Temný záblesk 13

Conor sedel za stolom a vyšiel z pravdou von:

„Pred mnohými storočiami, v čase, keď boli Kartágo a Rím vo vojne, vznikla spoločnosť niekoľkých múdrych mužov, ktorí sa venovali alchýmii a mágii. Boli to ľudia s magickými schopnosťami a vysokými nárokmi. Pôvodne to boli Gréci a Egypťania, no opustili svoje krajiny a prišli až sem hore na Britské ostrovy, aby mohli naďalej skúmať mágiu.

 Všetko si poctivo zapisovali, aby raz mohli predstúpiť pred verejnosť a zlepšiť ju vďaka svojim poznatkom. Prišli na neuveriteľné veci, vedeli liečiť, čítať myšlienky, meniť kov na zlato, získať vodu zo skál... a podobne. Zároveň však odhaľovali aj tajomstvá ohrozujúce všetko živé na Zemi – ako vytvoriť choroby, oživiť mŕtvych, poštvať proti sebe národy... no, asi si domyslíte čo všetko to mohlo byť. Hrôzy, ktoré nik nemal objaviť. Medzi nimi došlo k rozkolu – niektorí, opantaní mocou, chceli tieto tajomstvá zo sebeckých dôvodov a neváhali pre to zabíjať. Všetky zápisy ukradli a pokračovali vo výskume sami. Tí, ktorí nepodľahli zlým myšlienkam ich však prenasledovali a chceli všetky záznamy navždy zničiť. Tí zlí sa preto rozhodli využiť jedno z kúziel – kúzlo nezničiteľnosti – na všetky napísané listy. Potom ich zviazali do kníh a ešte raz ich začarovali. Knihy tak nebolo možné nijak zničiť, ani čas a sa ich nedotkol. Dohromady ich bolo desať. Ibaže už ani tí, ktorí ich ukradli si navzájom neverili. Niektoré mocné kúzla rozdelili do kníh tak, že každá má jeden verš a niekde v nej je zakódovaný jeden predošlý a jeden nasledujúci, ale nie celé kúzlo. Dobrí čarodejníci nakoniec knihy vybojovali späť, no boli si vedomí, aké hrôzy sa v nich ukrývajú. Začarovali ich tak, aby im nik neporozumel, v jazyku, ktorý nik nepozná. Len oni. Knihy si rozdelili a navždy sa rozišli do celej Európy. Desať rodov tak po celé generácie chráni knihy, predávajú sa z otca na syna, z matky na dcéru. Len oni rozumejú jazyku, ktorým sú písané a sú poučení, čoho všetkého sú kúzla v nich schopné.

Momentálne sú tieto rody nielen v Európe, ale aj v Amerike, Austrálii, na Novom Zélande a v Turecku. Ja pochádzam tiež z takéhoto rodu. Knihu mi zverili moji rodičia krátko pred tým, ako umreli. Mal som len jedenásť, ani som poriadne nevedel, na čo slúži. Hneď po mne šli rôzni démoni a iné bytosti, ktoré vo mne videli ľahkú korisť. Ušiel som teda do lesa, kde som bol sám celé dva roky, kým som všetko pochopil a naučil sa brániť. Musel som ujsť zo svojej rodnej dediny, odišiel som do Francúzska a pripojil sa k vojsku. Pôvodne som ju mal odovzdať svojim nasledovníkom, ale keď ma premenili na upíra, ponechal som si ju a chránil naďalej. Nik o nej nevedel, ani Salvator, Izabella, či Brian. Netuším, ako na to poslední dvaja prišli, ale viem, že pre to ma uniesla a teraz viem, že ju naviedol on. Keď sa to nepodarilo, ušiel a hľadal iné spôsoby. Vedel, že už ma nedostane, lebo som sa poučil. Navyše som aj odišiel z ostrovov a len čo to bolo možné, uzavrel som ju do Švajčiarskej banky. Po tých storočiach som mal pocit, že je po všetkom. Kým som nenašiel teba, Isobel, a Briana. On chce tú knihu. A nie len ju, ale všetky. Baží po moci. To, čo som pred chvíľou urobil, bolo len malé kúzlo, aby som sa uistil, že ostatné knihy sú v bezpečí. Dostal som odpoveď z Austrálie a Fínska, že boli odcudzené. Ich majitelia dodnes pátrajú po páchateľovi. Ty, Isobel, si bola poslaná na Zem, aby si ma prinútila vyzdvihnúť si knihu a aby si odviedla pozornosť od Briana. Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi sa musel nejako dostať do neba a poslať ťa sem. Nerátal však s tým, že anjeli všetko odhalia a budú ťa chcieť zabiť.“

Evie aj Isobel vyvaľovali oči. „Pre jednu hlúpu knihu ma odsúdil na smrť?!“ zajačala Isobel.

