Temný záblesk 10

Takmer počas celej cesty mlčali. Isobel sa schúlila do klbka na sedadle spolujazdca a nadávky na putá, ktorými ju pripútal o dvere, radšej prehltla. Sledovala jeho profil a uvažovala, ako by sa pri ňom mala cítiť. Raz je k nej milý, inokedy takmer násilnícky a potom ju spútava. Ale ochraňuje ju. Medzi ňou a anjelmi stojí práve on ako pevná stena a je mu za to vďačná. Bez neho by už asi bola mŕtva. Niežeby momentálna alternatíva bola lepšia. V podstate prišla o svoje základné práva. Je od neho závislá a to ju asi najviac štvalo. Asi rovnako ako to, že pri ňom stráca kontrolu. Nenápadne si prstami prešla po perách a usmiala sa. Bozkávať sa jej upírik vie veľmi dobre. A podľa toho, čo do nej narazí vždy, keď sa ho dotkne... zalialo ju teplo. Aké by to s ním bolo? Tá otázka ju trápila viac, než by mala. 

„Ehm...“ odkašľala si, keď sa blížili k jej domu. „Čo poviem rodičom?“ opýtala sa placho.

Conor uvoľnil zovreté čeľuste a prvý raz za celú cestu na ňu pozrel. Skrútená do klbka mu pripomínala vystrašené dieťa. Ani sa len na ňu nedokázal hnevať. Nebezpečná ženská! „No určite nie niečo na spôsob Ahoj, idú po mne anjeli a preto ma uniesol upír, zoznámte sa.“

„Nemyslím to takto. Čo im poviem, keď sa tam objavím s tebou?“

„Nerozumiem,“ zamračil sa.

Vzdychla si. „Objavím sa pred ich dverami so svalnatým modelom akoby vystrihnutým z časopisu, ktorého v živote nevideli a z nejakého šialeného dôvodu musím byť stále s ním.“

Zagúľal očami. „V živote si si nepriviedla domov muža?“

„Doteraz som nemala tú potrebu,“ odpovedala neurčito.

„Tak s tým dnes začneš.“

„Ako? Snáď nechceš, aby som im povedala, že spolu niečo máme?!“

Chvíľu zaváhal. Hovorila to s takým odporom... „Povedz im čo chceš, mne je to jedno.“

„Nepomáhaš mi.“

„Ani ty mne.“

Odfrkla si. „A čo putá? Dáš mi ich dole? Lebo ak nie, myslím, že sa sami dovtípia, čo medzi nami je.“

Uškrnul sa pri tej predstave. Hm... Isobel, spútaná aj za iným účelom, než zaistenie bezpečnosti... Pozrel na ňu horúcim pohľadom. Očervenela.

„Aspoň jeden deň skús myslieť aj na niečo iné ako sex, dobre?!“ prskla.

„To nepôjde, keď ťa mám na dosah ruky,“ odvrkol a zase sa sústredil na cestu.

Zamyslene ho prepaľovala očami. „Mám to chápať tak, že ťa priťahujem?“

Tak na toto už nemal rozumnú odpoveď. Raz sa červená pri akomkoľvek náznaku a potom mu položí takúto otázku? Nie je trochu schizofrenička? „Nie, takého tvrdého ho mám stále!“ odpovedal ironicky.

Zalapala po dychu a odvrátila pohľad. Nečudoval by sa tomu, keby žili pred dvoma storočiami, ale v tejto dobe musela prísť do kontaktu aj s horšími hláškami.

„Isobel? Vieš, že deti nenosí bocian, však?“ doberal si ju s úsmevom.

Neodpovedala, ako ju zalievala červeň. „Že som vôbec začínala...“

„Je to zábavné,“ smial sa.

