V ďalšom živote 24

 

Ray si frustrovane trel oči, ako mu Isobel popisovala dianie v podzemí. Vytočilo ho dobiela, že niekde na kontinente, ktorý mal byť večným domovom všetkých rás, je väzenie vojnových zajatcov, na ktorých sa experimentovalo. Doteraz si myslel, že týchto hrôz sú schopní len ľudia.

 

Očividne sa mýlil.

„Naozaj sa na to dali? Šli naspäť k svojim kostiam?“

Upírka prikývla a zotierala si slzy. „Pozorovať ich bolo horšie než ťahať Conora z horiaceho domu,“ pripustila. „Videl si niekedy dve utýrané, skuvíňajúce šteniatka? Asi tak vyzerali. S Ellou sme ich držali za ruky, zatiaľ čo oni sedeli každý vo svojej cele vedľa ostatkov, a snažili sa v spomienkach hľadať náznaky k výskumu vírusu a vakcíny. Ibaže boli v zajatí viac než dva roky. Ray, netušíš čo za tie dva roky s nimi naši vlastní predkovia robili...“

 

 

Štyri dni. Štyri dni v mizerných celách, štyri dni výkrikov a detailných popisov. Vasily so Stefanom neboli ušetrení v žiadnom slova zmysle. So spomienkami prišli aj zmyslové vnemy.

Bolesť z bitiek.

Rezanie.

Bičovanie.

Hladovanie.

Násilné kŕmenie.

Experimentálne amputácie.

Týranie chladom alebo extrémnym teplom.

Znásilnenia.

Injekcie neznámych látok, ktoré ich zožierali zvnútra.

Ponižovanie.

Odopieranie hygieny.

Topenie.

Pálenie.

Infikovanie rán viacerými patogénmi.

Trhanie nechtov, zubov, vypichovanie očí, odrezávanie uší.

Prepichovanie pokožky všakovakými nástrojmi.

Drvenie kostí.

Otváranie lebiek.

Ella s Isobel sa po čase museli začať striedať, pretože chodili pravidelne zvracať mimo komplexu. Niles sa tiež niekoľkokrát celý bledý a šokovaný ospravedlnil, tvár zmáčaná slzami.

Vasily so Stefanom ani raz nepoľavili. Stratení v minulosti, ich oči neprítomné, líčili detaily svojho pobytu na tomto mieste. Poznali mená svojich spoluväzňov. Mnohých detí. Spôsob ich smrti. Ich obľúbené hračky, ktoré im väznitelia vzali. Mená rodičov a súrodencov, od ktorých ich oddelili.

Niles si dal záležať, aby všetky zaznamenal a na malé papieriky písal identity obetí v celách, kam ich následne rozraďoval.

Na piaty deň Isobel bez hanby priznala, že viac to neznesie. Bola však jediná, ktorá mohla prekladať zmiešaninu moderných jazykov a starovekej hyperborejčiny, ktorú obaja používali. Oči mala červené od plaču, nezvládla do seba dostať viac krvi než by bolo absolútne nutné pre prežitie a ani tá sa v jej žalúdku dlho nezdržala.

Ella jej aj Vasilymu so Stefanom musela pichnúť výživu priamo do žily. Niles jedol len násilím, keďže jeho by krv nezasýtila.

Isobel sa prisunula bližšie k Stefanovi, ktorého strážila, a nežne mu hladila zápästie. „Prosím,“ šepla. „Ja viem že vaše príbehy si zaslúžia byť poznané, ale takto to ďalej nezvládneme. Skúste sa sústrediť na medicínsky personál. Kam vás brávali? Aké miestnosti ste videli? Prístroje? Záznamy?“

Ella im obom kontrolovala tlkot srdca a tiež sa jej nepáčil tlak, ktorý by bežného človeka usmrtil. „Na niekom experimentovať museli,“ šepkala Vasilymu oproti. „Počuli ste klebety? Možno o nejakej karanténe?“

Vasily dávno nebol v prítomnosti. Ani nevedel, že nejaká existuje. Jeho myseľ ležala v polohe plodu na prični prikrytej len tenkou dekou. Všetko ho bolelo. Kútikom oka videl, ako jeho milenca vlečú kamsi preč. Chcel kričať, ale nemal na to síl. Niečo mu prúdilo v žilách. Niečo odporné.

