Temný záblesk 4

Vošli do obývačky a z nej do jedálne spojenej z kuchyňou, všetko zariadené moderným a novým nábytkom, ktorý musel stáť viac než celý Isobelin byt. Conor si vyzliekol kabát, pod ktorým mal celú zbrojnicu. Postupne odkladal väčšinu zbraní, ale ostro pri tom sledoval Isobel. Tá vyvaľovala oči a krčila sa v kúte.

„Netvár sa tak, aj ty si mala jednu,“ zagúľal očami.

„Jednu a legálne!“ doplnila.

Keď skončil, vzal zbrane a odniesol ich kamsi do obývačky. Vrátil sa uvoľnený, bez zbraní a sadol si za stôl. Všetka jeho pozornosť bola venovaná už len jeho roztomilej zajatkyni. Pomaly si ju prezrel. Vlasy mala kratšie ako Izabella a zložito ostrihané. Oblejšia postava jej pridávala na ženskosti a zvádzala ho.

„No,“ vystrel nohy a oprel sa. „Čas na malý rozhovor, nemyslíš?“

A bum, zase hnev. Odvaha. Čo v živote ju tak zocelilo? V tak krátkom živote, ak teda bral teóriu o tom, že sa narodila pred menej než troma desaťročiami?

„O čom? Budeš mi rozprávať o tom, ako ma zabiješ?“

„Tak veľmi si želáš umrieť?“

Ona naozaj zavrčala! Skoro vyprskol do smiechu. Bavila ho. Nasadila uvoľnený postoj a sadla si oproti nemu.

„Fajn! Daj mi moju pištoľ, mobil a hodinový náskok.“

Zachechtal sa. „Chrobáčik, ešte stále ti nedošlo, že ak sa odo mňa vzdiališ, dostanú ťa anjeli?“

„Nevolaj ma tak, kretén! Prestaň so mnou jednať ako s dieťaťom a povedzme si to na rovinu – prečo si ma ušetril a o čo ti vlastne ide?!“

Tá ženská by mala byť policajtkou. Išiel z nej strach, ktorý by slabšieho muža zložil na kolená. Ak je taká divoká aj v posteli... Pokrútil hlavou. On pri nej vážne debilnie.

Vzdychol si. „Ako myslíš. Výmenný obchod s Evie – ochránim ťa, kým ona nezistí, prečo ťa poslali do sveta živých. Potom si ťa preberie, pokiaľ mi ťa nedovolí zabiť.“

„Zistenie, čo sa deje ti stojí za to, aby si nezabil ženu, ktorá ťa mučila?“ uškrnula sa nepekne. „Chlape, za tým je viac. A odhadujem, že o tom nevie nikto. Keď sme už pri tom, Izabella ťa neuniesla len tak, mám pravdu? Ty sa bojíš, že sa má odohrať to, čo predtým.“

Mal veľmi málo od toho, aby ju uškrtil. Prečo jej niekto nadelil IQ ohrozujúce jeho zdravý rozum? Horšie bolo, že odhalila pravdu. Izabella mala dôvod, prečo po ňom šla.

„Ak budeš stále toľko hovoriť, zalepím ti ústa! Vy ženské viete vážne len mlieť!“

„Och, mýliš sa, vieme aj škrabať, trhať vlasy a ja osobne sa vyžívam dokonca v kopancoch... na citlivé miesta.“

Nevedel prečo, ale stisol nohy k sebe. „Vďaka za pripomienku. Späť k veci. Kým nezavolá Evie, budeme tu, čo pre teba znamená, že nevyjdeš z domu.“

Odfrkla si. „Prinúť ma!“

„Žiadny problém. Na nohu dostaneš náramok ako na domáce väzenie a ak prejdeš dvermi, napáli do teba 220. A myslím, že ti dám aj zvonček, aby som vedel, kde sa pohybuješ.“

Tými slovami ju rozžeravoval dobiela. Čo je ona, nejaký pes na vodítku?!

