Temný záblesk 11

Bolo krátko pred obedom, keď sa Conorovi podarilo odtiahnuť Isobel od rodiny a v súkromí sa s ňou porozprávať. Vychádzala z toalety a on tam práve mieril.

„Mali by sme odísť,“ šepol.

„Prečo? Práve sme prišli!“ Do očí sa jej vkradol prosebný pohľad.

„Nemyslel som, že tu budeme celý deň.“

„Tak aspoň počkajme na obed a potom pôjdeme.“

„Dobre. Ale hneď po obede, ani o minútu neskôr!“

„Sľubujem.“ Prenechala mu toaletu a zišla dolu práve vo chvíli, keď ktosi zazvonil.

„Idem!“ zakričala a otvorila dvere. „Brian! To je prekvapenie!“ žiarivo sa usmiala na asi tridsaťročného vysokého muža s čiernymi vlasmi a dvojdňovým strniskom. Meral takmer dva metre, mal svalnatú postavu a bol celý v bielom, ako vždy. Vrátil jej úsmev a odhalil tak svoje ostré tesáky.

„Ahoj Isobel,“ podal jej ruku a vošiel. Brian, alias jej šéf a rodinný priateľ, bol zároveň jediným upírom, ktorého až donedávna poznala.

„Čo vy tu? Myslela som, že ste niekde v... Indii.“

„Bol som. Vrátil som sa len včera, keď som sa dozvedel tú úžasnú správu a prišiel som pozrieť Toma.“

Aj keď je to upír, pre Isobel a jej rodinu je anjelom. Keď skončila strednú školu, vedel, že jej rodina nemá peniaze na vysokú, keďže Tom bol stále v nemocnici a preto trval na tom, aby v štúdiu pokračovala a finančne im pomohol. Jej rodičia to najprv odmietli, no potom sa dohodli, že keď doštuduje, bude pracovať uňho. Trval na tom, že jej talent nesmie prísť nazmar, keďže ho aj sám objavil. Raz ju našiel v jej izbe, ako opravuje jeden z obrazov v ich dome a nestačil sa čudovať nad tým, aká je šikovná. Veľmi si cenila jeho pomoc a jej rodina tiež.

„To je od vás milé. Je v obývačke.“

„Brian!“ vykríkol Tom, keď ho začul a rozbehol sa k nemu.

„Tommy, vyzeráš dobre.“

„Ďakujem. Myslím, že je to tou zmenou prostredia. Nemocnice sú také deprimujúce.“

Zasmial sa tak, aby neodhalil zuby. Zvítal sa aj s ostatnými a nakoniec sa premiestnili do kuchyne. Veselo sa smiali, takže nepočuli prichádzať Conora. Zbadali ho, až keď zastal na prahu dverí. Brian sa inštinktívne otočil a v tej chvíli Conorovi klesla sánka. Isobel zacítila problémy. Rozhostilo sa medzi nimi ticho.

„Ty bastard!“ okríkol Briana a zaujal bojový postoj. „Myslel som, že už si pod kytičkami!“

Isobelina rodina nemo sledovala, čo sa bude diať, zatiaľ čo Isobel sa postavila spolu s Brianom.

„Conor,“ povedal jej šéf pohŕdavo.

Conorov ľadový pohľad prešiel k Isobel. Bolo v ňom toľko zloby, až sa prikrčila.

„Takže nevinná, hm? Klamárka!“

„Čože? Conor, čo sa deje? Brian?“ Skákala pohľadom z jedného na druhého.

Upíri si vymieňali nenávistné pohľady. „Sakra, tak hovorte! Vy sa poznáte?“

„Nanešťastie,“ odvrkol Conor. „Čo tu robíš, Brian? Ako si sa opovážil...?“ potom mu došlo. „To ty! Ty si to bol!“

Brian vtedy urobil taký rýchly pohyb, že to nikto z nich ani nezaregistroval. Odniekiaľ vytiahol dýku, schmatol Isobel a držal jej ju pod krkom. Vystrašene skríkla a Conor vyvalil oči. Jej rodičia sa ani nepohli, len v strachu tŕpli. Vedeli, že by všetko zhoršili, keby zasiahli. Tommy tiež.

