Temný záblesk 16

Isobel tvrdo spala. Nepokojne sa vrtela na posteli, bolo jej teplo a ťažko sa jej dýchalo. Rozkašľala sa a to ju prebudilo. Lapala po dychu a zaštípali ju oči.

„Čo to...“ nedopovedala, lebo sa zase rozkašľala. Štipľavý dym ju oberal o životne dôležitý kyslík a oranžové plamene oblizovali pravú časť jej postele. Zvrieskla a vyskočila z nej. S hrôzou zistila, že oheň pohltil polovicu izby, šíril sa od okna a zatláčal ju ku dverám... ktoré Conor zamkol! Trhala kľučkou, ale dvere sa neotvorili. 

„Conor!“ vykríkla. „Conor, pusti ma!“

V dome sa však nič neozývalo. Preboha, kde je ten upír? Obzrela sa. Plamene sa rýchlo približovali. „Nie! Ja takto neumriem! Conor, ak ma počuješ, pohni tým svojím nemŕtvym zadkom a vysloboď ma!“ kričala na plné hrdlo.

Nič. Pomoci sa nedočká. Prepadla panike. Vtom jej došla ďalšia pravda. Ten oheň... žiadny oheň by sa tak rýchlo nešíril a už určite nie od okna! Veď pohlcoval celé steny!

„Brian!“ zrevala. „Ty odporný vrah, o čo ti ide?!“

Tentoraz jej slová mali aspoň nejaký účinok. Oheň preskočil na dvere a tie po obvode zhoreli, takže ich poľahky vykopla a vyšla na chodbu. Aj tá horela a bola zahalená v dyme.

Sotva videla, ale mohutnú postavu, ktorá sa k nej blížila, prehliadnuť nemohla.

„Brian!“

Upír k nej pokojne podišiel, tvár kamenná a pokojná, akoby sa ani neprechádzal po horiacom dome. Ustupovala.

„Nechcem ti ublížiť, Isobel,“ presviedčal ju. Okolo neho sa vznášala zvláštna hmla, ktorá ho chránila pred ohňom aj dymom.

„Čo si s ním urobil?!“ skríkla na svojho niekdajšieho šéfa.

„Vyvediem ťa von,“ naťahoval k nej ruku, no ona len sebou trhla a ustupovala po chodbe.

„Prečo to robíš?! Čo sme ti urobili?!“

„Isobel, dom sa o chvíľu zrúti!“

„To mi je jedno! Kde je Conor?!“

Brian zaťal čeľuste. „Isobel, nezahrávaj sa so mnou!“

„Takéto reči na mňa neplatia! Odíď!“

Pokrútil hlavou.

Isobel sa nemienila nechať zastrašiť nejakým nadutým upírom. „Prečo chceš moju krv?!“

„Všetko ti vysvetlím, ale najprv...“

„Zabil si Conora, však?“ obvinila ho, ani ho nenechala dohovoriť. „Ty odporný zbabelec!“ A zbehla dole schodmi. Tam ju čakal šokujúci pohľad – Conor ležal nehybne na zemi a jeho telo oblizovali nízke plamene. Zmietal sa v bolestiach a v ruke zvieral starú knihu. Pozrel na ňu a ten pohľad sa jej zaryl hlboko do duše. Vtedy si uvedomila, že jej na ňom záleží. Veľmi. Viac, než by malo. Srdce jej pukalo od žiaľu. Nenávistne pozrela na Briana.

„Pusti ho! Hneď!“

Opäť pokrútil hlavou. „Záchranu ponúkam len tebe, Isobel.“

Vycivene pozrela na Briana a potom na Conora. Oheň knihu nezničí, to vedela. Brian ju nakoniec vyberie z Conorových obhorených rúk. Prešiel ňou hnev. Oči jej potemneli. Odhodlane pozrela na Briana.

„Potrebuješ ma, však?“

Prikývol.

Usmiala sa. „V tom prípade vypadni! Nechaj nás odísť! Inak sa, prisahám, hodím do plameňov a ty ma nikdy nedostaneš!“

Na upírovej tvári sa spravila vráska. Odhadoval, čoho je schopná.

„Ja nežartujem, Brian!“ upozornila ho a presúvala sa k plameňom a Conorovi. „Toto kolo nik nevyhral! Daj nám pokoj!“

„Isobel!“ podarilo sa vykríknuť Conorovi, ktorý už cez bolesť sotva vnímal.

