Temný záblesk 1

Londýn, súčasnosť

Conor  neznášal naháňačky. A aj keby, tak určite nie uprostred mesta, keď slnko sotva zašlo. Vojna medzi upírmi a lovcami síce už skončila, stále sa však našli buriči, ktorí neposlúchli a naďalej likvidovali nesmrteľných. Vďaka bohu za to! Inak by sa unudil k smrti! Aj keď mal príkaz nezabiť ho, stále sa mohol zabaviť jeho lapením. Damian a Will bežali tesne za ním. Lovec asi nebol práve inteligentný, pretože vbehol priamo na takmer prázdne parkovisko obchodného domu.

„Máme ho!“ zvolal Damian.

„Zavolajte Salvatorovi, nech pošle odvoz! Obkľúčime ho!“ prikázal im. Ďalší lovec lapený a nuda na obzore. A tak sa tešil na vzrušujúci hon a možno aj nejakú bitku... Namiesto toho vyfasovali len nahlúpleho lovca, ktorý bol aj veľmi pomalý.

Isobel svojej matke nemohla zazlievať nadmernú starostlivosť, len jej trochu vadilo, keď jej z ničoho nič zavolá uprostred nákupu a odmieta zložiť. A tak len počúvala jej rady, ktoré vedela naspamäť, a niesla nákup do svojho malého dvojmiestneho auta. Už bol večer, parkovisko prázdne a ona bola naozaj unavená.

„Mami, už vážne musím končiť,“ snažila sa slušne z toho vykrútiť.

„Prečo? Snáď sa nechystáš večer von? Isobel, Londýn je nebezpečný a ty sa v ňom nevyznáš, presťahovala si sa ani nie pred mesiacom!“ hneď sa zahryzla do novej témy.

„Nie mami, nechystám, idem spať,“ zaklamala.

„Nezabudni zamknúť dvere, zaistiť okná a...“

„Ja viem, mami, už to viem naspamäť,“ vzdychla si. „Zvládam to dobre a prídem vás navštíviť len čo budem môcť.“

„No to by si mala, Toma prepustili z nemocnice!“

„Čože?!“ zvolala, až sa to ozývalo po celom parkovisku.

Conor a jeho spoločníci práve naložili spútaného lovca do dodávky a obďaleč sa dohadovali, kto z piatich upírov zahladí stopy. Dvaja ďalší, ktorí prišli, aby pomohli s prevozom, odmietali celú noc behať po okolí. Všetkých však prerušil hlas, z ktorého im tuhla krv v žilách. Naraz sa otočili k majiteľke hlasu a klesli im sánky. Opierala sa o malé auto a pri uchu si držala mobil. Medovoplavé kučery jej siahali do polovice chrbta a v miernom vánku sa jej mihali okolo okrúhlej nežnej tváre, na ktorej doslova svietili svetlomodré oči. Pery mala mierne pootvorené prekvapením. Jej neveľká zaoblená postava sa zakymácala a ešte viac sa oprela o kapotu.

„Ako to, že ho prepustili?“ opýtala sa volajúceho.

Conor mal pocit, akoby dostal poriadny kopanec do brucha a pred očami sa mu hneď zjavila temnica, putá... a ona!

„Je na tom lepšie, ešte ho čaká veľa vyšetrení, ale na teraz to vyzerá, že chemoterapia zabrala!“ začuli všetci vďaka svojim silným zmyslom.

„Ach, konečne! Zavolaj mi len čo príde, alebo nech mi radšej zavolá on!“

„Určite ho poteší počuť tvoj hlas.“

„Prídem domov len čo to bude možné! Tak dlho som ho nevidela!“

Päť upírov neveriacky civelo na ženu, ktorá žila a bola zabitá pred mnohými storočiami a ktorá takmer zabila Conora, ako sa šťastne usmieva, lúči sa s niekým na druhom konci a zotiera si slzy šťastia.

„Izabella!“ vydýchol neveriacky Damian, ktorý ako jediný z nich bol pri jej zabití. A rozhodne bola mŕtva, keď nechali jej telo napospas divej zveri.

„Nie!“ zvolal Conor. Hrôza sa premenila na nenávisť a siahol po zbrani za opaskom.

