Temný záblesk 8

Vyrušenie prišlo ako ľadová sprcha. Na vchodové dvere ktosi zúrivo trieskal a dobíjal sa dnu. „Conor!“ zrevala Erin. „Okamžite otvor!“

Odtrhli sa od seba, vzrušenie nahradila hrôza. Isobel hľadala pomoc u Conora, no tváril sa bezradne.

„Conor, ak neotvoríš, ja nemám problém s použitím iných prostriedkov, ako sa dostať dnu!“ vyhrážala sa.

„Čo teraz?“ šepla Isobel.

„Choď hore a neopováž sa vydať ani hlásku!“ prikázal jej a postrčil ju do schodov. Prekvapilo ho, ako ochotne to urobila. Rozladený otvoril dvere, za ktorými stála nahnevaná a na boj pripravená Erin.

„Čo si s ňou urobil?!“ vyštekla.

„S kým?“

Vošla dnu a rozhliadala sa. Len čo jej Salvator povedal kam Conor zmizol, sadla za volant a prišla. „Isobel sa vyparila a ja som si istá, že s tým máš niečo spoločné!“ prešla do kuchyne a prezerala každé miesto, kde by ju mohol ukryť. Nebolo mu všetko jedno. Odratával sekundy, kedy Isobel zbehne dolu, obviní ho z únosu a ktovie čoho ešte a Erin ho zabije. Zhora však nepočul ani hláska.

„Izabella? Možno sa ma zľakla,“ pokúšal sa povedať to, čo by mal, keby ju neuniesol.

„Nie je to Izabella! Tak kde je?“ hnala sa do suterénu, z ktorého bezradne vyšla s prázdnymi rukami. Pokúsil sa o sebavedomý úškrn, no ten mu zamrzol na perách, keď sa pustila hore. A je koniec. Nájde ju. Nakoniec skončí mŕtvy.

„Neviem a keby som to vedel, osobne sa za ňou pustím!“

Erin nepovažovala za dôležité ďalej sa s ním hádať. Prehľadávala izbu po izbe, otvárala skrine a nazerala pod postele a do kúpeľní. Isobel nikde, čo mu už začínalo byť podozrivé.

Prezreli posledné dve izby a stále nič. Akoby tam naozaj nebola. Erin sa k nemu otočila s dravosťou v očiach, ktorej sú schopní len lovci.

„Ty si ju zabil!“ obvinila ho. „Zabil si ju! Sakra Conor, ona bola nevinná! Obyčajný človek!“

„Upokoj sa! Nikoho som za posledné dni nezabil. A ju už vôbec nie. Vie vôbec Salvator, že si tu? A prečo si tu?“ prešiel do útoku.

Zbledla. „To nie je jeho vec! Najedol sa a viac ma nepotrebuje! Nezaťahuj ho do toho! Isobel nie je Izabella, ale on to nepochopí!“

Conor mal sto chutí vykričať jej to, čo všetko Salvator tají, aby ju ochránil. Najedol sa a viac ma nepotrebuje! Keby len vedela... nenajedol sa a potrebuje ju viac ako ktokoľvek iný. Prečo najprv nerieši svoje problémy, než sa pustí do jeho?

„To záleží od toho, či vypadneš hneď, alebo mi budeš ďalej ničiť deň svojou prítomnosťou.“

Zafučala a videl, ako premáha svoje inštinkty, ktoré jej kázali zabiť ho. Zavrela oči a sústredila sa, aby zistila, či za posledné dni naozaj nikoho nezabil. Nespokojná s výsledkom bez slova odišla a tresla dverami. O chvíľu počul štartovať auto a bola preč.

Zamračil sa. Kde je Isobel? Prečo sa neukázala? Vedela, že by sa cez Erin mohla dostať na slobodu.

„Isobel?“ zavolal do neznáma. Nič. Musí byť v dome, veď má predsa ten čip. Nazrel náhodne do jednej z izieb.

„Conor?“ začul jej slabý hlások z jej izby. Vydal sa tam, ale nenašiel nič, len otvorené okno. Vyliezla von? Nemohla...