„Nie, nebudem skákať, ako vy upíri pískate!“ rozhodla. „Vyber si, Brian! Ja tam skočím!“ ukázala na plamene.

Brian vedel, kedy dostal šach mat. Cúvol, naposledy si premeriavajúc dom a jeho obyvateľov. „Dostanem vás! Oboch!“

„Ani sa o to nepokúšaj! Conor tu má granáty! Vždy budem mať jeden pri sebe a ak sa k nám čo i len priblížiš, moje telo sa zmení na mastný fľak a nedostaneš ani kvapku krvi!“ vyhrážala sa mu odhodlane a z očí jej tiekli slzy, ako sa Conor zvíjal na zemi, stále chrániac knihu. Jeho modrozelené oči sa upierali len na ňu.

„Neskončili sme!“ zreval Brian porazene a zmizol v záblesku svetla. Plamene okolo Conora pohasli. Jeho oblečenie úplne obhorelo a celé telo mu pokrývali popáleniny. K prsiam si tisol knihu. Umieral.

Vydesene k nemu dobehla a bála sa ho dotknúť. „Conor! Conor, čo mám robiť?“ prosila ho o radu.

Upír potláčal bolesť a z posledných síl jej podal knihu. „Ochráň ju,“ prosil ju šeptom. „Jej prítomnosť zabráni anjelom nájsť ťa.“

„Nie, nič také!“ plakala. „Vstávaj! Ja ti nedovolím umrieť!“

Pokrútil hlavou. „Odíď skôr, než sa dom zrúti,“ radil jej. „A Isobel...“

„Áno?“ zotierala si slzy.

„Ďakujem za posledné dni. Rozjasnila si môj život ako ešte nikto. Neľutujem ani jedinú chvíľu s tebou.“

Zavzlykala. „Conor...“

„Choď!“ Prehol sa od bolesti a odhalil tesáky. Isobel zhíkla.

„Krv! Potrebuješ krv, však?!“

„Isobel...“

Ona ho už nepočúvala. Podstrčila mu k ústam svoje zápästie. „Pi!“ prikázala mu. „No tak! Aspoň kým nájdeme pomoc!“

Conor bol príliš slabý, aby potlačil základný reflex, ktorý mu kázal napiť sa. Jeho tesáky preťali kožu na Isobelinom zápästí a životodarná tekutina mu stiekla dole krkom. Sotva vnímal, že zrevala od bolesti. Bol totiž príliš slabý aby jej do krvného obehu posielal endorfíny, ktoré by utlmili bolesť. Len čo si uvedomil, že jej ubližuje, prestal a klesol späť na zem. Jeho život sa o niečo predĺžil.

„No tak, vstávaj!“ ťahala ho. „Dom sa o chvíľu zrúti!“

Malátny Conor sa nechal unášať jej hlasom a postavil sa na nohy. Keby ho tá drobná žena nepodopierala – a naozaj nevedel, ako to dokázala – padol by na podlahu.

Isobel kašľala a dusila sa, no nepoľavila. Viedla oboch smerom k dverám, keď ju Conor zrazu stisol a zastavil.

„Tvoja... zložka Isobel... dôkaz...“ jachtal.

„Tak to je naozaj moja posledná starosť!“ okríkla ho. Má ten chlap vôbec pud sebazáchovy? „Poďme, už sme skoro vonku!“ pobádala ho.

Ani nevedel ako a zrazu Conorove telo ovial ľadový vietor a na chvíľu zmiernil pálčivú bolesť v jeho tele. Zhlboka sa nadýchol a všetko ho pri tom bolelo. Neuvedomoval si, kam ide, len motoricky kládol nohu pred nohu.

„Potrebuješ pomoc!“ rozhodla Isobel. Triasla sa od zimy, lebo mala na sebe len nočnú košeľu a bola bosá. V rukách zvierala knihu a rozžeravené kľúče od auta, ktoré uchmatla v predsieni. Ruka ju pálila od popálenín, ale aj od jeho uhryznutia. Rany úplne nezacelil a po ruke jej tiekli pramienky krvi. Nevšímala si to, odomkla auto a otvorila zadné dvere. „Ľahni si!“ prikázala mu. „Musíme odísť, než Brian...“

Pokrútil hlavou. „Vie, že si neblafovala. Sme v bezpečí.“

„Si si istý? Ja som o tých granátoch klamala.“

„Ale to on nevie. A ja v aute granáty nosím.“

Usmiala sa. „Budeme v poriadku, Conor.“ Pohladila ho jemne po líci. Sykol od bolesti, tak radšej prestala. Keďže stratil rovnováhu, rýchlo ho nasmerovala na zadné sedadlá a sadla si za volant. Naštartovala a vrhla posledný pohľad na dom v plameňoch.

