V ďalšom živote 23

 

Vasily si v kúpeľni svojich niekdajších väzniteľov, ktorých priestory momentálne obýva, opláchol bledú tvár a pozrel na seba do zrkadla. Vyzeral akoby týždeň nespal a nemal krv. Svetlé vlasy mal strapaté a zuby mu drkotali. Nie od zimy, len... od všetkého čo sa práve dozvedel. A od zábleskov spomienok, ktoré sa mu nechcene vracali.

 

Ako to má znovu prežiť? Existujú dôvody, prečo je zakázané si na minulé životy spomínať. Nikdy to nedopadne dobre.

Posuvné dvere do miestnosti sa pomaly otvorili a vpustili rovnako vyčerpaného Stefana. Stačil mu jediný pohľad na svojho predchodcu, aby pochopil čo mu víri v hlave. Zozadu ho mocne objal a pobozkal na krk. Vasily si s ním preplietol prsty a držali sa tak pevne, až im zbeleli hánky.

Nedbali na to.

Len tam stáli a uisťovali sa, že sú stále nažive, spolu a slobodní.

„Keď toto skončí, utečme spolu na Terru,“ zachrčal Vasily cez stiahnuté hrdlo. „Preč od tohto sveta, jeho politiky a pokrivenej minulosti. Preč od všetkého. Len my dvaja.“

Tá predstava sa Stefanovi nezdala až taká neprijateľná. Mal všetkého dosť. V tejto chvíli, keď mu zase na pleciach sedí osud nesmrteľných, bremeno ktoré nikdy nechcel a o ktorom ani nemal vedieť, sa útek zdal byť tým najvhodnejším milosrdenstvom. Nebadane prikývol so slzami v očiach.

Vasilyho bolelo srdce. Nejako sa cítil zodpovedný za to, že Stefan znovu trpí. Keby mu neprenechal trón... nemusel by na túto misiu. Mohol byť bezpečne kdesi izolovaný so svojimi špiónmi, len trochu mrzutý z karantény. Oprel sa oňho a zaklonil hlavu. Teplo jeho tela upokojovalo triašku, ktorá nie a nie odísť.

Záblesk spomienky, ako v podobnom objatí stáli kdesi na opustenej pláži, kde sa tajne stretávali.

„Myslíš... že keby sme urobili v živote iné rozhodnutia... aj tak by sme sa tu ocitli?“ zamrmlal mu Stefan do ucha, akoby čítal Vasilyho myšlienky.

„Pri našom šťastí áno,“ odvetil okamžite. Pri ich šťastí by ten vírus vypustili sami.

Stefan mu voľnou rukou uhladil svetlé vlasy a nežne mu prstami prešiel po krku. „Ak sme tu naozaj dobrovoľne, museli sme si byť istí, že to zvládneme. Ty a ja. S nadávkami, pochybnými praktikami a frflaním, ale spoločne.“

Ale za akú cenu? Za koľko bolesti? Aby čo? Odvrátili jednu katastrofu a urobili cestu novej? Svet je stále uprostred apokalypsy, história nesmrteľných bola toľkokrát vymazaná, že ani len nevedia ako dopadli ich predkovia a stále sú medzi nimi bytosti, ktoré viedli vojnu na nebesiach. Koľkokrát musia vyhrať, aby nastal pokoj? Ak niekedy nejaký vôbec nastane. Vasily si nikdy nemyslel, že sa toho dožije, ale prišla naňho únava. Únava prameniaca z nesmrteľnosti, stáročí skúseností a bojov, v ktorých nechcel nič iné než blahobyt pre tých, ktorých sa rozhodol chrániť a ktorí k nemu vzhliadali. A aj pre ostatných. Pre kráľovstvá okolo neho, pre upírov a neskôr aj iné rasy, len čo všetci zložili zbrane.

On nebojoval vo vojnách.

On bojoval proti nim.

Aj tak to nestačilo.

Otočil sa k Stefanovi a vzal mu tvár do dlaní. Všetky ich hádky sa vyparili. Zášť, hnev a nenávisť prestali dávať zmysel.

Kedysi spolu lovili mamuty.

A leteli do vesmíru.

