Temný záblesk 15

Len človek! Zabúdam na to, že si len človek! Opakovala si Isobel Conorove kruté slová a hodila ďalší vankúš o stenu. „A on je len mŕtvola!“ zamrmlala potichu, aby ju náhodou nepočul. Čo si myslela? Že by ju považoval za niečo iné než ďalšieho človeka, ktorý sa jej mihol životom? Iste, koľko podobných žien už zviedol? Určite to ani sám nevie, toľko ich bolo. Bola hlúpa, že si čo i len na chvíľku o ňom myslela niečo dobré! Je preňho len pákou proti Brianovi a naopak! Tak to je!

Začala sa prechádzať po izbe ako lev v klietke. Pre toho namysleného Briana sa dostala do tejto kaše! Ak sa k nemu najbližšie dostane, vykrúti mu krk, upír-neupír! Veď on ešte nevie, čo dokáže nahnevaná žena!

Na dvere ktosi zaklopal.

„Nemám náladu, Conor, vypadni!“ okríkla ho.

Dvere sa napriek tomu otvorili a dnu vošiel Damian. „Nie som Conor, smiem vojsť?“ opýtal sa opatrne, jeho akoby prázdne oči sa upierali na ňu. Pripadal jej duchom neprítomný.

Upokojila sa. „Iste,“ vzdychla a rýchlo pozbierala porozhadzované vankúše. Damian sa k nim nevyjadroval, aj keď musel vedieť, prečo je izba tak rozhádzaná. Oprel sa o stenu pri dverách a zamyslene si ju prezeral. Isobel napadlo, že musí byť veľmi starý, lebo sa tváril ako životom unavený starec. V duchu jej ho bolo ľúto.

„Niečo ťa trápi,“ povedal s desivou istotou.

„Naozaj?“ odsekla uštipačne.

„Nás upírov musíš chápať trochu inak, Isobel,“ prehovoril k nej ako k dieťaťu.

„Čo prosím?“

Pousmial sa. „Sme starí a videli sme hrôzy, ktoré vy poznáte len z učebníc. Preto sme často cynickí, necitliví a niekedy si neuvedomujeme, že naše slová sa iných môžu dotknúť.“

„Prečo mi to hovoríš?“ opýtala sa, neschopná identifikovať pohľad, ktorý jej venoval.

„Lebo som mal pocit, že to potrebuješ vedieť. Conor nemá o ľuďoch dobrú mienku a sám si už nepamätá, že ste citliví a krehkí. Daj mu čas, kým svoju silu skrotí. Ale mám pocit, že si ho už k tomu prinútila, však?“

Rozbúchalo sa jej srdce. On im to povedal?! Zabije ho! „Na čo narážaš?“

Vzdychol si. „Musíš mať veľa vnútornej sily, keď si ho prinútila, aby ťa nezabil a hľadel na teba s toľkými emóciami. Nevieš, ako naše myslenie funguje. Jediné, čo ti môžem poradiť je, aby si nestrácala nádej. A podelila sa o ňu s ním.“

Odfrkla si. „Vy upíri si naozaj musíte hovoriť všetko?“

Pobral sa na odchod. „Nemusel mi nič povedať, aby som si domyslel očividné, Isobel,“ vysvetlil jej. „Dávaj na seba pozor a občas prestaň používať mozog. Pomáha to.“

A bez ďalšieho vysvetlenia odišiel.

Conor sa s priateľmi rozlúčil mimo svojho domu, kde im dal posledné inštrukcie. Mali pátrať po Brianovi a nechcel, aby to Isobel počula. Obaja upíri sľúbili, že preskúmajú jeho adresy, ktoré mal uvedené ako jej šéf. Ešte dnes plánovali odcestovať.

„Som vám vďačný,“ povedal, keď nasadali do auta. „Už naozaj neviem, komu mám veriť.“

Will ho pobúchal po pleci. „Na nás sa môžeš spoľahnúť. Dostaneme toho bastarda. Ty máš prácu tu.“ Kývol hlavou k domu.

Conor sa obzrel a v okne zbadal Isobel. „Čo konkrétne máš na mysli?“

„Musíš o nej povedať Salvatorovi.“

„Ani omylom!“ vyhŕkol.