„Isobel, kde si?“

„Ehm... vonku. A... potrebujem menšiu pomoc.“

Vyzrel z okna a našiel ju stáť zboku na podobločnici, s nohou tesne pri snímači, aby jej to neublížilo. Neveril tomu, čo videl. Najprv sa ukryje pred záchranou v podobe Erin, potom vylezie von, keď vie, že môže spadnúť a dostať elektrický šok. Nechápal ju. Pozrel jej do tváre skrivenej strachom.

„Ja... neviem sa vrátiť a strašne sa mi šmýka,“ priznala. Konečne sa prebral zo šoku a začal konať. Pomôcť jej bolo to najmenšie, čo mohol urobiť.

„Dobre, chytím ťa, podaj mi ruku,“ natiahol sa k nej a ona vystrašene pokrútila hlavou. „Isobel, ver mi. Musíš sa pustiť steny a podať mi ruku.“

Zveriť mu život do rúk. Skrútil sa jej žalúdok. Čo ak ju pustí? Evie povie, že spadla, a ona nebude pochybovať.

Spoznal ten výraz. Keby bol on v jej situácii, tiež by sa nepohol. „Chytím ťa,“ uistil ju. „Takú ľahkú smrť by som ti rozhodne nedoprial,“ pokúsil sa odľahčiť situáciu.

Ja svoj život musím vážne nenávidieť, povedala si a so zavretými očami sa pustila a vystrela sa k neho rukám. Na jej veľké prekvapenie ju naozaj chytil. Jeho teplé dlane pevne zovreli jej zmrznuté rúčky. Pozreli si do očí a jedna z mnohých bariér v tej chvíli padla. Vďačne sa usmiala.

„Dobre, teraz pomaly presúvaj jednu nohu sem. Budem ťa istiť.“

Myšacími krôčikmi sa presunula k nemu a dávala si pozor, aby nedostala elektrický šok. Keď bola dostatočne blízko, Conor ju chytil okolo pása a rýchlo stiahol dnu. Prekvapene vykríkla a potom sa ocitla v jeho mocnom náručí, opretá o pevnú hruď. Nezabil ju! S letmým úsmevom vdychovala jeho mužnú vôňu. Držal ju tak opatrne, akoby bola čosi veľmi cenné a krehké.

„Prečo si sa ukryla?“ opýtal sa, ako ju objímal. Bol rád, že ju stále môže držať. Musel načisto zošalieť, ale on k nej začínal čosi cítiť. Nevedel to pomenovať, no ten strach, že by spadla... bol horší, než si kedy pamätal.

„Neviem,“ zamrmlala mu do hrude. „Tak nejako sa bojím o svoj život.“

„Preto si tu ostala? Prepáč, asi mi vynecháva logika.“

Zasmiala sa. „Povedal si, že v tvojej prítomnosti ma anjeli nenájdu a Erin zase tvrdila, že nie je upír. Nechcem zomrieť, Conor, aj keby som pre to musela znášať tvoje uväznenie.“

Musel jej pripísať bod. To mu nenapadlo. Už rátal s najhorším. „Je to až také zlé?“ odrazu sa cítil previnilo.

Pozrela mu do očí. „Budeš ma pokladať za nenormálnu, ak ti poviem, že sa s tebou začínam cítiť bezpečne?“

Naprázdno preglgol. Pre všetkých bohov, toľká úprimnosť snáď ani neexistuje, čo sa jej zračí v očiach! Bez rozmyslu sa sklonil k jej perám a pobozkal ju. Zaprotestovala, keď skončil príliš skoro. Usmial sa a odhalil pri tom tesáky.

„Mier?“

Prikývla. „Ďakujem za pomoc.“

Ukradol si ešte jeden dotyk pier a potom ju radšej pustil. „Poďme sa najesť.“

Usadení za stolom jedli teplé špagety a Isobel začala klásť otázky.

