Temný záblesk 5

Conor sa snažil dovolať Evie, ale nebrala to. Zrejme je mimo ľudských vysielačov, čo znamená mŕtva, alebo zase snorí v nebi. Nechcel na ňu tlačiť.

Uistil sa, že Isobel spí, a z auta vybral koženú tašku s knihou vnútri. Po nej šla Izabella. Spomínal na to, ako ho držala vo väzení a občas sa preriekla...

Po celý čas tam bola s ním a to mu vadilo. Nevedel urobiť nič, čím by sa vyslobodil skôr, než by po ňom hodila niečo ostré. Ešte aj keď spala, strhla sa na každý hlasnejší zvuk. Veľmi sa bál o ostatných upírov. Zabili ich? Prežili? Sakra, veď je to len jeho vina! Mal im povedať pravdu! Alebo sa k nim nikdy nemal pridať, keď mal takéto poslanie! Jeho vinou teraz všetkých pobili! Zavrčal na Izabellu. Bol večer a on si konečne mohol oddýchnuť od žeravých slnečných lúčov. Nad ním bolo niekoľko zamrežovaných okien, ktoré prepúšťali svetlo. Bol pod nimi pripútaný, nemohol sa ani pohnúť. Na tele mal spálenú kožu a nekričal len preto, aby jej neurobil radosť.

Bolelo to. Veľmi. Hladoval už tak dlho, že ani nevedel, koľko dní tu už takto leží.

Izabella sa nervózne prechádzala po jeho kamennom väzení. Na rozdiel od neho, v druhom rohu mala prikrývky, jedlo aj vodu. On cez deň horel a v noci mrzol. Preklínal ju každým jedným pohľadom. Dnes však bola akosi nervózna. Dokonca nadávala.

„Milenec nechodí?“ doberal si ju odmerane. Hodila po ňom pohľad, v ktorom sa miesil strach, nedôvera a hnev.

„Hlupák jeden! Čo si myslí, že som jeho poddaná?! To určite! Robím si čo chcem!“

To bola nová informácia. Mal to hneď vedieť! Pracuje pre niekoho! Isteže pracuje, sama by nikdy nevedela, ako ho dostať. Ani by nevedela o jeho knihe! Otázkou už ostávalo len zistiť, o koho ide. Kto by mal záujem... no dobre, každý, kto by vedel o tajomstvách, ktoré kniha ukrýva.

„Kto ti to prikázal, Izabella?“ prehovoril k nej po dlhom čase.

„Že kto? O chvíľu najmocnejší tvor sveta! A ty sa budeš plaziť, aby ťa ušetril. No vlastne...“ zaškerila sa odporne. „... vždy si sa plazil.“

Nikdy neprišiel na to, kto ju najal. Salvator ju zabil priskoro. A on sa odvtedy nikdy neprestal obzerať za chrbát. Knihu najprv bojazlivo ukrýval a utekal po celom známom svete, kým sa neupokojil a potom mu pomohli švajčiarske banky. Všetko už vyzeralo byť zažehnané. A potom prišla Isobel. Nepochyboval o tom, že ten, kto si ju najal predtým, poslal jej podobu na Zem a chce jeho knihu. Z toho nevyplýva len problém, ale celkom dobre aj slušný koniec sveta. No bolo tu ešte niečo: neprečíta ju hocikto. Potrebuje špeciálnu rodovú líniu, alebo výnimočnú schopnosť rozlúštiť tajný jazyk. Kto by to dokázal? Isobel nie. Napriek všetkému, je to človek. Bez schopností, smrteľná. A rástlo v ňom presvedčenie, že je aj nevinná. Rozhodne sa tak tvárila. Rovnako ako Izabella.

Hnev v ňom stále bublal aj po toľkých storočiach. Musel ho zo seba dostať von skôr, než jej naozaj ublíži, ako mal pôvodne v pláne.

