V ďalšom živote 06

 

„Vasily! Vasily!“ Stefan bez zaklopania vletel do kráľových komnát a hneď zamieril k spálni, kde mierumilovne driemal Vasily. „Vstávaj súdruh, máme prácu!“

Upírsky kráľ nasrdene otvoril jedno oko a zazrel na špeha so snahou zahrdúsiť ho myšlienkou.

Stefan ako obvykle nebral žiadne ohľady a posadil sa k nemu na posteľ s tabletom v ruke, akoby to bola tá najbežnejšia činnosť v jeho živote. „Už viem čo sa stalo Linney!“ vyhlásil.

„Stane sa ti presne to isté ak do minúty nevypadneš z mojich komnát!“ zavrčal Vasily podráždene.

Stefan nad tým mávol rukou. „Preber sa! Pozri na toto!“ Strčil pred Vasilyho tablet s kamerovým záznamom z väzenia. „Fabiana študuje počítačové inžinierstvo. Dohliadam si na ňu, pretože je dobrá. Plánoval som ju eventuálne naverbovať.“

Vasily si pretrel tvár a potlačil nutkanie vytiahnuť na Stefana dýku spod vankúša. Zdrapol tablet a posadil sa. Uvidel nudný záznam z troch chodieb väznice na Bornholme – dve v obytnej časti väzňov, tretia patrila krídlu kde bývali zamestnanci. „Čo mám vidieť?“

Stefan ukázal na časový údaj. „Vidíš ako sa asi päť minút opakuje jedna a tá istá slučka? Fabiana nabúrala systém a na chvíľu oslepila najskôr jednu kameru, potom druhú a nakoniec tretiu. Tento koridor vedie priamo z cely Linney do Fabianinej izby. Je to posledná noc pred Fabianiným návratom do Portugalska po tom, čo na Bornholme strávila dva roky.“

Vasilyho ospalý mozog nechápal súvislosti. „No a?“

Stefan posunul záznam o polhodiny dopredu. „Fabiana tie kamery vypínala v priemernom tempe, v akom mohla Linnea prejsť chodbami až do jej izby a potom ich znovu zapla. Tridsaťpäť minút na to sa chodbou mihlo toto zlatíčko,“ ukázal na vysokého upíra plížiaceho sa po chodbe s Fabianinou izbou. V rukách mal mobil a čosi úzke a dlhé.

Vasily sa zamračil. To zariadenie poznal – teleskopická kamera, ktorú vyvinul. Extrémne malá, aby sa dostala prakticky kamkoľvek. „Kto je to?“ ukázal na postavu, ktorá sa zastavila pred Fabianinými dverami a začala pod ne súkať kameru a natáčať ju do správneho uhla.

„Tento gentleman je Adam Luxemburský – následník luxemburského upírskeho trónu a Fabianin rovesník. Pridal sa k dozorcom pár mesiacov po nej a je všeobecne známe, že sa o ňu niekoľkokrát pokúšal, ale bol odmietnutý,“ prskal Stefan. „Natáča asi päť minút, potom bez slova odíde a s videom zamieri priamo k celám rodičov Ellinor a Linney. Zdrží sa pätnásť minút a s úsmevom odchádza. Tri hodiny na to sa kamery opäť dostanú do slučky, aby sa Linnea mohla vrátiť a nasledujúci deň Fabiana odíde. Pár momentov na to je Linnea brutálne zbitá jej vlastnými rodičmi.“

Vasily už bol plne prebudený. „Adam im ukázal natočené video,“ domyslel si.

Stefan prikývol. „A bol taký hlúpy, že namiesto aby ho vymazal, uložil si ho do mobilu a na cloud. Nechcelo to ani námahu hacknúť jeho účet.“ Stefan prepol súbory a zapol video stiahnuté od Adama.

