja nájdení a budú potrebovať transport.

Stefan jej v krátkosti vyklopil, čo sa stalo. Po Miroslavinom záchvate smiechu sa dozvedeli, že pút sa tak skoro nezbavia, pretože každý pár má jedinečný kľúč a náhradný je až v paláci. Museli teda počkať na auto, ktoré ich vzalo k helikoptére, tá k lietadlu a až vtedy sa dostali bezpečne do Ruska.

Pátranie po Elinor začalo nanovo.

 

 ***

 

Vasily práve vyšiel z ošetrovne, obliekajúc si tričko po dôkladnej kontrole jeho kostí. Ubehli síce celé dni, ale jeho liečitelia nechceli nechať nič na náhodu a neustále ho otravovali, aby si dal skontrolovať rebrá.

Na chodbe ho už čakal samoľúbo sa tváriaci Stefan. „Tak čo, som dobrý chirurg?“

Vasily zavrčal. Liečitelia museli bohužiaľ skonštatovať, že jeho rebrá boli precízne napravené a zrastené bez jedinej viditeľnej odchýlky. „Chceš medailu?“

Čiernovlasý upír sa zamyslel. „Určite by som ju neodmietol.“

Kráľ len zaškrípal zubami a zamieril so Stefanom do svojej pracovne, aby prebrali nový postup v prípade Ellinor. Usadil sa za stôl, zatiaľ čo Stefan sa hodil do kresla oproti, akoby mu patrilo. Ten špión sa až príliš ľahko zabýval v paláci.

„Novinky?“ opýtal sa Vasily.

„Skôr dohady,“ zašomral Stefan. „Povedal by som však, že Ellinor už v Barcelone nie je. Je príliš chytrá, aby sa zdržiavala na mieste, kde sme ju vypátrali.“

„Zaujímalo by ma, čo tam robila,“ premýšľal nahlas Vasily a na interaktívnej mape na stole si zaznamenal niekoľko bodov. „Vieme že prešla zo Švédska na juh, čo je logické – severská zima je tuhá. Ale prečo táto trasa?“

„Logicky nemohla ísť do Talianska – príliš blízko najvyššiemu dvoru. A Balkán bol možno ďaleko. Plus sa potrebuje stratiť a jesť. Ja osobne by som volil hory. Na to je ideálna oblasť Pyrenejí – sú dostatočne na juhu a dostatočne komplikované. Viac ma zaujíma kde berie krv. Pretože ak necucá ľudí, čo nerobí, pretože by zanechala stopy, odniekiaľ musí brať potravu.“

A tá potrava je momentálne prísne strážená kráľovstvami. Upíri sa pred pádom civilizácie obracali na nemocnice a krvné banky, ibaže oboje prestalo existovať. Systém darcov, nemocníc a lekárskej starostlivosti neexistuje.

Vasily si zväčšil mapu. „Je chytrá. Určite vie v ktorých mestách žijú väčšie upírske skupinky a kde sú paláce. Ak má len minimum mágie, bezpochyby si našla spôsob ako kradnúť.“

Na to Stefan nepomyslel. Ellinor odmalička vedela o dvoroch. Dopodrobna. Naklonil sa, aby mrkol na mapu. V hlave sa mu sformoval plán. „Idem obvolať dvory, či im nemiznú zásoby. Ak áno, uprostred týchto zmiznutí bude Ellinorin brloh.“

 

***

Vasily cucal krv zo sáčku a hľadel na bezpečnostné kamery vo svojom archíve, zatiaľ čo pohodlne sedel na posteli a objímal vankúš. Jeho osobný diabol a budúca obeť neoznačeného hrobu pripraveného ďaleko v lesoch sa práve prehraboval v záplave papierových záznamov, ktoré si kráľ robil z čistej nedôvery v schopnosť moderných technológií udržať potrebné informácie nepoškodené.

Stefan infiltroval každý kúsok ruského kráľovstva – servery, zálohy, záznamy, osobné zariadenia členov a personálu, hackol ešte aj hodinky a termostaty!

Vasily bol pripravený urobiť tomuto špehovi život tak ťažký, až s prosíkom príde po kolenách, aby mohol byť preložený aj s celou jeho zasranou Tajnou políciou hoci aj na Severný pól! Škodoradostne sa usmial a aktivoval podlahové kúrenie. Stefan si spočiatku nič nevšimol. Až keď sa chcel pohnúť a jeho podrážky sa priškvarili k zemi, spozornel a uvedomil si ako mu je teplo. Vasily odstránil bezpečnostné protokoly vyhrievania, takže špeciálna kovová podlaha sa krásne rozpaľovala ako panvica. Špión urobil tri kroky, než sa mu obuv rozpadla a on zasyčal bolesťou. Okamžite vyskočil na policu a vyšplhal sa až na úplný vrch.

Kráľ sa spokojne usmial.

„Zasraný šľachtic,“ zašomral Stefan, nevediac že je pozorovaný, a vyzliekol si prepotené tričko.

