V ďalšom živote 21

 

Ella sa nežne sklonila k ostatkom možno desaťročného dieťaťa, ktoré naposledy vydýchlo opreté o mreže, jedna ruka prestrčená na slobodu. V očiach mala slzy, tak ako Isobel a dvaja stále poblednutí upíri, ktorí ich sem zavolali len čo pochopili kde sa to ocitli. „Nebudeme si nahovárať, že na týchto... bytostiach netestovali možné substancie,“ povedala nakoniec, hlas podfarbený znechutením.

 

„Nebudeme si nahovárať, že je to len testovanie, čo na nich napáchali,“ dodala Isobel s rovnakým odporom.

Takú naivitu si nedovolili. Príbehy týchto stvorení sú však naveky stratené v histórii, ich hlasy nevyslyšané. Ich utrpenie ukryté, potlačené a vymazané. Ich bolesť nevypovedaná. A ich zločin pravdepodobne len ten, že sa narodili v nesprávnom čase nesprávnej rase.

„Koľko?“ šepla Ella, keď prstami čo najnežnejšie pohladila kosti na detskej rúčke.

Vasily smrkol, oči červené. Opieral sa o Stefana, ktorý mu zvieral dlaň. „Tisícky. Pod nami sú desiatky poschodí.“

Doktorka sa postavila a uprela pohľad na strop, aby zabránila túžbe sa rozplakať. Každý však vedel, že je na hranici. Všetci boli. Isobel vyzerala, že by najradšej osobne šla zaškrtiť každého, kto kedy vstúpil na toto miesto a nespálil ho na popol skôr, než doň priviedli väzňov.

„Ak sa potrebujete vyzvracať, urobte to vonku,“ šepla nakoniec Ella. „Sú možno mŕtvi, ale doprajme im dôstojnosť.“

Isobel sa otočila k mužom, ktorí tu strávili najviac času, a vôbec sa jej nepáčili ich bledé tváre. Zalieval ich studený pot a veľmi očividne nedokázali stáť na nohách, keby sa nemali o čo oprieť. „Ella, je nejaká šanca že tu prežil nejaký patogén a my sme sa mu vystavili?“ napadlo jej.

Ella pokrútila hlavou. „Nie sú tu na to vhodné podmienky. Ak aj boli nakazení, za tie tisícky rokov všetko umrelo. Ešte aj plesne to vzdali len čo im rozložili oblečenie a čokoľvek čím boli prikryté prične. Ak vôbec prikryté boli.“

„Tak prečo sú títo dvaja na pokraji ďalšieho kolapsu?“ Upírka prešla k obom šľachticom a priložila im ruku na čelá. „Sú ľadoví. Srdcia im tlčú ako o život.“

Vasily si pretrel oči, ale to čo pred sebou videl akoby sa každých pár sekúnd menilo. V jednej chvíli stál v mĺkvom podzemí vedľa Stefana, v ďalšej prechádzal chodbou pred sebou, ruky zviazané za chrbtom, okolo neho stony väzňov, tichučký plač detí a výkriky mučených. „Niečo nie je v poriadku,“ dostal zo seba.

Krátko na to Stefan vykríkol a klesol na kolená, akoby ho niekto udrel od chrbta. Isobel ho v poslednej chvíli zachytila.

Ella dostala Vasilyho do sedu a náhlivo mu posvietila do očí. Zreničky nereagovali. „Príhoda v mozgu! Musíme ich dostať hore!“ zvolala.

Vasily bol zase v chodbách. Kútikom oka zazrel mučiareň. Uvidel, čo upíri robili väzňom.

Krv.

Všade kvapkala krv.

Tiekla k nenápadným odtokom v zemi.

Krv jeho druhov...

„Vasily! Vasily, pokús sa neomdlieť!“ kričal ktosi.

Stefan medzitým znovu vykríkol pod náporom neznámej sily, ktorá mu vyslala salvy tupej bolesti cez celý chrbát.

Ella začínala panikáriť a obzrela sa. Je tu snáď nejaká mágia, ktorú nezaznamenali? Ďalší bezpečnostný mechanizmus?

„Sedatíva?“ navrhla Isobel zúfalo. Vasily sa v jej náručí triasol a naprázdno dávil.

„Zájdem po ne!“ súhlasila Ella a vyskočila na nohy práve keď sa v chodbe vedúcej do väzenia zjavil neznámy zadýchaný muž so svetlými vlasmi, v bielom oblečení typickom pre anjelov.

„Nie!“ vykríkol, len čo lapil dych a postavil sa jej do cesty. Niles porušil všetky pravidlá, keď napriek karanténe opustil nebesia hoci to ako začiatočník mal zakázané, ukryl zložky oboch upírov, a rýchlosťou blesku preletel k Hyperborey, potom preplával pod vodou cez platformu, a pokračoval až ku komplexu, odkiaľ cítil duše ktoré potrebujú jeho pomoc.

Na zemi od premeny na anjela nebol a sotva vedel poriadne lietať. Napriek tomu sa nevzdal a celý uťahaný utekal chodbami, ktoré nikdy nevidel, len aby včas dorazil k chradnúcim upírom. Ak ho za toto neskopnú z neba, kúpi si na oslavu obrovskú čokoládovú tortu!

„Kto do pekla si?!“ Isobel vytiahla spoza opaska ostrú dýku a bojovne sa rozkročila.

