V ďalšom živote 3

 

Miroslava musí byť prvá. Je najlepšie trénovaná a zrejme pozná aj celý komplex. Možno mu aj vysvetlí o čo sa tu Irina pokúša. Doplazil sa čo najbližšie k jej cele. Bol v strope a potichu odmontoval mrežu aj s vrtuľou, aby mu nič neprekážalo. Pod maskáčovou bundou mal krížom cez torzo prehodené namotané lano, na ktorom urobil uzly, aby sa mal o čo zachytiť.

Spustil sa priamo pred jej celu, našťastie čiastočne zakrytú strojmi. Okamžite sa začal babrať s elektrickým zámkom.

Miroslava spozorovala votrelca pri svojej kobke a spozornela. „Čo sa deje?“

Mikrofón bol ale vypnutý, takže Vasily ju nepočul. Len uvidel ako vstala a váhavo urobila dva kroky smerom k nemu. Vďaka kukle mu bolo vidieť len červené oči. Nemala šancu ho spoznať. Pritisol si prst na miesto, kde odhadla jeho ústa, a pokračoval v práci.

Miroslava začala krútiť hlavou a cúvať.

Vasily na to nedbal. Vyskratoval zámok a nečujne otvoril dvere. „Poď,“ šepol, jeho hlas tlmený látkou. „Musíme ťa dostať do bezpečia!“

Miroslava sa pritlačila k náprotivnej stene. „Kto do pekla si?!“ po tých slovách sa od suchého hrdla rozkašľala.

„Na to nemáme čas. Poď, poznám cestu von!“ natiahol k nej ruku.

Upírka sa ešte viac odtiahla. „Nepribližuj sa! Okamžite odíď!“

Vasily sa nervózne obzrel. Nemá čas ju tu presviedčať o svojich úmysloch. „Miroslava, prišiel som ťa oslobodiť. Prestaň sa so mnou hádať!“

Nie, nedala si povedať. „Irina!“ vykríkla k Vasilyho hrôze. „Irina, votrelec!“

Tentoraz privolala aj pozornosť obyvateľov ostatných ciel a Vasily zanadával. Pribehol k nej a pritisol jej ruku na ústa.

Miroslava vyvalila oči a vytrhla sa mu. Pozerala naňho, akoby ju práve udrel. Prebehla k posteli a stlačila akési poplašné tlačítko, ktoré spustilo alarm. Ostré pišťanie sprevádzané červenou signalizáciou zalialo celý komplex.

„Toto si posrala!“ okríkol ju a vybehol von. Bol v polovici lana, keď na poschodie dobehla zadýchaná Irina aj so strážami.

„Chyťte ho!“ zvolala v panike.

Vasily sa vyšplhal späť do šachty, ale to mu už boli nepriatelia v pätách. Len čo bol v bezpečí, vytiahol dýku a lano prerezal. Maskovaná postava so zadunením spadla na zem.

Rýchlosťou blesku sa plazil čo najďalej, ale zistil, že poplach spustil uzavretie komplexu, vrátane prieduchov. Zostal v ňom uväznený bez cesty von.

 

Irina vydala rýchle príkazy na prehľadanie miestností a kontrolu prieduchov. Potom prešla k Miroslavinej cele. „Čo to bolo?!“ dožadovala sa vysvetlenia.

„N-neviem,“ odvetila upírka po pravde. „Nejaký maskovaný... mal červené oči. Ako víly a Atlanťania. Chcel ma zobrať von.“

Irina potlačila nadávku. „Identifikoval sa nejako?“

„Nie. Ale poznal ma. Nebesia, toto sa vymyká kontrole!“ klesla na posteľ.

„Miroslava? Vošiel k tebe do cely?“ naliehala Irina.

Zajatkyňa prikývla. „Pritisol mi ruku na ústa.“

Tentokrát doktorka nadávku neudržala. „Nie aby si vyšla von!“ varovala ju, zaplesla nefunkčné dvere a šla zachraňovať situáciu.