Vasily zagúľal očami.

Stefan popreskakoval police a keď sa dostal k bezpečnostným dverám, zistil že sú zamknuté.

Nikdy si nemerajte sily so zmagoreným ruským hackerom. Vasily vypol kúrenie a zapol chladenie. Chvíľu bolo v miestnosti príjemne, ale postupne začala teplota klesať, čo spozoroval aj frustrovaný Stefan. Až vtedy mu došlo, že za jeho nepohodlím musí niekto byť a začal sa obzerať po kamere.

„Počúvaj súdruh! Neser ma a otvor dvere!“ Striasol sa zimou a znovu si obliekol tričko. Keď sa však pokúsil zliezť z police, zistil že zem je úplne zmrznutá a jeho bosé nohy by primrzli k nej. „Na toto nemám čas.“

Vasily si spokojne zahryzol do pery.

„Vážne? Ideme hrať tieto detinské hry?“ Špeh si prehrabol čierne vlasy. „Za čo je to tentokrát? Už som ti prestal preťahovať personál! Čo ešte odo mňa chceš?“

Vasily aktivoval prívod vzduchu.

„Okamžite ma vypusti ty zadubený blondiak! Ja tu mám prácu!“ Stefanov hlas sa každým slovom zvyšoval, až znel ako postavička z rozprávky. Pricapil si ruku na ústa. „Vasily!“

Kráľ vyprskol do smiechu. Do miestnosti vo veľkom prúdilo hélium. S vysokým hlasom Stefan už neznel tak hrozivo, ako sa snažil. Nadával ako pohan, ale znel ako nahnevané šteniatko.

Vasilymu ho takmer prišlo ľúto.

Takmer.

Špión konečne našiel ukrytú kameru a zamračil sa do nej. S nahnevaným výrazom ju vytrhol zo steny a Vasily stratil obraz. Pobavene zavrel počítač a rozhodol sa dopriať Stefanovi pol hodiny na rozjímanie, než mu milosrdne otvorí dvere.

Spokojne si ľahol a odhodil prázdny sáčok krvi. Do konca roka odtiaľto Stefana vyštve. A jeho kráľovstvo bude opäť v harmónii.

Jeho tiché leňošenie narušili podozrivé zvuky v strope. Zvedavo otvoril oči a zamračil sa. Čo to... V poslednej chvíli sa odkotúľal, pretože ventilácia nad posteľou sa otvorila a vyskočil z nej kráľovsky vytočený Stefan.

Sakra, zabudol som na jeho fetiš loziť ventilačkami!

Čiernovlasý upír vyskočil na nohy sekundu po Vasilym a ukázal naňho zašpineným prstom. „Ty...“ povedal varovne.

„Kurva!“ Vasily spoznal jasnú hrozbu a vzal nohy na plecia. Asi ho vytočil o niečo viac než plánoval.

„Si mŕtvy, súdruh!“ kričal Stefan a pustil sa za ním chodbami.

Dvaja dospelí upíri sa dali do naháňačky. Vasily zamieril preč z obytného krídla, preletel prijímacou sálou a skončil v trónnej sieni, kde ho Stefan dobiehal. V panike vybehol na balkón, ale ocitol sa v slepej uličke. Stefan sa k nemu blížil s výrazom sériového vraha.

„No tak, no tak... ukľudníme sa,“ pokúšal sa vyjednávať kráľ.

Stefan vyceril zuby. „Zamkol si ma v archíve!“

„Vyspal si sa s polovicou môjho kráľovstva,“ opáčil cúvajúci Vasily, až narazil do zábradlia.

„Závidíš? Neboj, nájdeme ti nejakú nafukovaciu pannu, ktorá sa nebude brániť,“ podpichol ho Stefan, neustále sa priblížujúc.

Vasily by sa normálne nebál žiadneho protivníka, ale toto je Stefan. Nehrá fér, videl ho v boji a nuž... je vážne hrozivý keď je nasraný. Plus o ňom kolujú chýry, že už nejakých tých šľachticov zniesol zo sveta. Vyskočil na zábradlie a pozrel pod seba.

Stefan nadvihol kútik pier. „Myslíš že ťa nebudem nasledovať?“

Vasily v momente skočil. Prudko sa odrazil, aby nedopadol do záhonu, ale do obrovskej fontány vysokej tri poschodia, ktorá zaberala malý dvor pod balkónom. Dopadol do chladnej vody a kosti mu zadrnčali. Otočil sa a uvidel Stefana, ako si pokojne skáče rybičku za ním. Znovu sa dal na útek, ale voda ho spomaľovala. Špeh sa vynoril kúsok od neho a stiahol ho naspäť pod vodu.

„Nemysli si, že mám radosť z toho, že ma pridelili do tejto tundry!“ prskal mokrý Stefan. „Radšej by som pracoval vo Fukušime!“

Vasily ho pod vodou kopol do kolena a konečne sa vyvliekol z drvivého zovretia. Ošpliechal Stefana a vydral sa von, hoci dopadol na zem ako vrece zemiakov.

