Temný záblesk 3

Isobel sa prebrala s bolesťou hlavy. Zastonala a otvorila oči. Už nebola v Evienom byte. Všetko okolo hučalo a nadskakovalo. Auto! Nadvihla hlavu a úplne sa prebrala. Ležala natiahnutá na zadných sedadlách a ruky... ach nie! Mala ich spútané za hlavou o dvere!

„Nie!“ vykríkla a podarilo sa jej posadiť. Výpočet zlých správ však neskončil. Za volantom uvidela toho blbého upíra!

Conor v spätnom zrkadle skontroloval stav svojej zajatkyne a skrivil pery vo víťaznom úsmeve. Svetlé vlasy mala trochu rozstrapatené a oči spoly privreté. „Dobré ránko, vyspala si sa dobre?“

Nepovažovala sa nutné odpovedať, len trhla putami.

„Nenamáhaj sa, sú pevné.“

Nenávistne zúžila svoje roztomilé očká ako trucujúce dieťa. Musel uznať, že jej mimika sa líši od tej Izabellinej. Je živšia a nie taká strohá.

„Nie je ti divné, že ešte žiješ?“ ryl ďalej, vychutnávajúc si svoju nadvládu.

Rozhodla sa neprehovoriť ani slovo. Minula už všetok svoj strach a lomcovala ňou zlosť. Predstavovala si, ako sa oslobodí a prerazí hlavou toho idiota čelné sklo auta. Keď už je reč o oknách... vyzrela von. Už neboli v Londýne. Okolo nich sa mihali stromy a sem-tam domy.

„Áno, sme mimo Londýna,“ potvrdil jej. Schválne išiel mimo hlavných ťahov.

Stále žiadna reakcia. Hnevlivo sa mračila a odhadovala svoje možnosti. Zbraň jej, samozrejme, vzal. Vo vrecku už necítila svoj mobil, dokonca jej rozpustil vlasy a vybral z nich sponky. Keby si nepredsavzala mlčať, opýtala by sa, či jej odstránil aj háčiky z podprsenky, aby sa cítil istejšie.

„Čo ti Evie odrezala jazyk?“

Ach, veď ona by mu tiež niečo odrezala!

„No dobre, budeme to mať ľahšie. Keďže však nie si zvedavá, nemusím ti ani na nič odpovedať.“

Nevyprovokoval ju. Zazerala a občas trhla putami. Conor naklonil hlavu, ako ju pozoroval. Bola taká iná. Okrem podoby nemala s Izabellou nič spoločné. Aj postavu mala plnšiu a nie takú hranatú. Skĺzol pohľadom po vábivých krivkách, ktoré zdôrazňovalo biele tričko a voľná ružová sukňa. Všimol si, že na rozdiel od väčšiny žien nenosí vysoké opätky, ale obyčajné topánky.

Odviezť ju z Londýna bol Evien nápad, dokonca mu pomocou svojej moci pričarovala späť jeho rozbité auto. Sľúbila mu, že ak na ňu dohliadne a udrží ju ďalej od anjelov, zistí, čo sa vlastne deje. Dovtedy ju však nesmie zabiť. Bolo veľmi lákavé odmietnuť a jednoducho ju mučiť ako to ona urobila jemu, ale nemohol si dovoliť stratiť Evienu podporu. Izabella bola zlé znamenie a on sa bál, že tým niekto niečo sleduje. Preto vybral zo švajčiarskej banky to, čo už raz takmer získala. Navyše nebude na škodu držať si slečnu tajomnú pri tele. Stále nevie, ako to s ňou vlastne je. Nenávisť sa miesila so zvedavosťou.

Isobel nechápala, čo sa vlastne stalo. Prečo ju Conor nezabil po tom, čo mu urobila... kedysi? Čo mu povedala Evie? Už ani nevedela, kto je na koho strane. Podľa polohy slnka odhadla, že sú asi tri hodiny. Teraz by mala byť dávno doma z práce. Našťastie jej šéf nemal problémy s dovolenkou, o ktorú ho poprosila.

Pozrela na Conora. Venoval sa volantu a občas mrkol do zrkadla. Čo však bolo najhoršie, jej mechúr sa prihlásil o slovo a len chvíľu na to aj prázdny žalúdok. To prvé ju trápilo viac. Zagúľala očami, pretože sa mu musí prihovoriť.

