Temný záblesk 7

Isobel si privstala. Nemala síce budík, ale počas spánku mala tendenciu niekoľkokrát sa budiť a tak si po svitaní už neľahla. Ak chce Conor hrať hru, výzvu prijíma. Ale jej výhodou je práve podoba, z ktorej mal smrteľný strach. A sám jej dal inšpiráciu k svojim slabým stránkam. Chvíľu hľadala správne dvere, za ktorými sa ozýval aspoň nejaký zvuk. Našla ich až v suteréne a podľa cinkania činiek to tipovala, že sa jedná o nejakú posilňovňu.

Vrátila sa hore a usmiala sa pri výhľade na vychádzajúce slnko. Mala naň výhľad priamo z kuchynského okna. Chýbali jej slnečné lúče a čerstvý vzduch, no s tou vecou na nohe nemala šancu vyjsť von. Neprišla ani na to, ako si ju zložiť. Vzdychla si a odhodlane otvorila chladničku. Vedela, že to, čo sa chystá urobiť, bude pre Conora rana pod pás, ale zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy. S nechuťou pobrala všetky sáčky s krvou a opatrne ich odniesla o poschodie vyššie. Ako spomínal, upíri nemusia spať a odhadovala, že on pri nej oka nezažmúri. Jeho izbu identifikovala len podľa toho, že v nej mal zopár kusov oblečenia a nejaké použité uteráky. Posteľ bola nedotknutá. Odhrnula prikrývku a sáčky pod ňu naukladala jeden vedľa druhého. Potom ju upravila do pôvodnej podoby. Jediné miesto, kde upír nebude nič hľadať...

Nechal jej jediný tupý nôž, no aj s tým si poradila a poškodila všetky rolety a závesy v dome, aby slnko presvitalo každým jedným oknom. Spokojná so svojou prácou sa pustila do raňajok.

Conor vyšiel z telocvične po celonočnej aktivite a bol hladný ako nikdy. Nepotreboval len jedlo, ale aj krv. Až sa mu zbiehali silny.

Niečo neblahé začal tušiť len čo sa objavil v kuchyni, kde až príliš čulá Isobel raňajkovala. Všade bolo toľko slnka, že by sa jeden uškvaril. Naňho ešte nemalo účinok, no nepríjemné už byť začínalo.

„Dobré ránko,“ pozdravila ho stroho. Niečo mala za lubom. Chcel zatiahnuť závesy a zistil, že tam nijaké nie sú. Ani rolety. V žiadnom z okien. Otvoril chladničku a jeho deň sa ešte viac zhoršil – krv je preč! Zabuchol dvere a Isobel hneď vstala, aby mu čelila vo svojej plnej výške.

„Kde je?!“ okríkol ju.

„Ukrytá. A okná už nenapravíš,“ oznámila mu.

Išlo ho rozhodiť od hnevu. „Čo si to urobila?“

„Ty nevieš Conor? Vzala som ti jedlo a vystavila ťa slnku. Myslím, že už s tým máš prax, nie?“ nadvihla jeden kútik úst.

Ak mohol ešte viac, zbledol. Izabella. Spravila presne to isté.

„Skôr, než urobíš niečo neuvážené, dovoľ mi vysvetliť ti pár vecí,“ povedala úplne pokojne. „Je to síce tvoj dom, ale myslím, že tú krv aj tak nenájdeš. A keďže som už prišla na to, že na väčšinu vecí si mal služobníctvo, nebudeš vedieť ani zatemniť dom. Môžeš sa ukryť do posilňovne, ale toalety a kuchyňa s ľudským jedlom sú stále tu hore. Ani odo mňa sa nenapiješ. Neviem, aký na to máš dôvod, ale asi bude veľmi závažný. Ak odídeš, anjeli ma nájdu a zabijú a to ty nechceš, preto ma nezabiješ ani ty. Budeme tu zavretí obaja a spolu, kým nebudeš ochotný splniť niekoľko mojich požiadaviek. Je mi ľúto, že som to musela urobiť, ale musíš pochopiť, že aj ja som živá bytosť – živšia ako ty, a mám svoj vlastný život. Som ochotná tu ostať a pomôcť ti v čomkoľvek, čo sa týka mojej záhady, ale nie ako bezcenný kus nábytku, ktorým budeš manipulovať. To je z mojej strany všetko.“ Než sa spamätal, vrátila sa do izby.

