Temný záblesk 2

Už jej začína preskakovať. Áno, tak to bude. Teraz pôjde a dobrovoľne sa dá zavrieť do nejakého pekného sanatória pre duševne chorých.

„Pozri, cítim, že si vydesená a nevieš, čo sa deje, ale teraz potrebujem, aby si si zachovala pokoj, kým to bude nutné,“ pokúšala sa ju upokojiť neznáma žena.

„Čo si zač?“ Isobel našla kúsok zdravého rozumu a namierila na ňu zbraň. Žena zdvihla ruky, ani nepomyslela na vlastné zbrane.

„Volám sa Evie. Nechcem ti ublížiť, naozaj. Všetko ti vysvetlím, ale prosím, nemier už tým na mňa. Som na tvojej strane.“

„Och iste, to bola aj moja priateľka, než proti mne sama otočila dýku. Prepáč, ak som trochu nedôverčivá. A teraz pekne vycer zúbky!“

„Nie som upírka.“

„Tak sa usmej a ja možno pouvažujem o výstrele, ku ktorému mám už dlhšie chuť!“

Evie si vzdychla a ukázala rad belostných zubov. „Vidíš? A ako to, že vieš o upíroch? Si človek, pokiaľ viem.“

„A ty si?“ ignorovala otázku. Zbraň nesklonila, ale uvoľnila stisk. Ak nie je upírka, čo teda? Srdce jej bilo na poplach.

„Som niekto, kto by ti chcel pomôcť natoľko, že sa nechal zhodiť z veľkej výšky priamo do lesa a ver mi – ten pád bolel. Nehovoriac o tom, že som nasrala pár... nadriadených. A ak ťa zabijú, som na zozname hneď druhá.“

Tak a bolo to. Prišla o pud sebazáchovy, uvoľnene sklopila zbraň a pokojne sa oprela o strom. Z tohto sa už nevymotá, nech ide o čokoľvek, tak načo sa stresovať? Takto jednoducho sa jej všetko vymklo z rúk. „Mne to môže byť jedno, som mŕtva!“

„Nie, nie si!“ Evie ju vzala za ruku a v očiach mala toľko nádeje, že to ani nebolo možné.

„To si nemyslím. Koľkí ma chcú teda zabiť, okrem mojej dobrej kamarátky a paranojou trpiaceho upíra?“

„Čože? Kto? Isobel, čo sa ti stalo?“

„Vieš, nepovedala som ti ani svoje meno. A ty ma poznáš.“

„Hm... áno. Ale nie celkom. Tak trochu ma vyrušili a skopli dolu,“ pozrela na nebo.

„Kto? A odkiaľ? A čo vlastne si?“

„Dlhý príbeh. Vravíš, že ťa chce zabiť upír?“ obzrela sa. „To je horšie, ako som si myslela. Musíme odísť. Máš tu nejaké auto? Sme ešte v Londýne?“

Isobel sa zamračila. „Ty nevieš kde sme? Počúvaj, z ktorého ústavu si odišla?“

„No, síce tam bolo dosť duševne narušených osôb, ale ústav to nebol. Poď ideme. Tak máš tu auto?“ ťahala ju von z lesa.

„Mám. A... aké máš so mnou plány? Vieš, ak ma chceš zabiť, aspoň to urob na nejakom peknom mieste, dobre?“

„Už ti z toho riadne hrablo, čo? Keď sme pri tom, prečo po tebe ide upír? No, niežeby mi dôvod nenapadal, ale oni nemali vedieť o tebe a ty o nich, takže mi asi niečo uniká.“

„Tebe? Ja som práve utiekla pred krvilačným monštrom a narazila na človeka... alebo čo si vôbec zač, ktorý spadol z neba a nemá ani škrabanec a ktorý mi navyše tvrdí, že smrť ma má na zozname pod číslom jeden!“

Evie sa unavene oprela o kapotu jej auta. Mala súcitný výraz. „Prepáč. Ja len...“ pokrútila hlavou. „Od začiatku. Volám sa Evie. Nie som upírka, ale ani človek ako ty. Mojou úlohou je nájsť spôsob, ako ťa udržať nažive a viem, že si zmätená. Ale potrebujem, aby si mi verila. Myslíš, že to dokážeš?“

„Prečo by som mala? Nepoznám ťa a tvoje reči mi toho veľa  nepovedali.“

„Všetko ti dopodrobna vysvetlím. Ale ak ťa chce zabiť upír, nemali by sme tu ostávať.“

„Prečo?“ vydesila sa. „Nemá ma ako nájsť! Alebo...“

Evie smutne vykrivila peru. „O chvíľu tu bude. Ver mi, musela by si minimálne opustiť krajinu, aby si ho zmiatla.“

„Čo mám teda robiť?“ kvílila zúfalo.