 

 

Vasily vycucol neveľký sáčok krvi, ktorý si so sebou priniesol. Nečakal, že sa až takto zdrží. Ak komplex čoskoro neotvoria, do týždňa ho vyhladujú.

Len čo bola siréna vypnutá, opustil prieduchy a zašil sa v nefunkčnej strojovni medzi poschodiami, do ktorej sa dalo dostať len cez tajné dvere o ktorých dúfal Irina nevie. Obklopený absolútnou tmou načúval zvukom, ktoré by naznačili že sa k jeho pozícii niekto blíži. Zatiaľ sa však zdalo, že je v bezpečí.

Teda asi tak ako môže niekto byť v starom sovietskom komplexe, ktorý obsadila šibnutá doktorka unášajúca upírov.

Odvážil sa zažať slabú baterku, aby zhodnotil svoje okolie. Vyzeralo to tam ako brloh tetanu a plesní. Jeho nosu sa ten pach vôbec nepáčil. Počul ako sa v prieduchoch plazia Irinini poskokovia, potom ich prefúkli. Nakoniec sa dali do prehľadávania miestnosti po miestnosti. Vedia, že nemal kam uniknúť.

Možno bolo trochu nezodpovedné vydať sa na túto misiu osamote. Bez informácie kam sa chystá. Ani len Juniper po ňom nebude pátrať.

Prečo ale Miroslava odmietla utiecť? Snáď ju nepostihol Štokholmský syndróm? Nie, na to je prisilná. Irina ju musí niečím vydierať.

Aj keď neochotne, znovu sa dostal do prieduchov. Plazil sa nimi niekoľko hodín a všetko pozoroval, snažiac sa pochopiť prečo vidí to čo vidí. Ešte aj Isobel prestala nadávať. Thomas tiež zničene sedel na posteli a nekomunikoval.

Vasily sklamane hľadel na Miroslavu. Kto mu pomôže ak nie ona?

Nedostatok krvi v spojení s nedostatkom spánku sa mu nakoniec stali osudnými. Zadriemal v prieduchu nad kobkami a ďalšie prevzdušnenie ho zastihlo bez prípravy. Silný prúd vzduchu ho potlačil k zle upevnenej mreži a on vypadol na zem z trojmetrovej výšky priamo na chodbe. V momente bol zadržaný maskovanými strážami, ktoré s ním vôbec nejednali v rukavičkách. Zrazili ho na ubolené kolená a ruky mu vykrútili za chrbát.

Irina dorazila krátko na to. Vyzeralo to, že ju vyrušili pri nejakej zvrátenej operácii, pretože namiesto plášťa mala na sebe typické doktorské handry postriekané krvou a jej tenisky za sebou zanechávali stopy.

Zastala dva metre pred Vasilym a mračila sa. „Kde bol?“

„V prieduchoch,“ odpovedal jeden zo strážcov.

„Dostal sa von?“

„Nie, všetko je stále uzavreté.“

Vydýchla si a trochu sa uvoľnila. „Zložte mu kuklu!“

Vasily sa bránil ako sa len mohol, ale v tejto bitke nemal šancu vyhrať. Držali ho ako v kliešťoch. Kukla bola razom preč a chodbou sa nieslo lapanie po dychu. Ešte aj Irina zaspätkovala.

Vasily sa otriasol, aby mu svetlé vlasy nepadali do očí. „Ahoj, Irina. Bola by si tej lásky a vysvetlila mi, prečo unášaš svojich krajanov a zatváraš ich do ciel?“ povedal so všetkým sarkazmom, ktorého bol schopný.

Doktorka na chvíľu nemala slov. Hľadela naňho ako na ducha, ústa dokorán. „Je toto nejaký vtip?“

Vasily nadvihol kútik pier. „Áno, prišiel som ťa strašiť z druhého sveta, pretože po smrti nemám nič lepšie na práci než sa plaziť podzemnými bunkrami ako z hororu! Nemohla si to tu aspoň lepšie vymaľovať?“

„Level sarkazmu rozhodne sedí na bývalého kráľa,“ poznamenal jeden z jeho väzniteľov.

