V ďalšom živote 30

 

 

Irina sa triasla pod prikrývkami, sužovaná horúčkou. V hlave jej dunelo a priam cítila ako jej srdce divoko tlčie, vyhodené z rytmu dlhotrvajúcou horúčnosťou. Spomínala si, že jej ktosi doniesol jedlo aj lieky, ale bola v stave, keď sa po ne reálne nedokázala načiahnuť a pri predstave, že má jesť alebo čokoľvek prehltnúť, jej prišlo zle. Aj keď jej tabletky priložili priamo k ústam, len sa odvrátila a apaticky hľadela do steny.

 

Kóma si po ňu o chvíľu príde. Nemala viac síl bojovať.

Nechcela.

Dvere jej kobky sa otvorili ako každé ráno, ale ani sa len nepretočila na druhý bok, aby pozrela na návštevníka. Spozornela až keď si uvedomila, že ten niekto neodišiel. Z posledných síl zmenila polohu a prižmúrila oči na...

Tlak sa jej len zvýšil.

Vo dverách stála vyškerená Ella s podnosom v jednej a starým kazetovým prehrávačom v druhej ruke. Na rozdiel od ostatných sršala životom a nemala ani ochranné oblečenie.

„Ahoj, Baba Jaga,“ pozdravila doktorku sladkým hlasom.

Irina ju len prepálila pohľadom.

Ella sa nezľakla. „Počula som, že odmietaš jesť a brať lieky.“

Irina klesla späť na vankúš. „Aj tak upadnem do kómy. Už to dlho nepotrvá,“ zachripela.

Ella zagúľala očami. „Máš trápne ovčie kiahne, nie ebolu! Pozviechaj sa! Potrebujeme ťa!“

Ani to ňou nehlo. Len sa viac schúlila do klbka a privrela krvou podliate oči.

Ella nespokojne skrivila pery. „Fajn. Ak nie po dobrom, tak po zlom!“ Na stôl vedľa dverí, čo najďalej od postele, postavila prehrávač a naň položila tanier s jedlom a liekmi, vedľa termosku s čajom. „Alebo zdvihneš svoj zadok a naješ sa, alebo budeš dookola počúvať špecialitku, ktorú som len pre teba vylovila z hlbín ľudského internetu.“ Škodoradostne na ňu pozrela. „Diskoverziu Kalinky.“

Irina bola v momente čulá a dokonca sa jej podarilo nadvihnúť na lakťoch. „To neurobíš!“

Ella len stisla tlačítko a kobku zaplnila kakofónia tónov doplnených snahou o spev do rytmu, ktorý pre Kalinku nebol stvorený. „Chceš, aby to prestalo? Vstaň a vypni si to sama. A po ceste sa najedz!“ A s tými slovami odišla, dvere sa za ňou nahlas zabuchli.

Irina dlhé minúty šokovane hľadela na to drzé stvorenie behajúce medzi pacientmi a v duchu začala plánovať pomstu.

 

Niles sedel vo svojom domčeku na nebesiach, kde poslušne nahlásil že sa nakazil – záhadne netušil kde, a bola mu pridelená administratívna práca na diaľku. Vo voľnom čase však naďalej sledoval ako sa darí nesmrteľným. Vasily so Stefanom sa stratili z radaru, čo znamená, že sú u archanjelov alebo archdémonov.

To môže byť len dobre.

Oni budú vedieť čo robiť.

Stvorili predsa všetky rasy.

Znepokojilo ho však, že striedavo strácal záznamy Iriny aj Elly. Kde sa to pohybujú? Je medzi nimi vyššia bytosť? Alebo sa len nedeje nič mimoriadne? Preskúmal Ellinu zložku, len aby sa uistil, že svoju karmu má pod kontrolou. Povšimol si však zvláštne prepojenie. Keď pochopil všetky súvislosti, váhavo zaklapol počítač a už zase sa pohrával s myšlienkou porušenia pravidiel.

„Za toto ma reálne vyrazia,“ povedal sám pre seba, ako vychádzal z dverí na ďalšiu neoprávnenú misiu.

 

 

Vasily stál na okraji Caminho mesta, opierajúc sa o zábradlie obkolesujúce celý objekt. Od mora vial príjemný slaný vzduch a v parku za ním šušťali listy exotických stromov vo svetle mesiaca a solárnych lámp.

Všetko bolo pokojné, mierumilovné.

Akoby svet nebol na pokraji kolapsu. Akoby Jazdci apokalypsy nebrázdili kontinenty. Akoby civilizácia neumierala, svet ľudí pripravený na svoj posledný výdych.

Výdych úľavy.

Úľavy od zničujúcich systémov, neudržateľných štandardov a krutých vojen pre nič.