„Nastúp. Pôjdeme ku mne domov, tam budeš v bezpečí pred upírmi.“

„Ako to? Kde je tvoj domov, v Číne?“

Zasmiala sa a jej smiech ju trochu upokojil. „Nie, ale upíri sa nás... štítia.“

„Štítia?“ premerala si ju. „Si vlkolak?“

„Nebudem to brať osobne. Nie, nie som ani vlkolak. Povedala som, že sa nás štítia, nie, že sme s nimi vo vojne.“

„Koľko bytostí ešte je?!“ rozhodila rukami.

„Veľa, Isobel. A obávam sa, že väčšina z nich by ťa rada videla mŕtvu,“ priznala neveselo.

Lukas sedel pokojne v mäkkom kresle s nohami vyloženými na kávovom stolíku oproti Salvatorovi. Neprítomne sa pohrával s ostrou dýkou. Mal na sebe čierne oblečenie, ktoré splývalo s jeho dlhými čiernymi vlasmi a ladilo s čiernymi očami. Vedel, že tým desí každého okolo seba. Až na pár výnimiek. Jedna z nich sa unavene vyvaľovala v náprotivnom kresle.

„Vyzeráš naozaj úboho, Salvator,“ neodpustil si svoj komentár.

„Skutočne? A ja sa cítim tak dobre ako ešte nikdy,“ zavrčal sarkasticky. „Mimochodom, tvoja prítomnosť môjmu stavu tiež neprospieva.“

Na ústach sa mu pohrával letmý úsmev. „Nepoužívam svoje sily. Moja prítomnosť ti neubližuje.“

„Ale pohľad na tvoj ksicht áno.“

„Uf, niekto nám tu chytá PMS.“

„Horšie, niekto tu chytal PMS a ja som sa zabudol včas nakŕmiť, než som bol prinútený k štvordňovému hladovaniu.“

„Sám si za to môžeš.“

„Prišiel si sem, aby sme zase preberali moju úbohú existenciu?“

„Nie, ale vždy ma baví štvať upíra.“

Salvator sa trochu narovnal, ale aj tak bol nalepený na kresle ako mŕtvola. „Odrežem ti krídelká, anjelik, ak budeš zlý,“ varoval ho.

Lukas sa usmial. „Si na tom naozaj zle. Ako dlho si už nejedol?“

„Týždeň,“ priznal.

„Uf, tá ženská ťa raz zničí.“

„Zatiaľ na tom pracuje už desať rokov a stále som tu.“

„Že si ju ešte neuškrtil...“

„Akoby som sa nepokúšal. No ale preto si sem asi neprišiel. Povedz, čo privádza holúbka do domu upíra?“ doberal si ho.

„Ten holúbok ma urazil! Ja mám čierne krídla!“ zavrčal, predstierajúc hnev.

„Iste. Tak už zahrkútaj, o čo ide.“

Lukas len pokrútil hlavou a vstal, aby sa mohol prechádzať po miestnosti. Napriek tomu, že bolo dopoludnie, tu bola tma. Slavatora by v jeho stave slnko zabilo, preto boli okná zatemnené a svietili lampy.

„Len som ťa chcel upozorniť, že o pár dní sa nahrnieme do Londýna. Nechcem, aby sme sa dostali do konfliktu s vami, tak svojich upírov upozorni, alebo stiahni.“

„Prečo by sa kuriatka ako vy namáhali zo svojho kurína až sem?“

„Len malá prácička. Niečo sa nám vymklo z rúk a radi by sme to napravili. Nezdržíme sa dlho, len som chcel, aby si bol pripravený.“

„Všemocným že sa niečo vymklo z rúk?“ obdivne zapískal. „To počujem prvý raz.“

V Lukasovom hlase zaznieval chlad. „Ani my nie sme bezchybní. Preto sú takí ako ja, ktorí stoja za oponou.“