Isobel sa ležiac na posteli strhla, keď začula zvierací rev a rozbíjanie nábytku. Pohybovala sa na tenkom ľade a veľmi dobre to vedela. Pochopila však, že jej život sa nenávratne zmenil a musí sa tomu prispôsobiť skôr, než niekto využije jej zraniteľnosť. Bolelo ju srdce, že mu musela tak kruto pripomenúť ženu, ktorú sama začínala nenávidieť. Conor nie je zlý. Robí nesprávne veci ako všetci, ale zlý určite nie je. Veľmi rada by ho jednoducho objala a nejako mu pomohla zabudnúť na to, čo mu jej podoba spôsobila. Ale nie za cenu svojho života, ktorý – koľká irónia – závisel od neho. Len ešte nevedela v akom rozsahu. Zdá sa, že Izabella mala dôvod mučiť ho a on má dôvod nechať ju nažive len pre to, aby zistil, kto to naňho narafičil. Uvedomila si, že ona je len bezcenná bábka odsúdená na smrť v hre, ktorú rozohrali nemŕtve bytosti pred stáročiami. Nahnevala sa. Ak raz dostane do rúk toho, kto to všetko spôsobil...

Začala sa prechádzať po izbe. Ako dlho to Conor vydrží? A potom, ako ju potrestá? Je silnejší a v podstate jej môže urobiť čokoľvek. Stále nechápala, prečo ju neuhryzol. Nevedela, či sú v tom nejaké pravidlá, alebo predpisy, len vedela, že krv pijú. Potrebuje niekoho, kto jej všetko vysvetlí. Kohokoľvek. Teraz by brala aj Erin, ktorá ju bola schopná zabiť, alebo Evie, ktorá ju oklamala. Nemôže hrať hru, ktorej pravidlá nepozná. A ona sa rozhodne nevzdá!

Conor si prisahal, že sa už nikdy nedá zahnať do kúta. A čo sa nestane? Izabella prišla dokončiť svoju prácu. Krčil sa v rohu telocvične, žalúdok sa mu skrúcal od hladu, nemal ani poňatia, koľko je hodín, alebo aký je deň. Sám si za to môže. Najprv si priviedol Izabellu do svojho domu, vyčerpal sa odmietaním spánku a ako bonus pil len striedmo. Teraz je slabý, slnko mu ublíži, ak sa pokúsi vyjsť. Keby len celú noc necvičil, aby sa zbavil dvoch nepochopiteľných a navzájom sa vylučujúcich potrieb zabiť Isobel a zároveň ju hodiť na posteľ, strhnúť z nej oblečenie a unaviť ju, až by ju aj jeho bolel každý sval v tele. Prišiel o príliš veľa energie. A ona našla medzierku v jeho neporaziteľnosti. Ako si len na chvíľu mohol myslieť, že by mohla byť dobrá? A vyzerala tak nevinne.

Erin sa prechádzala po dome ako lev v klietke. Salvator jej sľúbil informáciu o Conorovom pohybe a ten idiot sa vyparil skôr, než vstala. Nevedela sa mu dovolať a služobníctvo tiež netušilo, kam šiel. Okolo popoludnia jej zazvonil mobil a jej sa stiahlo hrdlo. Volali Isobelini rodičia.

„Prosím?“ ohlásila sa.

„Erin? Ahoj, tu je Tom,“ zaštebotal do telefónu Isobelin mladší brat.

„Zdravím Tom, ako sa máš?“ Srdce jej ihneď poskočilo radosťou. Naposledy ho videla na lôžku, sotva chopného hovoriť.

„Ach, najlepšie za celý život! Som vyliečený!“ pochválil sa a priam cítila jeho radosť. Keďže ho často vídavala, keď sa zastavila na návštevu, bol jej ako člen rodiny a ona im tiež. Usmiala sa.

„To je skvelé, som veľmi rada. Si už doma?“

„Áno, prišiel som včera a chcel som to oznámiť aj Isobel, ale nemôžem sa jej dovolať. Nevieš, čo sa deje? Nikdy si nevypína mobil.“

Jej najhoršie predtuchy sa naplnili. Neprišla ani domov, ako dúfala. „Hm... myslím, že šla na pár dní do zahraničia kvôli nejakému vzácnemu obrazu. Spomínala mi, že tam možno nebude mať signál,“ vymýšľala si za pochodu. „Poviem jej o tvojom telefonáte len čo sa s ňou stretnem.“

„Nie, nehovor jej to! Chcem jej to povedať sám.“

„Iste. O pár dní tu bude a určite ti hneď zavolá.“

„Vďaka, Erin, a prepáč za vyrušenie.“

„To nič nie je, som veľmi šťastná, že si v poriadku. Pozdravuj doma.“

„Budem. Maj sa.“

„Ahoj.“ Meravo zložila. Ak Conor uniesol Isobel... on ju zabil. A ona zabije jeho!