Vasilymu stačilo desať sekúnd, aby pochopil a vzkypel v ňom hnev. Odhodil tablet cez miestnosť a zaťal päste. „Ten zasraný pankhart!“ Vstal a začal sa obliekať. „Musíme to povedať dvoru! Hneď!“

Stefan tiež vstal. „Áno. Ja idem do Verony, ale ty ideš do Luxemburska, dotiahnuť Adama pred dvor.“

Vasily spýtavo pozrel na špeha. „Prečo ja?“

„Pretože ak ho dostanem do rúk ja, zavraždím ho. A na toto storočie som už vyčerpal svoju kvótu zabitej šľachty.“

Vasily len krútil hlavou. Pochopí niekedy tohto upíra? „Fajn.“ Vzal mobil a vytočil rýchlu voľbu na džinov.

 

 ***

 

Stefan ešte nezažil, že by si Vasily vyžiadal jeho prítomnosť pokiaľ to nebolo absolútne nutné. Preto bol viac než prekvapený, keď si ho kráľ zavolal cez intercom na strechu svojho paláca, kde mal malú zimnú záhradku. Napoly očakával, že ho Rus plánuje zavrieť v skleníku a vypustiť naňho hladné včely, ale nič také sa nestalo. Vasilyho našiel mierumilovne zalievať kvetiny. Snažil sa ignorovať fakt, že väčšina z nich je mäsožravá.

„Potrebuješ ma, súdruh?“ upozornil na svoj príchod.

Vasily vzhliadol od svojej obľúbenej rastliny, ktorú láskyplne pomenoval Greta a odložil rozprašovač. „Napichol si mi skleník?“ začal znudene, kontrolujúc kaktusy vedľa.

Stefan nadvihol obočie. Chce sa snáď kráľ zhovárať bez svedkov? A bez záznamu? „Nie,“ odvetil popravde. Skutočne nemal potrebu dávať ploštice do zimnej záhrady.

Vasily prikývol a pozrel mu do očí. „Cítil si sa niekedy v mojom kráľovstve ohrozený, Stefan? Kvôli svojej orientácii?“ vyrukoval s poslednou otázkou, ktorú by špeh očakával. A ktorú mu nikto nikdy nepoložil. Na chvíľu onemel. Zaujíma ho snáď Stefanovo pohodlie po tom, čo ho takmer uškvaril, zmrazil a utopil?

„Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ma zaujímajú základné práva bytostí na mojom území. Aj keď ide o otravu ako si ty,“ odpovedal Vasily a nespúšťal z neho pohľad.

Stefan naklonil hlavu. Len blbec ako Vasily zvládne hovoriť o právach a zároveň ho uraziť v jedinej vete. Niet divu, že sa dal na politiku. „Nie,“ povedal nakoniec. „V tvojom kráľovstve som sa nikdy necítil ohrozený. Medzi ľuďmi v tejto krajine áno, ale nie medzi svojimi.“ A aj keby – pozná dosť metód rýchlej smrti a obrany, len pre istotu.

Vasily prikývol, v tvári úľava. Nikdy sa celkom touto témou nezaoberal vzhľadom k faktu že upíri majú radi... variabilitu. Avšak po udalostiach okolo Lin a Fabi sa potreboval uistiť, že vedie svoj ľud správne. Prečo mal potrebu sa pýtať práve Stefana nepochopil, ale bol rád za jeho úprimnú odpoveď. „Ďakujem. To je všetko. Môžeš odísť.“

Stefan sa zasmial. „Pre toto si si ma zavolal? To mohla byť esemeska, Vasily.“

Kráľ zapol solárnu lampu pre svoje teplomilné rastliny a dal sa na odchod. „Možno ťa to prekvapí, ale práva a slobody nepovažujem za materiál do esemesiek a emailov. Dobrú noc, Stefan.“ A odkráčal.

Stefan zostal uprostred skleníka a bojoval proti svojmu mozgu snažiacemu sa nadobudnúť pre Vasilyho kúsok rešpektu. Prešiel na miesto kde stál Vasily a zazrel na Gretu, akoby mohla mať uši a ticho ho súdiť. Potom jeho pozornosť upútal mohutný kaktus, ktorý kráľ presunul priamo pod lampu. Ako jediný kvitol a na kvetináči mal priradené meno:

Stefan.

Upír sa chcel usmiať, potom však jeho mozog čosi zaznamenal... „Hej súdruh! Ty si po mne pomenoval kaktus v tvare penisu?!“ zakričal za kráľom urazene.

