Temný záblesk 9

Conor vplával do jej izby hodinu po východe slnka a usmial sa. Spiaca Isobel vyzerala neuveriteľne roztomilo. Bola schúlená na kraji obrovskej postele, na ľavom boku, pery pootvorené, ruky zložené pod hlavou, vlasy rozpustené na vankúši. Chvíľu sa kochal tým pohľadom, kým ňou jemne zatriasol.

„Hmmmmm...“ zamrmlala a ani sa nenamáhala otvoriť oči. Ten zvuk mrnčiacej mačky ho rozosmial. Zatriasol ňou ešte raz, už o niečo prudšie. Pomrvila sa a nespokojne zavrčala.

„Isobel, vstávaj,“ snažil sa prekonávať smiech. Ľudia sú takí zábavní.

„Conor, ak pred dverami nestojí armáda anjelov, nepokúšaj sa ma dostať z postele!“ mrmlala v polospánku.

Odpustil si poznámku, že ona mu v posteli vôbec nevadí, ak sa k nej môže pridať. „A čo keby som ti povedal, že ideme do Bedfordshiru?“

Hneď bola hore a uprela naňho pohľad svojich svetlomodrých očí. „Prečo by sme tam chodili?“

„Máš tam predsa rodinu, nie?“

Mračila sa. „Odkiaľ to vieš?“

„Isobel, pred pár storočiami si ma chcela zabiť, pozisťoval som si o tebe veľa vecí.“

„A prečo chceš ísť za mojou rodinou?“ prižmúrila oči.

Pokúsil sa o uvoľnený výraz. „Viem, že túžiš vidieť svojho brata. Jeden deň mimo tento dom by ti nemal uškodiť, len ho budeš musieť stráviť v mojej spoločnosti.“

Zamrkala. „Ty mi dovolíš navštíviť moju rodinu? Len tak? Zadarmo?“

Mrzelo ho, že si myslí, že za všetko sa musí platiť. Bola taká krehká... „Áno Isobel, zadarmo. Ja som o svoju rodinu prišiel a preto viem, aká je cenná.“

Do očí jej vyhŕkli slzy dojatia. „To by si urobil?“

„Ak budeš ochotná vyliezť z tej postele a sľúbiš, že sa odo mňa nebudeš vzďaľovať.“

„Sľubujem,“ usmiala sa tak žiarivo, že slnko pri nej bola len slabá žiarovka.

„Tak sa obleč,“ chcel z nej stiahnuť prikrývku, ale držala sa jej neuveriteľne pevne.

„Hm... bude lepšie, ak najprv opustíš túto miestnosť.“

Spýtavo nadvihol obočie.

„No, som pod tým tak trochu nahá,“ priznala s rumencom na tvári.

Conorova fantázia ihneď začala pracovať, čo sa prejavilo aj na jeho rozkroku. Isobel len vyvalila oči. Ona je nahá. Je nahá a ešte k tomu v posteli!

„Ty – ty nespávaš v pyžame?“ zachrčal, pohľadom sa snažiac uvidieť cez prikrývku aspoň obrysy jej nádherného tela.

Isobel strácala dych, keď videla ten hlad v jeho očiach a dala by krk – no dobre, teraz to nadobúda nový význam – za to, že sa nejedná o hlad po krvi. Preglgla, ako zaháňala predstavu vecí, na ktoré odrazu dostala chuť. A vo všetkých scenároch figuroval Conor, nie práve oblečený. Tá vec pod jeho nohavicami...

„B – bolo mi teplo,“ vyjachtala. Nič sa však nevyrovnalo ohňu, ktorý v nej horel teraz.

Conor nahmatal kľučku a vybehol von. Ešte chvíľu a vrhol by sa tam na ňu.

Isobel sa rozladene obliekla a zišla dolu. Conor sedel v kuchyni a práve dopil ďalšiu dávku krvi. Pozrel na ňu pohľadom raneného zvieraťa.

„Môžeme ísť?“

Prikývla. Mala na sebe krátku sukňu a sprvu nechápala, prečo jej hľadí na nohy, kým si neuvedomila, že má stále ten čip.

„Hneď ti to zložím, posaď sa.“ Ukázal na linku. Pružne sa na ňu vyhupla, kým on sa sklonil a začal sa so zložitým zariadením babrať. Dotyk jeho rúk na jej pokožku ju elektrizoval. Mala čo robiť, aby udržala ston. Vydýchla si, až keď sa konečne vzdialil. Pošúchal si oči a zdvihol sa k nej.

„Stále mám zbraň a neradím ti robiť hlúposti,“ varoval ju a prial by si, aby to znelo viac hrozivo.

„Sľubujem.“

Vzdychol si. Keby nemala tie očká tak úprimné...

„Conor?“ prehovorila ticho. „Ďakujem ti.“ A potom ho pobozkala. Mal to byť len letmý dotyk pier, no nerátala s Conorovou reakciou. Pritiahol ju k sebe, zahrabol ruku do jej vlasov a jazykom skúmal jej ústa.