„No,“ začala. „Neviem aké procesy máte vy upíri, ale my ľudia máme určité potreby a ja momentálne potrebujem ísť na toaletu, teda ak nechceš mať mláčku v aute.“ Usmiala sa, keď videla, ako ho prekvapila svojim arogantným tónom.

„Prekríž si nohy,“ poradil odmerane.

Zafunela a prepaľovala ho pohľadom plným nenávisti. „Chcem ísť na toaletu. Hneď!“

Usmial sa. Páčila sa mu jej arogancia. „A ja ťa chcem mŕtvu. Niekedy je proste život nefér.“

„To teda nebude, keď ti zamočím tieto úžasné kožené poťahy.“

V zrkadle jej pozrel do očí a hádal, či je toho schopná. Vyzerala odhodlane. Ale ak zastane, pokúsi sa o útek, o tom nepochyboval. „Nebude to ľahké. Vieš, niežeby mi to robilo radosť, ale musíš sa zdržiavať blízko pri mne, ak nechceš, aby ťa anjeli našli.“

Zažmurkala. „A to má aký súvis? Pokiaľ viem, ešte mám minimálne jeden deň, kým sa vydajú na lov.“

„Takže nevieš všetko,“ zaškeril sa. „Oni majú taký zložitý radar, ktorým vedia ľudí vystopovať. Síce by im to zabralo ďalších pár dní, ale dostavili by sa. Ich radar ale má slepé miesta a nimi sme my. Ľudia v našej blízkosti sú pre nich neviditeľní a práve to potrebuješ.“

„Stále mám čas.“

„Čas máš, no nevieš, proti komu ideme. Anjeli vidia minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Neuvidia nič, ak budem s tebou a tým ani neprídu na to, že už nie si v Londýne. Pochopila?“

„Ani nie.“

Mykol plecami. Bolo mu ukradnuté, čo chápe a čo nie. On má iné starosti a cítil v kostiach, že sa niečo deje. Niekto chce to, čo Izabella pred storočiami. Nepochyboval o tom, že jej podobu niekto poslal na Zem schválne. Neznášal, ak sa niečo dialo za jeho chrbtom. Vždy potom skončil s niečím ostrým medzi lopatkami.

„Tak čo bude s tou toaletou?“ pripomenula mu.

„Vydrž chvíľu, hneď zastanem,“ zavrčal a už uvažoval, ako zabrániť jej úteku, ktorý podľa výrazu plánovala.

Isobel vedela, že nemá veľa možností. Upíri sú rýchli a ona nemá zbraň. To by však nebola ona, aby sa o útek aspoň nepokúsila. To, že ju to indivíduum nezabilo neznamená, že to nemôže urobiť potom. Trpezlivo čakala, kým zastane na pumpe. Len čo vypol motor, otočil sa k nej s tvrdým pohľadom a zbraňou v ruke.

„Nepokúšaj sa robiť hlúposti dobre?“

Stisla pery, ale radšej nepovedala nič. Conor sa prešmykol cez sedadlá dozadu, aby jej mohol odomknúť putá. Naklonil sa ku nej a omámila ho tá zvláštna zmes vôní. Srdce jej rýchlo tĺklo a o to viac cítil aj krv prúdiacu pod pokožkou. Napol svaly. Lákala ho spôsobom, ktorý mu nebol celkom jasný. A tá jej krv... musí byť lahodná... Nie! Na čo to myslí? Je to predsa žena, ktorá ho zradila! Žena, ktorá od neho chcela návod na zničenie sveta! Rýchlo odopol putá a hneď jej stisol zápästia. Prúdiaca krv mu udierala do pokožky a jej teplé ruky sa striasli potlačovaným nutkaním udrieť ho. Vlastne ani nevedela, prečo to neurobila, kým mohla. Len čo jej drobné rúčky dotkli jeho dlaní, bola stratená. Zovrel ju silnejšie ako železné putá a pri jeho dotyku sa zachvela. Nadýchla sa jeho mužnej vône a na chvíľu sa jej zahmlelo pred očami.