„Nie Conor, je to všetko, len nie zábavné!“

„Ako pre koho.“

Zavrčala naňho a trhla putami. „Vážne to nebolo nutné.“

„Moja zlatá, sama si mi to urobila a ja nevidím dôvod, prečo by som mal riskovať vlastné zdravie.“

„Miláčik môj, za prvé som to nebola ja a za druhé, si mŕtvy. Zdravie je posledná vec, o ktorú by si sa mal starať!“

Ignorujúc jej oslovenie sa hádal ďalej. „Neviem, koľko ťa toho o nás naučili, ale aj naše zdravie môžeš ohroziť.“

„Ako? Kolom v srdci?“

Nadýchol sa a pevne zovrel volant. Tak rád by jej vykrútil tej jej malý krk! „Kolom v srdci zabiješ kohokoľvek, to ti nenapadlo?“

„Och, neponúkaj mi inšpiráciu.“

Prehrabol si vlasy. „A myslím, že niektorí z nás by aj ten kôl prežili.“

„Ako?“

„Nuž, ak by sa jednalo o rodeného upíra, ktorý by mal neobmedzený prístup k mocnej krvi, vyliečil by sa.“

„Rodeného upíra? Chceš mi povedať, že vy sa rodíte? Myslela som si...“

„Ja viem, čo si si myslela,“ prerušil ju. „Upírom sa môžeš narodiť, ale môžeš byť aj premenená uhryznutím. Tí uhryznutí sú viac citliví  na ľudské neduhy. Samozrejme, len málo. Napríklad taká rádioaktivita by nás zabila asi po týždni v reaktore bez krvi. Alebo niekoľko kíl silného jedu. Rodení upíri nemajú ani kvapku ľudských génov, preto sú takmer nedotknuteľní.“

„Ty si bol premenený, však?“

„Áno.“

„Takže, upír sa narodí len dvom ďalším upírom? A čo človek a upír?“

„Len upírom a tam už nezáleží, či boli niekedy ľuďmi. A čo sa toho druhého týka, človek s upírom dieťa nepočne.“

„Nikdy?“

„Nuž, je pár výnimiek, ale na to sú nutné nejaké rituály a vlastne sa to nikdy nepraktizovalo. Kríženci upírov a ľudí nie sú dobrý druh, ale neviem o tom veľa.“

„Žije veľa rodených upírov?“

„Asi toľko, koľko premenených. Zatiaľ sa na väčšine trónov držia oni, ako čistá krv, ale ubúdajú. Základným krédom celej našej rasy je prispôsobovať sa dobe, preto rýchlo prijmeme také veci ako zrovnoprávnenie. Môj kráľ – Salvator, je rodený upír. V Írsku vládne premenená kráľovná, takmer v celej južnej Európe sú tiež premenení, v Amerike by si nenašla jediného rodeného na trónoch, no a na ostatných kontinentoch je to celkom vyrovnané.“

Bola taká uchvátená novými informáciami, že zabudla na hádku. „Čo vaši veľkráli?“

„Boli narodení veľmi dávno pred naším letopočtom, keď sa dbalo na čistú krv. Jeden z nich sa oženil s čistokrvnou nórskou princeznou, ďalší traja sú slobodní. Majú ešte sestru, tá má len niečo okolo dvadsiatky, a prijali medzi seba istého premeneného, ktorého nazývame piaty kráľ, pretože je s nimi niekoľko tisícročí a v najhorších chvíľach ich ťahal z problémov.“

„Koľkí vám teda vládnu?“

„Oficiálne štyria. Ale neviem o nikom, kto by neakceptoval aj toho piateho.“

„Len muži? Čo ich sestra? Vravel si čosi o rovnoprávnosti.“

Conrova tvár stvrdla. „Abigail je... indisponovaná. A nejedná sa o diskrimináciu. Ako som povedal, jeden z nich je ženatý a jeho manželka by mala vládnuť s ním. Lenže ona je tak trochu nezvestná.“

„Prosím?“

„Ušla hneď po svadbe. Nechcela sa zaňho vydať a jej rodičia ju prinútili. Bola korunnou princeznou, no ich kráľovský dvor bol príliš konzervatívny na jej povahu. Tým, že sa vydala zaňho, prišla o korunu a tú prevzal jej mladší brat.“

„To je kruté.“

Zasmial sa. „Je, ale k ich rodičom. Urobil totiž presne to, čo nechceli a prispôsobil sa dobe. Všetko, čo urobil, robil v jej mene a konečne dal krajinu do poriadku. Tí suchári ešte žili v stredoveku.“

„Čo princezná?“

„Vlastne veľkráľovná. Korunu dostala vydajom. Nikto nevie, kam šla. Jej manžel ju hľadá, ale bezúspešne. Je to takmer päť rokov.“

„Prečo ušla?“

„Svadba z donútenia ti nepripadá dostatočne motivujúca?“

„Aha.“

„Kathrine bola veľmi nahnevaná, že nedostane korunu. A manžela nenávidela. Nechcem vedieť, čo sa stane, keď ju nájde.“

„Ublíži jej?“ v jej hlase zaznievala obava.