Začal počítať.

Sedem. Osem. Dvanásť. Dvadsaťjedna.

„Štyristo osemdesiat,“ dostal zo seba cez zatnuté zuby. „Stefan bol preč štyristo osemdesiat sekúnd.“

Ella sa obzrela. „Osem minút,“ počítala nahlas. „Cesta tam aj späť zabrala približne rovnaký čas. Ak ho vzali niekam do vyšetrovne, nebola ďalej než štyri minúty chôdze.“

Niles vyskočil na nohy. Z jedného z prinesených batohov vytiahol stopky pôvodne pripevnené na akomsi mechanickom zariadení, a dal sa do práce. Skúšal všetky smery a kriedou na stenách značil perimeter, v ktorom sa mohli pohybovať.

„To je dobre, Vasily. Toto nám pomohlo,“ uisťovala bledého a zničeného upíra opretého o mreže vedľa svojho bývalého ja. „Čo ďalej?“

Stefan začal znovu kričať, keď sa ocitol v epizóde keď na ňom experimentovali formou otvárania rozsiahlych rán na jeho predlaktiach a stehnách. Isobel ho tíšivo hladila na líci. „Skryté... ordinácie... tajné... chodby... pre personál...“ habkal.

Niles pobehoval medzi chodbami, hľadajúc čokoľvek podozrivé. Klopkal po stenách, pokúšal sa stláčať odlišne vyzerajúce kusy skál alebo hýbať stojanmi na prenosné svetlá. „Ako sa do nich dostávali?“ kričal aj s ozvenou.

Ella prehrabla Vasilymu vlasy a zotrela mu pot z čela. „Musíš sa sústrediť, Vasily,“ prosila ho. „Kde sa do nich vchádzalo? Čo si videl?“

Ďalšia scéna. Ktosi mu kládol hojivé obrúsky na chemické popáleniny na bruchu. Vasily bol v delíriu od bolesti, ale očami behal po okolí, len aby sa rozptýlil. Všetko okolo neho bolo béžové a čisté.

Sterilné.

Monitory v stenách.

Posuvné dvere.

Vydávali odporný syčiaci zvuk.

„Pneumatické... dvere,“ mrmlal sotva počuteľne. „Vzduch... potrebovali... vzduch. Natlakovaný.“

Ella sa naklonila do chodby. „Niles!“ zakričala. „Hľadaj trúbky! Prívod vzduchu mimo ventilácie!“

Anjel šiel centimeter po centimetri najskôr na stenách, potom po podlahách a strope. Nakoniec sa mu podarilo vystopovať sotva viditeľný prívod, ktorý sa nikdy nenapojil na hlavný rozvod ventilácie a po kopnutí do napohľad pevnej steny mu k ušiam doľahlo tupé zadunenie.

„Mám to!“ zreval nadšene. „Vydržte!“ Odbehol si po páčidlo a o pár minút po niekoľkých nadávkach vylomil nenápadné dvere zamaskované kamennou tabuľou. Tajná miestnosť pred ním sa hneď rozsvietila, dokonale zakonzervovaná.

Celú jednu stenu pokrývali monitory. V strede bolo úzke lôžko s popruhmi a všade kam oko dovidelo stáli skrine s nástrojmi, o ktorých by najradšej nič nevedel.

Vymenil sa s Ellou, aby inžinierka spojazdnila techniku a tú potom vystriedala Isobel, aby sa prebrala záznamami a zistila, či sú na správnom mieste.

Neboli, ale našťastie zistili, že labáky sú prepojené a centrálu našli o poschodie nižšie, spolu s uchovanými chemikáliami a substanciami. Isobel tam strávila pol dňa, než s úsmevom dobehla k celám. „Je tam celý výskum aj s popisom vakcíny!“ zahlásila. „Preberte ich!“

Ella si vydýchla ako ešte nikdy. Odtiahla Vasilyho preč z cely a Niles urobil to isté so Stefanom. Obaja od vyčerpania na mieste omdleli. Čo ako sa to Elle priečilo, museli ich previesť do najbližšej vyšetrovne a uložiť na lôžka. Okamžite dostali ďalšie infúzie a ženy z nich vyzliekli prepotené oblečenie.

