Temný záblesk 14

Isobel poskladala zo stola riad a s Conorovou pomocou ho vložila do umývačky. Potom mu ukázala, ako sa ten zázrak techniky zapne.

„Ty naozaj žiješ so služobníctvom?“ opýtala sa.

„Nemám zámok s poddanými,“ zasmial sa jej. „Ale môj dom je veľmi veľký a často v ňom býva aj niekoľko upírov. Keď to tak vezmeš, mám len troch ľudí – komorníka, ktorý sa stará o dom a záhradu, kuchárku a jednu pomocníčku v domácnosti.“

„Len troch ľudí,“ odfrkla si. „Môžem hádať, bol si šľachtic, však?“

Conorov pohľad potemnel, akoby vyvolala nepríjemnú spomienku. „Nie celkom. Narodil som sa ako ľavoboček,“ priznal. „Môj otec na smrteľnej posteli zmenil závet a odkázal mi titul aj s majetkom. Dovtedy som bol ako všetci ostatní.“

Chcela sa ho pýtať ďalej, ale vyrušilo ich zazvonenie pri dverách. Obaja sa vystreli a ich pohľady sa stretli. Conor ju automaticky privinul k sebe.

„Kto to je?“ šepla potichu. Cítila, že napína svaly.

„Neviem,“ zamrmlal a odviedol ju ďalej od okna.

Modré oči mala plné strachu. „Anjeli?“ hádala.

„Oni by nezvonili.“ Rozhodol sa, že otvorí. Chytila ho za ruku a chcela ho zastaviť.

„Prosím, nechoď tam!“ pípla.

Starosť v jej očiach ho dojala. Pohladil ju po líci. „Neboj sa. Ochránim ťa, sľubujem.“

„Ale kto ochráni teba?“

Conorove srdce poskočilo nečakaným citom. Zvonček sa ozval znova. Musel jednať rýchlo. Priskočil k zásuvke na chodbe a z tajného priezoru vybral nabitú zbraň. Vystrašene cúvla.

„No tak, vieš s tým narábať! Zadný východ si tiež videla!“ Podával jej ju.

„Nie! Nič také neurobím! Ak sem niekto prišiel so zlým úmyslom, chce mňa, nie teba! Nebudeš mojím štítom!“ prskala nahnevane.

„Isobel, neštvi ma!“ Zbraň jej strčil do ruky a náhlivo ju ukryl za roh.

„Conor...“ Nech chcela povedať čokoľvek, nedovolil jej to. Odvážne prešiel k dverám a s trhnutím ich otvoril.

Isobel sa neodvážila vyzrieť zo svojho úkrytu. Srdce jej tĺklo až niekde v krku.

„Čo tu chcete?“ začula Conorov ostrý hlas.

„Ou, to je ale privítanie,“ odpovedal mu veselý hlas. „Aj my ťa radi vidíme, Conor. Nebodaj zase menštruuješ?“

Conor sa postavil do dverí tak, aby videli čo najmenej z vnútra domu. „Prečo ste sem prišli?“ Nepriateľsky sa zahľadel na dvoch upírov.

„Lebo máš problémy a ani jeden z nás to nehodlá oznamovať Salvatorovi. Smieme vojsť?“

„Nie!“ zastavil ich.

Prekvapene na seba pozreli. „Tvoj dom niekto prehľadal, Londýn je plný anjelov, k tomu sa pridáva Izabella a jej zmiznutie...“ vymenovával Will. „Plus tvoje správanie. Tak čo sa deje? Už to nie je len tvoja záležitosť, Conor.“

Upír sa unavene oprel o dvere. Takže Brian naozaj prehľadal jeho dom. Knihu však nemá. „Pozrite, naozaj nepotrebujem, aby ste sa do toho miešali aj vy.“

„Smola, kamoš, niekto to musí povedať šéfikovi a my to nebudeme. Daj nám rozumné vysvetlenie, prečo sa to všetko deje. Pomôžeme ti.“

„Ohrozí vás to.“

Damian si odfrkol. „Conor, mám dvetisíc rokov a Willovi ťahá na tisícpäťsto. Nemyslíš, že sme už čo-to zažili? Vidíme na tebe, že potrebuješ pomoc.“

Conor pozrel za seba, no Isobel nevidel. „Nepochopíte to,“ snažil sa ich odhovoriť, aj keď vedel, že pomoc potrebuje. A obom veril. Ibaže obaja aj osobne poznali Izabellu. Damian ju dokonca prebodol, keď po nej Salvator šiel.