Vošiel do malej telocvične v suteréne, prezliekol sa len do teplákov a pustil sa do boxovacieho vreca.

Isobel sa prebudila niekedy v noci. Trvalo jej niekoľko minút utriediť si myšlienky a nekričať. Je v dome upíra. Chcú ju zabiť. Na nohe má čip. A nemôže ani vyskočiť z okna. Pozbierala svoju výdrž a vstala. Na sebe mala stále sukňu a tričko, pretože nemala nič iné, čo by si obliekla. Nesťažovala sa. Bola nažive, čo považovala za viac než úspech.

Bosá sa po špičkách presunula najprv na tmavú chodbu, potom naslepo dolu po schodoch. Podarilo sa jej bez zranenia dostať až do kuchyne a zažať svetlo. Na poličkách našla čokoládu a niekoľko fliaš minerálky.

„Čokoláda! Presne to potrebujem!“ vzdychla si vďačne a hneď sa do nej pustila. V dome bolo také ticho, aké už dlhé roky nezažila. Conor už musel zrejme spať. Osmelila sa a obzrela si prízemie. V nádeji, že nájde nejaký vypínač toho stroja na jej nohe, prehľadala niekoľko zásuviek a skríň. Našla len nejaké staré handry, prikrývky na nábytok, knihu s podivným názvom, a niekoľko zabalených obrazov, no ani jeden nevyzeral na drahú maľbu.

Frustrovaná sa zložila na mäkkom gauči v obývačke s balíkom čokolády v ruke. Ani nevedela kedy, a znovu zaspala.

Conor ju našiel skrútenú do klbka ako mača hneď ráno. Vyzerala až príliš nevinne a milo. Sklonil sa k nej a mierne ňou zatriasol. Z rúk jej vypadla napoly zjedená čokoláda.

„Isobel,“ zatriasol ňou. Nevedel, čo za reflexy to má, ale chytila ho za načiahnutú ruku a druhou rukou mu chcela vraziť. Včas ju zachytil a pevne jej stisol obe nebezpečné končatiny.

„Ach!“ zažmurkala, aby odohnala spánok. Conor sa nad ňou skláňal nebezpečne blízko.

„Ťaží ťa svedomie, Izabella?“ cynicky skrivil pery.

„Nevolaj ma tak! A pusti ma!“ snažila sa mu vytrhnúť, no to by skôr ušla z cely smrti.

Do tváre mu zavial sladký nádych čokolády z jej úst. Keby ju teraz pobozkal... chutila by tak sladko... Nie! Čo mu už naozaj preskočilo? Odtiahol sa od nej, ako keby ho popálila.

„Evie ti sem poslala tvoje veci,“ ukázal na kufor pred vchodovými dverami.

„Kedy? Nepočula som ju,“ zamračila sa.

„Nebola tu osobne. Len ho sem premiestnila.“

„Aha.“ Už ju nič neprekvapovalo. Prešla ku kufru a odtiahla ho ku schodom. Zistila, že je ťažší, než vyzerá. „Čo mi to sem napratala?“

Conor sa pohodlne usadil na gauč a sledoval, ako sa s ním mocuje. Trvalo jej päť minút dostať ho do polovice schodov. Nemohol odolať a škodoradostne jej ho nechal spadnúť späť dolu s pomocou svojich síl. Kufor skĺzol na miesto, odkiaľ ho vzala.

Tvár už mala ružovkastú. Bez zaváhania zažmúrila na Conora, ktorý ešte nestihol stiahnuť ruku k telu.

„Ja ťa zabijem, upír!“ zavrčala a nebezpečne pomaly schádzala zo schodov, ruky zaťaté v päste.

„Škodoradosť najväčšia radosť, chrobáčik,“ usmial sa.

„Ty sa raz zobudíš s kolom v srdci!“

„Och, niežeby som ťa chcel podceňovať, človiečik, ale to by si najprv musela nepozorovane vojsť do mojej izby. A spomínal som už, že upíri nezvyknú spať?“

Postavila sa pred neho a prepaľovala ho nenávistným pohľadom.

