Conor sa snažil
dovolať Evie, ale nebrala to. Zrejme je mimo ľudských vysielačov, čo znamená
mŕtva, alebo zase snorí v nebi. Nechcel na ňu tlačiť.
Uistil sa, že
Isobel spí, a z auta vybral koženú tašku s knihou vnútri. Po nej
šla Izabella. Spomínal na to, ako ho držala vo väzení a občas sa
preriekla...
Po celý čas tam bola s ním
a to mu vadilo. Nevedel urobiť nič, čím by sa vyslobodil skôr, než by po
ňom hodila niečo ostré. Ešte aj keď spala, strhla sa na každý hlasnejší zvuk.
Veľmi sa bál o ostatných upírov. Zabili ich? Prežili? Sakra, veď je to len
jeho vina! Mal im povedať pravdu! Alebo sa k nim nikdy nemal pridať, keď
mal takéto poslanie! Jeho vinou teraz všetkých pobili! Zavrčal na Izabellu. Bol
večer a on si konečne mohol oddýchnuť od žeravých slnečných lúčov. Nad ním
bolo niekoľko zamrežovaných okien, ktoré prepúšťali svetlo. Bol pod nimi
pripútaný, nemohol sa ani pohnúť. Na tele mal spálenú kožu a nekričal len
preto, aby jej neurobil radosť.
Bolelo to. Veľmi. Hladoval už tak dlho,
že ani nevedel, koľko dní tu už takto leží.
Izabella sa nervózne prechádzala po
jeho kamennom väzení. Na rozdiel od neho, v druhom rohu mala prikrývky,
jedlo aj vodu. On cez deň horel a v noci mrzol. Preklínal ju každým jedným
pohľadom. Dnes však bola akosi nervózna. Dokonca nadávala.
„Milenec nechodí?“ doberal si ju
odmerane. Hodila po ňom pohľad, v ktorom sa miesil strach, nedôvera
a hnev.
„Hlupák jeden! Čo si myslí, že som jeho
poddaná?! To určite! Robím si čo chcem!“
To bola nová informácia. Mal to hneď
vedieť! Pracuje pre niekoho! Isteže pracuje, sama by nikdy nevedela, ako ho
dostať. Ani by nevedela o jeho knihe! Otázkou už ostávalo len zistiť,
o koho ide. Kto by mal záujem... no dobre, každý, kto by vedel o tajomstvách,
ktoré kniha ukrýva.
„Kto ti to prikázal, Izabella?“
prehovoril k nej po dlhom čase.
„Že kto? O chvíľu najmocnejší tvor
sveta! A ty sa budeš plaziť, aby ťa ušetril. No vlastne...“ zaškerila sa
odporne. „... vždy si sa plazil.“
Nikdy neprišiel na
to, kto ju najal. Salvator ju zabil priskoro. A on sa odvtedy nikdy
neprestal obzerať za chrbát. Knihu najprv bojazlivo ukrýval a utekal po
celom známom svete, kým sa neupokojil a potom mu pomohli švajčiarske
banky. Všetko už vyzeralo byť zažehnané. A potom prišla Isobel.
Nepochyboval o tom, že ten, kto si ju najal predtým, poslal jej podobu na
Zem a chce jeho knihu. Z toho nevyplýva len problém, ale celkom dobre
aj slušný koniec sveta. No bolo tu ešte niečo: neprečíta ju hocikto. Potrebuje
špeciálnu rodovú líniu, alebo výnimočnú schopnosť rozlúštiť tajný jazyk. Kto by
to dokázal? Isobel nie. Napriek všetkému, je to človek. Bez schopností,
smrteľná. A rástlo v ňom presvedčenie, že je aj nevinná. Rozhodne sa
tak tvárila. Rovnako ako Izabella.
Hnev v ňom
stále bublal aj po toľkých storočiach. Musel ho zo seba dostať von skôr, než
jej naozaj ublíži, ako mal pôvodne v pláne.
Vošiel do malej
telocvične v suteréne, prezliekol sa len do teplákov a pustil sa do
boxovacieho vreca.