„Ja mám svoj život, svoju prácu a svoju rodinu! Nemôžeš ma tu držať!“

„Tvoj život ti nevezmem, do práce si zavoláš a rodina ťa hľadať nebude, keď s nimi nebývaš.“

„Volajú mi skoro každý deň!“

„O to sa postarám,“ mávol rukou. „Ďalej, počas spánku ťa pri tomto prístupe pripútam a áno, máš to brať osobne, telefonovať budeš len v mojej prítomnosti a na meno Erin ani nepomysli a urobíš nám obom láskavosť, ak sa podvolíš a nebudeš vymýšľať hlúposti.“

„Na to zabudni, ty šabľozubec, za koho ma máš?! Uniesol si ma!“ jačala rozhorčene.

„Zachraňujem ťa!“

„To je relatívne!“

Je možné zo ženy dostať bolenie hlavy? „Ty si to chcela!“ povedal sekundu predtým, ako sa na ňu vrhol. Vykrútil jej ruky za chrbát, nasadil putá a prehodil si ju cez plece.

„Hej! Čo to robíš?! Pusti ma!“ kričala a neúspešne s ním bojovala. Vyniesol ju na poschodie do jednej z izieb a necitlivo ju hodil na posteľ.

„Somár jeden...“ pritlačil jej ruku na ústa, aby už nemusel počúvať jej táraniny,

„Sama si za to môžeš chrobáčik,“ karhal ju a musel jej druhou rukou pridržiavať nohy, aby sa toľko nemetala. „Mám priveľa rokov na to, aby som sa s tebou dohadoval.“

Na chvíľu ju zbavil pút, no len aby jej ruky mohol pripútať o záhlavie postele. Pokúsila sa ho kopnúť, ale vyhol sa jej.

„Pusti ma!“

„Nie a ak ešte raz kopneš, spútam ti aj nohy.“

Napodiv prestala. „A teraz čo? Necháš ma tu takto?“

„Ty si to urobila a tiež sa mi to nepáčilo. Navyše si ma aj nechala na slnku bez krvi.“

„Nebola som to ja, čo ti to mám nakresliť?!“

Ešte jedno slovo od nej a asi by jej niečo zlomil. Prekvapený toľkým návalom hnevu vyšiel z miestnosti.

Isobel trvalo pol hodiny upokojiť sa natoľko, aby začala uvažovať. Musí vypadnúť. Zavolá Erin a bude dúfať, že jej pomôže. To sa najprv ale musí dostať z týchto pút, domu a miesta. Vyvrátila hlavu, aby na ne videla. Zarazila sa. Neboli to kovové obruče, ale moderné plastové putá, ktoré nepotrebujú kľúč, len nožničky, alebo čokoľvek ostré. Nevedela, či je tento nový poznatok dobrý, alebo zlý. Mohla dokonca rukami hýbať hore a dolu po mreži záhlavia. Vďaka tomu sa jej podarilo dostať do polosedu a poriadne sa obzrieť. Ležala na manželskej posteli uprostred veľkej izby. Vedľa nej bol prázdny nočný stolík, kúsok od neho vysoká lampa. Oproti stál šatník, niekoľko poličiek vsadených do steny, televízia a sedacia súprava. Hnedé steny a zastreté okno dodávali izbe temný vzhľad.

Úžasné, som spútaná v dome upíra žijúceho v domnení, že som mŕtva žena, ktorá ho mučila, a jediný dôkaz o mojej nevine by znamenal zničenie mojej sebaúcty! Ak sa odtiaľto raz dostane, zabije ho!

Conor vošiel do jej izby až o dve hodiny neskôr. Medzitým sa prezliekol do pohodlného čierneho trička a kožených nohavíc. Zavolal Evie, že je všetko v poriadku a ona sľúbila, že sa zastaví a prinesie jej pár vecí. Keďže nechcel, aby niekto vedel o jeho pobyte tu, zavolal démonovi žijúcemu v Aylesbury, aby zachoval diskrétnosť a priniesol sem potraviny a preňho aj zásobu krvi. Nejedol príliš dlho a tá ženská mu neskutočne pije krv. Navyše mal nezmyselné nutkanie ochutnať to, čo jej prúdi v žilách.

Našiel ju ležať v rovnakej polohe, v akej ju zanechal, pozerajúc do neznáma. Po prvý raz v nej videl beznádej a nejako ho to zabolelo. Bola taká... malátna. Bez života. Nemôže s ňou takto jednať celý čas. Budú tu len oni dvaja, zavretí a bez kontaktu s inými. Musia sa naučiť nejako vyhádzať, inak im preskočí.