Isobel mala výčitky. Začali už na obed, keď Conor stále nevyliezal a za dverami počula len nejasné lapanie po dychu. Podvečer to už nevydržala a opravila okná. So strachom, aký už dávno nepocítila, vzala dva sáčky krvi a vybrala sa za ním. Pred dverami do telocvične jej srdce išlo vyskočiť z krku. Na čo myslela, keď sa pustila do boja s mocným nemŕtvym? Neverila, že by ju zabil, ale o tom spútavaní už začala uvažovať. Preglgla a vošla dnu.

Všade bola tma. Žiadne okná, ani svetlo, jedine to presvitajúce od otvorených dverí. Conor sedel na zemi v najvzdialenejšom kúte, jedna noha skrčená a na nej mal položené čelo. Dýchal ústami, veľmi plytko a rýchlo.

„Conor?“ pípla potichu. Nespravil nič, ani sa nepohol. „Žiješ?“ cítila sa nesmierne hlúpo pre túto otázku. Neodpovedal. Odvážila sa podísť bližšie k nemu. „Ne-nedokážem to. Napravila som okná a priniesla ti aj krv.“ Jeho mlčanie ju zraňovalo veľmi hlboko. Posadila sa vedľa neho, až sa dotýkali ramenami. Krv mu položila k nohám. „Mrzí ma to,“ hovorila plačlivo. „Nechcela som... toto. Len som ťa chcela prinútiť aspoň trochu ustúpiť. Nikdy by som ti však naozaj neublížila. Nie som Izabella, hoci mi po dnešku už asi neuveríš.“

Konečne sa pohol. Zdvihol hlavu a svoje nádherné modrozelené oči vyčítavo uprel na ňu, až sa jej stiahol žalúdok. Ľutovala všetko, čo urobila nielen ona, ale aj Izabella.

„Prepáč mi to. Krv je v tvojej posteli, ak ma plánuješ spútať skôr, než ju vrátim do chladničky. Ani slnko už nebude problém. Nikdy viac ti neublížim.“

Jej posledná veta ho napriek nenávisti potešila. Na malú chvíľku dokonca pocítil nádej. Potom však upadol do svojho večného pesimizmu a spražil ju pohľadom. Bola taká istá. Zákerná, podlá a smrtiaca. Niečo však bolo iné. Jej oči vyžarovali všetku úprimnosť sveta. Spolu s jej sľubom a inteligenciou to bola nanajvýš nebezpečná kombinácia. Vzal si sáčok a s výdychom úľavy sa napil. Krv mu prúdila do tela a dodávala mu energiu. Všetko je lepšie ako nič, no keď mal pri sebe vábivú Isobelinu krv, musel sa premáhať, aby sa do nej nezahryzol. Ktovie, či by mu ju v takejto chvíli odoprela? Vysal jednu dávku a pustil sa do druhej. Začal dýchať pravidelne a hlbšie. Vedľa neho sa ozval Isobelin výdych. Nevedel, ako sa k nej zachovať. Najradšej by ju zabil, ale na druhej strane, nespravila nič, aby ho naozaj ohrozila. Urobila len to, čo ľudia stvárajú bežne – bránila sama seba.

„Mám ti priniesť ďalšie?“ opýtala sa opatrne.

„Nie,“ konečne prehovoril. Hlas mal trochu chrapľavý. Dopil aj druhú dávku a odhodil prázdny obal. V tichu miestnosti počul tlkot Isobelinho srdca. Bola vystrašená a poriadne. Napriek tomu je tu, sedí vedľa neho. „Čo mám s tebou urobiť Isobel?“ zašepkal do tmy.