„Tá kniha má veľkú moc. Nedokážeme ju zničiť, lebo podľa zaklínadla kniha zničí len sama seba, čo je trochu začarovaný kruh. Preto ich chránime. Ak by dostal ďalšiu... nesmiem mu ju dať. Ani nedám. Za žiadnych okolností.“

Evie si unavene ukryla hlavu do dlaní. „Prečo si mi to nepovedal?“

„Nič v zlom, Evie, ale viem, že aj anjeli by chceli tieto knihy a život ma naučil nedôverovať nikomu.“

Isobel mala nutkanie ho objať a uistiť, že jej veriť môže. Ale pochybovala, že by jej uveril. Na to bol príliš zatrpknutý.

„Čo teraz urobíme?“ vrátila ju Evie k dôležitejšej téme.

„Ešte neviem,“ priznal sa Conor. „Evie, ty sa stiahni a odpočiň si, dobre? Už si urobila dosť, zvyšok sa ťa netýka a nechcem, aby si sa dostala do nebezpečenstva.“

„Ale čo Isobel? Dohoda znela...“ pozrela na Isobel, z ktorej bol cítiť strach. Vydesene pozrela na upíra.

„Že ju postrážim, kým budeš v nebi, ja viem,“ prikývol. „Ale ona nikam nepôjde.“

Z Isobel strach hneď opadol. Ešte od neho nechcela odísť. Nevedela, prečo jej tá predstava trhala srdce, ale nesmierne sa potešila jeho vyhláseniu.

„Čo tým myslíš? Conor, nenechám ti ju!“

„Upokoj sa, Evie. Bude pod mojou ochranou. Len ja ju viem ochrániť pred Brianom a u teba by ju anjeli našli.“

Anjel skákal pohľadom z jedného na druhého. „Nosí Izabellinu podobu. Nenamáhala som sa s týmto všetkým, aby si ju raz zabil.“

„Ja ju nechcem zabiť.“ Pozrel na Isobel. „Väčšinu času,“ dodal uštipačne. „Nezaslúži si zomrieť pre chamtivosť niekoho iného. Nájdem spôsob, ako ju vrátiť do jej života. Ale kým nad nami bude visieť Brianova hrozba, nespustím ju z očí. Máš moje slovo.“

Evie sa spokojne usmiala, akoby práve vyriešila zložitú rovnicu. „To je dobre. Verím ti, pijavica, tak ma nesklam. Občas skočím na návštevu.“

„Vždy tu budeš vítaná. Daj si pozor.“

„Dám, neboj sa. Budem vás informovať, čo sa deje v Londýne. Och a Isobel, vravela si, že tvoji rodičia videli niečo, čo nemali?“

„Áno, nemala som na výber, tak som im všetko povedala.“

„Hm... a vadilo by ti, keby som im trochu upravila myšlienky?“

„Nerozumiem.“

„Len vymažem spomienku na upírov, nič hrozné. Budú si pamätať pokojnú návštevu svojej dcéry a jej priateľa.“

Zamyslela sa. „Áno, to by asi bolo najlepšie. Vieš to zariadiť?“

„Bez problémov.“ A ako sa objavila, tak aj zmizla.

Isobel zamyslene študovala Conorov profil.

„Čo je?“ zamračil sa.

„Prečo, Conor?“

„Čo prečo?“

„Prečo ma naďalej chrániš? Som len príťaž a ty máš dosť problémov aj bezo mňa. Nehovoriac o mojej podobe.“

Dlho jej len hľadel do očí, v ktorých už dávno nevidel Izabellu. Videl len Isobel, čistú a láskyplnú dušu, ktorá si nezaslúži to, čo jej osud pripravil. Bolelo ho len pomyslenie na jej smrť. Po mnohých rokoch zažil neobvyklý pokoj a to práve v jej náručí. Nechcel o to prísť. Nikdy. A Briana zabije za to, čo urobil. Nedovolí, aby jej ublížil, aj keby mal sám umrieť.

„Zachránila si mi život, spomínaš? Asi by som ti to mal vrátiť,“ povedal.

Odfrkla si. „Hlúposť. Len ti robím problémy.“

S úsmevom vstal, obišiel stôl a zozadu sa k nej sklonil. „To nie sú problémy, ale kolapsy, ktoré by normálny človek neprežil. Mne aspoň udržujú tlak,“ predniesol jej svoj názor a prstami putoval po jej krku až k výstrihu.

Zaklonila hlavu a oprela sa oňho, vychutnávajúc si ten prekrásny pocit, keď sa jej dotýkal. Prešla ňou vlna túžby. „Myslela som, že tlak si udržuješ niečím iným,“ zašepkala s úsmevom.