Isobel sa
prebudila niekedy v noci. Trvalo jej niekoľko minút utriediť si myšlienky
a nekričať. Je v dome upíra. Chcú ju zabiť. Na nohe má čip.
A nemôže ani vyskočiť z okna. Pozbierala svoju výdrž a vstala.
Na sebe mala stále sukňu a tričko, pretože nemala nič iné, čo by si
obliekla. Nesťažovala sa. Bola nažive, čo považovala za viac než úspech.
Bosá sa po
špičkách presunula najprv na tmavú chodbu, potom naslepo dolu po schodoch.
Podarilo sa jej bez zranenia dostať až do kuchyne a zažať svetlo. Na
poličkách našla čokoládu a niekoľko fliaš minerálky.
„Čokoláda! Presne
to potrebujem!“ vzdychla si vďačne a hneď sa do nej pustila. V dome
bolo také ticho, aké už dlhé roky nezažila. Conor už musel zrejme spať.
Osmelila sa a obzrela si prízemie. V nádeji, že nájde nejaký vypínač
toho stroja na jej nohe, prehľadala niekoľko zásuviek a skríň. Našla len
nejaké staré handry, prikrývky na nábytok, knihu s podivným názvom,
a niekoľko zabalených obrazov, no ani jeden nevyzeral na drahú maľbu.
Frustrovaná sa
zložila na mäkkom gauči v obývačke s balíkom čokolády v ruke.
Ani nevedela kedy, a znovu zaspala.
Conor ju našiel
skrútenú do klbka ako mača hneď ráno. Vyzerala až príliš nevinne a milo.
Sklonil sa k nej a mierne ňou zatriasol. Z rúk jej vypadla
napoly zjedená čokoláda.
„Isobel,“
zatriasol ňou. Nevedel, čo za reflexy to má, ale chytila ho za načiahnutú ruku
a druhou rukou mu chcela vraziť. Včas ju zachytil a pevne jej stisol
obe nebezpečné končatiny.
„Ach!“ zažmurkala,
aby odohnala spánok. Conor sa nad ňou skláňal nebezpečne blízko.
„Ťaží ťa svedomie,
Izabella?“ cynicky skrivil pery.
„Nevolaj ma tak!
A pusti ma!“ snažila sa mu vytrhnúť, no to by skôr ušla z cely smrti.
Do tváre mu zavial
sladký nádych čokolády z jej úst. Keby ju teraz pobozkal... chutila by tak
sladko... Nie! Čo mu už naozaj preskočilo? Odtiahol sa od nej, ako keby ho
popálila.
„Evie ti sem
poslala tvoje veci,“ ukázal na kufor pred vchodovými dverami.
„Kedy? Nepočula
som ju,“ zamračila sa.
„Nebola tu osobne.
Len ho sem premiestnila.“
„Aha.“ Už ju nič
neprekvapovalo. Prešla ku kufru a odtiahla ho ku schodom. Zistila, že je
ťažší, než vyzerá. „Čo mi to sem napratala?“
Conor sa pohodlne
usadil na gauč a sledoval, ako sa s ním mocuje. Trvalo jej päť minút
dostať ho do polovice schodov. Nemohol odolať a škodoradostne jej ho
nechal spadnúť späť dolu s pomocou svojich síl. Kufor skĺzol na miesto,
odkiaľ ho vzala.
Tvár už mala
ružovkastú. Bez zaváhania zažmúrila na Conora, ktorý ešte nestihol stiahnuť
ruku k telu.
„Ja ťa zabijem,
upír!“ zavrčala a nebezpečne pomaly schádzala zo schodov, ruky zaťaté
v päste.
„Škodoradosť
najväčšia radosť, chrobáčik,“ usmial sa.
„Ty sa raz zobudíš
s kolom v srdci!“
„Och, niežeby som
ťa chcel podceňovať, človiečik, ale to by si najprv musela nepozorovane vojsť
do mojej izby. A spomínal som už, že upíri nezvyknú spať?“
Postavila sa pred
neho a prepaľovala ho nenávistným pohľadom.