Will sa upokojujúco usmial. „Máš dôkaz. Nič jej nehrozí. No... skoro.“

„Salvator by ma ani nevypočul. A anjeli...“

„So Salvatorom ti nepomôžem, snáď Erin by niečo vymyslela, ale čo sa týka anjelov...“ pozrel do okna a zaškeril sa na ňu. „Poznáš zákony. Jej sloboda stojí život. Otázka znie, ktorý?“ Tajomne prižmúril oči. „Zabil by si ju, Conor?“

Upír od šoku zalapal po dychu. „Žartuješ, však?“

Will mykol plecami. „Si už dosť starý, aby si posúdil svoje a jej šance. Premysli si to. A nahlás Salvatorovi poplach.“

Upír nastúpil do auta a Conor osamel s desivými myšlienkami víriacimi mu v hlave. Je mŕtvy. On, alebo ona. Ju by zabili anjeli, jeho Salvator.

Vrátil sa dnu a hneď vyletel k nej do izby.

Sedela na posteli a jej pohľad by mohol zabíjať.

„Čo je?“ opýtal sa.

Pokrútila hlavou. „Vôbec nič,“ odsekla. „Máš milých priateľov.“ Nemala chuť s ním zostávať v jednej miestnosti, tak sa radšej vzdialila. Problémom bolo, že nemala ísť kam. V hlave jej stále zneli slová obyčajný človek. Ach, ako rada by mu jednu vylepila!

Conor nechápavo vystrelil za ňou a zastavil ju na schodoch. „Hej, čo som zase urobil?! Myslel som si, že túto fázu sme už prekonali!“

Zúžila oči. „Nie Conor, tá fáza stále trvá! Zajatec a upír, chápeš?“ zašimrikovala pred ním rukami naznačujúc váhy.

„Ešte pred pár hodinami si sa usmievala. Okrem iného!“

„Áno, ale to som bola o tie dve hodiny mladšia! Ach, neurobili sa mi vrásky?!“ zvolala naoko vystrašene.

Upír prestával chápať jej myšlienkové pochody. Vymenil ju niekto za jej nepríjemné dvojča? „Vysvetlíš mi, prečo som už zase ten zlý?“

Pokračovala v ceste po schodoch. „Nie si ten zlý, veď ty si tu ten lepší, nie? Ja som len obyčajný človek!“

„Kam tým mieriš? Isobel, no tak už stoj!“ Dobehol ju v obývačke a zvrtol ju k sebe.

Nepriateľsky naňho zazrela. „Nemôžem tu byť naveky Conor! Mám svoj život, ako už poznamenal tvoj priateľ! Na rozdiel od teba... tu o sto rokov už nebudem!“

Upír ustrnul, akoby ho udrela. Jeho pohľad schladol. „Anjeli ťa zabijú, to predsa vieš.“

„Ale ty s tým nič neurobíš, nechápeš?! Máš ma tu len ako hračku, malé rozptýlenie počas storočí tvojho života!“

Conor zaspätkoval pred tými ostrými slovami. Vyceril zuby. „Nekrič na mňa, Isobel! Stále tu vládnem ja!“ varoval ju, no jediné, čo dosiahol, bolo odfrknutie.

„Už nežijeme v desiatom storočí, pochop to! Nevládneš nikde a rozhodne nie nado mnou!“

Jeho päste zbeleli, ako ich zatínal, a v tvári mal divoký výraz. „Brian ťa chce vysať, spomínaš si?“ vytasil ďalší argument.

„Brian, a hoci si o ňom myslíš to najhoršie, pomohol môjmu bratovi a aj mne! Možno by ma aj on ochránil...“ zamyslela sa a vedela, že Conora zraňuje na najcitlivejšom mieste. Ale musela. Musela sa od neho odpútať, zabudnúť. A úprimne, Brian možno je zloduch, ale naozaj sa o ňu staral. Toľkokrát jej mohol ublížiť a neurobil to...

Upír stojaci pred ňou skrivil tvár v zlosti. Bez citu ju chytil za ruku a násilím ju tiahol späť k izbe, v ktorej ju držal.

„Pusti ma ty mŕtvola!“ vzpierala sa Isobel zúfalo. „Nechaj ma!“

Conor ju nepočúval. Odvliekol ju do izby, bez slova ju postrčil dnu a zvonku zamkol. „Teraz ma počúvaj!“ kričal na zamknuté dvere. „Je mi fuk, aké je tvoje obmedzené ľudské myslenie, ale kým žijem, budeš pod mojím dohľadom! Opováž sa čo i len skúsiť ujsť a ja ti zaručujem, že skočíš ešte horšie!“

Isobel na druhej strane kopla do dverí. „Nenávidím ťa, Conor!“

Cynicky sa usmial. „Podobne, Izabella,“ zasadil jej ranu a odišiel vybúriť sa na boxovacom vreci v suteréne.