„Nešťastné načasovanie, však Conor?“ zasmial sa. „Nevadí. Trvalo ti takmer sedemsto rokov, kým si na to prišiel. Myslel som, si, že si inteligentnejší.“

Conor v ruke zovrel dýku a neodvážil sa pohnúť.

„Vy ste ten Brian?“ konečne pochopila Isobel. „Bývalý kráľ?“ spomenula si, čo jej hovorila Evie.

„Nechcel som, aby to dopadlo takto, ale čo už. Ty, Isobel, ty si však veľmi dôležitá.“

„Ako sa ti podarilo vrátiť ju?“ sykol Conor nahnevane.

Brian sa slizko zasmial. „Conor, Conor, vždy si bol príliš impulzívny a zaslepený. Ty považuješ našu milú Isobel za tú harpyu Izabellu? Vtipné. Musím ti povedať, že Izabella je reinkarnovaná kdesi ďaleko a spláca dlhy za svoje činy. Isobel,“ pohladil ju po líci. „Je niekto úplne iný.“

„Prečo ste to urobili? Čo chcete?“ kládla vlastné otázky Isobel.

„On ti to nepovedal? Zaujímavé. Tak čo si jej urobil, Conor? Uniesol ju? Mučil, tak ako to urobila Izabella?“

„Ty si si ju najal? Poslal si ju, aby ma mučila a dostala...? O čo ti vlastne ide Brian?“

„O moc, Conor, ako vždy predsa. Som pristarý na to, aby som sa púšťal do boja s tebou. Všetko, čo potrebujem... už mám.“ Dýchol Isobel na krk. Striasla sa. „Nemusíš sa báť maličká. Potrebujem len pár kvapiek tvojej krvi a budeš žiť ďalej.“ Odhalil tesáky a chcel sa jej zahryznúť do krku, no zastavil sa kúsok od jej pokožky. Zháčil sa. Mágia ho pred čímsi varovala. „Ty teda vieš, ako sa chrániť pred upírom. Nevadí. Nájdem si ťa neskôr. Teraz, ak dovolíš...“ odstrčil ju a v tej istej chvíli hodil dýku Conorovi do brucha. Prekvapený tým činom ani neuhol a čepeľ mu prešla ľavým bokom. Zrútil sa na zem a Brian vyskočil otvoreným oknom.

Nastalo desivé ticho. Potom sa Isobel prebrala a vystrašená si kľakla k zranenému Conorovi. „Conor! Počuješ ma?!“ zatriasla ním. Zachrčal. „No tak, čo mám robiť?“

„Nevyťahuj... tú... dýku,“ podarilo sa mu niečo povedať. Ale akoby ani sám neveril, že ho poslúchne. Zabolelo ju pri srdci.

„Povedal si, že takéto maličkosti vás nezabijú! Však nie?!“

Sykol a vyceril zuby. Obstúpila ich jej rodina a zatajili dych. Nevenovala im pozornosť.

„Krv! Potrebuješ krv!“ uvedomila si zhrozene. Jeho pohľad skĺzol na jej krk a ona zbledla ako stena. „To nejde Conor,“ zavzlykala. „Vezmem ťa domov!“ Pozrela na rodinu. „Ja... ja viem, že sa toho veľa zomlelo, ale on...“

„Musíš mu pomôcť,“ dokončila za ňu mama. „Čo je zač? Môžeme niečo urobiť?“

Vďačne si vydýchla. Ak je niekto, kto si váži hodnotu akéhokoľvek života, sú to oni. „Dostaňme ho do auta! Musí sa napiť krvi. Je to upír!“

Spoločnými silami a s Conorovou pomocou ho posadili na sedadlo spolujazdca. Tam na chvíľu odpadol. Isobel sa náhlivo rozlúčila s rodinou a zaprisahávala ich k mlčanlivosti. Chápavo prikývli a súrili ju, aby nestrácala čas.

Conor sa prebral až po niekoľkých minútach. V trupe cítil bodavú bolesť, oblečenie mu zmáčala jeho krv a čo bolo najhoršie, Isobel riadila jeho auto! Zaskučal.

„Už sme skoro tam, pokojne seď!“ prenikol k nemu jej upokojujúci hlas. Páni, ako rád ho počul!