„Lezieš mi na
nervy!“
„Tiež ťa nemám
rád.“
Ruky ju priam
svrbeli, ako ho chcela zaškrtiť. Namiesto toho zhrabla vankúš a celou
silou mu ho hodila do tváre. Z miestnosti vyšla sprevádzaná jeho výbuchom
veselého smiechu.
Conor už pochopil,
že pobyt s ňou určite nebude nudný. Odhodil vankúš, čudujúc sa, že po ňom
nehodila niečím ťažším. Čo však nie je, môže byť. Sotva prekonal nápor smiechu,
z kuchyne sa už ozvalo zajačanie. Dobehol tam práve vo chvíli, keď bledá
Isobel zatvárala chladničku a oprela sa o ňu. Trochu ozelenela.
„Áno, moje zásoby
jedla. Neboj sa, nebudem ťa nútiť jesť to, čo ja.“ Pobavene sledoval hrôzu
v jej rozkošných očkách.
„Tam sú.... tam sú
balíky s krvou!“
„Ja viem, sám som
ich tam dal,“ úsmev mu neschádzal z tváre.
„Vy takto
normálne... jete?“
„Obvykle nie.
Uprednostňujeme pitie... priamo zo zdroja, ak mi rozumieš.“ Vyzývavo na ňu
mrkol.
Podvedome sa
chytila za krk. To ho pobavilo ešte viac. S vycerenými zubami pristúpil
bližšie. „Dala by si mi svoju krv, Isobel?“ zašepkal.
Stiahol sa jej
žalúdok. Hrýzla si peru a ani nevedela, ako ho tým rozrušovala. Keby mu
ostražito nehľadela do očí, možno by zistila, ako sa mu napli nohavice.
„Ne... neopováž
sa...“ Ešte však mala v živej pamäti, ako ju takto vystrašil počas cesty
sem. Ani vtedy jej neublížil a to jej dodalo istotu. „Nie.“
Nadýchol sa jej
vône. Stále ho omamovala a vábila ochutnať jej krv. Keď sa sústredil,
zacítil aj niečo iné. Slabú stopu. Nadýchol sa ešte raz, s nosom takmer
zaboreným v jej krku.
Isobel slabo
zastonala. Ten chlap si to zrejme ani neuvedomil, ale lepil sa na ňu celým
telom a v duchu prosila, aby to, čo ju tlačí na bruchu, bola len jeho
zbraň. Očervenela ako ešte nikdy.
„Conor!“ hlas sa
jej triasol.
„Ty si bola
chorá?“ opýtal sa, keď jej konečne pozrel do tváre.
„Conor...“ snažila
sa ho upozorniť na nepríjemnú blízkosť.
Chytil ju za
plecia a mierne ňou zatriasol. „Niečo som sa pýtal.“
Žilami sa jej
valil oheň. „Odstúp odo mňa!“
Spozoroval jej
rumenec, no chcel vedieť odpoveď na svoju otázku. Krv niekedy nesie slabý pach
toho, čo sa s ňou robilo. On cítil, že sa manipulovalo priamo s jej
kostnou dreňou. Nedbajúc na jej protesty, nadvihol jej tričko a nahmatal
malú ranku na boku. Stúpla si na špičky, v snahe zmierniť intenzitu
dotyku. Jeho teplá ruka ju dráždila na koži, nehovoriac o tej druhej veci
tam dole.
Otupený jej vôňou
a jemnosťou pokožky sa len ťažko odtrhol od toho mäkkého tela. Prudko
dýchala a pozerala všade, len nie naňho.
„Prečo máš na boku
tú ranu?“ dožadoval sa odpovede, sám nevediac prečo.
„Lebo mi odtiaľ
odobrali kostnú dreň,“ šepla a rýchlym krokom opustila miestnosť. Dobehol
ju na schodoch a zvrtol k sebe. Mala taký trpiteľský výraz, až ho
zamrazilo.
„Bola si... ty si
mala...“
„Nie, môj malý
brat. Mal leukémiu a ja som mu dala kostnú dreň, spokojný? A vážne si
sa na mňa nemusel kvôli tomu lepiť. Mimochodom, už to nerob! Niečo mi totiž zavadzalo!“
A zabuchla sa v izbe, kde ranný zážitok ešte pár hodín rozdýchavala.
