Temný záblesk 6

Erin zúrila. Už viac než deň nevedela nájsť Isobel a najnovšie zmizol aj Conor. Prehľadala jeho dom, ale nič nenašla. Zablokoval jej hovory a služobníctvo tiež nevedelo, kde je. Upíri zase prehľadali Isobelin byt, našťastie len tí, ktorí ju videli. Salvator sa nič nedozvedel, bol taký slabý, že nevychádzal z izby. Desila sa momentu, keď príde domov a on...

Zaparkovala v garáži a zhlboka dýchala. Vedela, že to príde. Vyhovárať sa na “svoje dni“ nemohla večne. Ani si nemohla dať lieky. Vzdychla a odhodlane vystúpila. Viac ju trápilo Isobelino zmiznutie, než bolesť, ktorú bude musieť prežiť.

V dome bolo nezvyklé ticho. Takže Salvator sa už pripravil a všetkých poslal preč. Hlavne, aby ju nepočuli. Nenávidela to. Nenávidela jeho za to, že ju k sebe pripútal. S tlčúcim srdcom vošla do obývačky.

Salvator ležal na gauči a pripomínal mŕtvolu. Niežeby ňou nebol.

„Tvoje srdce by mohlo nahrádzať bubon,“ prehovoril pomaly a ticho. Netešilo ho ju takto týrať, ale ona robila to isté. Sama si to vybrala.

„Aspoň budeš mať čerstvú krv,“ poznamenala.

Odfrkol si a nevrlú poznámku radšej prehltol. Nemohol jej povedať, že jej krv je odporná a keby nemusel, nepije od nej. Nie za okolností, aké si vytvorili.

„No tak, zdvihni sa!“ prikázala mu. Z posledných síl vstal a ona si ľahla a uvoľnila krčné svaly. Opatrne sa na ňu položil celým telom, s ústami pri jej krčnej žile. Cítil, aká je napätá. Keby len mohol... pokrútil hlavou a zahryzol sa do nej.

Zovrela pery, aby utlmila výkrik bolesti. V krku jej pulzovalo, ako hltavo pil. Potichu vzlykala a tvár jej zmáčali slzy. Po neuveriteľne dlhej chvíli konečne dopil, jazykom prešiel po ranách, aby ich zacelil a plný sily z jej krvi sa odtiahol.

Aj keď by to tak nemalo byť, pohľad na jej ublíženú tvár ho zraňoval. Chvíľu ešte ležala, potom pokrútila krkom a celá bledá sa posadila.

„Kde si celý deň bola? Okrem toho, že si snorila v Conorovom dome?“ pokúsil sa odviesť jej pozornosť od nevoľnosti.

Zamračila sa. „Odkiaľ to vieš?“

„Keď opúšťa dom, zapína kamery a detektory.“

„Prečo odišiel?“ krútila krkom v snahe uvoľniť svaly.

„Neviem,“ mykol plecami. „Ale poslal som takmer všetkých upírov mimo mesto, takže mi nevadí, že odišiel aj on.“

„Nejaký problém?“

„Nie, len ich nechcem vystaviť konfrontácii s anjelmi. Majú tu nejakú akciu.“

„Odkiaľ to vieš? A akú?“

„Nezodpovedajú sa mi.“

„Dobre, na tom nezáleží. Kde je teda Conor?“

„A prečo ťa to zaujíma?“

„Musím si s ním niečo vybaviť.“

„Erin, nemôžeš ho zabiť, už sme si to predsa vysvetlili.“

Zagúľala očami. „Ja viem, zmierila som sa s tým, že nikoho nezabijem. Ale musím si s ním pohovoriť o niečom dôležitom.“

„Ja ti nestačím?“

Zhrozila sa myšlienky, že by sa s ním rozprávala o tom, že Izabellina podoba sa preháňa po svete. Conora možno zastaví, ale Salvatora nie. „Nemyslím, že by si mi pomohol.“

„Som kráľ.“

„A Conor je tvoja pravá ruka. Obaja vieme, že sa nikdy nevyvyšuješ a ja teraz potrebujem len jeho. Narobil mi problémy, keď som si bola vyzdvihnúť obraz. Mimochodom, myslel si si, že utajíš, že je od Da Vinciho?“

Uhol pohľadom.

„Salvator, nepotrebujem cenné kompenzácie za to, že mi občas ublížiš. Ale vážim si to. Tak kde je Conor?“

„Odišiel z Londýna. A nepoviem ti to skôr, ako zajtra ráno, lebo podľa tvojho výrazu by si sa za ním hneď pustila a to v tvojom stave nedopustím. Ľahni si a zajtra ti poviem.“

„Je to naozaj dôležité.“

„Prečo?“

„On... vyštartoval po mojej kamarátke. Len sa chcem uistiť, že neurobil nejakú hlúposť.“

„Nemyslím si. Odišiel preč.“

„Veď práve.“ Chytila si tvár do dlaní. Bolo jej naozaj zle. „Asi naozaj potrebujem spánok. Zajtra...“ nevládala hovoriť. Strata krvi jej znemožňovala myslieť. Odšuchtala sa do svojej izby a zaspala.