„Conor, nie!“ zastavil ho Damian. Vytrhol mu pištoľ z ruky. „Zabili sme ju.“

„Naozaj?! Tak kto je podľa teba tá žena? Jej dvojča, ktoré prežilo storočia?“

„Neviem, ale Izabella je mŕtva!“ presviedčal ho.

„Ešte si pamätám, ako vyzerala, Damian! Musela prežiť. Ako inak by si vysvetlil...“

„To zistíme. Prosím, nerob hlúposti. Sadni si do auta a dohliadni na lovca, dobre?“ naliehal upír čo nejnenápadnejšie.

„A nechám ju odísť?! To nie!“

„Nepustím ťa za ňou! Zistíme, či je to ona a všetko ti povieme! Len sa, preboha, upokoj!“

„Nezabil som ju pred sedemsto rokmi, zabijem ju teraz!“ snažil sa mu vytrhnúť.

„Zabili sme ju my! Toto nie je Izabella!“

„Ako si tým môžeš byť istý?“ Conora museli držať dvaja jeho spoločníci, aby mu zabránili v chladnokrvnej vražde na verejnosti.

„Videl som jej mŕtve telo! Ver mi, neožila by po tom, čo sa Salvator vyzúril.“

„A ešte bude zúriť, keď ju uvidí!“

„Conor!“ otočil ho čelom k sebe, chrbtom k tej podivnej žene. „Ak by to bola Izabella, musela by byť upírkou a tým aj počuť náš rozhovor!“ dával mu logické vysvetlenie.

„Nemusí byť nevyhnutne nemŕtva! Čo ak je... zombie? Alebo ju oživili tamtí zhora?“

„Možno. Kým si však nebudeme istí, nič jej nespravíme!“

„Už odchádza!“ zafučal. „Sledujme ju!“

„Nie! Máme číslo auta a viac nepotrebujeme. Prisahám ti, že ak je to ona, pôjdem ju s tebou zniesť zo sveta! Teraz sa upokoj!“

Conor zavrel oči a počítal do desať. Celé storočia ho nič tak nevyburcovalo ako táto žena.

„Poďme, odvezieme lovca. Damian, vydaj sa po jeho stope a uvidíme sa ráno. Ideme, Conor!“ zavelil Will.

Upír naposledy pozrel za odchádzajúcim autom a vyceril tesáky.

Isobel sa nasledujúce ráno budila veselá a plná života. Tommy je možno vyliečený. Nič jej nemohlo pokaziť náladu. Dokonca ani nenadávala na budík ako obyčajne.

Práve si robila raňajky, keď jej zazvonil mobil. Zdvihla ho a jednou rukou si zalievala čaj.

„Prosím.“

„Ahoj Isobel, dúfam, že som ťa nezobudila,“ oslovila ju volajúca.

„Nie, Erin, už som hore,“ posadila sa za malý stôl. „Voláš kvôli obrazu?“

„Správne. Je už hotový?“

Vzdychla si. „V podstate áno ibaže... no, príď za mnou do práce a tam sa porozprávame.“

„Je nejaký problém?“

„Nenazvala by som to problémom... nebudeme to riešiť po telefóne, máš dnes čas?“

„Mám. Prídem hneď, ako sa bude dať. Zatiaľ ahoj.“

„Ahoj,“ zložila.

Erin na druhej strane linky s nedôverou zrušila hovor. Isobel poznala od strednej školy, ale ani jej nepovedala niektoré okolnosti o svojom živote.

„Preboha, snáď na tom obraze nebolo nič upírske!“ zavzdychala. Keď jej pred dvoma týždňami dala zreštaurovať obraz, ktorý dostala, pre istotu skontrolovala, či nie je podpísaný, prípadne ešte s venovaním. Nie, určite len vymenila rám a chce sa uistiť, že nebude namietať. Vyšla zo svojej obrovskej izby v dome veľkosti paláca a zišla do haly. Tam už čakala Salvatorova návšteva.

„Ach, Conor, nespíš po namáhavej noci vo svojej obľúbenej rakve?“ podpichla ho. Nemala rada upírov a oni to dobre vedeli, čo si navzájom aj dávali najavo. Conor si ju premeral opovržlivým pohľadom.