„Prečo?“ opýtal sa jej, aby sa udržal pri vedomí.

„Conor, prisahám, že som to nevedela! Brian bol náš známy už dlhé roky, nevedela som nič o jeho minulosti...“

„A tak ma chceš doraziť?“

„Neumrieš!“ smrkla. „Dostanem do teba tú hlúpu tekutinu!“

„Štyri litre... tej tekutiny ti prúdia v tele.“ Zahryzol si do jazyka, aby neskríkol od bolesti. Bol príliš slabý a Brian dýku otrávil.

Zase smrkla a hľadala správne slová. „Nepovažuj ma za sebeckú. Ver mi, že moju krv nechceš a nechcel by si, ani keby od toho závisel tvoj život.“

„Je silná a čerstvá,“ odvrátil od nej pohľad. Keď už konečne uveril, že nie je ako Izabella, prejavil sa jej egoizmus. Hrala to dobre, no v kritických chvíľach sa ukáže pravá tvár.

„Conor...“

„Nič mi nevysvetľuj. Chápem!“

Zavzlykala. Nebola schopná mu vysvetliť, že ho len chce ochrániť od večnosti s ňou. Zbytočne by ju k sebe pripútal, ak by sa od nej napil.

Zastala čo najbližšie k jeho domu a nechala ho v aute, kým doniesla dva sáčky krvi z chladničky. Vyšklbol jej ich z ruky a hltavo pil. Po prvom sáčku si vybral dýku a Isobel s ohromením zistila, že už nekrváca.

„Vráť sa do domu!“ prikázal jej chladne.

„Ale...“

„Isobel! Choď tam a neukazuj sa mi na oči, kým neovládnem svoje zabijacké inštinkty!“ okríkol ju nahlas. Na jej tvári videl, že premáha plač.

„Prepáč mi to,“ pípla a vbehla do domu.

Preplakala celé popoludnie až do večera. Neodvážila sa ísť ani na večeru. Ten odpor v jeho očiach... ustála by nenávisť, aj nevraživosť, ale nie chlad, ktorý ju mátal pred očami. Chudák Conor. Každý ho len zrádza... a ona teraz tiež.

Nepočula ho nikde v dome, čo ako sa snažila. Ani jej neprišiel dať čip na nohu. Veľmi mu chcela povedať pravdu a uistiť ho, že s Brianom nemá nič spoločné, ale ako by jej mohol veriť? Keby ona bola na jeho mieste... otriasla sa. Bolesť, ktorú pocítila pri tej predstave, sa zdala prisilná.

Bola rozhodnutá ísť za ním a všetko mu vyrozprávať, no v tej istej chvíli bez zaklopania vošiel do jej izby. Bol oblečený len vo vyblednutých džínsoch, tričko nemal. Na malú chvíľu ňou prešlo vzrušenie, keď ho takto uvidela. Hladká, mocná hruď sa mu dvíhala a klesala, žiadne zranenie už nemal, o to lepší však bol výhľad na tehličky na jeho bruchu a pletence svalov všade, kam sa pozrela. Potom však uvidela jeho tvár a zaúpela. Nebol to len chlad, čo uvidela. Bola tam nenávisť, pohŕdanie, odpor... zvesila plecia.

Conor za sebou zavrel dvere a oprel sa o ne. Nespúšťal z nej zrak.

„Ako dlho poznáš Briana?“ začal s výsluchom.

„Šesť – sedem rokov,“ odpovedala ticho.

„Odkiaľ si vedela meno nášho bývalého kráľa?“

„Od Evie.“

„A to ti nenapadlo zmieniť sa, že tvoj známy upír sa zhodou okolností volá rovnako?!“

„Je to bežné meno a Evie mi povedala, že umrel! Nemohla som to vedieť!“ bránila sa.

Zaťal čeľuste. „Zasahoval nejako do tvojho života?“

Vedela, čo chce počuť. „Finančne pomohol mojej rodine a ponúkol mi prácu v Londýne.“

„Slušne povedané, naaranžoval ťa sem,“ odfrkol si. „Ale teraz Isobel...“ začal sa hrozivo približovať. „Chcem vedieť prečo!“

Naprázdno preglgla a cúvala. „J-ja neviem. Naozaj.“

„Nechci ma nahnevať!“ jeho tón prešiel do varovného. Isobel narazila na posteľ a podlomili sa jej kolená. Klesla pred ním na matrac a nebola schopná vstať. Bála sa ho.