Zblízka jej pozrel do tváre. „Po celý čas ťa budem držať za ruku. Jeden zlý pohyb a budem musieť zabiť všetkých svedkov, ktorí prídu na to, že si zajatec. Pochopila?“

Prikývla, ale nevedela, či medzi svedkov na zabitie patrí aj ona. Aj tak by nikoho iného neohrozila. Pomaly sa vysúkali z auta a kráčali k pumpe. Conor ju jednou rukou držal za zápästie, druhú mal vo vrecku dlhého kabáta, kde ukrýval zbraň.

Pred dverami na toalety ju bez slova pustil a ostal na stráži. Aspoň si to mala myslieť. Chvíľu počkal a vyšiel von pred okno z dámskych toaliet.

Isobel vybavila potrebné a ako očakávala, Conor pred dverami nestál. Uvidela ho stáť vonku sledujúc miesto, kam viedlo okno, ale zároveň videl aj východ. Vrátila sa a nehodlala sa vzdať nádeje. S malou dušičkou vošla na pánske toalety  a vydýchla si, keď tam nikoho nenašla. Možno existuje cesta na útek. Okno z tejto miestnosti viedlo na opačnú stranu, než na ktorej stál Conor.

Problémy boli len dva – šírka okna a jeho umiestnenie vo výške jej očí.

„Taká drobnosť ma predsa nemôže zastaviť,“ povedala si odhodlane a pustila sa po ceste za slobodou.

Conor sa otrávene opieral o stenu. Nesedelo mu, že sa nepokúsila o útek. Žeby naozaj bola taká zbabelá? Napäto čakal, kedy otvorí okno a on ju zhrabne, ale nič také sa nestalo. V tej žene sa nevyznal tak ako v Izabelle a to ho desilo. Nie je tam už nejako dlho? Chcel sa vrátiť dnu, keď zavial vietor a doniesol k nemu vôňu levandule a farieb. Nakoniec nesklamala. Ušla, ale iným oknom. Uškrnul sa a o chvíľu ju už dobehol na rohu budovy. Zozadu ju najprv uzavrel do svojho oceľového náručia, potom nahmatal jej zápästia a znehybnil ich.

Isobel sa chcelo plakať. Nie, nie už zase! Sotva sa vydriapala von, hneď ju chytil.

„Pusti ma!“ okríkla ho a bojovala s jeho zovretím, čo jej bolo asi tak platné ako farbiť more kvapkou krvi.

Zasmial sa jej do ucha a ňou prešla triaška. Keby to nebol krvilačný zabijak a neuniesol ju, asi by sa od jeho blízkosti a hlbokého smiechu roztopila.

Conor ju zvrtol k sebe a celým telom pritlačil o stenu. Vyvrátila k nemu hlavu s pootvorenými perami, ako dýchala námahou.

„Už to nikdy neskúšaj!“ prikázal jej. Aby svojim slovám dodal patričnú vážnosť, vyceril na ňu tesáky.

„Lebo čo? Zabiješ ma? Do toho, nič iné ani nechceš!“

Práve v tom momente, keď bol celý prilepený na jej mäkkom tele a dýchal tú opojnú ženskú vôňu, chcel rozhodne niečo úplne iné. Isobel bola vzrušujúca žena so všetkou tou nezlomnosťou a aroganciou. Bojovala proti nemu a neskrývala sa za maskou milého poslušného dievčatka. Dokonca v jej očiach sotva zbadal strach. Akoby si už niekedy prešla tragédiou, ktorá ju zocelila a robila ju imúnnou voči jeho správaniu a vyhrážkam. Od Izabelly mala každou chvíľou ďalej a ďalej.

Isobel cítila, ako hnev z bezmocnosti prúdi jej žilami. Ten chlap je obrovský, silný a pevný ako stena za ňou. A podozrivo dlho hľadel na jej pery!

„Ver mi, sú veci, ktoré chcem viac, ako dobrý pocit z vraždy ženy, ktorá nás takmer všetkých zabila,“ na tvári ju zahrial teplý dych z jeho slov. Nebola však až tak omámená, aby nezapočula istý podtón v jeho hlase. Čo jej Evie nepovedala? Pokúsila sa zhlboka nadýchnuť, no pritláčal sa na ňu stále silnejšie a mohla robiť len plytké nádychy.

„Áno? Tak mi prezraď to veľké tajomstvo, čo urobíš so mnou?“ ani len okom nemihla, ako sa mu odhodlane dívala do tváre. Nie, naozaj sa ho nebála. Predstavoval smrť a z tej nemala strach spôsobom, akým by chcel. Vyvolávala v nej len hnev.