„Neznieš nadšene. Tak sa priznaj, o čo ide? Týka sa to nás?“

Pokrútil hlavou. „Priamo nie. Je to len náš problém, nie práve malý, ale náš.“

„Môžem ti nejako pomôcť?“ zaujímal sa úprimne Salvator. Medzi ním a Lukasom mala podľa nepísaných zákonov panovať nevraživosť a určite by si nemali navzájom pomáhať. Lenže svet nie je dokonalý a oni si svoje priateľstvo cenili. Aj keď sa podpichovali, jeden za druhého by obetoval život.

„To nebude potrebné. Ideme len po jednom človeku a bude to krátky proces.“

Evie nasmerovala Isobel k svojmu bytu v centre Londýna. Viezli sa v Isobelinom aute a ani jedna nevedela, kde má začať s otázkami.

„Nuž... tak čo sa ti dnes vlastne stalo?“ chcela na začiatok vedieť Evie.

Isobel pomaly začínalo byť všetko jedno, tak sa pustila do rozprávania. „Moja kamarátka Erin si u mňa nechala zreštaurovať obraz a dnes si poň mala prísť. Ale prišiel s ňou aj upír... Conor, tuším, a vyrútil sa na mňa a bľabotal čosi o tom, že som nejaká Izabella, ktorá ho mučila a zradila alebo čo. A potom ma začala podozrievať aj ona, ale nakoniec sa s ním pustila do boja a ja som stihla ujsť.“

„Vedela si, že je upír? Znieš celkom vyrovnane, keď o tom hovoríš.“

Prikývla. „Študovala som históriu a v podobných oboroch je nutné, aby sme o nich vedeli a náhodou neurobili hlúposť. Veľa upírov si napríklad necháva zreštaurovať vlastné obrazy namaľované maliarmi ako Rembrandt a podobne. Nehovoriac o tom, že aj môj šéf je upír. Zvykla som si na to. Ale Conor... ja neviem, nikto z nich na mňa ešte tak nevyletel.“

„Mal na to dôvod, Isobel, nemaj mu to za zlé,“ vzdychla si Evie.

„Takmer ma zabil a mal to v pláne! Ale dosť už o tom! Akú rolu v tom hráš ty?!“

Pomrvila sa na sedadle a naznačila, že má odbočiť. „Conor je tvoj najmenší problém. Možno dokonca tvoja záchrana, ale to už je o inom. Si vo veľkom maléri, lebo naozaj nosíš telo ženy, ktorá žila pred sedemsto rokmi. Nehovorím, že sa na ňu podobáš, naozaj máš jej telo.“

„A to je zlé?“

Vyvrátila oči. „Viac než len to. Je neprípustné, aby sa jedna podoba vracala viackrát. Duša áno, ale telo nie. Je to proti... vyššej prirodzenosti.“

„Ako prosím?“ zažmurkala a na chvíľu na ňu uprela oči.

„Predstav si čosi ako veľký počítač. V ňom sú všetky ľudské podoby, osudy, duše. Zaznamenáva chod ľudstva, vytvára nové podoby tiel, prideľuje duše.“

„To ma desí.“

„Hovorím na príklade. Ten počítač v skutočnosti tvoria tisíce bytostí, ktoré sa starajú o rôzne veci. Usmerňujú osudy, pomáhajú, ale aj trestajú zlé duše.“

„Ako Big Brother?“

„Neriadia svet, len mu pomáhajú. Ale aj škodia. To nepochopíš. Sú to vyššie bytosti a sú predurčené na svoju prácu.“

„Ako ty?“ hádala.

„Správne. Vy ľudia nás nazývate anjelmi. No, mám krídla a naozaj sa zjavujem ľuďom s cieľom zasiahnuť do ich osudu, ale sme proste len firma s názvom Nebo. Ak sa ti takto lepšie chápe.“

„Pokračuj a potom začnem panikáriť.“

„Nuž, celá pointa je v tom, že sa nám niekto nabúral do nášho doposiaľ bezchybného systému a poslal tvoju, teda Izabellinu, podobu na zem. A to ich rozzúrilo na najvyšších miestach. Nedovolia, aby niekto prišiel na to, že sa im niečo pokašľalo a preto sa potrebujú zbaviť všetkých dôkazov. Nanešťastie ty si jedným z nich.“

„Chcú ma zabiť?!“ trhla volantom, ale hneď to vyrovnala.