„Nie, ale jednoduché to mať nebude.“

„Tá ich sestra... Abigail, čo je s ňou?“

„Ona... prežila niečo hrozné a nespamätala sa z toho. Všetci ju ľutujeme, pretože bola veľmi obľúbená. Teraz je zavretá v paláci s bratmi a vôbec nevychádza.“

„Čo sa jej stalo?“

Pokrútil hlavou. „O tom by som nerád hovoril.“

Potláčané emócie v jeho hlase ju presvedčili, aby viac nevyzvedala. Zmenila teda tému. „Koľko upírov žije v Spojenom kráľovstve?“

„Niekoľko stoviek, asi tridsiati sme sústredení okolo Salvatora. Zvyšok je rovnomerne rozmiestnený po celej krajine.“

„Ty žiješ v Londýne, alebo si len náhodou šiel okolo?“

„Som Salvatorova pravá ruka, žijem v Londýne. Občas som však nútený cestovať, takže mám domy po celom kráľovstve a niekoľko aj v Európe.“

„Ty asi netrpíš nedostatkom peňazí.“

Zabočil k ich neveľkému domu a vypol motor. „Nie,“ povedal jednoducho, keď pochopil, že ona a jej rodina na tom neboli rovnako utešene. Odstrihol jej putá a vystúpili.

Ich dom mal len prízemie, poschodie a povalu, no bol udržiavaný a celkom pekný. Na príjazdovej ceste stála staršia Toyota a Conorovo BMW do tohto jednoduchého prostredia nezapadalo.

Isobel nasadila úsmev a zazvonila. Skoro hneď jej otvoril postarší muž s rednúcimi hnedými vlasmi a priateľským úsmevom nielen na perách, ale aj v jasných modrých očiach.

„Ocko!“ vykríkla a radostne ho objala.

„Ahoj maličká,“ stisol ju. „Konečne si prišla.“ Odtiahol sa a pozrel na Conora vedľa nej.

„Oci, toto je Conor. Hm... kolega z iného oddelenia, vracali sme sa z Edinburghu, tak sme sa zastavili,“ predstavila upíra.

„Teší ma,“ podal mu ruku a Conor ju váhavo prial, pričom sa zhlboka nadýchol. Cítil Isobeline gény. Štuchla ho lakťom a vošli dnu.

„Kde je mama?“ vyzvedala a vyzliekla si kabát. Spolu s Conorovým ho zavesila na vešiak.

Upír sa rozhliadal po neveľkom dome. Z predsiene, v ktorej stáli, sa vchádzalo do kuchyne s jedálňou a obývačky. Pred nimi boli drevené schody.

„Isobel, si to ty?“ z kuchyne vyšla drobná žena, veľmi podobná Isobel.

„Áno.“ Objali sa.

„Nevolala si, mohla som niečo uvariť,“ začala si hneď robiť starosti.

„To je v poriadku, mami, jedla som po ceste,“ zaklamala. „Zoznám sa s Conorom, je to kolega,“ predstavila ich. Upír a smrteľníčka si podali ruky. Conor cítil z tohto domu a jeho obyvateľov niečo príjemné, čo ho zbavovalo strnulosti. Isobelina matka bola milá a v jej podaní ruky cítil vrúcne prijatie. To už dlho nepocítil. Bolo jasné, že tu sa všetci majú radi. Sem Isobel zapadala.

„Kde je Tommy?“ opýtala sa.

„Tommy!“ zakričal jej otec. „Poď dolu!“

Ozval sa dupot a o chvíľu sa k nim prirútil asi šestnásťročný chlapec. Bol nezdravo vychudnutý a vlasy mu len začínali rásť po toľkých chemoterapiách, ale v modrých očiach mal toľko života, koľko len mohol. Žiarivo sa usmial a skočil sestre do náruče.

„Tommy!“ zvolala šťastne a stískala ho ako najcennejší poklad. Smrkla.