Ten chlap je chodiaci testosterón a ona je tu s ním zatvorená. Nehovoriac
o tom, že zrejme dlho nemal sex, keď ho začala vzrušovať ona.
A niežeby to nebolo obojstranné. Sakra, po celý život v nej nikto
nevyvolával takéto nutkavé pocity strhnúť z niekoho šaty a... No,
a ďalej to poznala naozaj len teoreticky, čo bol aj jediný dôkaz toho, že
nie je Izabella. Isobel je ešte stále panna.
Conor sŕkal
chladenú krv a myseľ mal plnú Isobeliných slov. Nešlo ani o to, čo sa
stalo, ale to, že niečo také vôbec
urobila. Izabella bola sebecká a za celý život nikdy nikomu nepomohla. A od
Isobel to bola veľká obeť. Aspoň podľa neho. Je naozaj možné, že niekto taký
nesebecký a dobrý naozaj nosí telo niekoho tak... zlého? Alebo je to len
tá najlepšia herečka, aká kedy chodila po svete?
Nenasýtený od
slabej krvi a s boľavými slabinami volal Willovi.
„Conor, kde sakra
trčíš?“ okríkol ho hneď namiesto pozdravu.
„Ahoj, ako sa máš?
Aj ja ťa rád počujem.“
„Ahoj, super, že
si sa ozval. Tak kde trčíš?!“
Conor bol chvíľu
ticho. „Som v Aylesbury.“
„A čo tam robíš?“
„Na tom teraz
nezáleží. Čo ste ešte zistili o Isobel Wallisovej?“
„Okrem toho, že
zmizla úplnou náhodou práve vtedy, keď sme sa o ňu začali zaujímať?“
„Ona zmizla? Kam?“
predstieral prekvapenie.
„Vlastne mám
pocit, že to vieš lepšie ako ja. Prečo si v Aylesbury? Nehovor, že máš
dovolenku.“
„Nemôžem si len
tak odskočiť, keď sa v Londýne nudím?“
„Iste,
a v Aylesbury je toho toľko na zábavu... Určite teraz hráš
s Calebom šachy a bavíte sa ako nikdy.“
„Presne tak. Šach
mat, Caleb, nová hra? No späť k téme, chcem počuť viac o Isobel.“
„Vieš, že som ti
neuveril ani slovo, však?“
„Hovor!“
Na druhom konci sa
ozval nesúhlasný vzdych. „Čo konkrétne chceš počuť?“
„Napríklad niečo
o jej rodine.“
„Prvorodená, má
o dvanásť rokov mladšieho brata chorého na leukémiu. Dokonca som si
všimol, že každý mesiac posiela svojej rodine slušnú časť svojho príjmu na jeho
pobyt v nemocnici a liečbu. Darovala mu kostnú dreň. To veľmi nesedí
na starú Izabellu, však?“
„Nie, nesedí. Čo
mi ešte povieš?“
„Vyštudovala
históriu a ako už vieš, reštauruje obrazy. Bola najlepšia v ročníku
a strednú aj vysokú ukončila o rok skôr. Hneď po skončení školy
nastúpila sem a prednedávnom sa aj definitívne prisťahovala.“
„Nejaké trestné
záznamy?“
„Ani len
prekročenie rýchlosti. Už si si odchytil nejakého operenca, aby ti to
vysvetlil?“
„Hm... pracuje sa
na tom.“
„Conor... si môj
priateľ a nechcem, aby si sa zase ocitol v problémoch kvôli Izabelle.
Povedz mi pravdu, prečo si v Aylesbury?“
„Prišiel som za
Calebom, jasné? Je sčasti anjel a teraz sa chytám každej slamky.“
„Caleb je démon,
do neba by ani nevkročil.“
„Ale je napojený
na mnoho iných pochybných bytostí. Snáď si nemyslíš, že by ju poslali anjeli?“
„Ako povieš. Ak by
si potreboval pomoc, vieš kam volať.“
„Vďaka.“ Zložil.