„Hmmmm“ bozkával ju na krku a občas škrabol tesákmi. Spokojne zamrnčala. „Vyspala si sa dnes dobre?“ pošepkal jej do ucha a zahryzol jej do lalôčika.

„Nie,“ povedala vzrušene. „Nevyspala som sa dobre.“

„A prečo?“

Otočila sa tvárou k nemu. „Lebo som sa budila sama, opustená, v studenej posteli,“ nahodila smutný výraz, ktorý mu lámal srdce. Vrúcne ju pobozkal, akoby z nej chcel vysať všetok smútok. Zastonala, čo ho len povzbudilo, chytil jej tvár do dlaní a bozkával ju čoraz nástojčivejšie a divšie. Jazykom preskúmal každý kúsok jej sladkých úst. Chcel ju. Zase. Prinútil sa odrhnúť svoje pery od jej.

„Si po včerajšku v poriadku? Nebolí ťa nič?“

Jeho úprimný tón ju zasiahol hlboko v srdci. Záležalo mu na nej! Keby mohla, skákala by od radosti. Namiesto toho rýchlo vstala a vrhla sa mu okolo krku.

Zavrčal ako predátor, ktorým bol, a nadvihol ju zo zeme. Nohy mu omotala okolo tela, jasne cítiac jeho vzrušenie. Obaja vedeli, že k posteli sa nedopracujú. Sotva sa dostali do obývačky, Conor sa posadil do kresla a pritisol si ju na hruď.

Isobel nahmatala okraj jeho trička a pomohla mu zbaviť sa ho. Fascinovane ho hladila po pevných svaloch, ktoré odhalila, zatiaľ čo on pracoval na gombíkoch jej košele a rozopínaní podprsenky. Jej bradavky už boli stvrdnuté a prosili o dotyk. S radosťou im vyhovel. Dráždil ich najprv prstami, potom ich vtiahol do úst za hlasného zasyknutia Isobel. Trápil ju takto niekoľko minút, kým sa sama neodtiahla, s tajomným úškrnom na perách.

„Myslíš, že toto mučenie nechám len tak?“ rukou putovala cez jeho brucho až k zipsu nohavíc. Pomaličky ho rozopla a zistila, že jej upír pod nimi nenosí vôbec nič. Do dlane jej vkĺzol jeho napnutý penis. Až vtedy si prvý raz všimla jeho rozmery, ktoré by rozhodne neoznačila za „len priemerné“. Pohladila ho a zväčšil sa ešte viac. Potichu zastonal.

„Ty ma raz zabiješ, Isobel,“ vzdychol.

Zovrela jeho pýchu v dlani a vášnivo ho pobozkala. „Že mi to nenapadlo už skôr,“ zasmiala sa a perami mu pomaly schádzala cez krk, hruď a brucho až k pulzujúcemu zázraku v jej ruke. Fascinovane si ho obzerala, akoby nemohla uveriť, že sa do nej celý vojde. Sklonila k nemu hlavu a jemne oblizla špičku. V ústach pocítila príjemnú slanú chuť. Conor napol všetky svaly, aby to vydržal. Znova ho vzala do úst a horúcim jazykom ho privádzala do šialenstva. Zaboril ruku do jej hebkých vlasov a zavrel oči v úsilí nevybuchnúť skôr, než dopraje rovnaké potešenie jej.

„To by už stačilo!“ vykríkol zachrípnuto a vytiahol ju spať hore. „Na to, že si ešte včera bola panna, si celkom... odvážna,“ neodpustil si komentár, keď jej bozkami zasypával krk.

Zasmiala sa. „Nežijeme v stredoveku, Conor. O niektorých veciach sa už verejne hovorí.“

Vyhrnul jej sukňu na bedrá a zbavil ju nohavičiek. Jeho ruky sa hneď vydali na prieskum nových miest. Jej vzdychy mu zneli ako rajská hudba. Prstami nahmatal jej citlivé miesto a končekmi prstov ju dráždil, až kým sa sama nezačala pohybovať proti jeho ruke. Vsal do úst jednu jej bradavku a druhú zovrel medzi prstami. Zavzdychala.

„Som rád, že nežijeme v stredoveku. Myslím, že tam by ťa upálili,“ zamyslel sa.

„A za čo?“

Pobozkal ju a skĺzol s ňou na mäkký koberec. „Napríklad za to,“ mrmlal, zatiaľ čo jeho pery mučili jej pokožku. „Že si sa opovážila vzoprieť mužovi.“

Pretočila sa nad neho s rebelantským úsmevom na perách. „Tak ty by si chcel poslušnú, pasívnu ženušku, ktorá ti nikdy nepovie nie?“ Zahryzla mu do krku.