„Ja neviem,“ prehovorila rovnako potichu. „Ale veľmi by som chcela, aby si veril, že nie som Izabella.“

„Nemám na to jediný dôkaz.“

„Niekedy netreba všetko dokazovať. Stačí len pocit.“

Odfrkol si. „V to môžu veriť ľudia, nie my. Riadil som sa pocitom pri Izabelle a ako to dopadlo? Prežil som stáročia, videl som zradu a klamstvá všade, kde som bol. Som upír, ale ľudí poznám viac, než ty. A nikdy žiadnemu nemôžem veriť.“

Posmutnela pri jeho krutom vyjadrení. „Netvrdím, že sme všetci dobrí. Ani ja. Ale neubližujem.“

„Ja viem. Neviem prečo, no naozaj to nedokážeš. Zatiaľ. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok.“

„Conor, nikde nie je napísané, že vôbec príde. Žime dneškom. Myslím, že to platí pre všetky bytosti.“

„To ťa naučil život? Nie je veľa mladých ľudí, ktorí by to hovorili s takou istotou, ako ty.“

Vzdychla si. „Môj brat bol niekoľkokrát na hranici smrti. Nevedeli sme, či bude nasledujúci deň medzi nami, alebo nie. Preto sme nemysleli na zajtrajšok. Ani on nie. A keď ten zajtrajšok prišiel... prišli nové informácie, nová liečba... a on prežil. Ani ty nemôžeš vedieť, čo bude zajtra. Možno sa zmeníš ty, možno ja. Alebo obaja.“

Uznanlivo prikývol nad jej slovami. Ani ona to nemala ľahké. „Máš ho veľmi rada.“

„Je to moja rodina. Keby som mohla, dala by som mu aj svoj život.“

Oprel si hlavu o stenu. Tiež sa chystal k priznaniu. „Izabella nekonala sama. Niekto jej to prikázal a ja dodnes neviem kto. Na čísi rozkaz ma priviazala na slnko a nechala vyhladovať. Nerobilo jej to problém. Vôbec nevyzerala zle, keď sa musela pozerať na utrpenie druhých.“

Konečne pochopila jeho situáciu. Niekto ju najal a on nevie, kto bol proti nemu naozaj. Preto ani nemá istotu, že je koniec. „Vie o tom ešte niekto?“

Pokrútil hlavou.

„Mala dôvod, prečo si vybrala práve teba?“

„Ona asi nie, ale ten, kto ju zlákal...“

„Je tá hrozba... aktuálna aj dnes?“ nevyjadrovala sa k jeho zatajovaniu. Každá informácia jej pomôže a jemu sa možno uľaví.

„Je. Myslím, že chápeš, čo sa deje. Niekto, a ja vsadím svoje týždenné jedlo na to, že je to ten istý, kto ju riadil, ťa poslal sem, aby ma zabavil. Niekto dosť silný a prefíkaný na oklamanie anjelov.“

„Nie je to trochu zvláštne?“ napadlo jej. „Poslal ma do Anglicka a úplnou náhodou som sa dostala do Londýna, kde sme sa ešte väčšou náhodou stretli? Ako mal ten niekto istotu, že sa to podarí?“

Uvažoval nad tým. Niečo pravdy na tom bolo. Toľké náhody sa nedejú. Ani anjeli nedokážu takto riadiť životy. Ustrnul. „Naozaj. Ako je to možné? Niekto musel zasiahnuť aj do tvojho pozemského života. Prípadne aj Erininho.“

„Nemyslíš si, že by to... bola ona, však?“

„Nie Isobel, Erin je vo všetkom nevinne. O ňu nejde. Ak niekto naozaj očakával, že sa stretneme...“ nasal vzduch. „Pôjde po mne!“

„Prečo?“

„Lebo vie, že by som neriskoval. Chce to, čo minule! Sakra, na to potrebujem celú armádu anjelov a upírov!“

„A čo ja? Ja mám zabaviť teba aj anjelov?“

„Anjelov nie. Nemalo sa stať, že odhalili podvod. Možno nám to pomôže. Čím väčší chaos, tým väčšie komplikácie pre dotyčného.“

Mlčala. Takže Conor má nejaký veľmi vážny dôvod, prečo panikári. Obaja boli dlhú chvíľu zahĺbení do svojich myšlienok, kým Isobel nezačala s ďalšou.

„Ty a Izabella... mal si ju veľmi rád?“

Nevediac, kam tým mieri, odpovedal: „Bola náš maznáčik. Rodičia ju odvrhli a pre nás bola ako chránenec.“

„A pre teba?“

Mykol plecami. „Zachránil som ju a priviedol k nám. Bolo mi jej ľúto.“

Novinka! Pán zo železa má city! „Ľúbil si ju?“ odhodlala sa k otázke.