Anjel ju ignoroval a prešiel k bledej dvojici. Klesol pred nich na kolená a rýchlo si nasadzoval ukradnuté rukavice. „Volám sa Niles, som anjel Oddelenia záznamov.“

Ella sa zháčila. „Nebesia poslali pomoc?“

Pokrútil hlavou, zatiaľ čo kontroloval oči oboch upírov. „Som tu napriek zákazu,“ priznal. „Ich zložky boli nekompletné kvôli zasahovaniu predošlého režimu,“ vysvetlil rýchlo. „Nikdy sa tu nemali ocitnúť. Krížia sa im karmy a osudy.“

Ženy mali v tvárach nechápavé výrazy.

Niles k nim vzhliadol. „Prosím. Nie som ozbrojený a nechcem vám ublížiť. Ale ak ich v tomto stave necháme, budú trpieť ešte viac než musia.“

„Čo sa s nimi deje?“ naliehala Ella.

Niles nevedel, ako im vysvetliť súčasnú komplikovanú situáciu. „Ukážem vám.“ Znovu sa sústredil na stonajúcich upírov. „Nasledujte svoje duše,“ prehovoril tak mierumilovným hlasom, že by ním dokázal vyjednať svetový mier. Vyslal k nim svoju anjelskú silu, tak ako ho učili keď dostal krídla.

Triaška ustala, ale ani jeden z nich sa neprebral. Nie... celkom. Len vstali a chvíľu sa obzerali. Niles vyskočil na nohy a stále prudko dýchal. „Je to v poriadku,“ pokračoval. „Už tu viac nie sú. Neublížia vám.“

Vasily sa pohol prvý. Vykročil kamsi do temnoty, akoby bol na dôležitej misii. Stefan ako zombie klopotal za ním. Niles sa držal za nimi a Ella s Isobel sa náhlili posledné, jediné s baterkami osvetľujúcimi cestu.

Prešli niekoľkými chodbami, rebríkmi na nižšie podlažia, miestnosťami ktoré museli byť mučiarňami, až nakoniec zastali pred úzkymi celami pre jedného. Stefan s Vasilym zostali nehybní, držiac sa za ruky. Ako sochy. Len srdcia im bili ako o preteky.

„Čo si im urobil?“ obvinila Isobel anjela.

Niles ukázal na ostatky v celách.

Malé kobky, ktoré nemohli mať ani meter na šírku a očividne slúžili ako samotka, boli predelené mrežami. Kostrové ostatky väzňov v nich boli vedľa seba, akoby ich majitelia umreli opretí o seba navzájom, ich prsty prepletené do dnešných čias. Naposledy vydýchli ruka v ruke.

Isobel posvietila na steny. Niečo na nich bolo iné. Vykopla teraz už krehké mreže a vošla dovnútra. Väzni museli nájsť niečo ostré, pretože do kameňa doslova vyryli slová v pôvodnej hyperborejčine.

Isobel vykríkla, priam zvrieskla, prikryla si pery a začala zhrozene cúvať, akoby uvidela ducha. Zastavila ju až ďalšia stena.

„Čo? Čo sa tam píše?“ ťahala z nej Ella.

Mladá upírka mala čo robiť, aby našla slová. Niekoľko sekúnd naprázdno otvárala a zatvárala ústa. „P-píše sa tam... V ďalšom živote.“

 

 

Alaric mal oči ako loptičky. Ella sa pri tejto časti príbehu ošívala, akoby jej bolo nepríjemné sa oň deliť. Musela však trochu klamať. Niles riskoval celú svoju kariéru a krídla, aby im pomohol. Nemohla ho zradiť. Tak ako ostatní, aj ona sľúbila, že nikomu neprezradí že za nimi prišiel. Že to bol on, kto dokázal udržať Vasilyho so Stefanom na uzde, ochrániť ich pred šialenstvom, ktoré sa o nich pokúšalo.

„V ďalšom živote,“ zopakoval Alaric. „Ako epitaf na Vasilyho hrobe?“

Ella naprázdno preglgla. „Doslova.“

„Ako je to možné?“

Ako asi? Anjeli zase posrali čo sa dalo. „Boli to ich ostatky. Stefan a Vasily podľa všetkého na Zemi prežili niekoľko životov a v jednom z nich... skončili ako vojnoví zajatci upírov.“

„A len tak si spomenuli? Akoby sa nič nedialo?“ To sa mu nechcelo veriť.

Ella si povzdychla. „Zdá sa, že existujú určité pravidlá, na ktoré nebesia nedohliadli. Reinkarnované duše nesmú prísť do kontaktu s pozostatkami ich predošlej telesnej schránky. Je to niečo ako keby sa preťažili poistky a ich minulé ja ich začne volať k sebe. Čím je duša bližšie, tým sú spomienky viac prítomné. Obvykle to nie je problém, pretože telá sa rozkladajú, ale v tomto prípade...“

„Podmienky vo väzení zabránili rozpadu kostných ostatkov,“ domyslel si Alaric. „Bohovia! Nie je to priveľká zhoda náhod?“

Upírka sklopila pohľad. „Bol to úmysel,“ šepla. „Vesmír samotný im napísal tento osud a poslal ich reinkarnovať sa do našej doby.“

Boh sa na ňu zamračil. „Odkiaľ niečo také vieš?“

Prehrabla si vlasy. Jedno malé klamstvo neuškodí. Nie je snáď jedno, či si to vypočul Niles alebo oni? „Pretože nám to povedal osobne. Vasily so Stefanom mali byť spojivkom s minulosťou. Naša záchrana.“