„Lezieš mi na nervy!“

„Tiež ťa nemám rád.“

Ruky ju priam svrbeli, ako ho chcela zaškrtiť. Namiesto toho zhrabla vankúš a celou silou mu ho hodila do tváre. Z miestnosti vyšla sprevádzaná jeho výbuchom veselého smiechu.

Conor už pochopil, že pobyt s ňou určite nebude nudný. Odhodil vankúš, čudujúc sa, že po ňom nehodila niečím ťažším. Čo však nie je, môže byť. Sotva prekonal nápor smiechu, z kuchyne sa už ozvalo zajačanie. Dobehol tam práve vo chvíli, keď bledá Isobel zatvárala chladničku a oprela sa o ňu. Trochu ozelenela.

„Áno, moje zásoby jedla. Neboj sa, nebudem ťa nútiť jesť to, čo ja.“ Pobavene sledoval hrôzu v jej rozkošných očkách.

„Tam sú.... tam sú balíky s krvou!“

„Ja viem, sám som ich tam dal,“ úsmev mu neschádzal z tváre.

„Vy takto normálne... jete?“

„Obvykle nie. Uprednostňujeme pitie... priamo zo zdroja, ak mi rozumieš.“ Vyzývavo na ňu mrkol.

Podvedome sa chytila za krk. To ho pobavilo ešte viac. S vycerenými zubami pristúpil bližšie. „Dala by si mi svoju krv, Isobel?“ zašepkal.

Stiahol sa jej žalúdok. Hrýzla si peru a ani nevedela, ako ho tým rozrušovala. Keby mu ostražito nehľadela do očí, možno by zistila, ako sa mu napli nohavice.

„Ne... neopováž sa...“ Ešte však mala v živej pamäti, ako ju takto vystrašil počas cesty sem. Ani vtedy jej neublížil a to jej dodalo istotu. „Nie.“

Nadýchol sa jej vône. Stále ho omamovala a vábila ochutnať jej krv. Keď sa sústredil, zacítil aj niečo iné. Slabú stopu. Nadýchol sa ešte raz, s nosom takmer zaboreným v jej krku.

Isobel slabo zastonala. Ten chlap si to zrejme ani neuvedomil, ale lepil sa na ňu celým telom a v duchu prosila, aby to, čo ju tlačí na bruchu, bola len jeho zbraň. Očervenela ako ešte nikdy.

„Conor!“ hlas sa jej triasol.

„Ty si bola chorá?“ opýtal sa, keď jej konečne pozrel do tváre.

„Conor...“ snažila sa ho upozorniť na nepríjemnú blízkosť.

Chytil ju za plecia a mierne ňou zatriasol. „Niečo som sa pýtal.“

Žilami sa jej valil oheň. „Odstúp odo mňa!“

Spozoroval jej rumenec, no chcel vedieť odpoveď na svoju otázku. Krv niekedy nesie slabý pach toho, čo sa s ňou robilo. On cítil, že sa manipulovalo priamo s jej kostnou dreňou. Nedbajúc na jej protesty, nadvihol jej tričko a nahmatal malú ranku na boku. Stúpla si na špičky, v snahe zmierniť intenzitu dotyku. Jeho teplá ruka ju dráždila na koži, nehovoriac o tej druhej veci tam dole.

Otupený jej vôňou a jemnosťou pokožky sa len ťažko odtrhol od toho mäkkého tela. Prudko dýchala a pozerala všade, len nie naňho.

„Prečo máš na boku tú ranu?“ dožadoval sa odpovede, sám nevediac prečo.

„Lebo mi odtiaľ odobrali kostnú dreň,“ šepla a rýchlym krokom opustila miestnosť. Dobehol ju na schodoch a zvrtol k sebe. Mala taký trpiteľský výraz, až ho zamrazilo.