„Conor, sám si videl, čo sa stalo. Keby som s ním spolupracovala...“ nedokončila. Zháčila sa pod tiahou jeho pohľadu.

„Prečo chcel tvoju krv? Povedal, že si dôležitá! V čom?!“

Krútila hlavou. „Naozaj neviem. Nechápem ani zlomok toho, čo ty.“

„Ale určite vieš, prečo ťa neuhryzol. Povedal, že sa chrániš pred upírmi. Vysvetli mi to!“

Trhane sa nadýchla.

„Isobel... hovor!“

Ale ona sa len schúlila do klbka a rozplakala sa. Nevedela, či používal nejaké čary, alebo mal len dar od prírody, ale išiel z neho taký strach, že by to jedného zabilo. Chcela byť sama! Pre všetko na svete, chcela chvíľku slobody, aby sa pozbierala!

V Conorovi sa niečo zlomilo. Hnev sa zmenil sa potrebu utešiť ju, čo ako ho naštvala. Veď je to len človek a on s ňou jednal ako s upírom odsúdeným na smrť. V duchu na seba nadával. Potichu odriekol tiché zaklínadlo a jeho psychické schopnosti sa vypli. Posadil sa k nej na posteľ a privinul ju k sebe. Trhla sebou, no keď zistila, že jej neubližuje, uvoľnila sa.

„Už som to vypol, Isobel. Už to nebude bolieť,“ tíšil ju a hladil po vlasoch. Nadýchol sa jej opojnej vône a mozog sa mu hneď odkrvil.

„Čo to bolo?“ chcela vedieť, no nepozrela naňho. Tvár mala zaborenú v jeho hrudi.

„Niečo, čo by človek nikdy nemal pocítiť.“

Nevyzvedala viac. Nechala sa upokojovať tlkotom jeho srdca.

„Dohodnime sa, Isobel,“ navrhol jej. „Ja uverím, že naozaj nechápeš všetko, čo sa deje, a ty mi budeš hovoriť celú pravdu. Niečo musíš vedieť.“

Vzlykla.

„Máme čas. Brian nás tu nenájde, prehľadá len moju Londýnsku rezidenciu. Povieš mi to, keď sa dáš do poriadku.“

„Ja už nikdy nebudem v poriadku. Na to som sa príliš zamotala do problémov.“

Pohladil ju po vlasoch. Mala pravdu. Jej život sa nenávratne zmenil.

„A navyše už na tom nezáleží. Keď sa záhada vyrieši, prenecháš ma anjelom.“

Nechápajúc svoje pohnútky ju prinútil pozrieť mu do očí. „To nikdy neurobím. Budeš žiť!“ Drsne sa zmocnil jej pier. Zaklonil jej hlavu a dobýval jej sladké ústa, preskúmal jazykom každé zákutie. Spokojne zapriadla a to stačilo, aby stvrdol, až to bolo neznesiteľné. Musí ju mať! Pochyboval, že je niečo, čo by ho zastavilo. Ani len nenávisť nebola taká silná, aby ho zbavila tej silnej túžby.

V Isobel vzbĺkol oheň, keď si ju pritiahol do lona a tesákmi jemne škrabol do spodnej pery. Zaborila nechty do jeho pevnej hrude a v tej chvíli vedela, že je stratená. Klesli na posteľ a ani nevedela kedy ju Conor prevalil pod seba. Zastonala nad váhou jeho tela na tom jej. Rukou putoval od pulzujúcej žily na jej krku, cez neveľký výstrih až k sukni, ktorú vyhrnul až na boky. Mala neuveriteľne hebkú a horúcu pokožku. Zavrčal ako zviera, keď sa k nemu viac pritisla. Bozkával ju na krku, hladil všade, kam dosiahol. Bola taká sladká, zmyselná a jej vôňa... Chcel si ju navždy zapamätať. Spokojne zavrčal, keď mu opatrne, s nevinnosťou jej vlastnou, prešla rukami po chrbte. Jej ostýchavosť ho dojala. Vrátil sa k jej napuchnutým perám a opäť ich slastne mučil. Cítil jej chvenie.