„Isobel, chýbala si mi.“

„Aj ty mne braček, aj ty mne.“

Nepredstierala. Každá jej emócia bola drvivo skutočná a úprimná. Mala v sebe lásky na rozdávanie a všetku ju dávala milujúcej rodine. Žiadny človek, upír, ani iná bytosť by toto nezahrala. Conor zízal na toto šťastné stretnutie a prvý raz za celé storočia sa cítil nepotrebný, priam ako vyvrheľ. Jeho rodina ho nenávidela a odkopla. To, čo mala Isobel, on nikdy nepocítil. A Izabella... to bol tiež jej opak. Po tom, čo ju otec zavrhol, znenávidela jeho aj matku. Keď umreli, na ich pohreb ani len nešla a sama mu povedala, že sú jej ukradnutí. Isobel tých svojich milovala a brata tiež.

Pozeral na ňu nežným pohľadom, v ktorom sa zračilo veľa bolesti. Keď Isobel vyobjímala Tommyho, jej matka ich usadila do kuchyne. Voňalo to tam čokoládou a o chvíľu všetkým naservírovala ešte teplý čokoládový koláč.

„Ako sa ti darí v práci?“ vyzvedala hneď jej mama.

„Hm... celkom dobre.“

„Neplánuješ si vybrať trochu voľna? Stále len pracuješ, dieťa moje, a potom si celá bledá. Len sa na seba pozri.“

Isobel uhla pohľadom. Jasné, že zbledla, keď bola zavretá v dome a nesmela von. „To sa ti len zdá, mami.“

„Nezdá. Si bledá a pochudnutá.“

Conor sa na ňu zahľadel. Žeby si to nevšimol? Veď s ním bola len pár dní. Naozaj ju tak zničil?

„To hovoríš vždy, len aby si do mňa mohla napchať toľko jedla, koľko doma nájdeš.“

„Isobel, Isobel. Vedela som, že ťa nemám púšťať do Londýna. Si tam sama ako prst.“

„To nie je pravda. Je tam Erin a... a aj ďalší priatelia.“

„Si tam sama a my to vieme.“

Nehádala sa.

„Kedy si naposledy hovorila aspoň so šéfom? Sľúbil nám, že na teba dohliadne!“

Zagúľala očami. „Naposledy bol na ostrovoch asi pred mesiacom.“

„Pred mesiacom! Tomu on hovorí dohliadanie?!“ odfrkla si. „A vy Conor, tiež pracujete pre neho?“

„Nie mami, nepracuje,“ poponáhľala sa s odpoveďou Isobel. „Ani ho nepozná.“

„Odkiaľ sa teda poznáte?“

Conor zaznamenal jej podtón a snažil sa správať neutrálne.

„Je z iného oddelenia, boli sme sa pozrieť na jeden obraz do Edinburghu.“

„Iste. Iné oddelenie,“ zamrmlala a premeriavala si Conora.

„Nevyzeráte ako niekto, koho by bavilo babrať sa s machľanicami,“ poznamenal Tommy.

„Prečo?“ opýtal sa a to bolo prvý raz, čo prehovoril.

„Napríklad ste svalnatý a máte mozole na rukách.“

Takže tá otravná inteligencia je v rodine, pomyslel si. Všimol si, ako Isobel zbledla a hneď prišiel s odpoveďou. „Počas štúdia som sa venoval bojovým cvičeniam a narábaniu s mečom a dodnes v tom pokračujem. Niekedy potrebujem oddych od tých “machľaníc“.“

„Na aké obdobie sa sústreďujete, Conor?“ zaujímal sa jej otec.

„Vlastne celý stredovek.“

Isobel bola na ihlách vždy, keď bol nútený zasiahnuť do rozhovoru, no vždy si vydýchla, keď bez zaváhania odpovedal. Vedel diskutovať o čomkoľvek, od umenia až po počasie. Uvoľnila sa a napchala sa koláčom. Keď mama začala pripravovať obed, odpratali sa aj s otcom a Tommym do obývačky. Tam to už nebolo také napäté, lebo v televízii bežali správy a chlapi sa rozprávali o nich, kým ona s Tommym hrali karty. Conor ju približne v päťminútových intervaloch nenápadne kontroloval. Vyplazila naňho jazyk a otočila sa mu chrbtom.