Temný záblesk 12

Ráno sa Isobel prebudila s bolesťou na miestach, ktoré ju ešte nikdy neboleli. Ale keď si spomenula, ako k nej prišla, usmiala sa. Conor nespal, takže ju nechal odpočívať a opustil miestnosť. 

Vybavila si nevyhnutnú rannú hygienu a zišla dole. Do nosa jej udrela vôňa pečenej slaniny a miešaných vajíčok. Zvedavo nazrela do kuchyne a našla Conora, ako dopíja sáčok s krvou. Opatrne vošla, nevediac ako zareagovať. Včerajšie udalosti jej pripadali ako sen, nie príliš reálny na to, aby bol skutočnosťou.

Conor ju hneď zbadal a odstránil krv z jej dohľadu. Úporne sa snažil nemať ten priblblý úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Opatrne sledoval, čo jeho zajatkyňa, ktorá sa nevedno kedy zmenila na hosťa, urobí.

„Myslím, že si povedal, že nevieš variť,“ zamrmlala, keď uvidela na stole miešané vajíčka so slaninou.

„Za tie storočia som bol nútený čo-to pochytiť od služobníctva,“ vysvetlil jednoducho.

„Aha.“ Zamierila ku chladničke a vybrala si jogurt. Conor nechápavo nadvihol obočie.

„Tie raňajky som nerobil len pre seba,“ pripomenul jej to, čo podľa neho bolo jasné už od začiatku.

Isobel sa tajomne usmiala a posadila sa oproti nemu. „Ja viem. Ibaže zatiaľ čo ty dokážeš zjesť celé prasa a nepriberieš ani gram, zo mňa by tieto pokrmy urobili guľu. Doslova.“

Tak na to sa nedokázal pozerať. Uchmatol jej jogurt skôr, než ho vôbec otvorila, a odmietal jej ho vrátiť.

„Hej!“ zvolala urazene. „Vráť mi to!“

Pokrútil hlavou. „Tak po novom – v mojom dome sa jedáva normálne jedlo a jogurt je len cudzie slovo.“

Vzdorovito vstala, odhodlaná dostať svoje raňajky späť. Conor schoval balenie za chrbát.

„Daj mi to!“ načiahla sa za ním, ale nemalo to zmysel. Vo chvíli, keď sa ho dotkla, si ju stiahol na kolená a objal okolo pása. Jogurt odhodil do koša.

„Môj dom, moje pravidlá,“ odôvodnil svoje konanie.

Isobel sa nahnevane pomrvila.

„To by som nerobil, byť tebou,“ zašepkal jej do ucha.

Zasmiala sa a pohodlne sa uvelebila na jeho kolenách. „Som hladná,“ povedala panovačne.

„Keď sme pri tom, aj ja,“ spomenul si a zadíval sa na jej krk. Trochu zrozpačitela, ale neodtiahla sa. Zvedavo mu pozrela na pery.

„Bolí to?“ opýtala sa odrazu.

„A čo?“ zamračil sa.

„Uhryznutie. Vieš, tá vec s tesákmi v krku. Je to bolestivé?“

„Isteže nie,“ znel urazene. „Iba ak by sme obaja chceli, aby to bolelo.“

„Tomu nerozumiem.“

Vzdychol si. „V prvom rade, ak sa nesnažíš brániť faktu, že ťa uhryznem, je to lepšie. No a za druhé, obvykle do krvného obehu vstrekneme aj pár endorfínov, takže je to vlastne celkom príjemný zážitok. Ale len ak mi to dovolíš. Erin napríklad nechce byť ovplyvňovaná a nedovolí Salvatorovi zmierniť jej bolesť.“

„Nezmení ju to na upíra?“

Zasmial sa. „Nie každé uhryznutie mení na upíra. Len také, v ktorom namiesto nasávania krvi, krv do obete vstrekneme spolu s niekoľkými látkami, ktoré máme v zuboch ako hady.“

Striasla sa pri jeho výklade.

„Nemusíš sa báť, Isobel,“ zasmial sa pobavene. „Naozaj by som neurobil nič, čo by si mi nedovolila.“

Pomrvila sa. „Len som bola zvedavá. Prepáč, ak som sa pýtala na niečo nevhodné.“

Povzbudivo ju k sebe pritiahol a letmo pobozkal na spánok. Upokojujúco jej rukou prechádzal po chrbte. „Svet upírov je podobný tomu tvojmu. Je len málo vecí, ktoré sú u nás tabu. Vlastne sa snažíme čo najviac prispôsobovať modernému svetu, aby sme zapadli. Všetky nové názory a vynálezy si osvojujeme ako prví. Je to nevyhnutné.“

Chcela sa niečo opýtať, ale než otvorila ústa, vzduch v kuchyni sa zvíril a odrazu pred nimi stála Evie, biele krídla si tisla k telu (vzhľadom na rozpätie viac ako šiestich metrov to bol úspech), na sebe mala biele šaty a vyzerala nevyspatá a strhaná. V ruke niesla nejaký obal s papiermi. Zamračila sa na obraz, ktorý sa jej naskytol a keď sa chcela Isobel Conorovi vykrútiť, zovrel ju ešte pevnejšie.