„Bola si... ty si mala...“

„Nie, môj malý brat. Mal leukémiu a ja som mu dala kostnú dreň, spokojný? A vážne si sa na mňa nemusel kvôli tomu lepiť. Mimochodom, už to nerob! Niečo mi totiž zavadzalo!“ A zabuchla sa v izbe, kde ranný zážitok ešte pár hodín rozdýchavala. Ten chlap je chodiaci testosterón a ona je tu s ním zatvorená. Nehovoriac o tom, že zrejme dlho nemal sex, keď ho začala vzrušovať ona. A niežeby to nebolo obojstranné. Sakra, po celý život v nej nikto nevyvolával takéto nutkavé pocity strhnúť z niekoho šaty a... No, a ďalej to poznala naozaj len teoreticky, čo bol aj jediný dôkaz toho, že nie je Izabella. Isobel je ešte stále panna.

Conor sŕkal chladenú krv a myseľ mal plnú Isobeliných slov. Nešlo ani o to, čo sa stalo, ale to, že niečo také vôbec urobila. Izabella bola sebecká a za celý život nikdy nikomu nepomohla. A od Isobel to bola veľká obeť. Aspoň podľa neho. Je naozaj možné, že niekto taký nesebecký a dobrý naozaj nosí telo niekoho tak... zlého? Alebo je to len tá najlepšia herečka, aká kedy chodila po svete?

Nenasýtený od slabej krvi a s boľavými slabinami volal Willovi.

„Conor, kde sakra trčíš?“ okríkol ho hneď namiesto pozdravu.

„Ahoj, ako sa máš? Aj ja ťa rád počujem.“

„Ahoj, super, že si sa ozval. Tak kde trčíš?!“

Conor bol chvíľu ticho. „Som v Aylesbury.“

„A čo tam robíš?“

„Na tom teraz nezáleží. Čo ste ešte zistili o Isobel Wallisovej?“

„Okrem toho, že zmizla úplnou náhodou práve vtedy, keď sme sa o ňu začali zaujímať?“

„Ona zmizla? Kam?“ predstieral prekvapenie.

„Vlastne mám pocit, že to vieš lepšie ako ja. Prečo si v Aylesbury? Nehovor, že máš dovolenku.“

„Nemôžem si len tak odskočiť, keď sa v Londýne nudím?“

„Iste, a v Aylesbury je toho toľko na zábavu... Určite teraz hráš s Calebom šachy a bavíte sa ako nikdy.“

„Presne tak. Šach mat, Caleb, nová hra? No späť k téme, chcem počuť viac o Isobel.“

„Vieš, že som ti neuveril ani slovo, však?“

„Hovor!“

Na druhom konci sa ozval nesúhlasný vzdych. „Čo konkrétne chceš počuť?“

„Napríklad niečo o jej rodine.“

„Prvorodená, má o dvanásť rokov mladšieho brata chorého na leukémiu. Dokonca som si všimol, že každý mesiac posiela svojej rodine slušnú časť svojho príjmu na jeho pobyt v nemocnici a liečbu. Darovala mu kostnú dreň. To veľmi nesedí na starú Izabellu, však?“

„Nie, nesedí. Čo mi ešte povieš?“

„Vyštudovala históriu a ako už vieš, reštauruje obrazy. Bola najlepšia v ročníku a strednú aj vysokú ukončila o rok skôr. Hneď po skončení školy nastúpila sem a prednedávnom sa aj definitívne prisťahovala.“

„Nejaké trestné záznamy?“

„Ani len prekročenie rýchlosti. Už si si odchytil nejakého operenca, aby ti to vysvetlil?“

„Hm... pracuje sa na tom.“

„Conor... si môj priateľ a nechcem, aby si sa zase ocitol v problémoch kvôli Izabelle. Povedz mi pravdu, prečo si v Aylesbury?“

„Prišiel som za Calebom, jasné? Je sčasti anjel a teraz sa chytám každej slamky.“

„Caleb je démon, do neba by ani nevkročil.“

„Ale je napojený na mnoho iných pochybných bytostí. Snáď si nemyslíš, že by ju poslali anjeli?“

„Ako povieš. Ak by si potreboval pomoc, vieš kam volať.“

„Vďaka.“ Zložil. Vzdychol si a snažil sa posadiť na stoličke tak, aby ho netlačili nohavice.