Isobel strácala kontrolu. Tisla sa k jeho mocnému telu, ruky zabárala do jeho svalnatých ramien. Conor veľmi dobre vedel, ako ju vie vzrušiť, keď sa dotkne jeho tesákov a dával si záležať, aby s nimi prišla do kontaktu. Keď zastonala, spokojne vzdychol. Jemne jej zahryzol do spodnej pery a ona sa zosunula z linky do jeho náručia. Presunul sa na jej krk, jazykom ju šteklil na pulzujúcej žile. Vedel, že aj cez nohavice cíti, aký je napätý. Prečo musí byť taká nebezpečne vzrušujúca? Žiaduca? A ona si to ani len neuvedomuje! Ktovie, kedy by spanikárila, keby z nej začal strhávať šaty. Nevyzerala že je v stave, že by bola schopná poriadnej myšlienky.

„Conor...“ šepkala prosebne, len nevedela, o čo vlastne prosí.

Pustil ju, čo bol jeden s najťažších úkonov v jeho živote. Zatackala sa, ako ucítila pevnú pôdu pod nohami. Pozrela naňho tým odzbrojujúco nevinným pohľadom, ktorý ho nútil zniesť jej aj modré z neba. Pery mala mierne napuchnuté.

„Si naozaj nebezpečná žena, Isobel,“ povedal zastretým hlasom a ťahal ju za ruku von. Pred dverami mal pripravený čierny kožený kabát plný zbraní na všetky možné tvory. Obliekol si ho na obtiahnuté čierne tričko, v ktorom jasne vynikali jeho svaly. Pod čierne nohavice si obul ťažké čižmy s radom vrhacích nožov. V aute už mal niekoľko ďalších hračiek.

„Nepreháňaš to?“ zamrmlala Isobel.

„Ide po tebe niekoľko stoviek anjelov s urazeným egom, z toho sa nevykecáš.“

„Predpokladám, že mne nedáš nič, však?“

„Budeš stále pri mne, nepotrebuješ zbraň. Okrem toho, len by si si ublížila.“

Urazene našpúlila pery. „Nie som úplné drevo!“

Bol príliš škodoradostný, aby jej odhodlanie nevyužil. Vzpriamil sa a s úškrnom povedal „Dobre. Ak sa ti podarí zobrať mi jednu zo zbraní, ktoré mám na sebe, môžeš si ju nechať.“

V očiach sa jej mihla iskierka nádeje. „Naozaj?“

„Prosím.“ Roztiahol ruky. „Vo vreckách sú nože, v podšívke dýky, za opaskom pištole a automat.“

Premerala si ho. Niežeby vážne niečo z toho chcela, ale tej výzve odolať nemohla. Nadvihla kútiky úst. Conor sa ani nepohol.

Rukou sa načiahla za jeho opaskom, no zachytil ju a odstrčil.

„Hej!“ okríkla ho urazene.

„Nepovedal som, že to bude ľahké,“ uškŕňal sa.

Prižmúrila oči. Vrhla sa naňho v ďalšom pokuse dostať sa k jeho opasku, no vykrútil jej zápästie a pritlačil ju o dvere. Veselo sa jej pri uchu smial. „Vy ľudia ste takí zábavní.“

Zvrtla sa. Neodstúpil od nej, naďalej ju celým telom blokoval. „A vy upíri ste tak otravní...“ postavila sa na špičky. „Nečudujem sa, že ste na nože takmer so všetkými bytosťami. Nedá sa s vami vydržať.“ Vymanila si ruku z jeho zovretia a položila mu ju na širokú hruď. Conor sa prudko nadýchol. Rozhodla sa pritlačiť. Pomaly putovala nižšie, pohľad upretý na jeho pery.

Conor vedel o čo jej ide a ostražito sledoval jej pohyb, čo nebolo vôbec ľahké, vzhľadom na to, ako sa dotýkala. Isobel ho však prekvapila. Dostala sa k opasku a pokračovala stále nižšie. Nevedela, kde sa v nej vzala toľká odvaha. Zrýchlil sa jej dych, no neprestala. Nahmatala jeho napnutú mužnosť a jemne po nej prešla dlaňou. Zaklonil hlavu. Ona ho zabije aj bez použitia zbrane, ak sa ho bude takto dotýkať! Akoby toho nebolo dosť, perami sa mu prisala ku krku.

„Isobel, prekračuješ hranicu,“ pripomenul jej. Sotva to dopovedal, jej pery vystriedalo na jeho krku čosi chladné. Hlaveň jeho pištole! Razom vytriezvel a pozrel na ňu.

„Máš pravdu, my ľudia sme veľmi zábavní,“ pousmiala sa a stále naňho mierila. Cítila sa ako víťaz olympiády a tento pocit umocňoval aj Conorov neveriacky pohľad.

„Potvora!“ zavrčal.

„Ale šikovná potvora,“ zasmiala sa a odklonila zbraň. „Vezmi si to, ja ju nechcem,“ vtisla mu zbraň do ruky. „Sláva víťazovi.“

Myslel si, že ju roztrhne. Prisahal by, že v jednej chvíli mal pred očami červené škvrny.

Isobel sa mu chcela vyšmyknúť, no odrazu ju zdrapol, nadvihol nad zem a zase oprel o dvere.

„Myslíš, že tvoje činy neostanú bez následkov Isobel?“ vrčal zadychčane. Srdce jej bilo na poplach. „Ja nie som z dreva, chrobáčik, a momentálne mám obrovskú chuť oplatiť sa ti rovnakou mincou!“ Pohol bokmi, ktoré sa teraz tisli priamo k stredu jej tela. Vzrušilo ju to. Bol tvrdý a pripravený si ju vziať hoci aj opretú o dvere. „Nezahrávaj sa s ohňom, človiečik!“ Vtisol jej na pery trestajúci bozk a potom ju pustil.