„Toto už nie je hra, Isobel,“ zachrčal jej do ucha. „Ja neprestanem a ani nechcem.“

Vzdychla. Ani ona nechcela prestať, ale nebola schopná niečo také vysloviť. Na to bola príliš vystrašená a omámená novými pocitmi, ktoré v nej vyvolával. Opätovala jeho naliehavé bozky, krv jej vrela v žilách a žalúdok sa zvieral strachom a očakávaním. Medzi stehnami pocítila zradnú vlhkosť. Chcela ich zovrieť, ale telo mocného upíra jej v tom zabránilo. Dráždivo sa o seba obtreli a zastonali.

Conor jej jediným prudkým pohybom roztrhol košeľu, až niekoľko gombíkov odletelo. Pod ňou mala len jednoduchú bielu podprsenku a jej hruď sa prudko dvíhala a klesala, ako sa jej zrýchlil dych. Cítila sa nesmierne zraniteľne a nie preto, že má nad sebou mohutného upíra. Nikdy predtým takto pred mužom neležala. A ani nikomu nedovolila to, čo jemu. Napriek tomu ho nezastavila, keď jej rozopol podprsenku a dlaňami prikryl jej stvrdnuté bradavky. Naskočila jej husia koža, hoci mal dlane teplé. Upír sa len spokojne zasmial a jazykom ju šteklil na krku. Počas svojho života mal už mnoho mileniek, ale žiadna z nich ho nelákala tak, ako Isobel. Jej reakcie boli čisté, prirodzené, a jej stony zmyselné. Presunul sa k jej bradavkám a jednu z nich vtiahol do úst. Prehla sa ako luk. Šíp sladkej bolesti prenikol do každej bunky jej vláčneho tela. Jeho jazyk si nedal oddych, trápil ju, vzrušoval a bral jej dych.

„Conor...“ zašepkala jeho meno. Celá sa triasla vzrušením. Musí mu to povedať... Než však začala, presunul svoju pozornosť k ďalším častiam jej oblečenia. O chvíľu sa pred ním ocitla úplne nahá. Prezeral si ju so spaľujúcim pohľadom. Naprázdno preglgla a chcela sa zahaliť, no to sa už zase skláňal nad ňou, bez nohavíc, ktoré boli jediným kusom oblečenia, ktoré mal, a  ruky jej uväznil vedľa hlavy.

„Neskrývaj sa predo mnou, Isobel,“ zamrmlal. „Bez šiat si oveľa krajšia.“ Pobozkal ju na pery, na krk, obe bradavky, a lenivo pokračoval nižšie. Hladil ju po vnútornej strane stehien a nenásilne ju tak prinútil rozovrieť nohy. Mala detsky jemnú pokožku. Nadýchol sa jej vône, čím stvrdol tak, že to bolo neznesiteľné.

„Conor... ja ti musím niečo povedať...“ vzdychla.

Vrátil sa k jej perám. „Áno?“ Rukou ju pohladil priamo v strede jej tela. Privrela oči a všetky myšlienky sa vyparili. Až teraz si uvedomila, do akej pasce sa chytila. Nedokázala sa sústrediť, ani ovládať. Dráždil ju na najcitlivejšom mieste, zatiaľ čo perami tlmil jej stony. Rázne a zároveň nežné dotyky boli ako oheň. Krúžil okolo citlivého jadra, občas brnkol na vzrušený púčik. Ponoril do nej jeden prst a keď sa k nemu primkla v tichej prosbe o viac, hneď prestal. Trápil ju ústami aj rukami, dotýkal sa jej všade, stupňoval jej rozkoš až na neznesiteľnú úroveň.

„Už dosť, nevydržím...“ prosila tichučko. Zvíjala sa pod ním, celá horúca a pripravená na jeho útok.