„A ty sa nezvíjaš od bolesti na svojej posteli schúlená do klbka?“ vrátil jej urážku. Zišla posledné schody bez náznaku hnevu.

„Na rozdiel od chlapov, my ženy neskuvíňame od bolesti, keď krvácame.“ Už si zvykla, že upíri vždy vedia, keď má svoje dni, a neriešila to.

„Jasné, keď na to máte desiatky tabletiek. My aspoň trpíme statočne.“

„Možno aj štvrť hodiny, kým odpadnete od bolesti.“

„O tom by si ty mohla veľa vedieť, však?“

Teraz už zúrila. „Tým sa teda potvrdzuje, aké sme my ženy obetavé a silné, ďakujem za podporu,“ prekrútila jeho slová po svojom a pokojne otvárala poštu, ktorú služobníctvo nechalo na stole.

„Obetavé? Keby si bola obetavá, netrpel by Salvator podvýživou.“

„Už zase sa hádate ako malé deti?“ zrúkol na nich zo schodiska mohutný hlas, až Erin nadskočila. Conor to zbadal a vedel, že sa nikdy neprestala mocného upíra báť. Salvator je jedným z najstarších upírov na svete a oficiálne aj ich kráľom v Británii. Erin sa k nemu dostala len nešťastnou náhodou, ktorá obom skomplikovala život.

Mocná, dvojmetrová Salvatorova postava schádzala dolu a premeriavala si oboch hašteriacich. Jeho tmavé až čierne oči ho robili ešte tajomnejším, než bol. Ani Erin o ňom veľa nevedela a to s ním žila niekoľko rokov.

Svetlé vlasy, ktoré na ňom nikomu nesedeli a siahali mu po plecia, si obyčajne stiahol do gumičky, ale dnes mu voľne splývali pozdĺž tváre.

„Zažil si, že by sme sa niekedy nehádali?“ odfrkla si Erin.

„Len keď bol Conor v bezvedomí.“

„No ja idem, majte sa chlapci,“ narúžovala si pery a vzala kľúče od auta.

„Tak moment, to auto potrebujem ja!“ vytrhol jej ich Conor. Salvator mal päť áut, ktoré upíri využívali, ibaže dnes ostalo iba jedno.

„Načo?“ vyzvedal Salvator. „Nemáš vlastné?“

„Nemám približne od doby, keď si mi ho omotal okolo stromu! Spomínaš si? Stále si mi nekúpil nové.“

„Skús použiť nohy, zlatko,“ poradila mu Erin a kľúče si vzala späť.

„Salvator, idem na druhý koniec mesta zabezpečiť lovcov byt,“ vysvetľoval Conor. „A zrejme priveziem aj pár vecí. Potrebujem ho na niečo dôležitejšie než slečnine nákupy!“

„Nejdem na nákupy, somár! Idem si niečo vyzdvihnúť a tiež to neponesiem cez celý Londýn!“

Salvator si pošúchal unavené oči. Asi po miliónty raz mal chuť Erin zaškrtiť. „Dobre, môžeš mi konkretizovať svoj cieľ, Erin?“ opýtal sa unavene.

„Idem si po obraz, ktorý si mi daroval ako bolestné za to nepríjemné uhryznutie spred mesiaca. Dala som ho zreštaurovať,“ zaútočila na jeho najcitlivejšiu stránku a tvárila sa pri tom ublížene. Kedysi si prisahala, že z jeho života urobí peklo a zdarne sa jej to darilo, dokonca rozšírila svoj okruh aj na jeho upírov.

Zatváril sa dotknuto. „Ešte raz prepáč. Tak si zoberte auto obaja, ty si vybav ten obraz a Conor na teba počká a potom pôjdete do lovcovho bytu a tam počkáš ty naňho. Možno sa mu zíde tvoja pomoc. Spokojní?“ rozsúdil ich.

„Prečo by som mu mala pomáhať?“ ohradila sa. „A ísť proti vlastným?“

„Erin! Lovci už nie sú tvoji priatelia! Alebo to urobíš, alebo pôjdeš peši!“

Nahnevaná žena ho spražila pohľadom, ale neodporovala.