Salvator ju úprimne ľutoval. Ale ani on to nemal ľahké. To však Erin nepovedal, rovnako ako veľa iných vecí. Zhora naňho tlačili a jeho postavenie bolo neisté. Pokiaľ teda v dohľadnom čase neurobí také drobnosti ako premení Erin na upírku a vyhlási ju za svoju kráľovnú.

Evie sa zakrádala bludiskom oddelení, v ktorých v živote nebola. Stratila pojem o čase a len podľa škvŕkania v žalúdku a neznesiteľného smädu vedela, že tu už je aspoň deň. Na spánok nemohla ani pomyslieť. Nie, kým nenájde to, čo potrebuje. Z rozhovorov anjelov prechádzajúcich okolo sa dozvedela, že už vpadli do Londýna a prosila všetky sily vesmíru, aby Isobel už bola s Conorom v bezpečí.

Prikrčila sa za vysokým hranatým stĺpom a od únavy sa zviezla na zem. Po tom, čo bola nútená pustiť sa do boja s dvojmetrovým stokilovým ochrankárom, jej krvácalo zápästie. Nebolelo ju veľmi, skôr tŕplo. Nemala nič, čím by ho zaviazala, alebo vyčistila ranu. Bude musieť vydržať, kým nenájde potrebné oddelenie a nevykradne sa bez toho, aby ju spozorovali.

„Nič jednoduchšie na svete neexistuje,“ vzdychla si pološialene a pokračovala vo svojej akcii.

Zvečerilo sa. Conor strávil celý deň v telocvični a teraz stál, opierajúc sa rukami o stôl, oproti rovnako stojacej Isobel.

„Lezieš mi na nervy!“ povedala.

„Si môj väzeň! Rozumieš významu toho slova? Nebudeš tu rozkazovať!“

„Dosiahnem svoje, Conor. Daj mi mobil a budem ústretovejšia.“

„Jediné, čo dostaneš, budú putá, ak sa nezmieriš so svojím postavením!“

Zafučala, až sa jej nozdry rozšírili. „Nemôžeš ma spútať hneď z niekoľkých dôvodov, napríklad že by si ma musel vodiť na toaletu, dávať mi jesť, nehovoriac o sprche a iných ľudských veciach!“

Mala pravdu a obaja to dobre vedeli. A mala aj guráž, čo na nej chtiac-nechtiac musel obdivovať. Len máloktorí sa dokázali postaviť upírovi, obzvlášť ľudia a obzvlášť jemu. Až na takú drobnosť, že Isobel zrejme mala nejakú duševnú chorobu, keď sa k tomu naozaj odvážila.

„Chceš sa staviť?“ nenechal sa ňou ovládať.

„Áno!“

Zafučal aj on. Nezvládne ju. Tá ženská je skrátka neznesiteľná. Ak ju spúta, bude sa o ňu musieť starať, ak ju nechá voľne pobehovať, zničí mu nervy. Keby ju však trochu odkrvil...

„A vieš aj to, že ťa môžem pripútať k stene v suteréne a nechať ťa tam bez toho, aby som ťa vôbec navštívil? Tak si to urobila ty a to som sa ešte pálil na slnku!“

„Ja som to nebola!“ zvrieskla. „Neprirovnávaj ma k nej! Prečo sa každý náš rozhovor musí zvrtnúť k Izabelle?!“

„Pretože práve preto si tu a neustále sa ponosuješ na luxus, ktorý som ti doprial! Pokiaľ viem, žila si v malom byte na mieste, kam by som bez polície ani nevkročil!“

Na chvíľu sa na jej tvári zjavil urazený výraz, no rýchlo ho nahradila zlosť. „Ale mala som spojenie s okolitým svetom, pištoľ a svoj mobil! A je mi naozaj ľúto, že si musel niekoho takého úbohého ako ja priviesť do svojho paláca! Počkať, nemusel! Uniesol si ma! Vieš, niektorí majú len pár rokov na zarábanie peňazí a nie storočia! A zopár vyvolených nemyslí len na seba!“

Spomenul si, ako mu Will povedal, že peniaze posielala svojmu bratovi. Nepochyboval o tom, že by si aj ona mohla dovoliť luxus, keby to nerobila. A to ešte nebola v jeho skutočnom dome...

„Mala by si mi byť vďačná za všetko, čo pre teba robím, keď by som ťa najradšej zabil! Alebo ešte lepšie – predhodil anjelom!“

„Bránim ti v tom snáď?!“ zase ho zahnala do kúta. „Lenže ty ma nechceš pustiť! A preto si kladiem podmienky! Ver mi, Conor, možno nie som Izabella, ale viem ti to tu znepríjemniť!“

Odfrkol si. „Som niekoľko storočný upír, nespravíš nič, čo by som už neprežil! Si len človek!“ slovo človek myslel ako nadávku.

V Isobeliných očiach sa zablyslo niečo diabolské. „Dobre.“ Vystrela sa a zložila si ruky na hrudi. „Uvidíme.“ A s chôdzou kráľovnej odišla do izby.