Posadil sa na okraj postele a odhrnul jej vlasy z tváre. „Toto nie je krátkodobá záležitosť, Isobel. Tak ako ja, aj ty musíš ubrať zo svojho hnevu a prispôsobiť sa.“

„Nie. Ja sa nikdy neprispôsobujem a nezmierim s tým, čo hovoria iní, Conor. Vždy si pôjdem za svojím, kým nevyhrám.“ Tón jej hlasu hovoril, že na to má dobrý dôvod.

„V tom prípade tu bude dusno. Nikto ti nepomôže, nikam neujdeš. Som tu jediný, kto má právo byť nahnevaný, prípadne mať vražedné sklony.“

„Iste. Uniesla som ťa a mučila. Ty si ma len uniesol. Samozrejme, vôbec neberieš na vedomie, že ja nie som Izabella. Prečo by som sa vôbec mala sťažovať?“

Zaťal zuby. Ak takto štve každého okolo seba, asi nemá veľa priateľov. Vytiahol z vrecka elektronický snímač, vyzul jej topánku a nasadil ho na jej pravú nohu.

Ako sa Conor dotkol jej pokožky, spozornela. Ten obyčajný dotyk by ju nemal tak rozochvievať. Trpko si prezrela tú vec. Slabo blikala, inak ju takmer ani necítila. Vážne sa z nej stal väzeň! Nenávistne naňho pozrela.

„Aj ja mám jeden, ktorý ma varuje, ak by si sa ku mne chcela nepozorovane priblížiť, čo je takmer nemožné, lebo mám dobrý sluch.“

„Ty sa ma bojíš?“

Pozrel iným smerom. „Si schopná všetkého. Budem sa mať na pozore.“

„S putami toho asi veľa neurobím, nemyslíš?“

Vytiahol nôž a prerezal ich. Trochu očakával, že sa naňho vrhne. Nespravila to. Sadla si a pokračovala v útoku pohľadom.

„Povieš mi, ako je možné – za predpokladu že nie si Izabella – že si vedela o upíroch?“

Nadýchla sa. „V niektorých odboroch je nám naznačené, že existujete, aby sme nepanikárili. Myslíš, že Erinin obraz bol prvý od upírov? Stretla som sa s niekoľkými na škole, asi traja si u mňa dali niečo zreštaurovať a môj šéf je tiež upír.“

So záujmom si ju premeral. „Toľko upírov v tvojom okolí a ani jeden ťa nespoznal?“

„Prečo by mali?“

„Väčšina anglických upírov si ťa pamätá.“

„Tak som asi mala šťastie. A čo sa týka šéfa, nie je Angličan. Avšak tebe to môže byť jedno, keďže ma stále považuješ za niekoho iného!“

„Nemám dôvod myslieť si niečo iné. Ak máš dôkaz...“

Trhla sebou. „Myslím, že by si to mal rozoznať aj sám. Neviem, aká bola, ale podľa toho, čo ti urobila, určite je medzi nami obrovský rozdiel.“

To bol. Priam gigantický. „Každý vie predstierať.“

Isobel sa na malú chvíľku rozhodla zahodiť hnev za hlavu. „Povedz mi, čo sa vlastne stalo?“

„Evie ti už všetko porozprávala. Uniesla si ma a nechala na slnku bez krvi.“

„Len tak? Conor, pozri sa na mňa!“

Nevedel prečo, ale urobil to.

„Ty niečo tajíš a ja si myslím, že keby si povedal pravdu, vyriešilo by sa mnoho problémov.“

Pokrútil hlavou. „Ak to nevieš, je to len dobre. Možno nie si Izabella, možno. Niekto ti mohol vymazať pamäť, alebo to nejako inak zariadiť, keď ťa posielal na Zem.“

Desila sa možnosti, že by naozaj bola chladnokrvná vrahyňa. „Nikdy by som nikoho neposlala na smrť, ani upíra. A už určite by som...“ zahmlel sa jej zrak pod návalom sĺz, ktorým nedovolila stiecť po lícach. „... nikoho nenechala trpieť, keď to môžem zastaviť.“

Nevnímal jej emócie. Pri Izabelle sa naučil dosť o ženských hereckých výkonoch.