Položím ťa na zem a... nadýchol sa, aby zahnal tú myšlienku. „Odvediem ťa späť do svojho auta, spútam a budeme pokračovať v ceste,“ dal jej odpoveď a veľmi dobre vedel, že očakávala inú, no bola príliš hrdá na to, aby sa pýtala ďalej.

„Mám návrh. Pusti ma, nechaj ma rozlúčiť sa s blízkymi a o dva dni ma odstránia anjeli.“

„Hm... lákavé, až na dva háčiky. Za prvé, ak máš umrieť, chcem to urobiť osobne a za druhé, si jediným vodítkom k vyriešeniu záhady, prečo ťa niekto napchal do tejto podoby. A kým nezistím, o čom táto konšpirácia je, budeš pod mojím dohľadom.“

„Odviedol si ma z Londýna. Preč od ostatných upírov. Nechceš, aby o mne vedeli a ja začínam tušiť konšpiráciu aj z tvojej strany,“ víťazoslávne sa usmiala nad novým poznatkom, ktorým ho prekvapila. Hurá hurá upírik, mám mozog a dám si ho patentovať!

Jeho oči potemneli, ako sa zamračil. „Majú na teba ťažké srdce, chrobáčik, zabili by ťa.“

„Tak im vysvetli svoje pohnútky,“ múdro volila slová, ktorými ho zaháňala do pasce.

Zaťal čeľusť. Dostala ho. „Priznávam, že možno by zopár vecí nepochopili, prípadne by som im ich... nemohol vysvetliť,“ sladko ju pohladil po líci, čo bolo len obyčajné gesto nadvlády. Ale také príjemné... len-len že nezavrela oči. Čo mi preskočilo? Moje hormóny si naozaj nemohli vybrať lepšiu dobu! Zmätok z jej vlastných pocitov a jeho priznania k činnostiam za chrbtom upírov spôsobila, že na chvíľu vyzerala naozaj vyľakane.

„Budeš už dobrá?“ podpichol ju lenivo. Zúrivý oheň v jej očiach opäť vzbĺkol.

„Daj mi na to jeden dôvod! A láskavo sa ku mne netlač. Oberáš ma o vzácny kyslík.“

Kútiky úst sa mu neustále zdvíhali. Divá. Nekontrolovateľná. Prekvapivá. A hlavne neuveriteľne pôvabná. Táto žena je chodiaci problém a jej cieľom je zničiť mu život. Ale páči sa mu.

„Som jediný, kto stojí medzi tebou a anjelmi.“

„Chceš ma zabiť rovnako ako oni, nájdi niečo lepšie,“ odbila ho.

„Ako myslíš,“ nazúril sa. Čo on bude presviedčať nejakú namyslenú ženskú o svojich úmysloch? „Ak budeš dobrá, nevysajem ťa ako nejaké chutné predjedlo!“

A mal ju. Zahryzla si do pery a pokúsila sa ešte viac pritlačiť k stene. Viditeľne zbledla.

„Neskús!“ arogantný tón sa zmenil na bojazlivý. Vyžíval sa v tom. Sklonil hlavu a perami sa prisal k žile pulzujúcej pod teplou pokožkou jej krku.

Isobel zastonala a nevedela, či od strachu, alebo náhleho prívalu vzrušenia. Keby mohla, prefackovala by každý svoj hormón osobitne.

Conor bojoval s nutkaním zahryznúť sa do tej hebkej pokožky a ochutnať tekutinu pod ňou. Už to bolo dlho, čo naposledy jedol a vôňa jej krvi tlmená pokožkou bola priveľkým pokušením. Celý sa napol, v nohaviciach mu bolo odrazu tesno. Odstúpil od nej. Pozerala naňho očami rozšírenými od strachu a ešte čohosi.

„Si v potravovom reťazci podo mnou, chrobáčik, zmier sa s tým,“ nasadil pobavený úsmev. Stále bol pri nej príliš blízko. „Ale nechcem riskovať len pre to, že som hladný. Tvoja krv mi môže spôsobiť veľa problémov.“

„Nehovor. A aké? Chytíš odo mňa besnotu?“

Obišiel ju a teraz sa tisol k jej boku a mohol jej šepkať do ucha. „Nemôžem riskovať, Isobel. Ak si naozaj človek a nie Izabella...“ povedal to s toľkými pochybnosťami, že hneď vedela, že si tým nie je istý ani trochu. „... no, ver mi, že to nechceš počuť.“

Uverila mu. Upírskych problémov mala už po krk, nechcela počuť o čomkoľvek ďalšom.