Čakali na seba tisícročia.

Nejakých pätnásť sa v tom stratí.

Stefan im spojil čelá a sladko ho pobozkal. Nenáhlivo. Ich pery sa jemne dotýkali, spomínali na časy dávno minulé, ale aj tie nie až tak vzdialené.

Ovládla ich spomienka na podobné tajné bozky počas vojny na Hyperborey. Na opatrné dotyky pier na konci dlhého dňa na malom poli, o ktoré sa starali vo svojom ľudskom živote. Na objatia keď šli zbierať plody do lesa a spoločné noci pri ohni blízko malej jaskyne, kde odpočívali ich druhovia.

Nie vždy trpeli. Nie vždy sa báli svojich citov. A nie vždy sa skrývali. Poznali šťastie, aj keď prchavé a podfarbené bojom o prežitie a potravu. Niekedy spolu hladovali, ale vždy sa o jedlo delili.

Smiali na mláďatách zvierat, ktoré uvideli.

Utekali cez lúky plné kvetov.

Liezli na stromy, aby mali výhľad na trblietavé more.

Experimentovali s kolesom a prekrikovali sa v tom, ako ho najlepšie využiť.

Skúšali vyrobiť alkohol a potom stonali s kocovinou.

Postavili si vlastný malý domček.

Kočovali.

Žili. Napriek všetkému žili, objavovali svet a nevzdávali sa.

Nevzdajú sa ani dnes.

Stefanovi po lícach stiekli nové slzy. Niet divu, že sa mu srdce rozbúchalo v momente, keď prvý raz uvidel Vasilyho. Jeho duša vedela koho hľadá. A chcela byť pri ňom.

Vasily mu ich pomaly zotrel a znovu ho pobozkal. Jazykom mu prešiel po ostrých tesákoch a potom mu hravo zahryzol do pery. „Než sa na to dáme... než zase pôjdeme tam dolu k našim... k tomu, čo z nás zostalo... Potrebujem byť na chvíľu len nami. Stefanom a Vasilym. Bez spomienok a rozdvojených osobností.“

Kráľ mu rozumel. Pozrel do tých hlbokých červených očí a prikývol. Nesmú stratiť samých seba. Nesmú stratiť kým sa stali, čo prežili v tomto živote. Zatlačil Vasilyho do priesvitného výklenku, odkiaľ sa zo stropu automaticky spustili prúdy vody – hyperborejská verzia sprchy. Náhlivo sa zbavili zmáčaného oblečenia a nahí sa k sebe pritisli, pery spojené. Vasilymu sa z hrdla vydralo niekoľko stonov, keď mu Stefanove dlane prešli po pevnej hrudi až k bokom a odtiaľ nahor cez chrbát, kde sa mu pod pokožkou vlnili svaly. Stačilo veľmi málo, aby bol v Stefanovej prítomnosti tvrdý ako skala a bolo čistým peklom to počas rokov skrývať.

Ešte aj v časoch keď sa mali asi tak radi ako voda a olej.

Stefan sa samoľúbo usmial. Oprel Vasilyho o stenu a perami si urobil cestičku cez ostrú čeľusť a krk, až ku kľúčnej kosti. Niekoľkokrát ho škrabol zubami na citlivých miestach. Keby neboli v tejto situácii, dávno by bol zahryznutý a pochutnával si na horúcej krvi pulzujúcej pár centimetrov od neho.

Vrátil sa k Vasilyho perám a zašepkal na ne: „Len čo budeme mať naspäť našu odolnosť, plánujem sa zahryznúť.“

Vasily očervenel, potom sa mu oči rozšírili, keď Stefan v ruke zovrel jeho napnutý penis a on pochopil, že to uhryznutie sa nebude odohrávať na krku. Takmer pri tej predstave zabudol dýchať. Stefanova ruka ho nenáhlivo hladila po celej dĺžke, akoby mal celý deň a celú noc na ich hrátky. Čo je najhoršie, Vasily z veľmi osobnej skúsenosti vedel, že upír pred ním je plne schopný na to ísť celé hodiny a napriek tomu mu nedopriať vyvrcholenie.