Isobel. Stále si nepripúšťal, že žena nachádzajúca sa len o poschodie vyššie sa jedného dňa nepremení na chladnokrvnú vrahyňu a zase mu niečo nevyvedie. A predsa sa mu nejakým zvláštnym spôsobom páčila. Po incidente s Izabellou už nikdy nenašiel pokoj v živote. Dokonca ani nespával, čo bol nútený kompenzovať zvýšeným príjmom krvi. Celú dnešnú noc mlátil do vreca a ani nepočul, kedy sa premiestnila dole. No ona... mala Izabellino telo a on necítil potrebu kryť si chrbát, čo ako sa snažil v nej vidieť nepriateľa. To, čo mu Will povedal, bolo až príliš neuveriteľné. Dal si ďalšiu dávku krvi a odpratal sa do izby skôr, ako by vpadol k nej a urobil nejakú hlúposť.

Nad Isobelinou hrdosťou nakoniec vyhral hlad. Zapudila myšlienku na sáčky krvi v chladničke a poodchýlila dvere. Chodba bola prázdna. Prezlečená vo voľných nohaviciach a roláku sa odvážila vyjsť von. Zdola nič nepočula. Takmer nadskočila od radosti, keď Conora v kuchyni nenašla. Otvorila chladničku a dávala si pozor, aby sa nepozrela na poličku s jeho jedlom. Mala chuť na poriadnu kalorickú bombu na svoje nervy. Jogurty a zeleninu v tejto chvíli považovala za nežiaduce. V mrazničke našťastie našla pizzu. Rozbalila ju a po niekoľkominútovej prehliadke rúry ju do nej šupla. Čakanie si skrátila hodnotením jediného obrazu, ktorý vyzeral naozaj staro a cenne, priamo v kuchyni. Hneď si všimla, že by sa mu zišlo niekoľko opráv. Keby tu tak mala zopár vecí z práce... Bude sa tu vážne nudiť. Pokiaľ... ak jej Conor chce privodiť šialenstvo, stiahne ho so sebou. Uvidíme, kto viac vydrží.

Vôňa pizzy privolala Conora ako neviditeľná sila. Isobel našiel stáť tesne pred obrazom zo sedemnásteho storočia a mal pocit, že keby mala správne prostriedky, hneď by s ním niečo urobila. Chvíľu ju ticho pozoroval. Vo vyťahaných nohaviciach a čiernom roláku jej pekné krivky skoro nevidel. Podozrieval ju z toho, že to urobila naschvál. Zrejme nerátala s tým, že mal o to väčšiu chuť ju vyzliecť. Nečujne, tak ako to len upíri vedia, sa k nej priblížil.

Najprv si nič nevšimla, no potom zozadu pocítila teplo a niečí dych na svojom krku. Na celú sekundu ustrnula, potom zvrieskla, zvrtla sa a narazila do jeho kamennej hrude.

„Conor!“ okríkla ho.

Pobavene jej omotal ruky okolo pása a nepustil ju. „Musíš mať vážne zlé svedomie,“ doberal si ju.

„Nemusím mať zlé svedomie, aby som mala strach z obrovského upíra, ktorý ma uniesol!“ pomykala sa, ale nepustil ju.