A teraz je aj jeho svet v ohrození. Jeho druh. Jeho ľud. Nezlomní, nedotknuteľní nesmrteľní. Prehrávajúci boj s chorobami. A on nemôže nič robiť než čakať. Nevie ako zmiešavať a analyzovať chemické substancie sotva zrozumiteľné jeho pokročilým znalostiam vedy a techniky. Nerozumie biologickým procesom a odlišnostiam na genetickej úrovni. Keď vošiel do miestnosti s počítačmi, medzi ktorými sa pohybovali privolaní archanjeli a archdémoni, ani len nevedel čo je na obrazovkách zobrazené.

Nemal im ako pomôcť.

Mohol len čakať.

Neznášal čakanie.

Cítil sa bezmocný.

Všetku prácu zatiaľ odvádzali Irina, Ella, Isobel a Miroslava.

Toľko k tomu kto skutočne stojí za chodom celého sveta.

V zúfalstve zdvihol pohľad ku hviezdam. „Vesmír, ak ma počuješ, ak ma vôbec vnímaš... prosím... ak toto majú byť naše posledné chvíle... nech ostatní aspoň netrpia. Nech odídu v mieri a bez bolesti. Nezaslúžia si trpieť pre nenávisť našich predkov,“ šepkal proti vetru.

Odpoveď neprišla.

Namiesto toho sa za ním ozvali kroky, ktorých rytmus mu bol dôverne známy. Ani sa neotočil, len sa jemne usmial keď ho zozadu objali mocné, teplé ruky, a on skončil pritisnutý k Stefanovej hrudi. Časť jeho napätia v momente poľavila. Dôverne sa oňho oprel a preplietol im prsty.

„Nikto neumrie,“ uistil ho bývalý špión so všetkou sebadôverou, ktorej bol schopný. „Pretože nemôžeme dovoliť rasizmu, hoci len rasizmu minulosti, a teda našim brutálnym predkom, vyhrať. Sú mŕtvi. Nebudú mať nad nami moc! Nie teraz, nie dnes a nie nad nevinnými.“

To boli slová do bitky. Vasilymu nikdy nenapadlo toto prepojenie. Tisícky rokov. Tisícky rokov vojen, vyjednávaní, lekcií a spojenectiev a napriek tomu sú tam, kde začali – ako obete vojny, ktorá nie je ich. Pretože Vasilyho a Stefanove generácie ju ukončili. Rasy žijú v mieri, Rusko samotné je domovom upírov, tigrov, vlkov aj valkýr.

Táto vojna nebude mať viac obetí!

Vasily sa nechal zaliať nádejou tejto myšlienky, pootočil hlavu a zľahka Stefana pobozkal. V tme to bolo ľahšie. V tme zostali ukrytí, nevidení.

Nesúdení.

Neohrození.

„A čo ľudia? Dovolíme ich pomýleným myšlienkam zobrať nám slobodu?“ šepol ešte tichšie než prosbu vesmíru.

Stefan mu pevnejšie zovrel dlaň. „Niesli so sebou toľko nenávisti...“

Nie len to. Delili sa o ňu. V jej mene zabíjali a trýznili. Utláčali a väznili.

Akoby láska bola nepriateľom.

Vasily privrel oči. „Prinútili nás nenávidieť samých seba. Ako môže mať niekto takú moc?“

Ľahko, očividne. Stefan ho otočil k sebe a odhrnul mu rozfúkané pramene svetlých vlasov z čela. „Skončime to, Vasily. Ty a ja. Sme mocnejší než oni. Aj keby proti nám vytiahli so svojimi svätými knihami, aj keby doslova šli na krížovú výpravu v tisícových, desaťtisícových počtoch, tentokrát proti našej moci nič nezmôžu. Kedysi Ellin manžel nemal jediné miesto na svete, kde by bol v bezpečí. Buďme hlasom mužov ako on... a žien ako Ella, hoci sama o tom ešte nevie. A každého medzi tým, kto v starom svete nedosiahol na právo byť sám sebou. Aby nové generácie nemuseli vedieť, čo sme my museli vidieť.“

Vasilymu zovrelo srdce. Ešte sa nepreniesol cez príbeh Ellinej smrti a okolností s ňou spojených. A Stefan má pravdu. Tentoraz majú moc. Ako si už povedali, sväté knihy zhoreli.

Centrály moci náboženstiev ľahli popolom.

Muži so snahou kázať umreli hladom, alebo rukou žien, ktorým ublížili.

Z trosiek starého sveta povstávajú matriarcháty za pomoci nesmrteľných.

Nič nebude ako predtým.

„Ale to by znamenalo... že nemôžeme utiecť. Na Terru,“ pripomenul mu Vasily.