„Kam mám ísť?“ opýtala sa ho s úzkosťou v hlase. „Kde ti pomôžu? Nemocnica? Alebo nejakí známi v Aylesbury?“

„Isobel... je koniec,“ presviedčal ju, ale nepozrel jej do očí. „Uteč!“

Zamračila sa a pod nos mu zase strčila ruku. Zahryzol a trochu sa napil. Odvážne mlčala, aj keď plakala. Nenechá ho umrieť. Keď prestal, vrátila sa na miesto a stočila volant na cestu, po ktorej prišli. Stlačila plynový pedál na podlahu.

„Isobel...“ zastonal. Nepozrela naňho, lebo ak by to urobila, prinútil by ju urobiť, čo chcel. Ale čo má robiť? Zakrútila sa jej hlava od straty krvi a dymu v pľúcach. Prinútila sa uvažovať.

„Ak mi nepovieš, kam ťa mám zobrať, radšej čuš!“ okríkla ho. Nastavila klimatizáciu, aby mu zmiernila bolesť a sama sa triasla zimou. Dovolila si krátky pohľad do zrkadla a jeho stony s desivými zášklbmi jeho tela ju prinútili uvažovať mierne samovražedne.

„Londýn!“ vykríkla. „Tam ti pomôžu!“

„Nie!“ zvolal.

To sa už Isobel zaradila do premávky a smerovala do hlavného mesta. „Ako sa tam dostanem? Hovor!“

Mlčal.

„Conor, už si mi zobral asi štyri deci krvi! Do Londýna je to pol hodiny týmto tempom a ja budem v smrteľnom ohrození už po strate litra!“ vymenovávala. „Chcem cestu k vášmu sídlu, alebo komukoľvek, kto ťa zachráni!“

„Zabijú ťa.“

Pokrútila hlavou. „To je jedno! Už raz som ti ublížila. Navždy ukončím tento bludný kruh! Izabella ťa takmer nechala umrieť! Nech sa prepadnem, ak jej dielo dokončím!“

Conor by sa hádal, keby mal viac síl. Upadol však do akéhosi bdelého spánku a sotva vnímal, čo sa okolo neho deje.

Isobel ho sledovala každú chvíľu. Keď sa jej zdalo, že jeho dych je plytký, zastala a nakŕmila ho. Ruka ju neskutočne pálila a mala závraty. Jediné, čo ju však zaujímalo, bol Conor. Jeho bolesť. Jeho život. Je možné ľúbiť niekoho za tak krátky čas? uvažovala. Predstavila si možnosť, že by umrel a takmer sa rozplakala. Nech sú už jej city akékoľvek, nesklame ho. Aj keby mala čeliť všetkým Londýnskym upírom na čele s tým, ktorý jej telo kedysi zabil.

Keď sa na krátke chvíle preberal, opakoval stále to isté a nikdy ho neposlúchla. On potrebuje pomoc a tá je v Londýne. Voľba bola jasná. Ešte dvakrát mu dala svoju krv a na okraji Londýna zastala úplne slabá a unavená. Stále bola hlboká noc a svetlá mesta sa jej rozmazávali pred očami. Otvorila dvere na Conorovej strane a sklonila sa k nemu. Len pravidelný prídel krvi ho držal ako-tak nažive. Trhane dýchal a už viac ako desať minút sa s ňou nehádal. Ani len nebol pri vedomí.

„Conor,“ jemne ním zatriasla, aby mu neublížila. „Miláčik, vstávaj,“ prosila ho plačky. „Nenechávaj ma tu bez teba.“ Odhrnula mu svetlé vlasy z čela. Perlil sa mu na ňom pot. Pobozkala ho na pery. „Ja to zvládnem. Prisahám,“ sľúbila mu. Vrátila sa na predné sedadlo a zapla navigáciu. Trasúcimi prstami ju nastavovala, kým nenašla, čo potrebovala. Označené miesta v Londýne a okolí. Jedno bolo blízko centra, to tipovala na Conorov dom. Kráľ upírov by sa určite neukrýval v centre. Ďalší bod boli rôzne kancelárie a podniky. Len jeden bod ukazoval za mesto... uprostred ničoho... tam to bude! Naštartovala a nechala sa viesť tým smerom. Po chvíli zabočila na úzku cestu vedúcu ďaleko medzi stromy a nepoužívané pozemky. Kľukatila sa, no nemala žiadne odbočky a tak pridala plyn. Srdce jej bilo na poplach. Na jednej strane sa bála o Conora, na druhej sa desila stretnutia so Salvatorom. Nevedela si predstaviť, ako sa k nej zachovajú na dvore.