„Áno. Tri roky hľadali v záznamoch, čo sa poškodilo a dnes na to prišli. Za takých 48 hodín podajú správu šéfom a tí ich pošlú na teba.“

„A ty? Prečo mi pomáhaš?“

Evie odpovedala po dlhšej odmlke. „Lebo ma naštvali a ja im rada pílim nervy.“

„Vystavila si sa tým nebezpečenstvu.“

Pokrútila hlavou. „Na nič mi neprídu, ak nájdem cestu, ako ťa zachrániť. Nemajú na mňa nič, som predsa jedna z nich.“

„Nechápem...“

„Nemusíš. Podstatné je, že ťa nesmú dostať. Máme dva dni, než sa staneš lovnou zverou.“

„A potom?“

„Potom už musíš byť bezpečne ukrytá a ja budem mať voľnú ruku na hľadanie spôsobu, ako ťa udržať nažive. Ibaže upíri nám to skomplikovali. Conor a Salvator sa nezastavia pred ničím...“

 „Ako?!“

„Zastaň tu, potom ti to dopoviem,“ ukázala na kraj chodníka. Isobel odstavila auto a nechala sa voviesť do Evienho bytu. Na rozdiel od toho jej bol luxusný, priestranný a v relatívne dobrej štvrti. Evie peniaze asi nechýbajú. Vošli do obrovskej obývačky, z ktorej viedli dvere do spálne, malej posilňovne, hosťovskej izby a kuchyne veľkej ako letisko. Všetko bolo v odtieňoch tmavožltej a béžovej.

„Tu budeš na chvíľu chránená pred upírmi. Nezacítia ťa cez moju prítomnosť.“

„Oni ma môžu zacítiť?“

„Conor asi hej, ak bol v tvojej blízkosti. Dáš si niečo?“ kričala z kuchyne. „Kávu? Čaj?“

„Nemáš Vodku?“

Evie prekvapene vystrčila hlavu z miestnosti. „Nepiješ, Isobel.“

„To vieš odkiaľ?“

„Som anjel osudu. Viem to o tebe. Dostaneš čaj,“ rozhodla.

„Stále nič nechápem. Pre koho vlastne pracuješ?“

„Netuším. Proste pracujem a slušne ma za to platia. No a občas trochu poruším pravidlá.“

Isobel sa začala krútiť hlava. „Prečo mi pomáhaš, keď ma ostatní chcú zabiť?“

„Aj keď ti to vyznie čudne, ani anjeli nejednajú len pre dobro svojich zverencov. Ja pracujem v oddelení pre pomáhanie. Lietam si po svete a na zakázku dávam ľuďom možnosť zmeniť sa. Ale nado mnou sú takzvané “vyššie oddelenia“. A občas robia ich zamestnanci čudné veci, preto im lozím do záznamov a zisťujem, kde to vlastne robím. Vieš, túto prácu som si nevybrala, prinútili ma k nej.“

„Ako? Prečo ju teda robíš?“

„Dlhý príbeh. Podstatné je, že som tu pre teba a my musíme vyriešiť problém tvojej bezpečnosti.“ Vrátila sa do obývačky so šálkou čaju. Položila ju na stolík a sadla si do kresla oproti nej. „Takže – fakty sú nasledujúce: anjeli ťa budú chcieť nenápadne a bezbolestne zabiť o necelé dva dni. Conor ťa chce zabiť hneď, mučivou a pomalou smrťou, zrejme spolu s niekoľkými upírmi. Hm... Salvator je ešte mimo...“

„Kto je vlastne ten Salvator?“

„Upír, ktorý ťa zabil,“ oznámila jej akoby mimochodom. Isobel sa rozkašľala a prskala čaj.