„Fajn! Ale šoférujem ja!“ vyšla von. Conor sa smutne pozrel na Salvatora.

„A toto mám za trest?“

Upír len mávol rukou a vrátil sa do izby. Vďaka Erin je neustále slabý a to je aj dôvod, prečo sa jeho poddaní dohodli, že mu o tej žene nepovedia. Izabellu nenávidel viac ako Conor a tiež by si nezachoval chladnú hlavu.  Will celú noc pátral, o koho ide a plánoval mu všetko vyklebetiť len čo to bude možné. Nafučane nasadol k usmiatej Erin, ktorá sa ho chystala mučiť svojou jazdou. Je to síce už bývalá lovkyňa, ale upírov nenávidela aj po tom, ako k nim bola nedobrovoľne pripútaná.

Zastali pred neveľkou ošumelou budovou na okraji centra Londýna. Conor mal pocit, akoby prešiel drvičkou odpadov.

„Neverím, že ti dali vodičák!“ vystúpil a tešil sa pevnej zemi pod nohami.

„Nikdy som nepovedala, že mi ho dali,“ uškrnula sa. „A ty sa kam chystáš?“

„Myslíš, že po tej jazde smrti zostanem vo vozidle?“

„Áno.“

„Tak to nie, slečinka, idem s tebou, ak teda nechceš mať svoje autíčko povracané.“

„Upíri vracajú? A čo si naposledy jedol? A pozitív, alebo negatív?“ doberala si ho uštipačne a kráčala po schodoch k dverám.

„Celkom rád by som momentálne dal tvoju AB! Prípadne ju nechal vytiecť niekde pod mostom!“ Kráčali dlhou chodbou.

„Salvator by ťa zabil. A ja by som ťa strašila po zbytok večnosti.“

„To by som prežil!“ zavrčal potichu, lebo vstúpili do ateliéru na konci chodby. Uprostred veľkej bielej miestnosti napáchnutej farbami a riedidlom stál veľký stôl s akousi maľbou a pri stene boli dva stojany.

„Isobel? Si tu niekde?“ zavolala Erin na svoju kamarátku.

Odpoveďou jej bolo neurčité šuchotanie vo vedľajšej miestnosti.

Isobel urobila posledný ťah na vzácnej maľbe z múzea a utrela si ruky do pôvodne bieleho plášťa. Vlasy mala ledabolo zopnuté, aby jej neprekážali. Odfúkla neposlušný prameň a prešla do druhej miestnosti.

„Ahoj, Erin,“ pozdravila priateľku a zažmurkala na jej spoločníka, ktorý vyzeral, akoby ho niekto poriadne udrel po hlave. Veľmi peknej hlavičke... Svetlé vlasy siahajúce mu po líca tvorili akýsi trojuholník okolo jeho dokonalej bledej tváre s modrozelenými očami, vysokými lícnymi kosťami a rovným úzkym nosom. Širokú sánku, nevedno prečo, mal napnutú od zatínania zubov. Hľadel na ňu ako na škodca, až sa zháčila. Pri jeho takmer dvojmetrovej postave sa aj z diaľky cítila maličká so svojím metrom sedemdesiat. Na chvíľu sa zatvárila vyľakane, potom nasadila masku nezáujmu.

„Zdravím, Isobel,“ priateľka k nej podišla a objala ju. „Ako sa máš?“

„Výborne a ty?“ pohľadom šibla k mužovi. Zachvela sa strachom.

„Najlepšie ako sa dá. Ach, toto je Conor, nevšímaj si ho, je len čosi ako strážny pes,“ predstavila ho. Isobel prekvapene nadvihla obočie nad jej formuláciou.

„Hm... teší ma,“ kývla k nemu. Takmer spadla z nôh, keď sa pohol k nim a nespúšťal z nej oči. Natiahol k nej ruku.

„Aj mňa teší, Isobel,“ zapriadol sladko. V Isobelinom pohľade sa čosi zmenilo, ale nikto nevedel identifikovať čo. Conor začul chvíľkové zrýchlenie tlkotu jej srdca, ale stále mala milú, usmievavú masku. Podanú ruku prijala, ale hneď sa aj odtiahla.