Strhol sa a pozrel na ňu, akoby ho urazila. „Prečo myslíš?“ nadvihol obočie.

Začervenala sa. „Ja neviem. Podľa rozprávania ste si boli blízki, no a podľa toho, ako si sa ku mne správal...“

„Nie, neboli sme zamilovaní. Až takí blízki sme si zase neboli a navyše Izabella bola v tomto ohľade... promiskuitná.“

„To mám chápať...“

„Presne tak, ako to znie. A to k mojim občasným výpadkom v správaní... nemali s ňou nič spoločné.“

„Vieš, že sa to trochu vylučuje?“ rypla si doňho. „Som ako ona a keď si s ňou nič nemal a pri mne si... nabudený...“

Pery sa mu skrivili do pobaveného úsmevu. „Keď ti poviem, že si iná, vysmeješ sa mi. No ty... keby bola ako ty teraz, možno by som reagoval podobne. V každom prípade, si naozaj iná. Nielen fyzicky. A vo väčšine prípadov pôsobíš ako niekto úplne cudzí.“

Nejaká jej časť sa tomu naozaj potešila. Neberie ju len ako Izabellu. „Lebo som, Conor. Prepáč, ak ti to nedokážem, ale naozaj som iný človek.“

„A dôkaz máš?“

„Mám,“ priznala neochotne. „Ale nedám ti ho.“

Unavene vstal. Natiahol k nej ruku a nevedel, prečo ju na mieste nezabil za dnešok. Prekvapene pozrela na jeho dlaň, ale nechala sa vytiahnuť hore. V očiach mala stále trochu strachu.

„A ja ti nedám slobodu. Pokúsim sa upraviť tvoj mobil, aby ho nevystopovali, no to je môj jediný ústupok. Ak budeš dobrá.“

Pozrela mu do očí. „Neveríš, že som ona, však?“

Pravdou bolo, že to nechcel. „Neviem. Ako si povedala, zajtrajšok možno prinesie nové informácie.“

Nič moc, ale naučila sa brať každý kúsok nádeje. „Nespútaš ma?“

V očiach sa mu diabolsky zalesklo a hneď sa uškrnul. „No keby si chcela...“

Zagúľala očami. „Musíš byť vážne osamelý, keď začínaš mať chuť na mňa.“

„Prosím?“

„Rozumel si. Určite je lepšia alternatíva, než ja.“

Omyl, ona nemá rozum. Je hlúpa ako kôň, ak si naozaj myslí, že by nejakého chlapa vôbec nepriťahovala. Šokovane si ju prezrel. Najradšej by ju schytil a dokázal jej, že lepšia alternatíva sa široko-ďaleko nenájde. „To ti niekto povedal? Daj mi meno a ja mu vykrútim krk!“

Zasmiala sa. „Volá sa to zrkadlo a hovorí mi to každé ráno.“

„Zrkadlá sú preceňované,“ odfrkol si.

Zružovela a nechala sa vyviesť von z tmavého suterénu. Slnko práve zapadlo.

„Dáš si niečo? Mám na mysli ľudské jedlo,“ pokúsila sa o ústretový krok a ukázala na pripravenú večeru.

„Niečo by som zjedol. Vlastne myslím, že aj celého diviaka.“

„V ktorom storočí si sa vôbec narodil?“ nedalo jej neopýtať sa po jeho poslednej poznámke.

„Hádaj, študovala si predsa históriu,“ vyzval ju a  oprel sa o pult. Pozeral na ňu ako na zvedavé dieťa a to vyburcovalo jej ctižiadostivosť.

„Len okrajovo,“ zdôraznila.

„Dosť na to, aby si bola nútená dozvedieť sa o upíroch.“

Premerala si ho a výzvu prijala. „Stredovek?“

„Hm...“ pousmial sa. „Ten trval dlho.“

„Nemám žiadnu indíciu, to sa nedá!“ rozhodila rukami.