„Ako je to vlastne s Erin?“

Rozkašľal sa, akoby išlo o citlivú tému. „Čo konkrétne?“

„No... čo je zač? Ak nie je upírka...“

Conor sa zamyslene hral so špagetami. Nebol si istý, či je pripravená počuť o tienistých stránkach jeho rasy. „To je zložité.“

„Nikam sa neponáhľam.“

Vzdychol si. „Nebude sa ti to páčiť.“

Odfrkla si. „Mám ti vymenovať všetko, čo sa mi nepáčilo doteraz?“

Chvíľu mlčal, než našiel správne slová. „Erin naozaj nie je upírka. No žije medzi nami.“

„Prečo?“

„Je to lovkyňa,“ priznal.

Isobel vyvalila oči. „Ako to?“

„Po skončení vojny sa niektoré skupiny lovcov, teda inkvizítorov, vzbúrili a naďalej po nás išli. Jedna bunka zlákala Erin, keď mala dvanásť rokov.“

„Páni... nikdy som si nič nevšimla.“

„Isteže nie. Lovci svoju totožnosť taja pred každým.“

„Čo teda robí medzi vami?“

„Hm... ako šestnásťročná šla po Salvatorovi, našom kráľovi. Niekoľkokrát sa dostali do potýčky, ale ani jeden nevyhral. Až raz...“ Conor sa zahľadel do neznáma. „Bojovali v jednej starej budove, sami. Salvator ju porazil a ona bola v bezvedomí. Ako kráľ si nemohol dovoliť ju zabiť, ani nechcel, pokiaľ viem. Bola mladá a život mala pred sebou. Kým ho on sám neukončil.“

„Zabil ju?!“ zhrozila sa.

„Kiež by. Erin má neobvyklú krvnú skupinu AB. Salvator nemohol odolať a napil sa. Potom ju odniesol k jej domu a nechal ju tak, aby sa prebrala a ďalej žila svoj život. Zabudol však na jednu vec,“ odmlčal sa, akoby mu robilo problém pokračovať. Pretrel si oči a pokračoval. „Erin bola panna. Ak sa upír napije od panny, navždy ju k sebe pripúta.“

„Nerozumiem.“

„Od tej doby Salvator nemôže piť od nikoho iného, než od nej, nemôže mať inú milenku, než ju. Jeho život je spätý s tým jej, ona cíti, keď je zranený a musí mu dať krv, aby prežil. Erin nemôže mať iného partnera, než jeho.“

Isobel zhíkla. „O tom som nikdy nepočula!“

„Samozrejme. Nechválime sa tým. Salvator pri nej veľmi trpí, lebo sa mu nikdy nepodriadila a už desať rokov má celibát. Erin ho neprijala, krv mu dáva s nechuťou a vlastne majú obaja zničený život.“

„Nejde to nejako zrušiť?“

Pokrútil hlavou. „Len smrťou Erin. Keďže ju nepremenil a nenapila sa jeho krvi, ona môže zomrieť bez toho, aby musel aj on. Opačne nie.“

„To znamená... že sú takpovediac odsúdení na manželstvo?“

„Tak nejako. Erin s nami žije, aby sa mohol kŕmiť, ale nikdy nebude slobodná,  tak ako ani on.“

„Nezabil ju?“

Conor prestal hľadieť do neznáma. „Váži si ju. Neviem prečo, ale som si istý, že by to neurobil. Ja len viem, že môj kráľ a dobrý priateľ trpí.“

„Sám si za to môže,“ postavila sa na Erininu stranu.

„Ja viem. Lenže Erin mu pripravila oveľa horšie trápenie, než si za svoj čin zaslúžil. Jej krv ho nezasýti a nechcem znieť barbarsky, ale desať rokov bez toho aby... si vrzol... je dlhá doba. Erin nemala právo mu to vziať rovnako ako on nemal právo uhryznúť ju.“

Isobel mlčala, ako sa snažila stráviť tú novinu. Ľutovala Erin a zároveň vedela, že jej niet pomoci. Neznášala ten pocit bezmocnosti.

„Ona ho neľúbi?“ opýtala sa nádejne.