 

***

 

Najvyššia kráľovná upírov a princezná vlkolakov Lena sedela s vládkyňou nebies Carys v paláci vo Verone pred počítačom, kde na nie práve kvalitnom obraze videli šéfa Tajnej polície Stefana. Ukrýval sa kdesi v ruinách uprostred Saudskej Arábie a podával pravidelné hlásenie.

„Rozhodne môžem povedať, že je to prastará africká mágia. Pokrivená forma Voodoo a zopár ďalších nesúrodých praktík.“ Čiernovlasý upír bol strhaný zo svojej misie, ale zhoršujúca sa situácia v oblasti im nedávala na výber. Ľudské vojny sú jedna vec, ale mágia je niečo iné. Obzvlášť v ich rukách. „Je tu niekoľko znepokojivých faktorov. Radoví bojovníci sú stále v presvedčení, že všetko robia pre dobro ľudstva a v mene svojho boha, ale ich IQ je niekde na úrovni húpacieho koníka. Zaujíma ich len sex a jedlo. Hygiena je neznámy pojem. Ich vodcovia sú však iný kaliber.“

„Hovoril si, že sú to bohatí belosi. Je to pravda?“ ozvala sa Carys znepokojene.

„Európania a Američania, ak som dobre pochopil. A ver mi, ani to nie je ešte tá zlá správa. Áno, takzvaní “mágovia“ sú z bohatých rodín, ktoré zhabali staré artefakty a záznamy, ale aj oni pre niekoho pracovali. A stále pracujú.“

Lena sa pomrvila. „Pre koho?“

Stefan sa zhlboka nadýchol. „Než svet padol, na svete bolo pár desiatok jedincov, ktorí vlastnili deväťdesiat percent všetkého bohatstva. Mali otrokov, detské otrokyne, vykorisťovali celé národy a spôsobili vojny a hladomory, na ktorých zarábali a obecne mali svedomie černejšie než peklo samotné.“

Áno. Zlatíčka ktoré počas katastrofických humanitárnych a sociálnych kríz lietali do vesmíru ako hobby. Preto prišli Jazdci apokalypsy – vyrovnať váhy. Títo jedinci a ich prisluhovači ochutnali vlastnú medicínu.

„Nezavreli sa do bunkrov?“ Jazdci však vedeli kam ísť a ani bunkre nepomohli. Umierali jeden po druhom.

„Áno. Niektorí. A ich rodiny. Títo tu...“ Stefan si pretrel strhanú tvár. „Títo tu ale neumreli. Nielen to, žije sa im krásne. Majú paláce a sluhov. A otrokov. Ani o kúsok sa im nezhoršil život a Jazdci o nich netušia. Spoznal som každého z nich. Jeden z nich mohol úplne sám ukončiť chudobu vo svete, keby daroval svojich 6% majetku, ale odmietol. Namiesto toho lobboval za odobratie telesnej autonómie žien. Nechcite vedieť, ktorí sú tí zvyšní.“ Priam ho naplo.

„Ako je to možné?“ nechápala Carys. „Mor, Vojna a hlavne Hlad šli po nich ako prvých.“ Vedela to, pravidelne s nimi mávala porady.

Stefan sa obzrel, akoby sa bál odhalenia. „Spomínaš si, ako som pred pár rokmi sosal krv archanjela a neskôr vládkyne zimy?“ Bolo to v čase, keď sa pokúšal ochrániť archanjela Sophie a skončil s odrezanou rukou. Musel sa napiť mocnej krvi, aby prežil, čo na ňom zanechalo určité následky – jeho vlastné schopnosti zosilneli.

„Áno,“ potvrdila Carys.

„Som citlivejší na prítomnosť iných bytostí. A Carys... ja ti prisahám... tieto monštrá, títo otrokári a podvodníci... každý jeden z nich má strážneho anjela.“

Obom ženám klesla sánka.

„Vylúčené!“ ohradila sa Carys. „Všetci sú na Persefoninom zozname!“ Čo znamená, že pre nich neexistuje šanca na vylepšenie a napravenie karmy – idú priamo do pekla a tam ich nečaká nič dobré.