Vzdychol si a snažil sa posadiť na stoličke tak, aby ho netlačili
nohavice.
Isobel. Stále si
nepripúšťal, že žena nachádzajúca sa len o poschodie vyššie sa jedného dňa
nepremení na chladnokrvnú vrahyňu a zase mu niečo nevyvedie. A predsa
sa mu nejakým zvláštnym spôsobom páčila. Po incidente s Izabellou už nikdy
nenašiel pokoj v živote. Dokonca ani nespával, čo bol nútený kompenzovať
zvýšeným príjmom krvi. Celú dnešnú noc mlátil do vreca a ani nepočul, kedy sa
premiestnila dole. No ona... mala Izabellino telo a on necítil potrebu
kryť si chrbát, čo ako sa snažil v nej vidieť nepriateľa. To, čo mu Will
povedal, bolo až príliš neuveriteľné. Dal si ďalšiu dávku krvi a odpratal
sa do izby skôr, ako by vpadol k nej a urobil nejakú hlúposť.
Nad Isobelinou
hrdosťou nakoniec vyhral hlad. Zapudila myšlienku na sáčky krvi
v chladničke a poodchýlila dvere. Chodba bola prázdna. Prezlečená vo
voľných nohaviciach a roláku sa odvážila vyjsť von. Zdola nič nepočula.
Takmer nadskočila od radosti, keď Conora v kuchyni nenašla. Otvorila
chladničku a dávala si pozor, aby sa nepozrela na poličku s jeho
jedlom. Mala chuť na poriadnu kalorickú bombu na svoje nervy. Jogurty
a zeleninu v tejto chvíli považovala za nežiaduce. V mrazničke
našťastie našla pizzu. Rozbalila ju a po niekoľkominútovej prehliadke rúry
ju do nej šupla. Čakanie si skrátila hodnotením jediného obrazu, ktorý vyzeral
naozaj staro a cenne, priamo v kuchyni. Hneď si všimla, že by sa mu
zišlo niekoľko opráv. Keby tu tak mala zopár vecí z práce... Bude sa tu
vážne nudiť. Pokiaľ... ak jej Conor chce privodiť šialenstvo, stiahne ho so
sebou. Uvidíme, kto viac vydrží.
Vôňa pizzy privolala
Conora ako neviditeľná sila. Isobel našiel stáť tesne pred obrazom zo
sedemnásteho storočia a mal pocit, že keby mala správne prostriedky, hneď
by s ním niečo urobila. Chvíľu ju ticho pozoroval. Vo vyťahaných
nohaviciach a čiernom roláku jej pekné krivky skoro nevidel. Podozrieval
ju z toho, že to urobila naschvál. Zrejme nerátala s tým, že mal
o to väčšiu chuť ju vyzliecť. Nečujne, tak ako to len upíri vedia, sa
k nej priblížil.
Najprv si nič
nevšimla, no potom zozadu pocítila teplo a niečí dych na svojom krku. Na
celú sekundu ustrnula, potom zvrieskla, zvrtla sa a narazila do jeho
kamennej hrude.
„Conor!“ okríkla
ho.
Pobavene jej
omotal ruky okolo pása a nepustil ju. „Musíš mať vážne zlé svedomie,“
doberal si ju.
„Nemusím mať zlé
svedomie, aby som mala strach z obrovského upíra, ktorý ma uniesol!“
pomykala sa, ale nepustil ju.
„Potom máš asi
naozaj slabé nervy.“
„No ty si nám
inteligentný! Počkaj si, keď budem mať PMS! A pusti ma!“
„Prečo? Si
roztomilá, keď sa snažíš premôcť silnejšieho.“
Vzdala to
a radšej sa pomaly nadýchla, premáhajúc túžbu vytrhať mu vlasy.
„Ako si vedel
o tej kostnej dreni?“ opýtala sa.
„Cítil som to.“
„Takéto veci
cítite?“
„Nevedela si to?“
„No, nebola
o vás napísaná učebnica.“
Zasmial sa.