„Ale za pokus to stojí,“ nenechal sa odbiť Will.

Conor mal pocit, akoby zrádzal Isobel. „Najprv mi musíte niečo sľúbiť.“

„Hovor.“

„Udržíte sa na uzde a odovzdáte mi všetky svoje zbrane.“

Dvaja upíri sa začudovali. „Neveríš nám?“ opýtal sa dotknuto Damian.

„Neverím vašim impulzom. No tak,“ mávol rukou, aby mu dali zbrane. Will mykol plecami, podal mu pištoľ spoza opaska, nože z rukávov a vreciek a vzdal sa aj svojej dýky. Damian mal o niečo viac arzenálu. Dve pištole, dve sady nožov, tri dýky, dokonca aj železné pazúry na pravú ruku.

„Niet nad dobré vybavenie,“ zašomral Conor a všetko odniesol dnu, mimo ich dosah.

Isobel zmizla z tváre všetka farba, keď sa k nej priblížil. Očami ho prosila, aby to nerobil.

„Ochránim ťa,“ zopakoval svoj sľub a chytil ju za ľadovú dlaň. Nepatrne sa triasla.

„Nepochopia to.“

„Vysvetlím im to. Dôveruj mi.“ Pobozkal ju na spánok. Poznal ju dosť na to, aby vedel, že neujde. Je to bojovníčka, výzvy prijíma. Pomaly prikývla.

„Poďte dnu a zavrite za sebou!“ zavolal na dvoch nechápavo hľadiacich upírov. Ešte ju nevideli.

Isobel rátala posledné sekundy pokoja, ktoré jej ostávali. Kŕčovito zvierala Conorovu ruku.

Will aj Damian vošli a čakali, čo sa bude diať.

„Pokúste sa zachovať pokoj a možno bude lepšie, keď sa posadíte,“ kývol smerom k upratanej kuchyni.

Keď boli usadení, Conor upokojujúco objal Isobel. „Potrebujeme ich pomoc. Brian je...“

„Chápem,“ povedala takmer nečujne. Musela si pripomenúť, že je len človek a Brian je nebezpečný. Je len dobre, že budú mať pomoc. Chabo sa usmiala a on by ju najradšej vybozkával za jej odvahu. Nepochyboval, že keby jej na tom záležalo, preplávala by aj oceán.

Ruka v ruke sa objavili v kuchyni. Isobel sa tisla ku Conorovi, oči sklopené. Will a Damian vyvalili oči a inštinktívne siahli po zbraniach, ktoré nemali. Vstali a pripravili sa na boj.

„Hej, pokoj, páni!“ varoval ich Conor. „Žiadne hlúposti, lebo ja ozbrojený som!“

Isobel sa konečne odvážila pozrieť pred seba a hneď to oľutovala. Dvaja upíri pred ňou boli desiví a teraz aj cerili zuby. Ten naľavo bol rovnako vysoký ako Conor, mal krátke blond vlasy a podivné šedo-modré oči. Na sebe mal čierne kožené nohavice a modrý rolák, ktorý svetu ukazoval jeho mohutné svalnaté telo, ako stvorené na zabíjanie.

Ten druhý bol o niečo nižší a vyžarovalo z neho čosi naozaj smrtiace a nebezpečné. Dlhšie hnedé vlasy mal stiahnuté do gumičky a svetlohnedé oči prižmúril vo vražednom pohľade. Jeho oblečenie nebolo tak tesné, no napriek tomu vedela, že je rovnako vytrénovaný ako ostatní dvaja upíri v miestnosti.

„Isobel Wallisová,“ zvolal neveriacky blonďák. „Takže je to potvrdené, si blázon, Conor!“ vzdychol.

„Povedal som, že to nepochopíte. Teraz buďte takí láskaví, nepozerajte sa tak a sadnite si, desíte ju!“

„Naozaj si prišiel o rozum?“ oboril sa naňho ten druhý. „Neublížila ti už dosť?!“

„Nie je to Izabella,“ oponoval im Conor, aj keď pred pár dňami tvrdil opak.

„Skutočne? Takže je to jej dvojča premenené na upíra?“

Isobel sa trochu rozčertila. „Nie, som človek, ty mŕtvola, a skutočne som si túto podobu nevybrala!“

Všetkých tak prekvapila, že na chvíľu onemeli. Len Conor sa usmial. Jeho malá bojovníčka je späť!

„Ako si ma to nazvala?“ neveriacky sa spýtal hnedovlasý.