„Ja len hovorím čo vidím a cítim. Infiltroval som sa privysoko – už ma podozrievajú. Budem musieť svoju misiu ukončiť. Ale prever si nebo. Niečo nie je v poriadku.“

Carys neverila vlastným ušiam. Nikdy v živote by neposlala anjelov strážnych takým odporným existenciám. „Preverím to.“ A okamžite sa odmiestnila.

Lena úzkostne pozrela na poddaného. Stefan vyzeral, že by potreboval týždeň spánku. „Pošlem po teba džinov?“

Pokrútil hlavou. „Bude lepšie, ak sa ma zbavia. Nech nevedia, že ich niekto sledoval.“

„Plánuješ sa nechať zabiť?“

Mykol plecami. „Nebude to prvý raz, čo som predstieral smrť.“

Lena vážne pozrela do kamery. „Stefan. Prosím, buď opatrný. Nie je nič zlé na požiadaní o pomoc.“

Špión si odfrkol. „Už som si prešiel horším.“ A odpojil sa.

Lena si trela spánky. „Vasily?“ povedala do neznáma.

Na obrazovke sa zjavil nevinne sa tváriaci kráľ ruských upírov, expert na technológie a Stefanov hostiteľ. Tiež jeho potenciálny vrah, pretože sa majú asi tak radi ako voda a oheň. Vasily veľmi dobre vedel, že by nemal odpočúvať svojich vládcov, ale on nie je z tých, ktorí by aspoň neskúsili pichnúť do osieho hniezda. Plus ho trochu vyviedlo z miery, že je Stefan tak dlho preč, ale to by nahlas nikdy nepriznal.

Lena ani nekomentovala kráľovo narušenie súkromia a dôvernosti. „Ešte sále máš na Stefanovi lokátor?“

Ďalší nevinný úsmev. „Na ten jeden už prišiel. Ale druhý má stále v sebe.“

Lena nahodila znepokojený pohľad. „V sebe?“

„Dal som mu ho do jedla. Je to nová technológia – prichytí sa na vnútornosti a má baterku na sedem rokov!“ pochválil sa.

Vlčica nadvihla obočie. „Niekedy ma desíš.“

Nevinný úsmev.

„Dohliadni naňho, prosím. Ten chlap nemá pud sebazáchovy.“

***

Vasily nie je špión. Nemá na to trpezlivosť, skúsenosti, tréning a už rozhodne nie komunikačné schopnosti. Čo však má sú rozsiahle znalosti nielen slovanskej mágie, ale vďaka dobrým vzťahom aj mongolskej, inuitskej a základy čínskej. Preto namiesto aby infiltroval skupinu ktorú sledoval Stefan, dostal sa medzi nich zahalený neviditeľnosťou. Pokožku mal pokreslenú mocnými symbolmi, na krku a rukách amulety a vypil niekoľko veľmi odporných odvarov. Keďže Stefan bol na prísne tajnej misii, nedostal luxus premiestnenia pomocou džinov, ako to nesmrteľní robia bežne. Bol nútený prísť na “oficiálnu“ návštevu do Verony, odkiaľ sa s pomocou vládcov vytratil pod rúškom noci, aby sa jednou zo svojich experimentálnych ponoriek dopravil do pustého Tel Avivu a odtiaľ si to prštrádoval cez Jordánsko až do Saudskej Arábie. Cez zdevastované mestá a cesty, pochybné usadlosti, bojmi zničené kusy zeme a masové hroby.

Svet nie je v týchto časoch krásne miesto.

Stefanov lokátor ukazoval, že sa nachádza neďaleko Jordánskych hraníc. Čo Vasilyho znepokojilo, bolo množstvo čiernej mágie obklopujúce mesto, kde sa títo podozriví ľudia usadili. Čierna mágia je problém sama o sebe, ale ľudia nie sú stavaní na jej zvládnutie. Berú ju ako nástroj. Narábali s ňou. Hrali sa s ňou. Nedokázali ani len vycítiť jej nestálosť. Pokriví ich a nikdy si to neuvedomia. Než sa tak ale stane, pomôže im v ich chorých cieľoch.