„Cítime takmer všetko, čo je v krvi, prípadne, ak sa s ňou nejako
manipulovalo.“
„Zaujímavé. Čo
ešte cítiš?“ ani to nedopovedala, už to oľutovala. Conor využil jej otázku na
to, aby sa naklonil k jej krku, až ju šteklil jeho dych. Nemohol si
pomôcť, jej vôňa sa mu veľmi páčila a vyvolávala pohyb v jeho
rozkroku. „A pozitív, máš 26 rokov, 4 mesiace a...“ nadýchol sa ešte raz.
„...dva dni. Nemáš v sebe žiadne vírusy a môj osobný názor je... že
tvoja krv by chutila neskutočne dobre.“
Prešla ňou triaška
a nielen z jeho slov. Držal ju tak pevne a pritom jej to
pripadalo tak prirodzené, až sa toho zľakla. Na bruchu zase pocítila tlak
a nevedela prečo, vzrušilo ju to. „P-prečo si to myslíš?“ vyhabkala,
neschopná súvislej myšlienky.
„Lebo to cítim. Si
výnimočná, Isobel, a tvoja krv tiež.“ Perami ju dráždil na pulzujúcej
žile.
„Vážne? Až na jednu vec – som kópia, zabudol si?“ Musela sa
ho chytiť, aby nespadla z odrazu neistých nôh.
Perami prešiel
k sánke a sotva sa jej dotýkal. Cítila každý jeho nádych aj výdych.
„V niečom si naozaj kópia. Ale veľmi dráždivá kópia,“ doputoval až k jej
perám a priam ju bolelo, že tam prestal.
„Dráždivá?“
zopakovala a znelo to ako zastonanie. Conor mal pery stále len kúsok od
jej.
„Áno. Až príliš.“
Nevydržal to a ich trápenie ukončil horúcim bozkom. Isobel zradili nohy
a chytila sa ho ešte silnejšie. Rozovrel jej roztrasené pery
a jazykom vkĺzol dnu. Naozaj chutila sladko a keď jazykom narazila na
jeho špicaté zuby, zvýskla pod vlnou nepochopiteľného vzrušenia. Nie, to nie je dobré! Kúsok zdravého
rozumu nakoniec prebral kontrolu nad jej činmi a ona ho od seba odtlačila.
Očervenela až po uši.
Conor sa tajomne
usmial. „Zábavné.“
Pokúsila sa mu
vraziť, ale ľahko zachytil jej ruku. Hneď sa odtiahla. „Buď taký láskavý
a už to nerob! Pre upresnenie – nie so mnou!“
„Nemal som pocit,
že by ti to bolo nepríjemné,“ podpichol ju.
„Mýliš sa, ak si
myslíš, že pokladám bozkávanie sa s mŕtvolou za príjemné!“
„Som asi taká
mŕtvola ako ty žena, ktorá umrela pred storočiami!“
Podľa jeho tónu
vedela, že ho oslovením mŕtvola urazila. Spokojne sa usmiala, ale to už stála
chrbtom k nemu a kontrolovala pizzu, takže ju nevidel. Urobila však
tú chybu, že sa zohla a on mal výhľad na jej pozadie. Začula tlmené
zavrčanie a hneď sa vystrela.
„To oblečenie si
si dala schválne? Vieš, minulo účinkom.“
Otočila sa
k nemu. Nepáčilo sa jej, že ho má za chrbtom. „Mám návrh. Ja ťa kopnem do
tvojho kamaráta a ty mi dáš pokoj. Budeme to aplikovať vždy, keď sa nebude
správať tak, ako sa má.“
Naklonil hlavu
a prenikavo jej pozrel do očí. „Poznám lepší spôsob, ako mu pomôcť.“
„Aj ja, keď ho
strčím do rúry! Tak si naňho dávaj pozor!“ Čupla si a vybrala horúcu
pizzu. Položila ju na linku a pustila sa do pátrania po noži. Nikde ho
nenašla. Vlastne nenašla vôbec nič ostré a začala tušiť, odkiaľ vietor
fúka.
„Hľadáš niečo?“
Conor sedel za stolom a mával veľkým ostrým nožom. Pôsobil až príliš
desivo. Trhla sebou, ale nepohla sa k nemu.