„Budú v poriadku,“ uistila všetkých Ella, keď si zložila stetoskop. „Srdcia sa im vracajú do normálneho rytmu.“ Pozrela na Isobel. „Ja viem, že sa o nich všetci bojíme, ale potrebujem ťa na preklady textov. Musíme naspäť dolu.“

Upírka neochotne prikývla. „Niles? Dohliadneš na nich?“ poprosila anjela.

„Samozrejme.“ Niles ich lôžka priblížil k sebe, aby im mohol spojiť ruky. Obaja boli nahí, prikrytí len bielymi kusmi plátna. V tvárach mali stále napätie a občas im trhlo svalmi.

Len čo s nimi osamel, ľútostivo si povzdychol a odhrnul im vlasy z čela. Znovu im navlhčeným kusom látky pretrel tváre a krk. Ešte nikdy neľutoval privilégium, ktoré dostal premenou na anjela. Vedel, že väčšina osudov je krutá. Prečítal si bezpočet záznamov, od vojnových zločincov až po humanitárnych pracovníkov. Nikdy však s realitou nebol konfrontovaný. So skutočnými dušami. Slová na papieri sú predsalen ľahšie než zážitok z prvej ruky. A to bol len svedkom. Začal pochybovať o svojej túžbe stať sa anjelom strážnym.

Čo ak to nezvládne? Čo ak bude mať jeho zverenec rovnako krutý osud a on nebude môcť zasiahnuť? Anjeli strážni nie sú neviditeľná ochranka. Sú len zdrojom sily, inšpirácie a odhodlania. Sprievodcovia.

Vasily so Stefanom by si jedného rozhodne zaslúžili.

Posadil sa na nepohodlnú stoličku vedľa nich a nespúšťal z nich oči.

Chcel by byť jedného dňa rovnako odvážny ako títo dvaja upíri.

Vasily sa prebral prvý a nebolo to pekné prebudenie. Celý zhrozený vystrelil do sedu a začal si prehmatávať telo, očakávajúc zranenia a bolesť. Nevedel, kde je. Niles ho musel pridržať a všetko mu zopakovať – niekoľkokrát, aby ho vôbec udržal na lôžku. Len čo sa mu to podarilo, rovnaký scenár si zopakoval so Stefanom, ktorý sa ešte k tomu bránil a zhodil Nilesa na zem. Anjel potlačil ston a hneď vyskočil na nohy. Stefan sa mu ospravedlnil, ale on len mávol rukou.

Ako očakával, kontakt s minulým životom sa na nich podpísal. Mysle sa im rozdvojili. Raz boli v prítomnosti, raz v minulosti. Treli si spánky od toho, ako ich boleli hlavy. Okolo seba videli prízraky svojich väzniteľov.

Niles to nevydržal. Zložil si rukavice a oboch naraz chytil za ruky.

„Nie!“ okríkol ho Stefan.

„Čo si t urobil?!“ pridal sa Vasily.

Niles nevedel presne čo robí, ale niektoré anjelské sily sú našťastie vlastné všetkým zamestnancom nebies. Túto síce nikdy neskúšal, ale majú snáď čo stratiť? Teda okrem toho, že sa práve dobrovoľne nakazil. Vysielal k mužom svoju mierovú silu a odoberal im identitu, ktorá im nepatrí.

Stefanov mozog sa doslova uvoľnil ako sval po náročnom tréningu a zamyslene pozrel na anjela. „Čo si práve urobil?“

Niles ich po chvíli pustil. „Vzal som vám spomienky. Nie úplne. Ale odteraz si svoj minulý život budete pamätať len ako pozorovatelia, nie ako aktéri. Bez bolesti a zmyslových vnemov,“ vysvetlil im s úsmevom. „A hlavne bez roztrieštených myslí a identít.“

Vasily si ho zhrozene premeral. „Práve si sa kvôli nám nakazil!“

Anjel mierumilovne prikývol, akoby sa bavili o tom, kto uvarí obed, a nie o smrtiacom víruse. „Vy ste pre záchranu sveta priniesli svoju obeť. Toto je tá moja.“