Conor vyprskol do smiechu. „Nenávidia sa, Isobel, a to myslím tak, že naše hašterenie je len ľahké maznanie.“

„Chúďa Erin... a vlastne... aj Salvator. Nestretla som ho, ale asi máš pravdu. Je to kruté. Pre oboch.“

Uznanlivo prikývol. „Páči sa mi tvoj nadhľad. Očakával by som, že sa postavíš na jej stranu.“

„Som na jej strane.“

„Napriek tomu ti je ľúto aj Salvatora,“ snažil sa pochopiť jej myslenie.

„Áno. Aj on predsa trpí, ako si povedal. Nikdy som sa nezastávala názoru, že za akékoľvek zlé činy by sa malo platiť utrpením.“

To ešte nepočul za celý svoj život. Vyjavene zažmurkal. „Nikdy si nemala nutkanie vidieť niekoho trpieť, keď ťa nahneval?“

„No, ty sa tomu blížiš, ale nie. Ani tebe by som nechcela ublížiť.“ Desilo ju prekvapenie v jeho tvári. Ak sa celý svoj dlhý život stretával len s takými, ktorí chceli pomstu a utrpenie pre nepriateľov, chápala jeho nechuť k spánku. Ani ona by oka nezažmúrila pri takom pomyslení. Opatrne natiahla ruku a končekmi prstov ho pohladila po líci. Akoby ním pri jej dotyku prešiel elektrický prúd. Vystrel sa a neisto sledoval, čo urobí.

„Conor, každého život naučí niečo iné. Mňa naučil súcitu.“ A ruku stiahla.

„Tak prečo máš zbraň?“ snažil sa zahovoriť svoje rozladenie, keď stratil kontakt s jej teplou rukou. Chcel ju chytiť, ale premohol sa.

Isobel si smutne povzdychla. „Na svete je priveľa ľudí, ktorí nemajú svedomie a problém s násilím. Žila som v malom mestečku a Londýn ma vydesil. Navyš mám paranoidnú matku,“ dodala sucho.

Nedávala mu žiadny zmysel. Raz bola odhodlaná na čokoľvek, potom sa ospravedlňuje a nakoniec ho ešte chráni pred Erin. A potom naňho vytasí jej pokrivenú životnú filozofiu. „Zastrelila by si ma?“ vyhŕkol skôr, než si uvedomil, čo hovorí. Ale chcel poznať odpoveď. Zaujalo ho, že Isobel zaváhala.

„Hm... ak by si ma ohrozoval... uprednostňujem svoj život. Nič osobné. Ak by to bolo jediné východisko, áno, strelila by som. Aj tak viem, že vás nezabije ani celý zásobník a nemierila by som na srdce.“

„Trpel by som,“ pripomenul jej.

„V podstate áno. Ale nie dlho, však? Koľko? Minútu? Dve? Ja by som mala dosť času na útek.“

Z ničoho nič mu napadla myšlienka, že by mala robiť kurzy slušného správania pre upírov v jeho okolí. S nimi by si o téme násilia mala čo povedať. Zaujímalo by ho, kto by z takejto debaty vyšiel s vymytým mozgom a stavil skôr na nich, ako na ňu. Pomaly menila aj jeho. Nevedel v čom, ale rozhodne s ním niečo robila. Podmaňovala si ho spôsobom, ktorým to Izabella nedokázala.

„Dajme tomu, že už asi verím, že si niekto iný než Izabella,“ priznal nakoniec s výdychom.

Isobel sa usmiala ako malá. To bol pokrok. Možno ten dôkaz nakoniec nebude potrebný, hoci... na jeho očiach videla pravdu. Chrbtom by sa k nej neotočil. Bola odhodlaná zmeniť tento jeho pohľad na svet. Bolelo ju pre neho srdce.

„Neveríš, ale cením si, že si to aspoň bol schopný vysloviť nahlas,“ vyhlásila.

Pokrútil hlavou. Raz z nej zošalie. „My dvaja tu spolu dlho nevydržíme.“

„Na rozdiel odo mňa môžeš odísť,“ hneď sa chytila návnady.