„Conor, ona nie je na jedenie tak presuň svoj zadok ďalej od mojej kamarátky!“ upozornila ho Erin, ktorá dobre poznala jeho pohľad.

Upír ju prebodol hnevlivým pohľadom, no nepohol sa. Mal takú chuť to mladé človieča zaškrtiť... ak teda človekom je. Prudko sa nadýchol, aby nasal jej vôňu. Isobel zaspätkovala, no on už mal plnú hlavu informácií. Voňala ako človek, bezpochyby. Krvná skupina A pozitív, 26 rokov. Čistokrvný človek. Naozaj to nie je Izabella! Vznášal sa okolo nej závan levandule a farieb, s ktorými pracovala. Izabella bola vždy cítiť zatuchlinou a až oveľa neskôr zistil prečo.

Ani Erin nepochopila Isobelin ústup. A tiež sa jej nepáčil Conorov výraz.

„No... ja prinesiem ten obraz,“ prerušila ticho Isobel a zmizla vo vedľajšej miestnosti.

„Čo to má znamenať?“ šepla Erin Conorovi.

„Neviem, o čom hovoríš,“ uvoľnene si založil ruky za chrbtom.

„Pozeráš sa na ňu ako na švába vo svojej sprche!“

„Koľko toho o nej vieš?“

„Kam tým mieriš? Je to človek, nevie o mne ani o vás nič!“

„Erin, s ňou niečo nie je v poriadku!“

„Prosím?“

Obzrel sa, no stále boli sami. „Pred sedemsto rokmi nás zradila jedna žena, hovoril ti to Salvator?“

„Myslíš Izabellu? Tú, ktorá na vás poslala lovcov a vlkolakov?“

„Presne ju. Väznila ma niekoľko týždňov, bez jedla a na slnku. Salvator ju za to... nepekne zabil, ak mi rozumieš.“

„No a? Čo to s tým má spoločné?“

Z vedľajšej miestnosti sa už ozývali kroky. Nemali čas na dlhšie rozhovory.

„Vyzerala presne ako ona! Ani dvojčatá sa tak na seba nepodobajú, ako tvoja priateľka na Izabellu!“

Erin vyvalila oči. „Žartuješ!“

„Neviem, čo je zač, ale sama si videla, že niečo vie. Podľa pachu to však nie je Izabella, ale tá podoba...“

Do miestnosti vstúpila Isobel a niesla stojan s obrazom. Jej hostia rýchlo nasadili vyrovnané výrazy.

„Tak, tu to je. Páči sa ti?“ pozrela na Erin. Tá namiesto na obraz hľadela na ňu. „Erin?“

Jej priateľka rýchlo zažmurkala a pozrela na maľbu. Bola dokonalá. Ani nespoznala, čo urobila Isobel a čo umelec.

„Perfektné,“ nadchýnala sa. „Si úžasná!“

„Hm... ďakujem,“ mierne sa začervenala.

„A... čo si so mnou ešte chcela, keď sme telefonovali?“

„Ach, to...“ pre zmenu zbledla. „Ide o... no... odkiaľ máš ten obraz? Vieš, kto ho namaľoval?“

„Nie, neviem.“

„A ako si sa k nemu dostala?“

Prestúpila nervózne z nohy na nohu. Isobelin tón neveštil nič dobré. „Dostala som ho... od jedného známeho. Prečo?“

„No... odkryla som podpis, dokonca aj venovanie, čo sa nevidí často. Vieš, že ten obraz namaľoval Da Vinci pre akéhosi Salvatora?“

Erin mala čo robiť, aby si udržala pokojný výraz a Conor sa zamračil. „Si si istá? Určite je to len falošný podpis,“ pokúsila sa odľahčiť situáciu.

„Erin, študovala som umenie aj štýly jednotlivých umelcov, môžem ti potvrdiť, že ten obraz aj podpis sú pravé.“

„No to je... úžasné!“ pokúsila sa o prekvapený výraz a v duchu nadávala na Salvatora, že jej to nepovedal.

„Áno... ak to chceš počuť, má hodnotu niekoľkých miliónov, ale to nie je moja vec. Neber to osobne, ale musela som skontrolovať, či náhodou nebol odcudzený. Robíme to vždy.“

„A? Je to... v poriadku?“ nervózne sa usmiala.