„Chceš ma, Isobel?“ opýtal sa jej hlasom zastretým vášňou. „Chceš oslobodenie od tej trýzne?“

Odpoveďou mu bol jej ston. Spokojný s jej reakciou do nej prudko vnikol. Najprv bol ohromený pocitom jej teplého, úzkeho lona obklopujúceho jeho tvrdý penis, no potom si uvedomil niekoľko vecí naraz. Isobel vzlykla bolesťou, rukami zovrela prikrývky a z očí sa jej vyvalili slzy. Pocítil, že krváca a spomenul si, že mu vo vstupe čosi bránilo. Zatriasol ňou, nútiac ju pozrieť mu do očí.

„Ty si...“

Smrkla a prekonávala ďalší nával bolesti. Vedela, že to bude bolieť, ale toto nečakala. Chcela, aby prestal, ale ak by otvorila ústa, skríkla by bolesťou. Conor však na jej prekvapenie nepokračoval. Pohladil ju jemne po tvári a na trasúce sa pery vtisol vrúcny bozk. Ohromene otvorila oči.

„Nechcel som, chrobáčik,“ šepkal. „Nehýb sa, o chvíľu to prejde.“ Nežne ju bozkával na tvár, uslzené viečka a krk. Šok prekonali výčitky, že nebol jemnejší. Sakra, keby čo i len tušil, že je ešte panna...

Ohromená nehou v jeho očiach mu uverila. Perami jej zotrel slzy a jednou rukou zovrel ružovú bradavku. Sípavo sa nadýchla, ako sa vášeň vracala a prehlušovala bolesť. Vediac, že je na správnej ceste, jej začal dráždiť aj druhú bradavku a o chvíľu už slastne vzdychala. Sám mal čo robiť, aby sa udržal v pokoji. Bol v nej, nehybný, tŕpnuci, zatiaľ čo jeho úd žiadal o uspokojenie.

Až keď mu sama omotala nohy okolo bokov, dovolil si pohnúť sa. Pomaly z nej vykĺzol a zase sa vrátil späť. Isobel slastne privrela oči a nechty mu zaryla do chrbta. Mučivo pomaly sa pohyboval, zatiaľ čo ju tesákmi dráždil na krku. Nakoniec to bola ona, kto to nevydržal a prirazila panvou proti nemu. Spokojne sa jej zasmial do ucha a ukradol si niekoľko horúcich bozkov. Ochotne s ním spolupracovala. Zapriadla ako mača, keď jej jemne stisol bradavky. Keď videl, že sa blíži jej vyvrcholenie, spomalil. Nespokojne sa zavrtela, ale on ju mučil ďalej. Niekoľkokrát ju dostal takmer na okraj, potom zase prestal. Až keď pomedzi vzdychy vyslovila tiché prosím, doprial im obom to sladké uvoľnenie. Jeho pohyby boli hlbšie a rýchlejšie, až kým ho v sebe nezovrela v slastnom kŕči, ktorý dostal na vrchol aj jeho. Utlmil jej výkrik vlastnými perami.

V jednej chvíli, si myslela, že umrie. Dostala sa do sveta mimo toho, kde žila celý svoj život a páčilo sa jej tam. Conor sa s ňou pretočil a pritisol si ju na hruď. Obaja dychčali námahou a spamätávali sa. Čakala, kedy sa mu vráti krv do mozgu a uvedomí si, že mu práve dala nezvratný dôkaz o tom, že nie je Izabella. Vychutnávala si jeho blízkosť, kým to bolo možné. Jeho telo bolo pevné a horúce a cítila sa v jeho náručí bezpečne.

Po dlhej chvíli ju pohladil po vlasoch a nadvihol jej bradu. V jeho očiach neuvidela žiadne zadosťučinenie, alebo zvedavosť. Boli plné niečoho jemného, čo hraničilo so starostlivosťou. V strachu, čo urobí, zatajila dych. Prekvapil ju.

„Poď,“ posadil sa s ňou a chcel vstať.

„Kam?“ nechápala.

Pozrel na jej stehná poznačené krvou.

„Ach!“ vyskočila. Nohy mala ako zo želatíny, našťastie ju včas zachytil. Napriek tomu sa cítila zvláštne spokojná a všetky starosti akoby na chvíľu ustúpili. S obavami pozrela na upíra. Zovrel pery, no nepovedal nič viac. Odviedol ju do kúpeľne, nastavil sprchu a postavil ju pod prúd teplej vody.