„Narodil som sa v roku 967, premenili ma o tridsať rokov neskôr.“ S pobavením sledoval jej vypúlené oči. „Netvár sa tak, poznám aj starších. Salvator sa narodil niekoľko storočí pred našim letopočtom a naši najvyšší králi sú niekoľkonásobne starší.“

Preglgla. „Oproti tebe som ešte malé dieťa.“

„To nehovor pre dobro nás oboch. Keď si nesmrteľný, čas počítaš inak.“

Áno, vedela, že upíri žijú dlho, ale tieto čísla na ňu boli priveľa. „Ty si si behal po svete, keď ja som... ani nebola v pláne! Preboha, to je šialené!“

Vyžíval sa v jej prekvapení. Nestávalo sa často, aby niečo podobné vysvetľovali smrteľníkovi. „Premýšľaš nad slovami preukazovať úctu starším?“

Hneď sa prebrala a zamračila. „Ani náhodou. Nerobila som to doteraz a nezačnem s tým kvôli jednej bytosti s ostrými zubami!“

Naklonil hlavu a nemohol odolať pokušeniu trochu sa s ňou pohrať. Vyceril tesáky v hrozivom úsmeve a začal sa k nej približovať. Ako očakával, cúvala k stene. „Lenže tie ostré zuby sa ti môžu ľahko zabodnúť do krku, človiečik.“

„Neurobíš to. Obaja to vieme.“

„Stavíš na to svoju žilu?“ ruky si oprel po stranách jej hlavy. Dojímal ho strach a odhodlanie v jej očiach.

Oblizla si pery. „Áno,“ vyhlásila rozhodne. Až na to, že jej srdce sa pokúšalo o nový rekord v počte úderov. Nebol to strach, čo cítila. Nie celkom... pri pohľade do jeho očí sa jej podlamovali kolená a cítila slabosť v žalúdku. Skoro ho prosila, aby ju zase pobozkal.

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“ šepkal jej do ucha a vdychoval jej vôňu.

Prešla ňou triaška. „Neviem,“ hlas jej poskočil o niekoľko oktáv.

„Keby som sa do teba teraz zahryzol...“ perami prešiel k miestu, kde sa nachádzal jej pulz na krku. Jemne ju škrabol tesákmi. Zavzdychala. „Čo by si urobila?“

Zavrela oči. Pritisla sa k tebe a... nebola schopná slova. Vzrušoval ju tak, ako nikdy v živote nezažila. Všetko ju bolelo, oblečenie sa stávalo neznesiteľne nepríjemným a rozhorel sa v nej oheň na doteraz pokojných miestach. „Conor...“

„Áno? Počúvam ťa, Isobel.“ Premiestnil sa na jej pootvorené pery, ale nepobozkal ju.

Zastonala.

„Čo mi chceš povedať?“

Až sa jej chcelo plakať, že ju stále nepobozkal. Nevydržala to, odovzdane sa postavila na špičky a pritlačila svoje pery na jeho. Nevedela, prečo to robí. On ju považuje za vrahyňu, ona jeho za mŕtvolu. Nuž... veľmi, veľmi atraktívnu a vzrušujúcu a až príliš živú mŕtvolu. A teraz, keď sa k nemu privinula a zavesila sa naňho, pripadal jej ako tá najživšia bytosť na svete. Chcela, aby zabudol na Izabellu a na jej hrozný čin. Chcela ho utešiť a dať mu istotu po toľkých storočiach strachu. On nie je zlý. Zachránil ju pred anjelmi a nepomstil sa jej. Je to tá najlepšia bytosť pod slnkom. Ani jediný raz jej neublížil, pričom ona...

Odtrhla sa od neho a oprela si hlavu o jeho plece tak, že ho dychom šteklila na krku. „Prepáč mi to.“

Neschopný ešte naplno uvažovať o jej správaní ju zovrel v objatí a vydychoval jej levanduľovú vôňu. Dojatý na úrovni, o ktorej ani nevedel, že existuje, sa pomaly uvoľňoval. Neočakával od nej nebezpečenstvo. Po všetkých tých rokoch ho necítil pri Izabellinej kópii. Lenže jej pery boli také sladké, oči také nevinné a jej objatie... úprimné. V hlave mu zažiarila poplašná kontrolka. Isobel sa mu dostala pod kožu prirýchlo a priľahko. To sa doteraz nepodarilo nikomu. Slabiny mal v jednom ohni, hrdlo zase vyprahlé. Ako rád by ochutnal jej krv... a nielen krv. Chcel ju ochutnať celú. Nevnímajúc, čo robí, posúval svoje ruky po jej tele a tisol ju k sebe čoraz tesnejšie.

Isobel sa ani nepohla, vychutnávala si jeho dotyky. Vedela, kam to povedie, a nechcela myslieť na to, že by ho mala odstrčiť. Ešte nie... Zaklonila hlavu, keď sa jeho horúce pery prisali na jej krk. Zaborila ruku do jeho vlasov. Jasne cítila jeho vzrušenie.