„Mŕtvolou!“ zopakovala odvážne. „Máš s tým nejaký problém?“

Damian pozrel na Conora, akoby očakával, že mu povie, že je šialená a nemá si ju všímať. On sa však len usmieval. „Povedala tá, ktorú som pred sedemsto rokmi vlastnoručne prebodol!“ rýchlo jej to vrátil.

To by však nebola Isobel, aby nebojovala. Odstúpila od Conora a bez náznaku strachu pozrela upírom do očí. „Tak si to asi neurobil poriadne, čo? Počkaj,“ pred všetkými si rozopla košeľu a ukázala, že nemá žiadnu ranu po bodnutí, ktorá by ostala, keby mala to isté telo. „Ach nie! Nesprávna osoba!“

Už aj Conorove oči vyliezali z jamiek.

„Prosím ťa, na tomto svete sú tisíce takých, ktorí by ťa dali do poriadku. Hoci priznávam, ešte som nestretol nikoho, kto by vyliečil oddelenie končatín a hlavy od tela.“

Isobelina tvár sa skrivila hnusom. „Sadista!“

„Mrcha!“

„Stačilo!“ okríkol ich Will. „Conor, čo nám k tomu povieš?“

Upír naprázdno otvoril ústa a hneď ich aj zavrel. „Hm... Isobel? Čo keby si si tú košeľu znovu zapla?“

„Čo keby si si tú košeľu zapla?!“ zopakoval neveriacky Damian. „Máme pred sebou ženu, ktorá nás nechala napospas vlkolakom a teba takmer zabila a jediné, čo povieš je, aby sa zapla?!“

Isobel sa rýchlo zahalila a nespúšťala pohľad z upírov.

„Nie je to ona, je len nastrčená. Iba telo, nič viac.“

„Ako si tým môžeš byť istý?“

Conor na malú chvíľu pozrel na Isobel. Vystrašene pokrútila hlavou. Nie, len nech nezačne rozoberať to, čo sa stalo večer.

„Povedal mi to anjel,“ prezradil nakoniec Conor. „Jedna známa, ktorá robí hore. Doniesla mi aj jej zložku.“

To akoby Willa aj Damiana trochu upokojilo.

„Máš tú zložku tu?“ zachraňoval situáciu Will.

„Áno,“ Conor náhlivo odišiel z miestnosti. Isobel cúvla k stene pod tiahou pohľadov jeho priateľov.

„Nepozerajte sa tak na mňa, nikoho som nezabila!“ vyhŕkla.

Pozreli na seba, ale nepovedali nič. Po chvíli prišiel aj Conor so zložkou od Evie. Podal ju upírom a tí sa pustili do čítania.

Isobel mu podala pištoľ, ktorú mala až doteraz za chrbtom. Nebadane na ňu žmurkol a odložil nebezpečnú vec z ich dohľadu.

„Hovorí pravdu,“ vzdychol si Damian, keď dočítal jej spisy. Will ich odhodil na stôl.

„No, keď sme si to vyjasnili, čo keby ste sa prestali tváriť akoby ste ju šli zabiť?“ navrhol im Conor.

Damian prísne pozrel na Isobel. V jeho svetlohnedých očiach videla dávnu bolesť, ktorú zrejme spôsobila aj jemu.

„Asi nám nič iné neostáva.“ Načiahol k nej ruku. „Teší ma, Isobel, ja som Damian. Prepáč ten výstup.“

„Hm... to nič.“ Prijala podávanú ruku.

„Vedel som, že to nie je možné. Will.“ Predstavil sa aj druhý návštevník a tiež jej podal ruku.

„Tak Conor, môžeš začať vysvetľovať!“ vyzval ho Damian a sám sa odprevadil do obývačky, kde sa hodil do pohodlného kresla. Ostatní ho nasledovali.

Conor sa oprel o chladný krb pred nimi, Will a Isobel sa usadili na gauči.

„Nie som si istý, či by ste to mali vedieť,“ povedal po chvíli napätého ticha.

Will si odfrkol. „To ma len utvrdzuje v tom, že potrebuješ pomoc. Do toho!“

„Nuž... kde začať... Spomínate si, kde som bol premenený?“

„Vo Francúzsku, kde si sa narodil,“ odpovedal pohotovo Damian.