„Trochu poslušnosti by ti nezaškodilo,“ podpichol ju.

Zaryla mu nechty do hrude, čo ho len viac vzrušilo. „Conor, vlastnému otcovi som odvrávala len čo som sa naučila hovoriť. Prečo si myslíš, že by som poslúchla jedného arogantného upíra?“

Zovrel jej zadok a pritlačil ju k sebe. „Lebo ja mám svoje metódy, ktorými ťa prinútim robiť to, čo chcem.“ Jediným presným pohybom do nej vstúpil a jej slastný výkrik umlčal vlastnými perami. „Napríklad viem, že ťa prinútim kričať,“ pobozkal ju na navretú bradavku. „Volať moje meno,“ Vyrazil bokmi proti nej. „A prosiť o zľutovanie,“ šepkal jej do ucha. Jeho slová ju vzrušovali, rovnako ako ruky, ktorými ju hladil po celom tele. Conor nastavil pomalé, mučivé tempo, ktoré ju nútilo hrýzť si peru od návalu tepla a slasti. Zbožňoval pocit jej mäkkého tela na tom svojom, jej hebkú pokožku, jej tiché vzdychy. Pozrel na ňu, ako sa pomaly pohybuje proti jeho bokom a zatvára oči, ústa mierne pootvorené. Bola nádherná. Srdce sa mu zovrelo nečakaným citom, ktorý ho prinútil zovrieť ju pevne vo svojom náručí. Do ucha jej šepkal vášnivé slová plné nehy.

Isobel sama nevedela, prečo ho tak veľmi chce. Je to predsa upír! Ibaže to stále nebol dostatočný dôvod pre to, aby sa jej v hrudi nerozlieval pocit tepla a bezpečia. V tej chvíli jej bol ukradnutý celý svet – anjeli, upíri, Izabella, Brian, ktokoľvek. Bol len Conor a jeho dotyky. Pohyby. Slová.

Ovládaní novými pocitmi sa k sebe zúfalo tisli, ich tempo sa zrýchľovalo. Conorov jazyk skúmal hebkosť jej úst, pátral v nich a útočil na jej jazyk. Ako jej prorokoval, o chvíľu už kričala jeho meno a prosila, hoci ani nevedela o čo. Vyvrcholenie prišlo so zničujúcou silou, ktorá ju nútila opakovať jeho meno. Keď sa jej útroby zovreli, s hlasným výkrikom sa dostal na vrchol aj on.

Sťažka dýchajúc ležali vedľa seba, stále spojení. Conor jej odhrnul svetlé vlasy z čela, aby videl jej svietiace oči. Žiadna žena by nemala mať takýto hlboký a úprimný pohľad. Nevedel sa pri ňom sústrediť. A niežeby to šlo, keď sa k nemu tisla ako teraz. Sotva si spomínal, že kedysi nejaká Izabella existovala.

„Conor?“ zamrmlala Isobel.

„Hm...?“

Pobozkala ho na hruď. „Koľko?“

„Čo koľko?“

Smutne mu pozrela do očí. „Koľko času nám ešte ostáva? Kým sa vrátime do našich životov?“

Na to nechcel ani pomyslieť. Nepáčilo sa mu, že by sa vrátila tam kam patrí a on tiež. Nie bez nej. Vdýchol vôňu jej vlasov a v duchu zreval. Prečo veci nefungujú tak, ako on chce? Prečo ona musí byť smrteľný človek, ešte k tomu s podobou Izabelly? Ak ju anjeli naozaj dostanú... Nie, to nedovolí! Aj keby ju mal navždy držať pri sebe. A sledovať, ako pomaly umiera, šepol mu tichý hlások rozumu. O pár storočí nebude mať nič, než len blednúce spomienky. Zovrel ju tesnejšie, akoby tým chcel zabrániť nevyhnutnému. Ona nesmie odísť. Nie, kým on žije!

„Čas je nepodstatný, Isobel,“ odpovedal neurčito a prevalil sa na ňu, znovu pripravený na ich zmyselnú hru. „A nemysli si, že ťa len tak pustím, keď som si ťa už chytil,“ zašepkal jej, ako sa začal pomaly pohybovať proti jej bokom.

Isobel si tiež uvedomovala pravdu. Žiadne potom sa nekoná. Ona je človek. On upír. Ona umrie. On prežije tisícročia. Akoby to nestačilo, jej tvár by mu vždy pripomínala vrahyňu, ktorú z celého srdca nenávidí.

Neostávalo jej nič iné, len násilím potlačiť ten cit, ktorý sa jej rodil v hrudi a užívať si každú chvíľu strávenú s ním...