Nemohol tomu uveriť. Jedna jeho časť to stále nechápala. Bola panna. Nedotknutá. A napriek tomu mu dovolila... Nie, to nedávalo zmysel. Nič už nedávalo zmysel. Mechanicky jej zmýval krv z pokožky, kým ho neodstrčila. To ho prebralo. Pozrel do jej svetlých očí, ktorých pohľad sa zmenil na sklamaný.

„Zvládnem to aj sama,“ zavrčala. Ak sa k nej mieni správať ako kocka ľadu, nechce ho vidieť. Dúfala, že jej panenstvo ho konečne presvedčí. Zmení. Ale on nepovedal nič. Vlastne bol akoby nahnevaný.

Uvoľnil zovreté čeľuste a pohladil ju pohľadom. „Prečo si mi to nepovedala?“

Objala sa rukami a nechala si teplý prúd vody stekať na chrbát. „Veril by si mi?“

Neodpovedal.

„Isteže nie. Chcel by si viac, než moje slovo a úprimne, bála som sa, ako by si si to vynútil. Preto som ti ani nedala svoju krv. Spútala by som nás.“

V Conorovom srdci sa čosi pohlo. Chránila ho a on ju pre to len trestal. Jediné, čoho sa bála, bolo násilie. Násilie z jeho strany. Ako je možné, že... hneď mu prišla odpoveď. Nesprával sa k nej pekne. Nič iné si myslieť ani nemohla. Vstúpil k nej do sprchy a chytil jej tvár do dlaní.

„Nikdy v živote by som ťa násilím k niečomu podobnému nenútil, Isobel. Tohto sa nemusíš báť.“

Do očí sa jej tisli slzy. „Už-už mi veríš? Že nie som Izabella?“

Zamračil sa. „Preto si mi to dovolila? Len aby som mal dôkaz?“ opýtal sa sklamane.

Pokrútila hlavou. „Nie.“

„Tak prečo?“ nedal jej pokoj. Nevyznal sa v nej a chcel vedieť, prečo je zrazu taká chladná. Takúto ju nepoznal.

„Ja neviem. Všetko mi to prerástlo cez hlavu a...“ nemala slov.

„Nechcel som ti ublížiť,“ zašepkal s pritisol si ju na hruď.

„Neublížil si mi... nie veľmi. Vedela som... och, na toto som už stará!“

Uškrnul sa. „Ako je vôbec možné, že si ešte bola panna?“

Mykla plecami. „Prioritou v mojom živote bolo štúdium a potom práca. Tak nejako mi nevyšiel čas na ďalšie aktivity.“

Veselo sa zasmial, čo ju prinútilo zdvihnúť pohľad. Smial sa ďalej, v očiach veselé iskričky. Pritiahol si ju bližšie, aby ju mohol pobozkať. Chcela sa odtiahnuť, ale nedovolil jej to. Útočil na ňu, kým sa nepoddala a neuvoľnila.

„Hm... tie roky budeš musieť dobehnúť, chrobáčik,“ zapriadol jej do ucha. „A mala by si začať čím skôr.“

„Snáď si nemyslíš...“ ani nedokončila a ocitla sa na chrbte priamo pod sprchou. „Conor!“

Upír sa usmial, na pery jej dal rýchly bozk a vtisol sa medzi jej stehná. Ružicou sprchy prešiel po posledných škvrnách na pokožke jej stehien a potom zamieril vyššie. Prekvapene zamrnčala nad pocitom podivného vzrušenia, ktoré v nej vyvolal. Dával si záležať, aby ju prúd vody trápil na najcitlivejších miestach, dokonca prepol na masážny mód. Na jej tvári videl, čo to s ňou robí. K masáži pridal svoje prsty, prechádzali nimi po jej otvore, ktorý už bola zase pripravený na jeho vpád. Tentoraz bez bolesti a sĺz. Zvíjala sa pod náporom túžby, neustále stupňovanej jeho skúsenými dotykmi. Prestala vnímať realitu. Zase sa dostávala do toho zvláštneho sveta, stonajúc a nemo prosiac, aby neprestával. A on prestal práve vo chvíli, keď si už myslela, že to nevydrží. Urazene otvorila oči.