„Nemôžem, inak by ťa našli. Najdlhšie by som ťa mohol opustiť asi na dve, tri hodiny,“ spresnil to.

Mykla plecami. „Stále lepšie ako moja situácia.“ Vstala a odložila riad do umývačky. Podozrievavo sa otočila, aby zistila, že ako sa predklonila, Conorov zrak zase skĺzol na jej pozadie.

„Nechceš si ísť uľaviť do mesta? Určite je tam dosť ochotných subjektov,“ navrhla mu úplne pokojne, akoby hovorila o obyčajnej večernej prechádzke.

Na chvíľu stratil reč. „Tebe teda nerobí problém hovoriť o niektorých veciach!“

Začervenala sa, čo jeho nohavice viac naplo.

„Len ti chcem dobre.“

Bohovia, niektoré slová by nemala vypúšťať z úst! V hlave ju už videl nahú, zvíjajúcu sa pod ním a prosiacu o milosť. Stvrdol ešte viac. „Nikam nejdem,“ vyhlásil odhodlane.

„Určite? Vyzeráš, že by si to potreboval.“

Priam ju vyzliekal pohľadom. „Hm...“

„Conor!“ okríkla ho. Rýchlo presunul svoj pohľad na jej tvár.

„Prosím?“

Mračila sa. „Je mi to trochu nepríjemné.“ Čo bolo len jemné vyjadrenie vety Desíš ma.

Spamätal sa. Potrebuje krv. Veľa krvi. Ale Isobel... zbiehali sa mu slinky. „Nemusíš sa ma báť. Povedal by som, že nehryziem, ale asi sa to nehodí.“

Zaškerila sa. „Prečo si ma ešte neuhryzol?“ zaujímalo ju.

„Vadí ti to?“ bol prekvapený jej otázkou.

„Nie, len som zvedavá. Mal si dosť príležitostí aj dôvodov. Povedal si mi... že z nejakého dôvodu to nemôžeš urobiť. Nerozumiem tomu.“

„Tak za prvé – tá vec s panenstvom. Vážne nechcem dopadnúť ako Salvator za predpokladu asi jednopercentnej šance, že si panna, no a za druhé – krv nedaná dobrovoľne, alebo v tomto prípade vzatá násilím, je odporná a málo výživná. Takže si predo mnou chránená Isobel, nemusíš sa báť,“ vysvetlil jej a mal pocit, že dievča si len ťažko udržuje kamennú masku. V jej očiach videl zmiešané emócie.

„Tak preto si sa ma pýtal, či by som ti dala svoju krv,“ došlo jej.

„Áno.“

„Zaujímavé. To som tiež nevedela. Na škole nám povedali naozaj len základné informácie.“

„Tam išlo len o to, aby ste nenarobili paniku, keď sa dostanete do kontaktu s nadprirodzenom.“

„No, asi to nebola dostatočná príprava. Nevedela som ani o anjeloch a ktovie, čo ešte behá po svete?“

Conor sa zasmial. „Démoni, duchovia, anjeli smrti, vlkolaci, bohovia, vládkyne prírody, počasia... pár rás už aj vyhynulo. Je toho naozaj veľa.“

„Vy a vlkolaci ste naozaj vo vojne?“ vyzvedala ďalej.

Pokrútil hlavou. „Prešli sme do čohosi ako studená vojna. Snažíme sa zžiť dohromady, ale stále si neveríme. V Británii žije jedna spriatelená svorka, no nablízku sú aj upíri, aby na seba navzájom dohliadali. Na druhej strane, celkom tu s nimi vychádzame. Určite lepšie ako s anjelmi.“

„Nepripadalo mi, že by ste sa s Evie nemali radi.“

„Česť výnimkám. Ona bola človekom a nenechala si opantať mozog tými kurčatami. Pomáha mi, keď môže a ja jej tiež. Jej kontakty siahajú až na kráľovský dvor a tým myslím veľkráľov.“