„No to ste si pohli,“ skonštatoval anjel sucho.

Isobel sa začervenala.

„Aj tebe pekný deň, Evie,“ pozdravil ju Conor. „Ako sa máš?“

Zagánila naňho. „Niekoľko dní som nespala a nejedla a predstav si – tie kurčatá z vyšších oddelení nemajú ani toalety!“

Upír si až vtedy všimol jej modriny a zaschnuté rany. „Čo sa ti stalo?“

Mávla zranenou rukou. „Nič hrozné. Ako to šlo tu na zemi?“ Opatrne sa presunula k stolu a posadila sa na stoličku. Krídla sa jej otierali o steny a nábytok, no nevyzerala, že by jej to vadilo.

„Veľmi zaujímavo. Živé mŕtvoly sa len tak hrnú.“

„Čo to znamená?“

„Začni radšej ty,“ vyzval ju.

„Dobre,“ vzdychla si. „Ako som ti povedala, hľadala som Isobelinu zložku. Najprv som prešla svoje oddelenie, ale tam nebolo nič, tak som prezrela oddelenie anjelov smrti – keďže je práve na odstrel, no ani tam o nej nevedeli. Tak som sa odhodlala vyššie. Tam to bol hotový horor. Neviem, kto tam vlastne pracuje, ale išli po mne ako zvery. Stratila som sa v ich oddeleniach a hľadala čoraz vyššie. Ale naozaj nikde som o nej nič nenašla,“ zamračila sa na Isobel. Potom pokračovala: „Akoby si ani neexistovala.“

Isobel preglgla. „Čo to znamená?“

„Neviem. No nakoniec som sa dostala... ani neviem kam. Všetko tam bolo temné, prázdne a napriek tomu som všade cítila, že ma niekto sleduje. Obvykle sú naše záznamy v počítačoch. Keďže anjeli pomáhajú len ľuďom a tí majú krátky život, ručne písané záznamy v kartotékach zmizli veľmi dávno. Ale v tom oddelení nie. Všetko – a tým myslím úplne všetky záznamy, tisíce a tisíce dokumentov boli naskladané v policiach, skrinkách a kartotékach, napísané na papieroch. Ako anjel som schopná zistiť čokoľvek o niekom, koho meno započujem. Tieto mená so mnou nerobili nič. A boli zvláštne. Staré. A medzi nimi úplne nové, len v posledných desaťročiach písané záznamy. Niektoré som ešte zachytila. Ale väčšinou nie. Dokonca som narazila aj na záznamy anjelov! To sa mi ešte nikdy nestalo. A práve tam som to našla,“ podala im zložku s menom Isobel Wallisová. „Nemohla som ju vziať, pretože by sa spustil poplach, tak som vytvorila kópiu. Aktualizujú sa každú sekundu, no kópia je spred dvoch dní. Prepáčte, že som neprišla skôr, ale bola som... v zlom stave. V každom prípade, tu je dôkaz o tom, že Isobel nie je Izabella. A ďakujem, že si ju postrážil, Conor. Isobel, nehnevaj sa na mňa za to, čo som urobila. Bolo to jediné riešenie.“

„To je v poriadku, Evie,“ milo sa usmiala. „Chápem tvoje pohnútky.“

„Nuž, v každom prípade si v bezpečí pred upírmi. Tvoja zložka je dôkaz.“ Naznačila Conorovi, aby sa pozrel a presvedčil. Ani sa nepohol.

„Vďaka, Evie,“ povedal pokojne.

„Nechceš si to prečítať?“ nadvihla obočie.

„Nepotrebujem to. Viem, že to nie je Izabella.“

Isobel neverila vlastným ušiam. Až tak jej veril? Ohromene vyvalila oči a on na ňu povzbudivo žmurkol.

„Naozaj? Ako?“

„Proste to viem. Ale jej zložku mi tu nechaj, iní upíri nemusia byť takí ústretoví.“

Evie sa na oboch mračila a odhadovala možnosti. „Conor, povedz mi že jej zložka v nebi ešte stále obsahuje kolónku panna...“ prosila.

Isobel očervenela ako paprika a to jej ako odpoveď stačilo. Nahnevane pozrela na upíra. „Mal si ju strážiť, nie vyspať sa s ňou! Sakra, myslela som, že aspoň u teba bude v bezpečí!“

Conor sa napol a zavrčal. „To, čo sa tu odohralo nie je tvoja vec, Evie! Neublížil som jej!“

„O tom pochybujem!“

„Hej vy dvaja!“ okríkla ich Isobel, vyskočila na nohy a z očí jej sršali blesky. „Ja som stále tu a je mi dosť blbé, že sa o mne takto bavíte! Evie, oceňujem tvoju starosť, ale som naozaj v poriadku, ako vidíš. A myslím, že máme oveľa vážnejšie problémy než riešiť, či sme sa spolu vyspali alebo nie! Napríklad taký Brian niekde kuje pomstu, moji rodičia prežili hrôzu a ja začínam strácať zdravý rozum!“

Evie klesla sánka. „Brian?“ pozrela na Conora. „Čo s tým má spoločné on?“

Upír jej vyrozprával, čo sa stalo u Isobel doma a ona doplnila, čo sa odohralo po jeho odpadnutí. Anjel len vyvaľoval oči.