„Potom máš asi naozaj slabé nervy.“

„No ty si nám inteligentný! Počkaj si, keď budem mať PMS! A pusti ma!“

„Prečo? Si roztomilá, keď sa snažíš premôcť silnejšieho.“

Vzdala to a radšej sa pomaly nadýchla, premáhajúc túžbu vytrhať mu vlasy.

„Ako si vedel o tej kostnej dreni?“ opýtala sa.

„Cítil som to.“

„Takéto veci cítite?“

„Nevedela si to?“

„No, nebola o vás napísaná učebnica.“

Zasmial sa. „Cítime takmer všetko, čo je v krvi, prípadne, ak sa s ňou nejako manipulovalo.“

„Zaujímavé. Čo ešte cítiš?“ ani to nedopovedala, už to oľutovala. Conor využil jej otázku na to, aby sa naklonil k jej krku, až ju šteklil jeho dych. Nemohol si pomôcť, jej vôňa sa mu veľmi páčila a vyvolávala pohyb v jeho rozkroku. „A pozitív, máš 26 rokov, 4 mesiace a...“ nadýchol sa ešte raz. „...dva dni. Nemáš v sebe žiadne vírusy a môj osobný názor je... že tvoja krv by chutila neskutočne dobre.“

Prešla ňou triaška a nielen z jeho slov. Držal ju tak pevne a pritom jej to pripadalo tak prirodzené, až sa toho zľakla. Na bruchu zase pocítila tlak a nevedela prečo, vzrušilo ju to. „P-prečo si to myslíš?“ vyhabkala, neschopná súvislej myšlienky.

„Lebo to cítim. Si výnimočná, Isobel, a tvoja krv tiež.“ Perami ju dráždil na pulzujúcej žile.

„Vážne? Až na  jednu vec – som kópia, zabudol si?“ Musela sa ho chytiť, aby nespadla z odrazu neistých nôh.

Perami prešiel k sánke a sotva sa jej dotýkal. Cítila každý jeho nádych aj výdych. „V niečom si naozaj kópia. Ale veľmi dráždivá kópia,“ doputoval až k jej perám a priam ju bolelo, že tam prestal.

„Dráždivá?“ zopakovala a znelo to ako zastonanie. Conor mal pery stále len kúsok od jej.

„Áno. Až príliš.“ Nevydržal to a ich trápenie ukončil horúcim bozkom. Isobel zradili nohy a chytila sa ho ešte silnejšie. Rozovrel jej roztrasené pery a jazykom vkĺzol dnu. Naozaj chutila sladko a keď jazykom narazila na jeho špicaté zuby, zvýskla pod vlnou nepochopiteľného vzrušenia. Nie, to nie je dobré! Kúsok zdravého rozumu nakoniec prebral kontrolu nad jej činmi a ona ho od seba odtlačila. Očervenela až po uši.

Conor sa tajomne usmial. „Zábavné.“

Pokúsila sa mu vraziť, ale ľahko zachytil jej ruku. Hneď sa odtiahla. „Buď taký láskavý a už to nerob! Pre upresnenie – nie so mnou!“

„Nemal som pocit, že by ti to bolo nepríjemné,“ podpichol ju.

„Mýliš sa, ak si myslíš, že pokladám bozkávanie sa s mŕtvolou za príjemné!“

„Som asi taká mŕtvola ako ty žena, ktorá umrela pred storočiami!“

Podľa jeho tónu vedela, že ho oslovením mŕtvola urazila. Spokojne sa usmiala, ale to už stála chrbtom k nemu a kontrolovala pizzu, takže ju nevidel. Urobila však tú chybu, že sa zohla a on mal výhľad na jej pozadie. Začula tlmené zavrčanie a hneď sa vystrela.