„Prosím... netýraj ma.“

Tá prosba ho zbavila sebaovládania. Sediac si na pätách nadvihol jej boky a prudko do nej vnikol. Skríkla od rozkoše. Chvíľu vyčkal, nech si naňho zvykne, potom sa začal pomaly pohybovať.

„Conor,“ vykríkla jeho meno a rukami sa snažila naňho dosiahnuť. Presunul sa nad ňu, perami mučiac jej bradavku. Vo vlasoch pocítil jej teplé, roztrasené dlane.

Isobel mu omotala nohy okolo pása v zúfalej túžbe mať ho čo najbližšie a prispôsobila sa jeho pomalému tempu, ktoré ju dráždilo rovnako ako jeho jazyk posúvajúci sa po jej krku až k perám.

„Nepotreboval som tvoje panenstvo, aby som vedel, že nie si Izabella,“ zachrčal jej do ucha a zvyšoval tempo. Sotva dokázala vnímať, čo hovorí. „Vedel som to už dávno predtým, chrobáčik.“ Zahryzol jej do lalôčika.

Zastonala a prehla sa ako luk, na pokraji vyvrcholenia, ktoré jej odopieral. A jeho slová boli ako balzam na dušu.

„Conor, prečo ma takto trápiš?“ podarilo sa jej povedať takmer plačlivo. Zahryzol jej do pery a spomalil v prírazoch, i keď aj jeho ovládanie pomaly odchádzalo. Chcel ju však trochu potrestať za všetky tie bláznovstvá, ktoré mu vyviedla. A pohľad na jej vášňou zastretú tvár bol na nezaplatenie. Pohladil ju po tvári, stvrdnutých bradavkách, a rukou putoval nižšie a nižšie. Pomaly.

„Pretože chcem,“ šepkal jej do ucha a opäť doň zahryzol. Svoj ston utlmila v jeho pleci, ku ktorému sa tisla. „Je to príjemné, však Isobel? Celé roky si si toto odopierala.“

Zalapala po dychu, pretože jeho ruka konečne dorazila na miesto, kde boli spojení, a našla malý bod rozkoše, ktorý pulzoval aldkou bolesťou. Jemne ho obkrúžil, stisol, dráždil a zrýchľoval prírazy. Mala pocit, že každú chvíľu umrie. V jednej chvíli stonala v Conorovom náručí, v ďalšej mu zarývala nechty do chrbta a volala jeho meno v mohutnom výbuchu orgazmu. Ani vtedy však neprestal. Pohyboval sa v nej, kým neopadol aj ten posledný záchvev a vtedy vyvrcholil aj on. Ohromený tou silou a vyčerpaním, ktoré naňho doľahlo, sa zrútil na jej mäkké telo, nasávajúc jej opojnú vôňu.

Takto spolu ležali, zakliesnení do seba, kým nezačala tiecť ľadová voda. Conor vstal prvý a vypol sprchu, potom pomohol na nohy aj Isobel. Ešte sa triasla od prežitej rozkoše. So spokojným úsmevom na perách ju vzal do náručia a preniesol do izby.

„Conor... ja viem chodiť,“ snažila sa mu vykrútiť.

„O tom nepochybujem, ale práve teraz máš s touto činnosťou menší problém.“

Objala ho okolo krku, pradúc ako spokojné mača. „Je tam dosť krvi,“ kývla na posteľ. Upír sa zahľadel na povlečenie, vyriekol pár nezrozumiteľných slov a škvrny hneď zmizli. Zažmurkala.

„Čo za triky to ovládaš?“

Zasmial sa jej do ucha a opatrne ju uložil do pohodlnej postele. Ležérne sa v nej rozvalila.

„Povedal si, že si už dávno vedel, že nie som Izabella,“ začala. „Odkedy?“

Vzdychol si a sadol si k nej. „Keď si ma nenechala trpieť po tom, čo si mi zhabala krv. A to, ako si sa správala k svojej rodine, mi moju domnienku len potvrdilo.“

Prikývla. „Takže mi veríš, že nemám s týmto šialenstvom nič spoločné?“

Pohladil ju po líci. „Verím, Isobel. A ochránim ťa pred kýmkoľvek, kto by ti chcel ublížiť.“