„Isteže. Ani o ňom nie sú záznamy. Môžeš si ho pokojne zobrať. Ale... rada by som... ti niečo povedala...“ nadýchla sa.

„Čo také?“

„Ja... vieš, v niektorých kruhoch... sú známe určité veci... ktoré by mali ostať... utajené. Toto je jeden z nich a nie si prvá ani posledná, kto ku mne priniesol podobne cenný a starý obraz.“

„Naznačuješ tým niečo?“

„Tak nejako. Nehovorí sa mi to ľahko, Erin, no...“ preglgla.

„Ach, nesnažíš sa mi povedať, že máš podozrenie, že ide o mafiu, alebo niečo podobné, však?“ usmiala sa.

„Nie, nič také,“ pokrútila hlavou. „Ide o...“ pozrela na Conora. Uňho si bola istejšia, než u Erin. „Pozri, viem, že ten obraz ti zrejme dala osoba... pre ktorú bol namaľovaný.“

Tentoraz už šok nedokázala zamaskovať. „Obávam sa... že nechápem.“

Isobel si nahlas vzdychla. „Chápeš. No tak, Erin, poznáme sa už dlho. Nemusíš mi klamať.“

Nemo otvorila ústa.

„Snaží sa ti povedať, že vie o nemŕtvych, dutá hlava,“ Conor vyvrátil oči a podišiel bližšie.

Isobel prikývla, ale nepáčilo sa jej, že stoja tak blízko a bránia jej v odchode.

„Čo prosím?!“ skríkla neveriacky.

„Ja... povedala som, že v niektorých kruhoch... ste čosi ako verejné tajomstvo. Nechcela som ti to povedať, ale keď som uvidela tvojho spoločníka... pochopila som.“

„Mňa?“ opýtal sa prekvapene.

Prikývla. „Dúfam, že som sa vás nedotkla. Len som vo veciach chcela mať jasno.“

„Nie som upírka, Isobel!“ zavrčala Erin dotknuto.

„Ja viem,“ povedala pokojne. „Ale on...“ pozrela na mračiaceho sa Conora.

„Ako to vieš rozoznať?“ priblížil sa k nej ešte viac.

Cúvla k stene. „Máte zvláštny prízvuk, nadýchli ste sa pri mne, aby ste si ma overili po vašom no a... rozprávate tak, aby som vám nevidela na tesáky. Keď o tom viete, dá sa to poznať,“ vysvetľovala. „Erin sa na mňa vždy usmievala poriadne.“

Conor sa vzápätí široko usmial a odhalil spomínané tesáky. Zazrel na bledú Isobel.

„Vydesená?“ opýtal sa nepriateľsky.

„No... áno. Mohli by ste... nemám priestor.“ Medzi nimi už nebolo ani pol metra.

„Kto si?!“ okríkol ju až nadskočila.

„Ako to myslíte? Prosím, mohli by ste odstúpiť?“

„Nie, nemohol! Vlastne práve hľadám dôvod, prečo by som ťa nemal zabiť, Izabella!“

„Prosím?!“ zhrozila sa. „Prečo?!“

„Conor, odstúp od nej, inak ti odtnem hlavu!“ varovala ho Erin, ktorej sa v ruke zjavila dýka.

Obrátil svoju pozornosť na ňu. „Toto je moja záležitosť!“

„Ak jej niečo urobíš, bude to tvoja posledná záležitosť!“

Isobel nechápala, ako mohla taká krehká žena ako Erin prinútiť k ústupu niekoho takého mocného ako Conor, zvlášť, keď sama nie je upírka. On však naozaj odstúpil a prešiel do rohu miestnosti. Vydýchla si, ale nie nadlho. Erinina dýka zmenila smer a mierila na ňu. Zaúpela. Čo sa to stalo?

„Teraz mi odpovieš na jednu otázku: si Izabella?“ opýtala sa chladným tónom.

„Kto?“ zažmurkala.

„Počula si.“

„Veď vieš kto som! Preboha, čo sa deje?“ Nechápala, prečo sú zrazu takí nepriateľskí. Nebolo to preto, čo povedala, tým si bola istá. Ale po prvý raz sa naozaj bála, hoci sa už s niekoľkými upírmi stretla.