„Anjeli starnú?“

„Nie. Evie je však mladá, mladšia od teba.“

„Ozvala sa ti?“

„Bohužiaľ nie, robí mi to starosti. Neviem sa jej ani dovolať.“

„Myslíš že...“

„Nie, nie je mŕtva. To by sme vedeli, ver mi.“

„Keď hovoríš...“

„Och,“ spomenul si na jej prosbu a z vrecka vytiahol mobil. „Už som ho upravil. Netelefonuj dlho a keď skončíš, na 24 hodín z neho vyber kartu.“

„Ďakujem,“ šepla a hneď ho aj zapínala. „Páni. Tridsať hovorov od Erin, štrnásť z domu a jeden od šéfa. Prosím, však ma nevyhodil...“ Napriek strachu o zamestnanie zavolala najprv domov. Zdvihol Tom.

„Isobel, si to ty?“

„Áno Tommy, prepáč, že som sa neozvala.“ Hovorila priamo pred Conorom a netvárila sa, že by jej to vadilo. Počul každé slovo. „Ako sa máš?“

„Som zdravý!“ zakričal víťazne. „Už žiadne chemoterapie a iné hnusné veci! Budúci rok pôjdem konečne do normálnej školy!“ vychrlil.

Isobel bola rada, že sedí, lebo by asi odpadla. Tom je zdravý! Chcelo sa jej kričať od radosti. Od šťastia sa rozplakala. „To je neskutočné, som veľmi šťastná. Po toľkých rokoch...“ Pritisla si dlaň na ústa. Z očí sa jej valili slzy.

„Ja viem, je to ako zázrak! Len čo prídeš domov, poriadne to oslávime!“

Posmutnela a pozrela na Conora. Radosť, strach a smútok v jej očiach ho zlomili. Jej brat práve unikol smrti a ona ho ani nesmie vidieť. A možno ani neuvidí...

„Hm... pokúsim sa prísť čo najskôr,“ sľúbila mu. „A potom pôjdeme konečne na nejaký výlet, ako si vždy chcel.“

Až vtedy Conor pochopil hĺbku jej filozofie. Jej brat trpel a ona s tým nič nezmohla. Radosť z jeho vyliečenia posilňovala aj ju. Izabella by nikdy nedávala prednosť iným pred sebou. Isobel na seba nemyslela.

„Neviem sa dočkať. Príď čo najskôr, prosím!“

„Pokúsim sa. Ty zatiaľ nikam nechoď!“

„Už nie! Budem len doma, s vami!“

Radosť z nej sršala na celé míle a ovplyvňovala aj jeho. Už dlho nezažil také silné emócie od človeka. Mohol by sa v jej radosti vykúpať. Stálo ho veľa premáhania dostať sa pod kontrolu a nenechať sa ovládnuť všetkými tými endorfínmi.

„Tak veľmi sa teším Tommy,“ smrkla. „Budem musieť končiť. Pozdrav rodičov, dobre?“

„Jasné, maj sa.“

Zložila a schovala si tvár do dlaní. Plakala a smiala sa zároveň. Je koniec. Tommy už nebude trpieť!

Conor jej váhavo jednu ruku odtiahol, aby videl, ako sa tvári. „Všetko v poriadku?“

Šťastne sa usmiala. „V najlepšom!“ Plná radosti vstala a objala ho. „On je zdravý Conor!“ smrkala mu pri uchu.

Nevediac, ako reagovať, ju nemotorne objal a čakal, kým sa upokojí. Jej zrýchlený pulz si uvedomoval až príliš jasne. A krk mala tak blízko...

„Ehm... Isobel, dlho som nemal poriadne jedlo,“ pripomenul jej.

Odtiahla sa. „Prepáč, ja... len ma to tak veľmi rozrušilo,“ hneď vstala a sadla si do bezpečia opačnej strany stola. „Myslíš, že by som mohla zavolať aj šéfovi?“

Prikývol.

Isobel vytočila jeho číslo dvakrát, ale nedvíhal. Mykla plecami, vypla mobil a vybrala kartu. „Asi má prácu.“

„Zajtra to skúsiš znova.“

Úsmev jej stále neschádzal z tváre. Rozlúčila sa s Conorom a šla spať.