„To oblečenie si si dala schválne? Vieš, minulo účinkom.“

Otočila sa k nemu. Nepáčilo sa jej, že ho má za chrbtom. „Mám návrh. Ja ťa kopnem do tvojho kamaráta a ty mi dáš pokoj. Budeme to aplikovať vždy, keď sa nebude správať tak, ako sa má.“

Naklonil hlavu a prenikavo jej pozrel do očí. „Poznám lepší spôsob, ako mu pomôcť.“

„Aj ja, keď ho strčím do rúry! Tak si naňho dávaj pozor!“ Čupla si a vybrala horúcu pizzu. Položila ju na linku a pustila sa do pátrania po noži. Nikde ho nenašla. Vlastne nenašla vôbec nič ostré a začala tušiť, odkiaľ vietor fúka.

„Hľadáš niečo?“ Conor sedel za stolom a mával veľkým ostrým nožom. Pôsobil až príliš desivo. Trhla sebou, ale nepohla sa k nemu.

„Nepreháňaš to?“

„Čo? Svoju bezpečnosť? Prepáč ak som sebecký, čo sa týka môjho života. Obzvlášť pri tebe.“

„Conor,“ odsunula stoličku a veliteľsky si sadla. „Je čas porozprávať sa ako dvaja rozumní... ľudia. Nie, počkaj, ako rozumný človek a rozumná mŕtvola.“

Zaťal zuby a mysľou mu prebleskla predstava, ako ju hádže o stenu.

„Uniesol si ma. To sa nerobí. Chápem, že máš dohodu s Evie a vlastne ma chrániš, ale aj tak si urobil niečo zlé. A ak ma tu chceš držať, mali by sme si vyjasniť pár vecí. Za prvé – skutočne neviem, aký bol tvoj vzťah k Izabelle, ale ja nie som ona a s tým sa budeš musieť zmieriť.“

Naklonil sa k nej a podoprel sa lakťami. „Si môj väzeň, teoreticky moja potrava, som silnejší a stále nemám dôkaz, že nie si Izabella,“ vyrukoval s vlastnou verziou.

Vzdychla si. Je možné sa zblázniť z jedného upíra? „Dobre, tak inak. Podobám sa na ňu veľmi?“

„Ako kópia,“ použil jej výraz. „Ibaže vylepšená,“ nadvihol kútiky.

„Udrž si nohavice na sebe,“ odbila ho. „Správam sa ako ona?“

Zovrel hranu stola. „Hrať vie každý, zvlášť po toľkých storočiach.“

„To chápem ako nie. Máš pocit, že by som ti chcela ublížiť, prípadne mám sadistické sklony?“

„Ako som povedal, hrať môže každý.“

„Povedal si, že cítiš moju krv. Vieš, koľko mám rokov. Necítil by si, keby som mala sedemsto?“

Zaškrípal zubami. Čo za idiota to dal ženským mozog? A tejto dokonca dvojitú dávku? „Deje sa veľa čudných vecí, keďže sa vymkli z rúk niekomu takému mocnému ako sú anjeli.“

„Prečo by ma Evie chcela zachraňovať, keby vedela, že som zlá?“ vytasila ďalší argument.

„Evie nie je celkom kompletná a rada hnevá nadriadených. U nej je to len otázka cti.“

„Neverím, že by napriek tomu nechala behať po svete vraha.“

„Povedal som, že nie je kompletná.“

„Mne sa skôr zdá, že to ty si nechceš pripustiť, že som iná. Chápem, tvár vždy zmätie, ale všetko sa odvíja od toho, že nie si schopný zabudnúť na niečo, čo sa stalo, keď som ani nebola na svete a to ma privádza k tomu, že buď máš z Izabelly strach, alebo je tu stále niečo, čo tajíš a bojíš sa len z princípu. Keďže si mocný upír, prvú možnosť vylučujeme no a voilá – niečo ťa ťaží a nie som to ja, kto má zlé svedomie!“

Čumel na ňu ako na prízrak.