„Čo sa deje?!“ zrúkol Conor a zase sa priblížil. „To, že pred sedemsto rokmi si ma zradila, spútala a mučila zamknutého v temnici! Zradila si nás všetkých lovcom a tí nás takmer pozabíjali! Ešte si nespomínaš, Izabella?!“

Očami rozšírenými od strachu pozerala raz na jedného, raz na druhého. „Čo za somariny to tárate?! Nie som mŕtva, teda nemŕtva a mám 26 rokov, nie sedemsto! A volám sa Isobel!“

Zatočil sa s ňou celý svet, keď ju mocný upír schytil, hodil o stenu a ruky jej pridržal nad hlavou. Držal si od nej odstup, akoby bola nakazená, čo brala dosť osobne. Strach sa premenil na hnev.

„Neklam! Zaručujem ti, že len čo ťa ostatní uvidia, zabijú ťa znovu a tentoraz nebudem chýbať!“

„Pusti ma, ty mŕtvola! Neviem, aké máš problémy, ale ja nie som ich strojcom!“ prikázala mu rovnakým tónom.

„Ale áno, zlatíčko, práve ty si mojím problémom! Ako si prežila?! Uzavrela si snáď zmluvu s diablom?!“

Erin nevedela, na čiu stranu sa postaviť, no Isobelin vystrašený pohľad ju chytil za srdce. Vrazila Conorovi do hrude a odstrčila ho od nej.

Strhla sa bitka. Conor bol taký nahnevaný, že napriek faktu, že je prakticky jeho nadriadenou, sa do nej pustil. Ona sa však vedela veľmi dobre brániť a rovnako útočiť. Skákali cez celý ateliér, hádzali sa o stenu, občas aj o zem a nábytok.

Isobel z toho všetkého pochopila len jediné – je v ohrození a len čo skončia, nebude mať možnosť úniku. Vediac, že sa zaplietla s nesprávnymi bytosťami, sa rozbehla k dverám. Zo stojana vzala svoj kabát a kabelku. V nej nahmatala svoju zbraň, nabila ju a opustila bojujúcu dvojicu. Uháňala po chodbe, na plášť si obliekla dlhý kabát, v ruke kŕčovito zovrela pištoľ. Dobehla k svojmu autu, roztrasene ho odomkla nastúpila. Dovolila si jeden kradmý pohľad k dverám budovy. Erin a ani ten upír z nich ešte nevyšli. Trochu si vydýchla, ale pomyslenie na nahnevaného upíra jej hneď vohnalo do žíl nový príval adrenalínu. Naštartovala. Nevedela kam pôjde, kam by vôbec v takejto situácii mala ísť. Domov? Erin predsa vie, kde býva. Koľko im potrvá prísť tam? Nie, toľko nebude riskovať. Ale čo má teda robiť? Ani k rodičom sa neodváži cestovať, rodinu neohrozí. Vyrazila naslepo po prázdnej ceste na sever najvyššou povolenou rýchlosťou. Zbraň položila na prístrojovú dosku a neustále sa zazerala do spätného zrkadla.

„Čo sa to preboha stalo?“ zafňukala do prázdna.

Conor dopadol na podlahu spolu so stojanom. Než sa vyhrabal, Erin ho odzbrojila a jeho vlastnou poloautomatickou zbraňou mu mierila na hruď. Červené vlasy mala rozstrapatené a zrýchlene dýchala.

„Čo si si myslel, že robíš?!“ okríkla ho. „Je to nevinný človek a ty si ju napadol!“

„Je to bezcitná vrahyňa!“

„To nemôžeš vedieť! Videl si, aká bola vydesená?“

„Izabella bola dobrá herečka,“ vyskočil na nohy a rozhliadal sa. „A kvôli tebe ušla!“

Rozbehol sa po jej pachovej stope.

„Conor, nie aby ti napadlo...“ ani nedokončila a on už bol preč. Ustráchane vytiahla mobil a vytočila Isobel.