„Nepreháňaš to?“
„Čo? Svoju
bezpečnosť? Prepáč ak som sebecký, čo sa týka môjho života. Obzvlášť pri tebe.“
„Conor,“ odsunula
stoličku a veliteľsky si sadla. „Je čas porozprávať sa ako dvaja rozumní...
ľudia. Nie, počkaj, ako rozumný človek a rozumná mŕtvola.“
Zaťal zuby
a mysľou mu prebleskla predstava, ako ju hádže o stenu.
„Uniesol si ma. To
sa nerobí. Chápem, že máš dohodu s Evie a vlastne ma chrániš, ale aj
tak si urobil niečo zlé. A ak ma tu chceš držať, mali by sme si vyjasniť
pár vecí. Za prvé – skutočne neviem, aký bol tvoj vzťah k Izabelle, ale ja
nie som ona a s tým sa budeš musieť zmieriť.“
Naklonil sa
k nej a podoprel sa lakťami. „Si môj väzeň, teoreticky moja potrava,
som silnejší a stále nemám dôkaz, že nie si Izabella,“ vyrukoval
s vlastnou verziou.
Vzdychla si. Je
možné sa zblázniť z jedného upíra? „Dobre, tak inak. Podobám sa na ňu
veľmi?“
„Ako kópia,“
použil jej výraz. „Ibaže vylepšená,“ nadvihol kútiky.
„Udrž si nohavice
na sebe,“ odbila ho. „Správam sa ako ona?“
Zovrel hranu
stola. „Hrať vie každý, zvlášť po toľkých storočiach.“
„To chápem ako nie. Máš pocit, že by som ti chcela
ublížiť, prípadne mám sadistické sklony?“
„Ako som povedal,
hrať môže každý.“
„Povedal si, že
cítiš moju krv. Vieš, koľko mám rokov. Necítil by si, keby som mala sedemsto?“
Zaškrípal zubami.
Čo za idiota to dal ženským mozog? A tejto dokonca dvojitú dávku? „Deje sa
veľa čudných vecí, keďže sa vymkli z rúk niekomu takému mocnému ako sú
anjeli.“
„Prečo by ma Evie
chcela zachraňovať, keby vedela, že som zlá?“ vytasila ďalší argument.
„Evie nie je
celkom kompletná a rada hnevá nadriadených. U nej je to len otázka
cti.“
„Neverím, že by
napriek tomu nechala behať po svete vraha.“
„Povedal som, že
nie je kompletná.“
„Mne sa skôr zdá,
že to ty si nechceš pripustiť, že som iná. Chápem, tvár vždy zmätie, ale všetko
sa odvíja od toho, že nie si schopný zabudnúť na niečo, čo sa stalo, keď som
ani nebola na svete a to ma privádza k tomu, že buď máš z Izabelly
strach, alebo je tu stále niečo, čo tajíš a bojíš sa len z princípu.
Keďže si mocný upír, prvú možnosť vylučujeme no a voilá – niečo ťa ťaží a nie som to ja, kto má zlé svedomie!“
Čumel na ňu ako na
prízrak.
„Mám pravdu?“
sladko sa usmiala. „Izabella by predsa neunášala niekoho len tak, to by nerobil
nikto. Mala dôvod a mne už len ostáva zistiť aký. Teraz buď taký dobrý
a daj mi ten nôž, lebo som naozaj hladná.“
Neschopný reagovať
na jej myšlienkové pochody si nechal ostrú vec vykrútiť z rúk a Isobel
nakrájala pizzu. Má už viac ako tisíc rokov, ale akéto čudo
stretol po prvý raz. Nehovoriac o tom, že počas tých stoviek rokov mal
okolo seba upírov, ktorí nikdy neprišli na to, že niečo skrýva. Jej to trvalo
koľko? Deň? A to ju počas toho uniesol, spútal a ešte sa aj hádali.