„To nie je možné! Takže upír napálil anjelov? Moment...“ vystrela sa ako struna. „Isobel, tvoja zložka nebola medzi ľudskými. Stavím sa, že ti Brian nainštaloval aj nejakú špeciálnu schopnosť a preto potrebuje tvoju krv! To je ono, zabil dve muchy jednou ranou! Zabavil Conora a dobre vie, že schopnosti by získal len napitím sa od človeka. Ale ty si bola panna a preto nemohol. Ach nie, už mu nič nezabráni... Conor, ja ťa zabijem! Keby ostala pannou, nedotkol by sa jej!“

„Evie, je to Brian! Znásilnil by ju a potom sa od nej napil,“ opravil ju. „A ochránim ju. Nedostane sa k nej.“

„Hm... ešte jedna vec. Ako to, že on jej nedotknutosť vycítil a ty nie?“

Conor sa zamyslel. Upíri také veci predsa necítia, inak by Salvator nebol v takej šlamastike, v akej je. „Neviem. Iba že by...“ zhrozil sa. „Už sa dopracoval ku knihe! To je jediná možná odpoveď! Doriti!“ Vstal a bez bližšieho vysvetlenia zmizol v obývačke. Isobel aj Evie za ním nechápavo hľadeli. Vrátil sa s jednou sviečkou, vrecúškom voňavých byliniek a kusom papiera.

„Čo to robíš?“ nechápala Evie.

„Zisťujem, či došlo k najhoršiemu,“ odpovedal zadumane, zapálil sviečku, na papier načmáral nejaké slová, pokrčil ho, spálil a nakoniec do plameňa hodil trochu byliniek. Oranžová žiara sa zmenila na tmavomodrú. Ženy zhíkli a odstúpili od stola. Conor však stál pokojne, ruky načiahol k plameňu, ktorý sa k nemu vinul bez toho, aby ho popálil. Nakoniec ostal v jeho rukách a sviečka už nehorela. Vystrel dlane nad hlavu a odriekal neznáme slová. Plameň sa rozdelil na niekoľko ohnivých jazykov a tie zrazu zmizli.

„Čo to krucinál bolo?!“ zvrieskla vydesená Evie. Ako anjel prirodzene neznášala oheň a dym, nerobili jej dobre.

Conor jej naznačil, aby bola ticho. Ani nie o pol minúty sa plamienky vrátili a obalili mu na krátko dlane. Potom definitívne zmizli. Upír pozorne načúval niečomu, čo mohol počuť len on sám. Tvár sa mu nesúhlasne skrivila, keď pozrel na Evie a Isobel.

„Dámy, máme problém,“ oznámil im tichým hlasom.

Conorov dom bol rozhádzaný a okná rozbité. Damian a Will prechádzali pomedzi zničený nábytok a občas zdvihli nejakú vec. Jeho trezory, vytrhnuté zo steny ešte hriali po tom, ako ich niekto otvoril plastickou trhavinou.

Damian sa k jednému z nich sklonil a nazrel dnu. Nepáčilo sa mu, čo uvidel. „Neboli to lupiči. Všetky cennosti a peniaze tu ostali,“ skonštatoval neradost- ne.

„Vedeli o zabezpečovacom systéme a vytrhli trezory zo steny. Ešte tu vidím škrabance. Len jediná rasa by to dokázala.“

„Upíri,“ odfrkol si Damian. „Zdá sa, že Conor má nepriateľov. Vieš, čo to znamená?“

Will pozrel na rozbité okno. „Ja mu to odmietam oznámiť,“ narážal na Salvatora, ktorý nikdy nedal dopustiť na svojich poddaných. Podľa pravidiel teraz musí vyhlásiť poplach a všetko prešetriť, zatiaľ čo v meste bude najvyššia pohotovosť.

„Hej, ja som to urobil minule, nechaj si teraz píliť uši ty!“

„Tak mu pošlime mail. Alebo esemesku!“

„Och, no to by vyzeralo: Ahoj Salvator, Conorov dom je na spadnutie, máme tu upírov, ktorí ho asi chcú mŕtveho. Pekný deň.“

„Myslíš, že s tým má niečo spoločné Izabella?“ nadhodil upír. Ich pohľady sa stretli.

„Asi mu naozaj pošleme ten mail. Ale najprv by sme to asi mali prebrať s Conorom, čo ty na to?“

Prikývol. „Možno nám to vysvetlí. Šoférujem!“

„Hej, kam ideš?“

„Za Conorom, kam inam?“

„Čo takto zavolať mu?“

„Odbil by nás, poznáš ho. Je v Aylesbury a ja stavím svoje slipy na to, že niečo tají.“ Zvrtol sa a zamieril k autu.

„Toto konštatovanie by malo význam, keby si nejaké aspoň nosil,“ zamrmlal uštipačne Damian.