Isobel definitívne vyhlásila vojnu svojmu väzniteľovi. Šťavnato naňho nadávala a prechádzala sa po izbe. Má len dve možnosti – alebo zostane a nechá ho manipulovať ňou, alebo nájde pomoc iného upíra. A keďže poznala už len Briana, obe jej vyhliadky boli zúfalé. Ani Evie by jej nepomohla. Will aj Damian sú preč a na jeho strane. V podstate tu bola ešte jedna možnosť. Veselo prísť k Londýnskym upírom a pokúsiť sa im vysvetliť, že nie je vrahyňa. Áno, to sú skvelé možnosti. Ako čerešnička na torte – ešte si môže vybrať smrť.

Nabručane otvorila okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Posledných dvadsaťštyri hodín jej pripadalo ako zlý sen. Nevedela, či sa má hnevať na Briana alebo na Conora. Čo však bolo najhoršie, hnevala sa na seba. Podľahla mu príliš ľahko a vôbec to neľutovala. Jej neskrotný upír ju priťahoval odkedy sa stretli a to aj napriek únosu. Veľmi sa bála o svoje srdce. Bolelo ju pri pomyslení, že ho stratí. Ale akú inú možnosť má? On je nesmrteľný! Nenávidí jej tvár. A polovica anglických upírov by ju bez váhania zabila.

Zúfalo zaplakala a zotrela si slzy z tváre. Kde je východ z tohto bludného kruhu?

Brian stál v tieni stromov obklopujúcich Conorovo tajné sídlo a pozoroval Isobel roniacu slzy, ako túžobne pozerá z okna. Urobil chybu, že sa z nej nenapil už predtým. Teraz je chránená jedným z najparanoidnejších upírov na svete. Priečilo sa mu to, ale bude musieť použiť ráznejšie metódy. Ibaže ako tak pozeral na zroneného človeka, uvedomil si pravdu, ktorej Isobel čelí. O to viac sa mu priečili jeho vlastné spôsoby.

Možno by ju mohol nechať na žive. Ak sa nebude veľmi brániť. Prípadne by sa k nemu mohla pridať. Hoci, ako tak uvažuje, Isobel už prešla na Conorovu stranu. Videl jej to na očiach. Vždy to bola silná žena, po celý život, čo ju poznal. A hlavne je dobrá. Každému priala len to najlepšie a málokedy myslela na seba. Práve pre túto jej vlastnosť si ju cenil, odkedy ju spoznal.

Vzdychol. Nemal v pláne odhaliť upírom svoju existenciu. Mal pre nich ostať mŕtvy ešte pár dekád. Salvator ho síce ešte nemôže oficiálne obviniť, no to mu nezabráni vo vlastnej pomste. A jeho poddaní ho budú nasledovať, to je jasné. Vládol pridobre, aby nemal podporu. Ten upír nielenže ovláda všetkých anglických upírov, má známosti aj u anjelov, vychádza dobre s vlkolakmi a cez Conora sa vie dostať aj k démonom. Takúto mocnú alianciu by nerozbil, čo ako veľmi by sa snažil. Jeho spojenci a priatelia sú síce mocní, ale je ich málo. Nemohol si dovoliť viac, inak by riskoval zradu, prípadne vzburu. Najnovšie sa proti nemu spájali aj strážcovia kníh. Väčšina sa proti nemu otvorene postavila, niektorí sa však rozhodli skrývať. Honba za knihami bola o to ťažšia.

Už získal štyri z desiatich kníh. Conorova by bola piata. Ešte mu teda uniká päť ľudí – jedna žena z Nového Zélandu so španielskymi koreňmi, ktorú nevie už dva roky nájsť, dvaja obyvatelia Turecka, najnovšie lokalizovaní v Egypte a dve neplnoleté deti, ktoré sa spojili a spoločne kľučkujú po svete. Sú chránení neznámymi silami a Brian ešte neprišiel na to, koho zlákali na svoju stranu.

Conora považoval za najľahšiu voľbu, nehovoriac o tom, že potrebuje Isobel. Porozumieť všetkým tým knihám bez daru rozlúštiť ich sám nedokázal a odhalil sotva tretinu kúziel, ktoré obsahovali. Len šťastnou náhodou rozlúštil kúzlo na zbystrenie zmyslov, vďaka ktorému zacítil Isobelino panenstvo. Ako predpokladal, Conor jeho problémy vyriešil. Už mu nič nestojí v ceste...