Vstal. „Evie ti prinesie nejaké veci z tvojho bytu. Môžeš sa pohybovať po celom dome, kúpeľňu máš hneď vedľa.“

„Ako dlho tu budem?“

„Neviem. Pokiaľ Evie nezistí, o čo ide.“

„No dobre, ale na koľko to mám rátať? Dni? Týždne?“

„Naozaj neviem. Je to pre ňu príliš zložité.“

„Nemôžeš ma tu držať tak dlho!“ vyskočila na nohy. „Šéf mi dal voľno len na týždeň!“

„To zatiaľ stačí.“

„A čo tu mám akože robiť?!“ zložila si ruky vbok.

„Rozjímať.“

„Aha, už som na to prišla. Chceš ma umučiť nudou! Máš tu aspoň internet?“

„Nie. Na spojenie so svetom zabudni.“

Chcela začať ďalšiu hádku, no prerušilo ich zazvonenie telefónu. Nejaké spojenie tu predsa len je. Conor zdvihol svoj mobil priamo pred ňou.

„Áno?“ Chvíľu počúval. „Nie, som mimo mesta. Ostanem tu dlhšiu dobu, potrebuješ ma?“

Krátke ticho. „Prečo?“ pozrel na Isobel. „Zabiť? Koho? Kedy?“ Zamrkal. „To je prekvapenie. Nemohol by si o tom niečo zistiť?“ prešiel sa po izbe. „Jasné. Už si sa najedol? Znieš dosť zle.“ Tentoraz počula prúd nadávok aj Isobel. „Kde že je?! Ustráž ju prosím ťa, nechcem, aby mi tam niečo rozbila! Fajn, maj sa.“ Zložil.

Isobel čakala, čo dodá. Conor sa na ňu zadíval divokým pohľadom. „Holúbkovia si pohli. Práve teraz ich v Londýne pristálo viac ako sto a idú po tebe, Isobel. Si oficiálne na ich čiernej listine.“

Preglgla. Ako sa mohol jej život pokaziť len za jeden deň? Oči sa jej rozšírili strachom.

„Čo moja rodina? Čo ak im niečo spravia, aby ma vylákali?“

Strach a obavy v jej očiach boli také úprimné, že na chvíľu sa na ňu pozeral nežnejšie.

„To nesmú, neboj sa.“

„Ako to myslíš?“

„Každý osud má svoju cestu a oni chcú len teba. Narušením tvojej rodiny by si narobili ešte viac problémov. Evie ti to bude vedieť vysvetliť presnejšie. Tvoja rodina je v bezpečí, nemaj strach.“

„Chcem im zavolať! Prosím, Conor!“

„Ešte nie. Vystopovali by ťa, najprv urobím zopár úprav.“

Neznášala tú bezmocnosť, ktorá na ňu doľahla. Chcelo sa jej plakať, kričať, niečo rozmlátiť. Stúpal jej tlak, dych sa zrýchľoval. Conor pochopil, že bude najlepšie nechať ju samu, aby sa so všetkým zmierila. Opustil izbu.

Nevedel, čo s ňou robiť. Keby sa nesprávala tak... nebojácne, možno by preňho bolo ľahšie ju spútať presne tak, ako to ona urobila jemu. Evie ho však presviedčala, že nemá pred sebou Izabellu. Keby jej aj neveril, nemohol ignorovať to, čo mal pred očami. Nesprávala sa ako ona, nemala ani jej zvyky, intonáciu, nič. Len podobu, aj to nie úplne.

Zmätený z dnešných udalostí sa vrátil do kuchyne a zapojil chladničku. Nemohol si dovoliť povolať služobníctvo. Všetko tu bolo poprikrývané a odstavené. Odstraňoval plachty a zapínal prístroje, kým neprišiel jeho zásobovač Caleb. Než zazvonil, Conor už otváral dvere.