Stefanov pohľad potemnel. „Nie, nemôžeme,“ súhlasil.

Vasily pochopil, že Stefan by aj tak neodišiel. Neopustil by poddaných, za ktorých je zodpovedný. Nevzdal by sa moci vďaka ktorej môže zlepšiť životy mnohých.

Svojho nástupcu si vybral dobre. Chápavo sa usmial a pohladil ho po líci. So slzami hrdosti v červených očiach prikývol. „V tom prípade budem bojovať s tebou,“ sľúbil. „Za nás, za Ellu, za nové generácie po nás, v mene generácií ktoré sme videli trpieť pre lásku.“

Stefan ho objal ešte mocnejšie. Zvieral Vasilyho ako záchranné koleso uprostred rozbúrených vĺn. „Neviem aká bude naša budúcnosť, Vasily,“ varoval ho. „Alebo či vôbec nejaká príde. Neviem či sa udržím na tróne, neviem či vôbec prežijeme túto pliagu.“

Vasily krútil hlavou a pobozkal ho. „Na tom nezáleží. Povedal som, že tentokrát odídeme z tohto sveta spolu a ten sľub neporuším. Je mi jedno či budeme na tróne, na úteku, na Terre, alebo niekde na opustenom ostrove.“ Zamračil sa. Stefanovo srdce sa odrazu rozbúchalo ako šialené. Priložil mu naň dlaň. „Povedal som niečo, čo ťa rozrušilo?“

Stefan privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Pri Vasilyho slovách mu čosi napadlo. Čosi absolútne nemožné, v čo sa neodvážil dúfať za celý svoj život. A bál sa, že ak tú otázku, ktorá ho k smrti vydesila, položí, bude ho čakať len odmietnutie.

Vasily zvedavo pozoroval jeho tvár a meniace sa emócie v nej. Akoby vnútorne zápasil s akýmsi démonom. „Stefan?“ prehovoril, keď medzi nimi zavládlo pridlhé ticho.

Upír vzal obe jeho dlane do svojich, zovretie takmer bolestivé. Prisahal si, že ak Vasily odmietne, pustí ho. Dopraje mu slobodu. A nikdy, nikdy viac tie slová z úst nevypustí. „Vezmi si ma,“ povedal takmer bez dychu.

Tentokrát sa prudko rozbúchalo Vasilyho srdce. Oči sa mu prekvapením rozšírili.

Stefan naprázdno preglgol. „Nie podľa ľudských tradícií,“ dodal rýchlo. „Podľa našich. Nemusíme mať prstene alebo certifikáty, nemusíme nikomu ani len priznať, že sme svoji. Nepotrebujeme nikomu nič dokázať, ten sľub bude len medzi nami, naveky.“

Vasilymu sa pri tých slovách triasli pery. Vo svojom živote mal takmer všetko, tešil sa luxusu a pohodliu ako málokto, ale v momente keď mu do života vstúpil Stefan, pochopil že to najdrahšie čo existuje... nikdy nebude jeho.

A ak aj bude, tak len potajme, v tieňoch.

Bez vedomia iných.

Bez istoty, že ak ich niečo rozdelí, znovu sa nájdu.

Ale kto im môže diktovať koho si môžu a nemôžu zobrať? Ľudia tú moc nad spoločnosťou stratili.

Nesmrteľní sú na nich krátki tiež. Ruské kráľovstvo je jedno z piatich najmocnejších na svete, druhé najmocnejšie v Európe. Stefan nemá povinnosť voči nikomu, ani len Najvyššiemu dvoru, uzavrieť politické manželstvo. Alebo akékoľvek manželstvo.

A ak by sa proti nim postavil hoci aj celý svet... stále je tu Terra.

Ako útočisko a možný nový domov. Kam so sebou vezmú každého, kto bude rovnako odstrčený pre to, že je ako oni.

Stefanovo srdce takmer vyletelo z hrude, zatiaľ čo Vasily hľadal slová. Od hrôzy, že sa unáhlil, bledol každou sekundou.

Vasily musel pokrútiť hlavou, aby sa vrátil naspäť do reality, do súčasnosti. „Stefan... vezmem si ťa hoci aj zajtra s prvým lúčom slnka,“ povedal bez kúska zaváhania v hlase. Po lícach mu tiekli slzy. Tichučko vzlykol. „Pri akomkoľvek obrade, ktorý sa nám naskytne. So svedkami alebo bez nich.“

Stefan si vydýchol, akoby celých posledných sto rokov ani nedýchal. Dojato sa usmial a zaútočil na Vasilyho naliehavými bozkami. Obaja zastonali, len čo sa jazykmi dotkli tesákov toho druhého. S námahou sa od seba odtrhli, tentokrát srdcia bijúce v rovnakom tempe.