Conor pokrútil hlavou. „Trochu som klamal. Pôvodom som Ír, narodil som sa tam aj vyrastal. Do Francúzska som sa dostal len krátko pred premenou.“

Upíri zalapali po dychu. „Ty si nám klamal?“

Mykol plecami. „Mal som svoje dôvody. Bol som zabitý, keď som sa bránil pred vojskom istého šľachtica, ktorý ma napadol. Môj hrad obliehali tri dni, kým vpadli dnu. Nemali sme kam utiecť. Ja a niekoľko mojich vojakov sme sa rozhodli dať čas aspoň civilným obyvateľom hradu ujsť a ukryť sa. Vtedy som padol.“

Isobel v jeho očiach postrehla záblesk bolesti. Už-už sa chystala súcitne ho objať, ale zatla zuby. Nepomohlo by im, keby sa musel riešiť aj ich pokrivený vzťah.

„Jeden z mojich vojakov bol upír. Keď mu dovolili odniesť moje telo, ešte som žil. Premenil ma v poslednej chvíli. Podľa zákona upírov – v ktorej krajine si premenený, tomu kráľovi patríš – som sa stal poddaným ich vtedajšieho kráľa. Prišli sme k nemu na kráľovský dvor a on ma prijal. Celý rok ma učili, ako to so mnou bude a čo všetko môžem a nemôžem robiť. O svoj majetok som prišiel, keďže som bol oficiálne mŕtvy. Až o dva roky, keď som sa pod novým menom a s novým titulom objavil v susedstve svojho bývalého hradu, som zistil, prečo ma ten chlap napadol. Nešlo mu o mňa, ale o to, čo som zdedil. Istý artefakt, ktorý moja rodina chránila už stáročia. V tej chvíli som pochopil, že musím Francúzsko opustiť. Požiadal som kráľa o prepustenie spod jeho moci a on súhlasil. Nerobil som problémy a on nemal dôvod držať ma pri sebe násilím. Vlastne mi so všetkým pomohol. Spoločne sme napadli môj bývalý hrad, ja som si vzal, čo som chcel, on si vybavil účty s ostatnými. Ešte v ten deň som odišiel a objavil sa v Anglicku u Briana.“

„Tak preto si mal vždy s tým francúzskym bastardom také dobré vzťahy,“ vyhŕkol Damian. „Boli ste komplici!“

„Môžeš to nazvať akokoľvek, je mi to jedno. Veľmi mi pomohol. Späť k histórii. Myslel som si, že tu budem mať pokoj. Upíri sa tu navzájom chránia a podporujú oveľa viac, ako som bol zvyknutý. Trochu som sa upokojil. Pár storočí to aj pokojné bolo, kým neprišla Izabella. Neuniesla ma náhodou. Vyzradenie našich stanovíšť vlkolakom bol len úhybný manéver, aby ste ma nemohli ísť zachraňovať. Nekonala sama. Najal si ju Brian, preto zmizol. Salvatorova iniciatíva hľadať ma mu však skrížila plány. Ušiel a Izabellu nechal tak. Spanikárila a potom to už bolo ľahké. Našli ste ma a ona umrela. Došlo mi, že aj ona aj Brian chceli to, čo som mal ochraňovať a preto som ušiel aj od vás. Od Salvatora som dostal povolenie pre voľný pohyb po všetkých kráľovstvách. Priveľmi som sa bál, aby som zostával na jednom mieste. Chvíľu mi to vyhovovalo, len tak cestovať. Potom som si uvedomil, že sa predsa nenechám vystrašiť nejakými zloduchmi. Naučil som sa používať moc, ktorú som mal ukrývať a vrátil som sa späť. Odvtedy som odrazil desiatky tvorov, ktorí chceli to isté. Až dodnes,“ ukončil hodinu dejepisu.

„Prepáč, Conor, ale v tvojom príbehu je jedna neznáma,“ pripomenul mu Will. „Čo to vlastne chrániš?“

Conor si pretrel oči. „Kniha. Alchymistická príručka, ak chcete. Poznáte príbeh o skupine egyptských alchymistov, ktorí prišli na ostrovy?“

Dvaja upíri sa zamračili. „Tá povesť? Žartuješ?“

Pokrútil hlavou.

„To nie je možné!“ vyhlásil Damian. „Z Egypta až na ostrovy v tej dobe? Žil som v čase pred našim letopočtom, ale prežiť v týchto končinách bolo pre ľudí nemožné!“

„Boli to mágovia, Damian. Vedeli sa o seba postarať. Naozaj vytvorili tie knihy a doteraz ich chránia ich potomkovia. Neviem síce, prečo sa tento príbeh zachoval len v upírskom folklóre, ale to je len dobre. Aj tak mám pocit, že o ňom vie viac bytostí, než by som chcel. Rody sú neustále v ohrození.“

„Ty máš teda jednu z tých kníh?“

„Presne tak. Všetko je to len o nej. Brian po nej šiel. Izabella po nej šla.“

Damian a Will nepriateľsky pozreli na Isobel.