„Kam ideme?“ zmenila tému.

Conor ju chytil za ruku a ťahal k autu. Až vtedy si všimla, že je to jeden z najnovších modelov BMW, čierny, s dymovými sklami.

„Ideme do môjho domu ďaleko od ostatných, kde budeme mať pokoj a ty budeš v bezpečí,“ odpovedal jej prekvapivo.

„No to si mi pomohol, kde to je?!“

„Pri Aylesbury. Sadaj!“ strčil ju dnu a chystal putá.

„Nedávaj mi tie veci, sú nepohodlné,“ sťažovala sa.

„Pozri, chrobáčik,“ prehrabol si svetlé vlasy a nechápal, odkiaľ má toľko trpezlivosti. „To, že som sa rozhodol ťa chrániť pred anjelmi ešte neznamená, že ti verím, prípadne že ťa nechám len tak za svojím chrbtom. Takmer si ma zabila a na to sa obvykle nezabúda.“

„Nie som Izabella!“ vyštekla. „Ale momentálne mám veľkú túžbu zmaľovať ti ksicht!“

Pripútal ju o dvere, zabuchol ich a posadil sa za volant. „Nechcem ti kaziť ilúzie, no kým mi nedokážeš svoje slová, neuverím ti.“ Naštartoval a pokračoval v ceste.

„A ako to mám podľa teba dokázať?!“

Mykol plecami. „Neviem. Buď kreatívna.“

Zúžila oči. „Neviem ani, aká bola! Všetko, čo viem je, že...“ preglgla. No, tak možno tu bolo niečo, čím sa od nej líši ale ani za nič mu to nebude dokazovať!

„Čo? Počúvam?“

Zahryzla si do pery. „Možno tu aj niečo je. Nestojíš mi však za to, aby som ti to demonštrovala.“

„Pobav ma,“ vyzval ju s úškrnom.

„Najprv ma pusti,“ vyjednávala.

„Ani omylom.“

„Fajn. Tak si mysli, že som ona a trp pri pomyslení, ako som ťa mučila.“

Zovrel volant tak silno, až mu zbeleli hánky. Bohovia, či by ju rád pripichol niečím ostrým o najbližší strom! Aj tak ho však hrýzla zvedavosť, čo vymyslela. Naozaj existuje dôkaz, že nie je Izabella? Aký? Bola skvelou klamárkou a herečkou. Napriek tomu... Isobel nevyzerala, že by klamala, alebo sa pretvarovala. Jej oči presne vyjadrovali všetky emócie, ktoré cítila, a ona mu s radosťou všetky svoje nálady aj predviedla.

O desať minút Isobel spozorovala, že sa blížia k Aylesbury. Conor neprehovoril, odkedy ho odbila pripomienkou na Izabelline činy. Občas naňho pozrela a snažila sa odhadnúť, na čo myslí. Zozadu však mohla len obdivovať jeho vlasy, do ktorých by rada zaborila ruky, zatiaľ čo on by... Radšej pozrela z okna. Zmenili smer, obišli mesto a mierili na sever. Doľahla na ňu jej situácia. Je zajatec, väzeň šialeného upíra s nevybavenými účtami s jej podobou. Nemá jej kto pomôcť a jediný dôkaz toho, že nie je jeho nepriateľka, je pre ňu príliš cenný a... no dobre, má z Conora priveľký strach.

Na tichom, nenápadnom mieste za hustými stromami, sa vynoril Conorov dom. Mal dve poschodia, hnedozelenú strechu a bol zrejme postavený len nedávno, pretože bol moderný a z tmavých tehál.

Conor jej uvoľnil putá a nedal si námahu s jej držaním ako na pumpe.

„V okolí niekoľkých kilometrov sú len stromy a ak sa niekam rozbehneš, aj tak ťa chytím,“ vysvetlil jej pokojne a ukázal na obrovské vchodové dvere. Vliekla sa za ním ako odsúdenec na šibenicu. Sama s upírom. V jednom dome. Čo horšie by sa jej mohlo stať?