Nadskočila, keď zazvonil telefón. Nezložila nohu z plynového pedála a vyhrabala ho z kabelky. Erin. Napadla ju šialená myšlienka, že ak hovor prijme, mohli by ju vystopovať. Počula už, že upíri disponujú vyspelým technickým vybavením. Zabočila na najbližšie parkovisko a zdvihla. Nepovedala nič.

„Isobel si tam? Prosím, povedz niečo!“ hlas jej priateľky bol plný neistoty a strachu.

„Neviem, čo sa deje Erin, ale ja nie som tá, za ktorú ma považujete,“ prehovorila nakoniec.

Na druhom konci začula výdych. „Ja viem, ja viem, ale Conor... to je na dlho. Povedz mi, kde si a prídem za tebou. Všetko ti vysvetlím a ochránim ťa, kým sa to nevysvetlí.“

„Nie. Dajte mi pokoj,“ triasol sa jej hlas. „Prosím...“

„Isobel...“

Ale ona už zložila, rozobrala mobil a vyrvala z neho baterku. Bože, ako sa bála! Nečakala ani chvíľu a vydala sa trochu iným smerom, ak by ju naozaj sledovali. Naozaj nevedela, kam ísť. Upíri... to, že o nich vedela, prípadne sa s niekoľkými stretla, ešte neznamenalo, že by sa ich nebála.

Po takmer hodinovej jazde zastala niekde na opustenej ceste ďaleko od Londýna. Nikto ju nesledoval. Vystúpila z auta, aby sa nadýchala vzduchu a trochu si prečistila hlavu. Ten upír ju nenávidí a ona ani nevie prečo. Áno, nazval ju Izabellou a aj jej vysvetlil, za koho ju považuje, ale to jej veľmi nepomohlo. Nevedela, čo sa stalo. Žeby sa jej až tak podobala? Je to normálne?

Potrebuje pomoc. Nie nejakú políciu, alebo tajné služby, potrebuje niekoho, kto by ju dokázal ochrániť pred nahnevaným upírom. Ibaže nikoho nepoznala. O svete mimo ľudí vie naozaj málo. Na škole vás skrátka nenaučia všetko, len naznačia, že vo svojej profesii by sa mohli stretnúť so zvláštnymi bytosťami. Niekoľko ich aj učilo, väčšinou históriu. Vedela len to, že prednedávnom skončila siahodlhá krvavá vojna medzi lovcami – pozostatkami inkvizície, a upírmi. Nezaujímala sa o to a teraz to ľutovala.

Odrazu začula krik. Obzrela sa a už len videla, ako čosi doslova spadlo z nebies do riedkeho porastu stromov za ňou. Znelo to ako človek. Ignorujúc pomyslenie na nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo, zovrela zbraň a náhlila sa k miestu, kde by ten človek mal dopadnúť. Už z diaľky počula frflanie a nadávky. Snáď ešte aj prežil! Dnešok už nemôže byť podivnejší. Ako sa len mýlila!

Medzi polámanými konármi našla mladú ženu, ešte mladšiu od nej, sediacu na zemi, ako si vyťahuje halúzky zo svojich dlhých čiernych vlasov. V kontraste s nimi mala na sebe biele nohavice, tričko aj bundu. Tie však boli následkom pádu dosť zničené a špinavé. Zároveň mala možnosť vidieť dve pištole za jej opaskom a jednu dýku na stehne. Tá žena ani len nevyzerala byť zranená!

Len čo si povyberala najväčšie kusy dreva a ihličia zo svojich vlasov, rozhliadla sa a jej pohľad sa zastavil na vydesenej Isobel. Mala bledé, šedomodré oči, ktoré skoro splývali s bielym pozadím očných bielok. Zaspätkovala. Tá ženská nie je človek. Nemôže byť.

„Isobel Wallisová?“ oslovila ju. Rýchlo vstala a blížila sa k nej, kým si nevšimla predmet v jej rukách. Zastala a upokojujúco na ňu pozrela. „Si to ty? Isobel?“

Nepohla sa, aby to potvrdila, alebo vyvrátila. „Odkiaľ ma poznáš?“

Žena akoby si vydýchla. „Chcem ti zachrániť život. O pár dní budeš prvá na zozname nežiaducich osôb na svete.“