Posledná zákruta bola za ňou a ona zastala na nádvorí obrovského domu, alebo skôr moderného paláca. Bol veľký ako niekoľko veľkých domov dohromady, mal štyri poschodia, škridlovú strechu a barokovú výzdobu. V niektorých oknách sa svietilo. Tu nájde pomoc!

Naposledy pozrela na mocného upíra na zadnom sedadle. „Už sme tu, Conor,“ prihovorila sa mu. „Bude to v poriadku.“ Knihu ukryla pod sedadlo a zhlboka sa nadýchla. Nech sa stane, čo sa stať má. Udrela rukou o volant a zatrúbila. S tlčúcim srdcom čakala, čo bude ďalej. Netrpezlivosť ju prinútila zatrúbiť ešte raz, kým sa masívne predné dvere neotvorili. Stiahlo jej hrdlo. Stál v nich dvojmetrový chlap s dlhými blond vlasmi a temným pohľadom. Aj na diaľku z neho sálala autorita a nebezpečenstvo. Zamračil sa na auto, aj keď nemohol vidieť dnu, lebo boli ukrytí za dymovým sklom.

Isobel viac nečakala. Vyskočila z auta a otvorila aj dvere pri Conorovi.

Salvator si najprv myslel, že má halucinácie. Klesla mu sánka a čumel na ženu, ktorú osobne zabil.

Naklonila sa nad čosi na zadnom sedadle a zrevala. Pritisla si ruku na ústa a po lícach jej tiekli slzy. Keď sa odtiahla, na ruke mala dva jasné body a z nich tiekla krv. Zviezla sa na zem.

Pozrela naňho, priam cítil jej strach. „Conor je zranený! Prosím, pomôžte mu!“

Ohromene k nej priskočil a násilím ju vytiahol na nohy. „Ty jedna...“

Smrkla, ale odvážne mu pozrela do očí. „Conor... umiera! Prosím, už nemám síl! Takmer uhorel!“ ukázala na auto. A naozaj! Spálené Conorovo telo sa tam mykalo a lapalo po dychu.

Z domu vybehla Erin aj s troma ďalšími upírmi v zástupe. Všetci naraz zastali a zhíkli. Isobel k nim smutne obrátila zrak.

„Nenechajte ho umrieť,“ vzlykla.

Salvator hneď začal rozumne uvažovať. „Zavolajte Aislin!“ prikázal a jeden z upírov hneď odbehol. „Prineste nosidlá a balíček krvi! Erin, zhromaždi ostatných, nech ju nespúšťajú z očí!“ fľochol smerom k Isobel.

„Isobel!“ vydala zo seba Erin a podoprela priateľku. „Dievča, čo sa to stalo? A tvoja ruka... bohovia!“

„Erin,“ prosila ju Isobel. „Nech ho zachránia!“ vzlykala. „On... on... nekomunikoval so mnou poslednú štvrťhodinu! A ja... ja už nemám viac krvi...“ habkala.

„Salvator, nie!“ Erin ju odtiahla z upírovho dosahu, keď sa na ňu chcel vrhnúť.

„Zabijem ju! Čo si mu urobila?!“ kričal.

„Ja nič, prisahám!“ bránila sa. „Jeho dom zhorel... ja viem, že vyzerám ako Izabella, ale nie som ňou! Verte mi!“

„To určite!“

„Salvator!“ Erin sa zablyslo v očiach a v ruke jej zažiarila strieborná dýka, len tak, z ničoho nič! „Hovorí ti pravdu! Neopováž sa jej dotknúť!“

Salvator zasyčal a ustúpil pred smrtiacou zbraňou. „Toto nie je tvoja záležitosť, Erin!“

„Pohni sa a bude!“ postavila sa mu a vôbec sa nezdalo, že by sa bála.