„Ahoj,“ pozdravil ho mlado vyzerajúci démon. Caleb bol jedinečný svojím pôvodom na celom svete. Jeho matka bola anjel a otec upír. Nikto nevedel, ako tí dvaja mohli počať dieťa, no stalo sa. Narodil sa v sedemnástom storočí a podedil po svojich rodičoch viac schopností, než by mal. Udržiaval sa vo veku asi dvadsaťpäťročného muža s blond vlasmi a čiernočiernymi očami. Do Anglicka sa presťahoval pred dvadsiatimi rokmi a jediný, kto ho neodvrhol, bol Conor. Anjeli ho nechceli rovnako ako upíri, lebo mal v sebe kúsok z každého, no a v neposlednom rade mali strach z jeho obrovskej moci. Hovorilo sa o ňom všeličo – od plánov ovládnuť svet, až po túžbu zničiť všetkých démonov a okrídlených. Mal niekoľko pochybných známych, s ktorými bol stále v kontakte a navzájom si pomáhali, no nikdy násilne nevystúpil s akýmkoľvek názorom. Zrejme preto budil taký strach. Conor sa ho nebál, vlastne si dobre rozumeli, každý so svojím temným tajomstvom. V najhoršom sa celkom zniesli aj so Salvatorom, ale nie na osobnej úrovni.

„Rád ťa vidím,“ podal mu ruku. „Priniesol si všetko?“

„Jasné,“ ukázal na dve igelitové tašky a jeden železný kufrík pri svojich nohách.

„Poď ďalej,“ pomohol mu všetko odniesť dnu a démon sa usadil za stôl s vyloženými nohami.

„Smiem sa spýtať, prečo som ti musel robiť komorníka?“ opýtal sa, kým upír ukladal potraviny do chladničky a poličiek.

„Lebo chcem, aby ostalo v tajnosti, že som tu.“

„Uf, až natoľko veríš obávanému démonovi?“ doberal si ho.

Conor sa k nemu obrátil a v úsmeve odhalil tesáky. „Mám to ľutovať?“

„Uvidíme. No tak prezraď, čo ťa sem vyhnalo?“

„Podozrenie. Riešim určitý prípad a nechcem, aby sa okolo mňa motali ostatní.“

„Môžem nejako pomôcť?“

„Iba ak by si vedel čítať myšlienky.“

Caleb sa diabolsky zaškeril. „Kto povedal, že to neviem?“

„Keby si vedel, nepýtaš sa,“ jeho priateľ ani brvou nemihol pri tajomnom tóne. Bol na jeho správanie zvyknutý.

„Som anjel, tesáčik, tí vidia osudy aj myšlienky.“

„Myšlienky nie, len smer, kam odvedú človeka. Aj ja poznám pár kuriatok,“ uškrnul sa a prezrel si obsah kufra.

„Neviem, čo rád piješ, tak som vzal zo všetkých druhov.“

„Vďaka.“ Vybral sáčky s krvou a uložil ich do chladničky. „Dáš si niečo?“

„Nie vďaka,“ odmietol. „Tak do čoho si sa to namočil kamarát?“

Nad ich hlavami zaznelo spláchnutie toalety a hukot vody. Caleb nadvihol obočie. „Máš spoločnosť?“

„Hm... zajatec by to vystihovalo lepšie. Alebo väzeň.“ Oprel sa o linku.

„Uniesol si niekoho? Kámo, Salvator ťa zabije!“

Upír si prešiel rukou po tvári. „Najprv ma zabije Erin, lebo je to jej priateľka. Salvator ju už raz zabil a ja som sľúbil, že jej neublížim jednému anjelovi, ktorého zabijú, ak nenájde dôvod, prečo by ju ostatní anjeli nemali zabiť. To je môj dnešný deň.“

Démon vyprskol do smiechu. „Vidím, že si na koni. Je to ľudská žena?“

„To keby som vedel... podľa všetkého áno... ibaže je tu malý háčik.“

„Po tvojom rozprávaní si myslím, že je to skôr harpúna, než háčik. Kto je to?“

Conor ani nemusel odpovedať, lebo Isobel práve zišla po schodoch priamo k nim. Zarazila sa, keď uvidela ďalšieho muža v dome. Spýtavo pozrela na Conora.

Caleb vstal a obzrel si ju. Jej vôňa naplnila miestnosť a hneď vedel, že sa jedná o obyčajného človeka. O to viac bol prekvapený.

„Isobel, toto je Caleb,“ predstavil ich. „Priniesol nám niekoľko vecí. Caleb, zoznám sa s Isobel... alias Izabellou.“

„Len Isobel! Prestaň ma oslovovať Izabella!“ zasyčala a premeriavala si druhého chlapíka.