„Ani ja som sa o teba práve neprosil! Počul si už niekedy slovo súkromie? Hm?“ okríkol špeha a odhrnul si vlasy z tváre.

Stefan priplával k okraju. „Počul. Ibaže to tvoje je príliš nudné, aby ma akokoľvek rozhodilo.“ Vykoprcol sa von. Z oboch stekala voda, ale to ich nezastavilo. Vasily sa rozbehol vpred a postrčil ho naspäť do fontány, aby mal náskok. Ozlomkrky sa dal bežať sadom čo najďalej, ale Stefan mal dobrú výdrž. Čoskoro mu bol v pätách.

Vasily vbehol do kvetinového sadu, preskakujúc rozkvitnuté kvetinky a kľučkujúc medzi kríkmi. Stefanova ruka na chrbte ho však zastavila. Špeh ho chytil za tričko a prudko ním trhol, až obaja spadli. Vasily kopol do neznáma a zasiahol Stefanove slabiny. Vyhrabal sa na nohy, ale po troch krokoch bol znovu zhodený na zem. Obaja boli mokrí a špinaví, ale klbčili sa každých pár krokov, až sa prepadli cez živý plot a skončili pri tucte párov nôh, ktorých majitelia stáli nastúpení na hranici pozemku.

Vasily so Stefanom ustrnuli a vzhliadli k hliadke pod vedením podráždene sa tváriacej Miroslavy, ktorá si tisla koreň nosa a ľutovala svoje životné rozhodnutia.

„On to začal!“ vykríkli jednohlasne, keď sa pozviechali.

Vasilyho prvá žena sa musela zhlboka nadýchnuť. Vlasy mala priam zježené, ako ju títo dvaja vytáčali. Myslela si, že niekto vnikol do paláca a zburcovala zálohy, len aby našla týchto dvoch primitívov pretekať sa v tom, kto ďalej dočúra. „Je mi úprimne jedno kto a čo začal, ale nájdite si na to izbu, áno?“ okríkla ich a ešte aj Stefan sa zatváril ako pokarhané dieťa.

Vasily znechutene ohrnul pery. „Táto... životná forma,“ ukázal na Stefana, „mi vliezla do archívu. Bez povolenia!“

Špeh zagúľal očami. „No niekto tu musí robiť špinavú prácu, keď nie si schopný kontrolovať vlastnú zmiznutú technológiu!“

Vasily sa zarazil. „Na čo tým sakra narážaš?“

Stefan z vrecka vytiahol štós mokrých papierov. „Päť tvojich dronov s ďalekým doletom zmizlo pred rokmi. Nevšimli by sme si to, keby sme pred pár týždňami náhodne nezachytili jeden z nich letieť z Bornholmu do Portugalska.“

Vasily nechápavo zamrkal. Svoje špeciálne, mágiou upravené drony drahé ako luxusné autá si poctivo stráži. Ako mu mohlo zmiznúť hneď päť? „Z Bornholmu?“

To už zaujalo aj Miroslavu. Posunkom ruky prepustila zvyšné stráže a podišla k upírom, aby očami prebehla po papieroch. „Niesol dron odkaz?“

„Nevieme. Ak by sme ho zastavili, príjemca by si to všimol,“ odpovedal Stefan. „Ale prešli sme satelitné záznamy a tento špecifický druh mágie cestoval vždy medzi dvoma bodmi – Bornholmom a Lisabonom.“

Vasily vytrhol Miroslave papiere, aby si ich sám prezrel. Boli to dodacie listy, ibaže nemali príjemcu a ani vyúčtovanie. Niekto mu veľmi sofistikovane ukradol jeho predrahé drony! Pozrel na dátum a v hlave sa mu rozsvietila žiarovka. „Boli odcudzené týždeň pred tým, čo bola Linnea zbitá.“

„A zhodou okolností týždeň pred tým, čo odišla Fabiana Portugalská,“ dodal Stefan. „Posledný dron odletel z Bornholmu krátko po Ellinorinom úteku a akoby náhodou sa Ellinor v tom čase vydala do Barcelony v rovnakom čase ako Fabiana zmizla z dvora pod zámienkou výletu do hôr,“ teoretizoval Stefan.

Miroslava nadvihla obočie. „Podozrievaš Fabianu Portugalskú z konšpirácie?“

Stefan mykol plecami. „Ellinor pred príchodom do Verony vedela o skutočnostiach, ktoré nemala ako zistiť pokiaľ nebola v kontakte s niekým z nášho sveta a Hlad to očividne nebol. Všetko nasvedčuje, že Fabiana nie je čistá.“

Vasily porazene privrel oči. „Ideš zatknúť Fabianu, nemám pravdu?“

Stefan sa zhlboka nadýchol. „Musím. A ak nám dostatočne nevysvetlí svoje činy...“

Nemusel dokončiť. Vasily vedel čo mladú princeznú čaká – opačná strana mreží na Bornholme.