Pokojne si
naložila dva kúsky na tanier a vrátila sa na miesto oproti nemu. „Hm...
opýtala by som sa ťa, či si dáš aj ty, ale naozaj neviem, či jedávate aj
obyčajné jedlo.“
Konečne sa prebral
z úvah. „Samozrejme, že jeme.“
„V tom prípade si
daj, ja to aj tak celé nezjem. A teraz ďalšia vec – chcem svoj mobil, aby
som mohla zavolať domov, prípadne aby sa aj mne dovolali.“
Kedy sa jej
postavenie zmenilo a ona si môže rozkazovať? Zažmurkal a musel rýchlo
prebrať vedenie. Zdvihol sa zo stoličky a aj ju vytiahol hore za golier
roláka.
„Si môj väzeň,
Isobel, alebo Izabella, alebo ktokoľvek si!“ usmial sa pri jej vystrašenom
výraze. „Nebudeš tu rozkazovať a byť tebou by som bol rád, že neležíš
spútaná hore na posteli! Nepleť sa do mojich záležitostí!“ Od zlosti ju ešte
raz pobozkal. Drsne a neúprosne drvil jej pery, dovolil jej jazyku občas
prejsť po jeho tesákoch a potom ju jemne uhryzol do spodnej pery.
Zastonala od rozkoše a on ju takmer hodil na stôl a vyzliekol tie
otrasné handry.
Chcel ju.
V tom bol asi najväčší rozdiel medzi ňou a Izabellou. Isobel ho
vzrušovala do najvyššej miery. Pocítil, ako ustrnula, keď do nej narazil stan
v jeho nohaviciach. Napriek tomu ju neprestal bozkávať. Vplietla mu ruku
do hladkých svetlých vlasov a vychutnávala si všetko, čím ju chcel
potrestať za jej opovážlivosť. Nemohla si pomôcť. Priťahoval ju, aj keď sa
snažila nahovoriť si, že je to len žijúca mŕtvola. Čo je v podstate aj
ona, keďže ju anjeli chcú zabiť. Takisto zaregistrovala, že niektoré jeho časti
sú živé až príliš. Tentokrát sa od nej odtrhol prvý. Naskytol sa mu nádherný
pohľad na jej červené líca, privreté oči a opuchnuté pery. A jeho
nohavice sa nejakým zlým kúzlom zmenšovali a neskutočne ho tlačili
v oblasti slabín. Musel preč. Hneď. Inak sa neudrží!
Nechal ju neisto
stáť uprostred miestnosti a zmizol v telocvični. Mal nejasný pocit,
že v nej bude tráviť veľa času.
Isobel bola sama
prekvapená svojou reakciou. Je to upír, ohrozoval ju, uniesol, a ona
neurobí nič inteligentnejšie, než sa k nemu pricucne ako pijavica! Čo si
myslela? Ach, samozrejme. Nemyslela. To
je to, čo jej v poslednej dobe ide najlepšie.
Nadávajúc na každý
jeden hormón zjedla pizzu, ani nezaregistrovala jej chuť. Zapila ju džúsom
a znudene sa potulovala po dome. Bolo očividné, že Conor v ňom
netrávi veľa času. Nemal tu skoro nič okrem nábytku. Nech sa snažila ako
chcela, nemohla nájsť nič, čo by jej zložilo tú vec z nohy, prípadne ju
vyplo. Nech už mal elektroniku kdekoľvek, dbal na to, aby ju nenašla.
Moc děkuji za skvělou kapitolu ☺
OdpovědětVymazatZačína to medzi nimi iskriť, ďakujem 😆 skvelé
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatMoc dekuji za super kapitolu
OdpovědětVymazatmoc děkuji
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další super kapitolu.
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu skvelú kapitolku :-)
OdpovědětVymazatSuper kapitola, Conor by si měl ujasnit své pocity vůči Isobel. Děkuji za kapitolu.
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu úžasnú kapitolu a bude mať aj Caleb príbeh?
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazat🌺
OdpovědětVymazatděkuji
OdpovědětVymazatĎakujem.Zuzana
OdpovědětVymazatÚžasná kapitola Ďakujem ♥️♥️♥️
OdpovědětVymazatĎakujem. Ako to býva ta kniha ešte len ukáže časom ako je dôležitá.
OdpovědětVymazatTaňa
Děkuji moc
OdpovědětVymazat