„Teší ma, slečna,“ podal jej ruku a slabo sa usmial.

„Takže ďalší upír,“ zagúľala očami, no jeho ruku prijala. Caleb div nespadol z nôh.

„Prosím?“

„Neusmievate sa, hovoríte tak, aby ste skryli tesáky, máte cudzí prízvuk. Staré,“ povedala znudene.

„Conor?“ pozrel na upíra.

„Aj mňa odhalila, neboj sa. Mimochodom Isobel, Caleb nie je upír, ale démon, no to je jedno.“

„Vy dvaja ste niečo húlili?“ prezeral si ich démon podozrievavo.

„Nie, Conor ale trpí utkvelou predstavou, že som niekto, kto ho uniesol a umrel v štrnástom storočí, takže ma uniesol a očipoval ako nejakú dogu!“

Démon skákal pohľadom z jedného na druhého. „Na toto si musím sadnúť,“ vrátil sa na stoličku. „Takže... Conor? Mám sa pripraviť na útok anjelov za únos, a útok upírov za zradu?“

„Anjeli nevedia, že ju mám a sami ju chcú zabiť. Upíri to isté.“

„Prečo?“

„Pretože sa podobá... nie, pretože má telo Izabelly – hovoril som ti o nej. Anjeli sú dotknutí, že im niekto narušil bezpečnosť no a keď ju ukážem Salvatorovi, nepochybujem o tom, že je ochotný zabiť ju aj druhý raz.“

Premeral si Isobel. „Nenesieš to až tak zle, človiečik.“

„Už som sa vykričala, vyplakala a ponadávala. Čo iné mám robiť?“ odfrkla si. Samozrejme, plánu na útek sa nevzdala. Momentálne sa nachádzala v stave takej otupenosti, že jej vôbec nevadilo rozoberať svoju situáciu s touto zvláštnou spoločnosťou.

„Čo ja viem, trochu ženskej paniky by neuškodilo, len tak pre efekt.“

„Tú radosť nikomu neurobím.“

„Si ty mentálne v poriadku?“ zamračil sa.

„Prečo by som nemala byť?“

Caleb pozrel na Conora, ktorý sa tváril rovnako zmätene. „Nadopoval si ju niečím? Prípadne si ju odkrvil?“

„Niežeby som na to nemal chuť...“ pohľadom skĺzol k jej krku. „Ale ak je naozaj človek a nie sedemsto rokov stará fúria... nechcem dopadnúť ako Salvator.“

Démon sa uškrnul. „Ešte stále má celibát?“

Aj Conor sa usmial. „Samozrejme. Ale nechceme desiť nášho hosťa, však?“

„Máš pravdu, prepáč. Pozdrav ho, keď sa s ním najbližšie stretneš, ja asi budem chvíľu mimo ostrovov. Zariadil som, aby ti prinášali zásoby každé tri dni, kým sa nevrátim. Neboj sa, ide o dobrého známeho, nikto sa nič nedozvie.“

„Kam ideš? Odkedy si tu, nezažil som, že by si opustil ostrovy.“

„Áno, ale jeden kamoš si narobil problémy a teraz trčí v blázinci.

„Máš naozaj podivných známych, Caleb.“

Zasmial sa a pobúchal ho po  ramene. „Bavíš ma kámo. Uži si to tu, nech sa už deje čokoľvek. Isobel... alebo Izabella, tešilo ma!“ A sám sa vyprevadil von.

Isobel len čumela. Ale koniec-koncov, dnešok ju už dosť naučil, aby sa ničomu nečudovala.

„Nepýtaj sa, Caleb je proste taký,“ povedal Conor. „Asi si hladná, však?“ hodil jej fľašu vody a pár sušienok. „Vopred ťa upozorňujem, že neviem variť a zrejme tu budeme na polotovaroch.“

Nemala slov. Nemala síl. Zamračila sa naňho a vrátila sa do izby. Odkedy sa prebudila, bolela ju hlava a nedúfala, že by tu upír mal lieky. Veď čo ak by mu ich náhodou primiešala do krvi, ktorú pije?

Zaľahla do mäkkej postele drahej určite ako celé jej auto a hneď aj zaspala.