Irina si doslova pritisla ruku na čelo, aby zistila či náhodou nemá horúčku. „Ako... kto... ani neviem kde začať.“ Zhlboka sa nadýchla. „Si náš Vasily?“

„Nie, jeho zlé dvojča!“

Irina našpúlila pery. „Skontrolujte, či má na pravom pleci vzadu dva nepravidelné znamienka,“ prikázala nečakane.

„Hej, nesahajte na mňa!“ bránil sa, ale napriek tomu mu bola vyzlečená bunda a stiahnutý golier trička pod ňou.

„Je to on,“ prišlo potvrdenie.

Irinin výraz konečne prezradil paniku. Bezradne sa začala prechádzať od steny k stene. „Ako si mohol prežiť?“ dostala zo seba konečne.

Vasily si odfrkol. „Asi pochopíš, že sa ti práve nechcem spovedať. Vzhľadom k tým celám a mučeniu môjho ľudu a tak. Som ale ochotný vyjednávať. Ak ich pustíš.“

Zaksichtila sa. „Toto bude na dlhšie vysvetľovanie.“ Pozrela na stráže. „Vezmeme ho do štvorky.“

Irina sa vybrala schodiskom, zatiaľ čo Vasily bol natlačený do výťahu a postrkovaný až k celám, ktoré videl predtým. V tej najvzdialenejšej uvidel Stefana.

Bledého, vychudnutého Stefana v bielych handrách, s kruhmi pod očami a ťažkým dychom. Sedel na zemi, opretý o sklenenú stenu a driemal.

Irina ho prebudila zaklopaním a on sa s trhnutím prebral. Zažmúril do svetla, pery takmer modré. Potom jeho oči pristáli na postave muža, ktorého posledné roky videl len v snoch.

Nereagoval. Nebol prekvapený. Len žmurkal. „Irina?“ zachrčal a rozkašľal sa. „Myslím, že som dospel k halucináciám.“

Doktorka otvorila prázdnu celu vedľa neho a zavrela do nej Vasilyho. Aktivovala mikrofóny a reproduktory, aby mohla konverzácia pokračovať. „Nemáš, Veličenstvo.“ Pritiahla si kreslo pred ich cely. „Práve sme ho chytili na chodbách.“

Stefanovi chvíľu trvalo pochopiť jej slová. Vyhrabal sa na nohy a neveriacky hľadel na upíra v susednej cele. Tie červené oči... boli naposledy sivé. A menej previnilé. Priložil dlane ku sklu, akoby ho chcel odtlačiť.

Tie isté svetlé vlasy.

Orlí nos.

Aristokratické črty.

Vysoká, štíhla postava.

„Stefan, čo s tebou urobila?“ prehovoril zničene. Tónom, ktorý patril mužovi pochovanému v kráľovskej krypte v Moskve.

Zovrelo mu srdce. V hrudi ho tupo zabolelo, až si na ňu musel pritisnúť ruku. Potom sa mu z očí vykotúľali slzy. „Vidím ducha?“

Vasily zovrel pery. Počuť Stefanov hlas bolo ako rana do srdca. Nechcel si predstavovať, ako by vyzeralo ich zvítanie, ale nikdy by si nepomyslel, že prebehne takto.

„Nie, je z mäsa a kostí,“ potvrdila Irina. „Drzý ako obvykle.“

Kráľ bol príliš zmätený, aby akokoľvek reagoval. Len... civel. Jeho jedinečné fialkové oči vyzerali byť unavené, ale akási iskra sa z nich nestratila. Čierne vlasy mal o niečo dlhšie než naposledy, ale bohovia vedia ako dlho je tu zavretý.

„Irina, čo si s ním urobila?!“ oboril sa Vasily na doktorku. „Prečo vyzerá ako na pokraji smrti?!“

„Pretože som,“ odpovedal namiesto nej Stefan. „Umieram.“