Stefan pozoroval každý detail na Vasilyho tvári. Pohyb pier pri zrýchlenom dychu, klipkanie viečok keď našiel to správne miestečko a pritlačil, drobné vrásky okolo očí ako sa sústredil na snahu nevyvrcholiť.

Jeho tvrdohlavý kráľ.

A pritom je také ľahké dostať ho do úzkych... a pod kontrolu. Niežeby sa o túto metódu chcel deliť. Mierne zrýchlil pohyb ruky, prstom prechádzajúc po navretom žaludi Vasilyho veľmi obdivuhodnej mužnosti. Upír v jeho náručí sa začal chvieť.

„Koľko rokov hádok sme si mohli ušetriť, keby sme takto trávili svoj voľný čas?“ polemizoval Stefan, jeho slová prerušované tlmenými stonmi a prúdmi teplej vody, ktorá len zhoršovala horúčnosť medzi ich telami. Hrude sa im o seba obtreli a Vasily bojoval o to, aby sa mu nepodlomili kolená. Bol v takej sladkej agónii, že reflexívne siahol k Stefanovej dlani, aby zrýchlil jeho tempo, ale to mu dovolené nebolo. Stefan mu zdrapol obe zápästia a zdvihol mu ich nad hlavu v pevnom zovretí. „Zlý chlapec, Vasily,“ mrmlal svojmu milencovi do ucha. „Toto je moje!“ Na chvíľu ho stisol ešte pevnejšie, potom pokračoval v mučivom tempe. „A len ja rozhodnem či si zaslúžiš uvoľnenie.“

Vasily mu vzrušene pozrel do očí. Bol pripravený odvrávať. Z princípu. Umlčal ho však drsný bozk, ktorý mu vzal slová. Stratil sa vo víre skúsených dotykov a stonov, ktoré z neho dokázal vylúdiť len Stefan. Prehýbal sa pod zrýchľujúcim tempom ruky na svojom penise a keď si myslel, že naozaj začne prosiť, Stefan zmenil uhol a rýchlosť. Premohol ho silný orgazmus, pri ktorom na chvíľu zabudol na vlastnú existenciu, na vírus, na minulé životy, na celý svet. V hrudi sa mu rozlievalo teplo a istota. Trvalo mu viac ako minútu vrátiť sa do reality, kde už naňho čakala milovaná tvár nenávideného špióna, jeho chápavé oči a náruč, z ktorej nikdy nechcel odísť.

Stefan ho pustil a pritiahol k sebe do ďalšieho horúceho objatia. Uspokojený Vasily je ako ospalé prítulné mačiatko.

Mačiatku trvalo asi päť minút a niekoľko ľahkých bozkov kým sa spamätalo. Len čo sa tak stalo, pritisnutý o stenu sa pre zmenu našiel Stefan, zatiaľ čo Vasilyho bozky smerovali od krku nižšie a nižšie a nižšie, až sa jeho penis ocitol v zajatí všetečných úst a nebezpečného jazyka. „Súdruh, nezačínaj niečo čo nedokonč- ach!“ Stefan privrel oči a prisahal by, že na chvíľu uvidel všetky hviezdy nočnej oblohy. Vasily sa očividne ešte nepodelil o všetky svoje talenty, pretože to čo praktikoval na jeho mužnosti by malo byť považované za útok. Stefan zahákol prsty do jeho vlasov, ale neodvážil sa ho akokoľvek nasmerovať, pretože ten diabolský upír šiel po všetkom citlivom a nešetril ho.

Vyvrcholenie prišlo prudko a takmer násilne a Vasilyho spokojný úsmev spolu s iskričkami v očiach sa mu zapísali do pamäte, zatiaľ čo lapal dych. Klesol na zem k nemu a chvíľu len sedeli oproti sebe, užívajúc si krátku chvíľu pokoja, než sa ich mysle navždy roztrieštia.

„Prosím, už ma nikdy neopusti,“ šepol Stefan tónom, ktorý Vasilymu trhal srdce.

Bývalý kráľ mu stisol dlaň. „Ak niekedy odídem, Stefan, tak len s tebou. Či už preč od tohto chaosu, alebo z tohto života,“ sľúbil smrteľne vážne.