„Hej, čo je?“ bránila sa. „Ja tú vec nechcem, nech si ju pokojne nechá!“

„Isobel je v tom naozaj nevinne,“ vysvetľoval ďalej. „Je nastrčená. Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi niekto poškodil systém anjelov a poslal jej podobu na zem s úmyslom rozptýliť ma. V čase, keď sme ju našli, aj kurčatá prišli na to, že sa s nimi niekto hrá. Chcú ju zabiť, lebo tu nemá čo robiť. Kým je pri mne, je v bezpečí, preto sme tu.“

„Ale prečo by ju niekto posielal späť?“ dumal Will. „A kto?“

Conor sa vysilene posadil k nim a zaklonil hlavu. „Isobel? Nechceš to dokončiť?“ navrhol jej.

Videla na ňom, že to nedokáže zopakovať. Brianovu zradu. Nadýchla sa.

„Brian,“ povedala potichu. „On ma sem poslal a zariadil, aby som sa dostala do Londýna, vám pod nos. Žije. Je to môj šéf. Včera takmer zabil Conora, keď sa objavil u mňa doma. Ku všetkému sa priznal.“

Dvaja upíri zalapali po dychu a vyskočili na rovné nohy.

„To je vtip?“ opýtal sa Damian.

Conor smutne pokrútil hlavou. „Videl som ho na vlastné oči. To on dal prehľadať môj dom. Myslel si, že v ňom je tá kniha.“

Nastalo hrozivé ticho. Isobel sledovala troch upírov, ako plávajú v spomienkach. Keby im tak vedela pomôcť...

„No,“ vyhlásil nakoniec Will. „Toto ja Salvatorovi oznamovať nebudem. Obzvlášť nie o Isobel. Radím ti, aby si ju schoval a išiel na malú spoveď k šéfikovi, kámo.“

Conor utrápene zaklonil hlavu. „Isobel z očí nespustím. Brian od nej niečo chce a ja neviem čo. Bude so mnou, nech sa stane čokoľvek.“

„Hm... nechcem byť zlý, ale...“ Damian súcitne pozrel na napätého človeka. „Ona má svoj život. Krátky život. Ako dlho ju budeš ukrývať? Rok? Dva? Päť? Uberáš jej veľkú časť jej mladosti.“

Conor pozrel do očí svojej zajatkyni. Našiel v nich malú iskru beznádeje, hoci sa snažila svoje pocity zakryť odhodlaním. „Isobel?“ oslovil ju mäkko.

„Ja... Asi by som sa mala vzdialiť... aby ste sa mohli pozhovárať...“

Chytil ju za ruku a prinútil ju sadnúť si späť. „Pozri sa na mňa!“

Smutne ho poslúchla. A vtedy si prečítal odpoveď. Vzdala sa. Vedela, že jej život je obmedzený a možno bude krátky.

„Chrániš ma, Conor,“ rapotala ako naučenú repliku. „A som ti za to vďačná.“

Ani snehová búrka na Aljaške by nemohla byť chladnejšia. Všetci to vedeli.

Najviac však svojimi slovami znechutila Conora. Pustil ju a jeho pohľad stmavol. „Možno majú pravdu,“ priznal. „Oberám ťa o tvoj krátky život.“ Nedal to na sebe znať, ale tieto slová ho boleli viac ako dýka do hrude. Bolo by to príliš pekné, keby sa všetkého vzdala a zabudla na svoj život. Také niečo po nej nemohol žiadať.

„Nie, tak som to nechcela...“ krútila hlavou, ale nenachádzala slová.

„To je v poriadku, Isobel,“ chabo sa usmial. „Zabúdam, že si len človek.“

Zamračila sa. „Samozrejme. Človek teraz odíde, aby ste sa vy nesmrteľní mohli porozprávať,“ zavrčala a viac naňho nepozrela. Vyšla z miestnosti a upíri počuli len nahnevaný dupot po schodoch, kým netresla dverami.

Damian a Will spýtavo pozreli na priateľa.

„Si si istý, že nám niečo nechceš povedať?“ nadhodil Damian.

Conor ho prepálil nepriateľským pohľadom. „Vynechajme ju z toho, dobre? Už mi narobila dosť problémov!“