Kráľ sa reálne začal báť o nenávideného špióna. Upíri, keďže sú najpočetnejšia a fyzicky najsilnejšia rasa, majú minimum mágie. Nespoliehajú sa na ňu, je pre nich len nevyhnutným nástrojom. Mohol len dúfať, že Stefan dostal vzdelanie v tejto oblasti, aby bol aspoň odolný.

Hlavný tábor radikálov našiel v relatívne zachovanom meste. Strážili ho ozbrojené hliadky a len čo sa Vasily prešmykol dovnútra cez bránu chránenú ostnatým drátom, hneď pochopil na čo Stefan narážal. Vnútri žilo priveľa belochov. Niektorých z nich spoznal ako vysokopostavených politikov a magnátov. Obsluhovali ich desiatky otrokov, predovšetkým žien ovládaných čiernou mágiou, ale aj detí. Vasily sa musel ísť vyzvracať, keď pochopil k čomu sú tie deti prinútené. Ovládol ho zúrivý hnev.

Čo je však horšie, nemal jedinú šancu ich zachrániť. Netušil ani len ako ich oslobodiť spod mágie, ktorá obaľovala mesto. Mal čo robiť aby sám zostal nespozorovaný. Rozhodne však musí okamžite podať správu na najvyšší dvor, aby sem poslali anjelov s bosorkami. Táto moc musí preč!

Čo ako sa snažil, Stefana nikde nevedel nájsť. Hlučné mužské hlasy ho však prilákali k malému drevenému amfiteátru na opačnom konci mesta. Tam uvidel niečo, čo sa mu naveky zarylo do mozgu.

Na drevenom pódiu uprostred vejárovito usporiadaných lavíc bol k stĺpu pripútaný polonahý Stefan a traja vysmiati chlapíci sa bavili tým, že mu bičmi vytrhávali mäso z tela. Krv z neho tiekla v prúdoch. Bol bledý a na nohách ho držali len povrazy, vďaka ktorým nemohol ani klesnúť na zem. Pri každom prásknutí vydal zvierací výkrik bolesti a publikum zrevalo nadšením.

Čo to ten debil robí?! Vasily zovrel päste. Ako pozná Stefana, než aby zdrhol a tak prezradil, že medzi nimi bol votrelec, zvolil si cestu uzavretého príbehu – nechal sa chytiť, aby ho zabili v domnení, že majú dočinenia s človekom. Tak môže podať správu a nikto nebude vedieť, že boli odhalení.

Zrejme zabudol na najobľúbenejšiu kratochvíľu ľudí – mučenie.

Ako dlho to už trvá? Dostať upíra do tohto stavu nie je ľahké. Vasily si musel pritlačiť obe dlane na ústa, keď Stefanovi do rán naliali slanú vodu. Hruď mal zovretú a stálo ho všetko premáhanie nezačať sa oháňať mečom. Sotva vedel čo robí a rozbehol sa k Stefanovi. Uistil sa, že mágia ho ukrýva len pred ľuďmi, ale nie pred nesmrteľnými.

Stefanove jedinečné fialkasté oči sa naňho nechápavo upreli. Tvár mal špinavú a plnú modrín.

Vasily sa pohol, aby ho podoprel, ale špión vykríkol jasné „Nie!“

Nikto si nevšimol, že s niekým hovorí.

„Blázniš? Prečo si im toto dovolil?!“ okríkol ho kráľ.

Stefan zovrel pery, keď prišli tri rany za sebou. Prosebne pozrel na Vasilyho. „Musíš ma nechať... umrieť,“ zašepkal. Potom sa jeho pohľad stratil v neznáme, na niečom čo ani len Vasily nemohol vidieť.

Stefan súcitne hľadel na desiatky strážnych anjelov, ktorí stáli okolo pódia a posielali k nemu všetku silu, ktorej boli schopní. Za posledné dni, len čo si uvedomili že ich vidí a vníma, opakovali len jedinú vec: „Prosím, zachráň nás. Prinútili nás byť strážcami týchto monštier.“

Nakoniec sú to predsa len nebesia, kto nesie zodpovednosť za ľudskú skazenosť.