„Čo?“

„Och, len pokoj, ty nie si ona.“

„Ale kto? Vysvetlíš mi už konečne, čím som ich naštvala?“

Evie sa prela v kresle. „No, viem len to, čo som si prečítala. Takže, žena, ktorej telo nosíš – Izabella, sa narodila v roku 1316 v Londýne. Ako mladé dievča ju našla skupina tunajších upírov. Rodičia ju vyhodili z domu, lebo sa nechala znásilniť, čo bolo dosť kruté, keďže bola dcérou vysokopostaveného člena šľachty. Ale poznáš to, za znásilnenie je vždy zodpovedná žena.“ Evie sa zatvárila, že by najradšej vykastrovala polovicu populácie. „Žila na ulici a bol to Conor, kto ju zobral pod ochranné krídla a upíri ju prakticky vychovali. V tom čase prebiehali kruté boje nielen medzi nimi a inkvizítormi, ale aj vlkolakmi. Nikto nevie, o čo vlastne Izabelle šlo, ale jedného dňa, v roku 1341, sa proti nim obrátila, prezradila ich stanovištia lovcom aj vlkolakom a pod zámienkou vlákala Conora do pasce. V jednom väzení kdesi ďaleko od jeho druhov ho držala celé týždne bez krvi a na slnku. Vieš, keď sa upír dostatočne často nekŕmi, slnko mu škodí. Conora to mučilo, ale nebol dosť slabý na to, aby umrel.“

„Dostal sa z toho zajatia?“

„Sám nie. Ostatní upíri ho chceli hľadať, ale Londýn napadli ich nepriatelia. Vtedy sa teda diali veci. Už si počula, aké je vôbec ich rozdelenie vlády?“

Isobel sa zamyslela. „Každý štát má kráľa a nad nimi ešte niekto stojí, ale neviem kto.“

„Štyria veľkráli, alebo veľkráľovné. Prípadne dohromady. No, späť k veci. Anglický kráľ upírov, Brian, vtedy zbabelo ušiel aj s ochrankou a nikdy ho viac nevideli. Údajne ho vlkolaci na úteku zabili. Na jeho miesto nastúpil Salvator, Conorov priateľ a Brianov nástupca. Všetko úsilie vynaložil na jeho nájdenie a aj sa mu to podarilo. Na pokraji smrti ho našiel v tom väzení, no Izabella ušla. Hľadal ju po celej krajine a nakoniec ju zabil.“

Isobel s hrôzou hľadela na Evie. „Naozaj to urobila? Vydala ich lovcom aj vlkolakom... a mučila Conora? Prečo?“

Mykla plecami. „To nikto nevie. Conor nič nepovedal a odišiel z ostrovov na celé storočie. Vrátil sa zatrpknutý a odvtedy je pravou rukou Salvatora. Ten stále sedí na tróne a nenávidí ťa... ju... rovnako ako vtedy. Možno je dokonca horší ako Conor.“

„Ale vravela si... že je mimo.“

„Tiež asi len na dva dni,“ smutne sa usmiala. „Isobel, netvár sa tak. Ty nie si ona, nespravila si nič z tých zverstiev.“

„Majú plné právo ma nenávidieť. Bože, chudák Conor...“ Roztriasla sa.

„Prežil, to je koniec tragédie. Teraz ide o teba.“

„Kto ma poslal... teda kto poslal Izabellinu podobu späť? Prečo?“ skrsla v nej ďalšia myšlienka.

„Neviem, ale zistím to. Možno tak nájdem kľúč k tvojej záchrane, ale najprv ťa musíme ukryť niekam, kde ťa nikto nenájde.“

„To je také ťažké?“

„Ver mi, je. Anjeli vycítia každého, keď chcú. Ak im uteká, možno ich to spomalí, ale vždy ho nájdu.“

„Tak potom... niet miesta, kde sa ukryť.“

Evie sa prešla po miestnosti. „Niečo vymyslím. Len potrebujem čas.“ Vzala svoj mobil a podala ho Isobel. „Zavolaj do práce a každému, kto by ťa hľadal, ale nepovedz nič nebezpečné. Ja sa idem prezliecť a osprchovať. Nie aby si odišla!“

Isobel si trasúcou rukou vzala mobil a so slzami v očiach povedala „Ďakujem Evie. Neviem, čo by som si sama počala.“

Conor vyšiel zo švajčiarskej banky s koženým vakom v rukách. Hodil ho do auta a stovkou sa náhlil do svojho domu. Cestou mu zavolal Will.