„Mám pravdu?“ sladko sa usmiala. „Izabella by predsa neunášala niekoho len tak, to by nerobil nikto. Mala dôvod a mne už len ostáva zistiť aký. Teraz buď taký dobrý a daj mi ten nôž, lebo som naozaj hladná.“

Neschopný reagovať na jej myšlienkové pochody si nechal ostrú vec vykrútiť z rúk a Isobel nakrájala pizzu. Má už viac ako tisíc rokov, ale akéto čudo stretol po prvý raz. Nehovoriac o tom, že počas tých stoviek rokov mal okolo seba upírov, ktorí nikdy neprišli na to, že niečo skrýva. Jej to trvalo koľko? Deň? A to ju počas toho uniesol, spútal a ešte sa aj hádali.

Pokojne si naložila dva kúsky na tanier a vrátila sa na miesto oproti nemu. „Hm... opýtala by som sa ťa, či si dáš aj ty, ale naozaj neviem, či jedávate aj obyčajné jedlo.“

Konečne sa prebral z úvah. „Samozrejme, že jeme.“

„V tom prípade si daj, ja to aj tak celé nezjem. A teraz ďalšia vec – chcem svoj mobil, aby som mohla zavolať domov, prípadne aby sa aj mne dovolali.“

Kedy sa jej postavenie zmenilo a ona si môže rozkazovať? Zažmurkal a musel rýchlo prebrať vedenie. Zdvihol sa zo stoličky a aj ju vytiahol hore za golier roláka.

„Si môj väzeň, Isobel, alebo Izabella, alebo ktokoľvek si!“ usmial sa pri jej vystrašenom výraze. „Nebudeš tu rozkazovať a byť tebou by som bol rád, že neležíš spútaná hore na posteli! Nepleť sa do mojich záležitostí!“ Od zlosti ju ešte raz pobozkal. Drsne a neúprosne drvil jej pery, dovolil jej jazyku občas prejsť po jeho tesákoch a potom ju jemne uhryzol do spodnej pery. Zastonala od rozkoše a on ju takmer hodil na stôl a vyzliekol tie otrasné handry.

Chcel ju. V tom bol asi najväčší rozdiel medzi ňou a Izabellou. Isobel ho vzrušovala do najvyššej miery. Pocítil, ako ustrnula, keď do nej narazil stan v jeho nohaviciach. Napriek tomu ju neprestal bozkávať. Vplietla mu ruku do hladkých svetlých vlasov a vychutnávala si všetko, čím ju chcel potrestať za jej opovážlivosť. Nemohla si pomôcť. Priťahoval ju, aj keď sa snažila nahovoriť si, že je to len žijúca mŕtvola. Čo je v podstate aj ona, keďže ju anjeli chcú zabiť. Takisto zaregistrovala, že niektoré jeho časti sú živé až príliš. Tentokrát sa od nej odtrhol prvý. Naskytol sa mu nádherný pohľad na jej červené líca, privreté oči a opuchnuté pery. A jeho nohavice sa nejakým zlým kúzlom zmenšovali a neskutočne ho tlačili v oblasti slabín. Musel preč. Hneď. Inak sa neudrží!

Nechal ju neisto stáť uprostred miestnosti a zmizol v telocvični. Mal nejasný pocit, že v nej bude tráviť veľa času.

Isobel bola sama prekvapená svojou reakciou. Je to upír, ohrozoval ju, uniesol, a ona neurobí nič inteligentnejšie, než sa k nemu pricucne ako pijavica! Čo si myslela? Ach, samozrejme. Nemyslela. To je to, čo jej v poslednej dobe ide najlepšie.

Nadávajúc na každý jeden hormón zjedla pizzu, ani nezaregistrovala jej chuť. Zapila ju džúsom a znudene sa potulovala po dome. Bolo očividné, že Conor v ňom netrávi veľa času. Nemal tu skoro nič okrem nábytku. Nech sa snažila ako chcela, nemohla nájsť nič, čo by jej zložilo tú vec z nohy, prípadne ju vyplo. Nech už mal elektroniku kdekoľvek, dbal na to, aby ju nenašla.