„Takmer ho zabila! Dvakrát!“

„Isobel to nebola! Poznám ju!“

„Ach, to mi je novinka! Vrana k vrane sadá...“

„Neštvi ma, Salvator!“ dýku mu pritlačila k hrdlu.

„Erin,“ vložila sa do ich rozhovoru unavená Isobel, ktorá sa celá triasla, keďže bola bosá a len v nočnej košeli.

Škriepiaca dvojica k nej obrátila pohľad.

„Nevysvetlíš mu to. Ani Conor to nepochopil...“

Erin sa zamračila. „Takže už ti pán Dôležitý porozprával, aké je moje postavenie medzi nimi?! Nepodceňuj ma, Isobel!“

Z domu sa ozvali hlasy a vybehli z neho traja upíri s akousi mladou ženou, ktorá si ešte zaväzovala župan. Nemohla mať ani dvadsaťpäť rokov, jej drobná postava sa medzi nimi úplne strácala. Mala svetlé vlasy po plecia a v tme jej jasné zelené oči len tak svietili. Krátko pozrela na Isobel, potom sa nechala priviesť k autu. Zhíkla.

„Sakra, Conor! Čo sa stalo?“ obrátila sa k nim a na očiach jej bolo vidno, že sa oňho úprimne bojí.

„Takmer uhorel,“ odpovedala Isobel.

Dievča kývlo na upíra, ktorý priniesol nosidlá. „Opatrne ho prenes!“ Potom vzala od druhého balenie krvi vyzerajúce ako infúzia, napichla ho na stojan a hadičku mu zasunula do krku.

„Čo to robíte?!“ zhrozila sa Isobel. „Veď sa zadusí!“ Chcela sa k nemu rozbehnúť, ale Erin ju zastavila.

„Upíri majú základný reflex, ktorý prijíma krv aj v bezvedomí,“ vysvetlila jej rýchlo. „Nič sa mu nestane!“

Upokojila sa, ale pohľad na Conora ju bolel. Žmurkla, aby videla cez slzy. Erin ju stále držala za lakte, aby neurobila hlúposť, a Salvator zatiaľ hodnotil Conorove zranenia.

„Kedy sa mu to stalo?“ opýtala sa jej žena a Isobel si uvedomila, že to nie je upírka. Hovorila čisto a videla jej zuby.

„Asi pred pol hodinou, možno viac,“ odpovedala plačky.

„Pred pol hodinou?“ nadvihla obočie. „Nemožné. V takomto stave by už umrel.“

Erin jej vykrútila krvácajúcu ruku a ukázala ju ostatným. „Stačí to ako vysvetlenie?“ zavrčala.

Žena ohromene vyvalila oči a jemne jej ruku vzala do dlaní. Nesprávala sa násilne, vlastne z nej sálalo teplo a pokoj.

„Odneste mi ho do ordinácie!“ rozkázala upírom. „Hneď tam prídem!“

Traja upíri aj s Conorom zmizli v dome.

„Aislin, o ňu sa nestaraj, choď za Conorom!“ okríkol ju Salvator.

Aislin sa ani nepohla. „Aj ona potrebuje pomoc!“ vyhlásila.

„To nie je tvoj problém!“

Dievča sa nazúrene otočilo. „Nakŕmila ho vlastnou krvou, aby prežil a neviem si ani predstaviť, akú bolesť zažila bez endorfínov!“

„Tak jej treba!“

Aislin sa v očiach mihol nebezpečný tieň. „Neviem, čo ti urobila, ale myslím, že si nezaslúži, aby trpela ešte viac. Priveď mi ju do ordinácie!“ prikázala mu a už utekala do domu.

Isobel sa zapotácala. Erin ju pridržala, no to sa už okolo nich zoskupilo asi desať upírov žijúcich v dome. A ani jeden sa netváril nadšene.

„Chyťte ju!“ prikázal Salvator a proti tomu ani Erin nič nezmohla. Odtrhli ich od seba, Isobel zdrapli dvaja upíri a vliekli ju do domu. Nemala síl veľmi sa brániť. Lapajúc dych sa nechala odvliecť kamsi do suterénu, kde boli... cely! Zastonala. Salvator otvoril dvere na jednej z nich a tí, čo ju držali, ju do nej bezcitne hodili. Vzlykla. Ležala na studenej zemi, ani sa nepohla a upíri ju len zamkli a bez slova odišli.

Celá ubolená, dobitá a slabá za nimi hľadela, potom ju premohla malátnosť a nakoniec zaspala.