„Volá sa Isobel Wallisová,“ oznámil mu. „26 rokov, reštaurátorka. Žije v malom byte v nie práve dobrej štvrti, už som tam poslal niekoľkých upírov to omrknúť. Prisťahovala sa sem len pred pár týždňami, narodila sa v Bedfordshire, tam má aj rodinu. Podľa všetkého sa naozaj narodila nedávno a je človekom.“

„Uteká,“ povedal Conor.

„Čo prosím?“

„Stretol som ju a ona ušla.“

„Spoznala ťa?“ hlas na druhej strane znel prekvapene.

„Vedela, že som upír. Je to Erinina známa, ale tvárila sa, že nič nevie.“

„Uf. Čo urobíme?“

„Ja si poradím. Asi sa porozprávam s niekoľkými operencami, aby mi to vysvetlili.“

„Čo?“

„Prečo ju vrátili. Nemajú na to povolenie. Neviem ešte čo sa deje, ale šípim zradu.“

„Len preto, že náhodou má nejaká žena podobu Izabelly? Conor, si paranoidný.“

Upír pozrel na vak odpočívajúci na vedľajšom sedadle. „Nemyslím si. Som len obozretný.“

„Bojím sa, aby si neurobil hlúposť.“

„Tentokrát si dám pozor. Sľubujem, že ma už nebudete musieť zachraňovať.“

„Nech už plánuješ čokoľvek, buď opatrný.“

 „Dobre. Maj sa.“

Conor sa vrátil do svojho domu, služobníctvu dal voľno a zbalil si nejaký arzenál. Potom zavolal jednému z anjelov a dúfal, že ešte stále rada porušuje pravidlá.

Isobel dopila čaj, keď zazvonil Evien mobil. Tá bola ešte stále v sprche.

„Evie!“ zakričala na ňu, ale nepočula. Vzala teda zvoniaci telefón, že jej ho odnesie, keď uvidela meno volajúceho: CONOR. Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Nie, to nie! Sľúbila, že jej pomôže! Z náhleho popudu zdvihla a priložila si ho k uchu.

„Evie, dúfam, že nikde nelietaš!“ začula Conora. „Potrebujem zopár informácií a vopred ti hovorím, že idem uniesť človeka.“

Zalapala po dychu, čo musel určite počuť.

„No tak, nie je to prvý raz, čo mi v takých veciach pomáhaš.“

„Nezvonil mi...?“ Evie vyletela z kúpeľne a stačil jediný pohľad na Isobel, aby pochopila. Vytrhla jej mobil z ruky. „Conor?“

„Kto iný?“

Isobel sa okolo nej pokúšala prekĺznuť a preto bola nútená ju svojimi silami odstrčiť k stene, z ktorej vyšľahli popruhy a spútali jej ruky.

„Klamárka! Chceš ma zabiť!“ mykala sa Isobel. „Pusti ma!“

„Nechcem!“ trvala na svojom Evie. Potom už ale riešila Conorov telefonát. „Si tam?“

„Koho som to počul z pozadia?“

„Hm... to je jedno, prečo voláš?“

„Povedal som ti to.“

„Ach... pozri, ak nejde o niečo naliehavé, nemám čas. Zaplietla som sa do istej nebezpečnej... veci.“

„Ale ja a potrebujem tvoju pomoc!“

Evie na chvíľu zmĺkla a pozrela na metajúcu sa Isobel. „Conor? Niečo za niečo. Musíš mi pomôcť a nebude sa ti to páčiť.“

Isobel spanikárila ešte viac. Vykrikovala nadávky, tak sa Evie presunula do predsiene.

„To nie je možné,“ vzlykala ľudská žena porazene. Popruhy jej držali ruky povedľa hlavy a nedalo sa z nich vyslobodiť. Ona dnes naozaj umrie!

Evie hovorila potichu. „Príď ku mne do bytu, čím skôr.“

„Musím? Vieš, aj ja...“

„Áno, Izabella, ja viem.“

Prekvapene sa nadýchol. „Mám sa pýtať?“

„Nie. Čakám ťa.“ Zložila. Neodvážila sa vstúpiť do obývačky. V hlave sa jej zrodil šialený plán. Isobel zrejme porazí a Conor... nuž, bude to chcieť veľa presviedčania.

„Isobel?“ s malou dušičkou nakukla do miestnosti.

„Pusti ma!“

Pokrútila hlavou a vyslala k nej lúč svetla. Isobel prišla o vedomie.