Temný záblesk 17

Aislin si zložila rukavice a zhodila zo seba plášť kde-tu postriekaný krvou. Unavene si pretrela čelo a odfúkla z neho neposlušný prameň vlasov. Vyšla z ordinácie a postavila sa pred čakajúcich upírov. Vždy ju dojímalo, ako Salvatorovým poddaným na sebe záleží. Tlačilo sa tu šestnásť upírov, z toho tri upírky, traja členovia služobníctva a aj nafučaná Erin. Všetci napäto čakali.

„Bude v poriadku,“ upokojila ich a miestnosťou zaznel výdych úľavy. „Mal popáleniny všetkých troch stupňov po celom tele a keby v sebe nemal ten kúsok krvi, ktorý dostal, neprežil by. Už stiahol tri balíky, štvrtý mu práve steká do hrdla a piaty som mu pichla priamo do žily. Čoskoro by sa mal prebrať. Koža je takmer zregenerovaná a nemal by mať trvalú fyzickú ujmu.“

„Má aj iné zranenia? Známky po boji?“ zaujímalo Salvatora.

Pokrútila hlavou. „Malá hrča na lebke, ale tá vyzerá ako následok pádu, nič veľké. Inak je čistý. Nebojoval.“

„Vravela som ti!“ osopila sa naňho Erin. „Ona by neublížila ani muche!“

„S tebou sa nerozprávam, ženská!“ odsekol.

Dotknutá Erin opustila miestnosť.

„Môžem ísť za ním?“ nenechal sa rušiť kráľ.

Mykla plecami. „Ak chceš. Kde je tá žena?“

Jeho pohľad potemnel. „To ťa nemusí zaujímať,“ mávol rukou.

„Salvator, to, že som ešte nezložila prísahu neznamená, že nepomôžem zranenému človeku!“ hádala sa s ním. „Dovoľ mi pozrieť sa na ňu.“

„Nie!“ odvetil a zmizol v ordinácii. Aislin si vzdychla a odišla za Erin.

Našla ju v jedom zo salónov, ako zadržiava slzy. Sadla si k nej a objala ju okolo pliec. Lovkyňa vzlykla a oprela sa o ňu.

„Nikdy sa to nezmení. Vždy budeme mať prekážky, ktoré nás oddeľujú. Som preňho podradná. A on...“

„Šššš,“ tíšila ju Aislin. „Ja viem Erin. Je to hlupák. Netráp sa tým.“

Erin len prikývla a dopriala si ešte pár minút ľutovania sa, kým sa znova vrátila k svojej nezaujatej maske.

Isobel sa budila v ešte horšom stave, v akom zaspala. Boleli ju kĺby, hlava, v hrdle mala sucho, oči jej opuchli a cítila sa nesmierne slabá. Ruka ju neskutočne bolela. Prevalila sa na chrbát a zastonala.

Nachádzala sa v malej cele dva krát dva metre, s troma stenami a mrežami. Nikde žiadne okno, posteľ, alebo toaleta.

Nepotrebovala ani teplomer, aby vedela, že má horúčku. Udalosti spred pár hodín si vybrali daň na jej zdraví. Vedela, že pomoci sa nedočká. Došuchtala sa k stene a celá sa k nej pritlačila, aby sa jej telo trochu ochladilo, hoci sa už teraz triasla od zimy. Vykašľala sa na to a znovu sa pokúsila zaspať.

Conorove myšlienky sa pomaly zbavovali temnoty a vybavoval si udalosti, ktoré sa prihodili. Mlátil vrece. Zacítil dym. Vybehol hore. Našiel Briana. Ten ho zhodil na zem a uväznil do ohnivej klietky. Bolesť. Strach. Potom krik. Isobel! Umrie! Nemohol sa pohnúť. Zrazu bola pri ňom. Čelila Brianovi. Takmer sa upálila. Potom bola pri ňom. Prosila ho, aby neumieral. On ju prosil, aby utiekla. Potom... čosi teplé mu stieklo do krku. Jej krv! Nejako ho odtiahla do auta. Zrazu bolo všetko rozmazané... hovoril ešte niečo?

Zachrčal a v hrdle pocítil hadičku. Otvoril oči. Bol v ordinácii u Salvatora doma, kráľ stál pri ňom a Aislin mu práve vybrala infúziu zo žily. Niekoľko trvalých obyvateľov paláca stálo pri stenách.

„Salvator,“ oslovil ho slabým hlasom.

„Tu som, Conor,“ ozval sa z jeho ľavej strany. „Je ti už lepšie?“

„Je,“ pritakal a zaostril. Všetci upíri naňho vyjavene hľadeli a Salvator... „Čo tu robím?“ bol zmätený. „Ako som sa sem...“ potom si dodatočne spomenul. Tvár mu skrivila hrôza. „To snáď nie, ona to urobila!“ zvolal a posadil sa. Pod ľahkou prikrývkou bol nahý, ale jeho koža už neniesla známky popálenín.

„Určite by si nám rád niečo vysvetlil,“ navrhol Salvator.

„Kde je Isobel?!“ vyštekol Conor drzo. „Žije ešte? Však som ju nevysal...“

„Nevstávaj ešte,“ zastavila ho Aislin, keď sa chcel postaviť. „Mal by si odpočívať.“

„Tak kde je?“ pozrel na kráľa. „Zabil si ju?“

Salvator zamyslene pokrútil hlavou. „Nie, myslel som si, že ja som už raz mal tú česť a teraz by si to rád urobil sám. Ale povedz mi, čo ti urobila? Ako ťa znova dostala?“

„Ona mi nič neurobila!“ bránil ju a postavil sa vedľa lôžka, s plachtou okolo bedier. „Chcem ísť za ňou, hneď!“ Strach o Isobel mu zatemnil mozog. Prosil všetkých anjelov, aby bola v poriadku. Veď mu dala vlastnú krv!

Aislin si vzdychla a podala mu biele nohavice, ktoré mala v skrini práve pre takéto prípady.

„Conor, čo to všetko má znamenať?“ opýtal sa Salvator o niečo prísnejším hlasom. „Ako to, že Izabella žije?“

„To nie je Izabella!“ mrmlal, ako sa obliekal. „Kde je?“

Kráľ pochopil, že s ním nebude rozumná reč, kým ju neuvidí. „V cele,“ odpovedal.

Conor mu venoval ten najsmrteľnejší pohľad, akého bol schopný. „Ty si ju zavrel do väzenia?! Zbláznil si sa?!“

„Veď je to obyčajná vrahyňa!“

Conor strácal ovládanie. „Je to nevinný človek, ktorý by aj teba mal čo učiť!“ opáčil mu a rozbehol sa do podzemia, upíri za ním.

Ani neuvažoval, keď sa za ňou náhlil. Srdce mu naplnil strach a láska. Teraz by pre ňu hoci aj skočil katovi pod sekeru. Zachránila ho. Keby len to, ona sa postavila Brianovi, postarala sa o knihu a neváhala riskovať príchod sem. Len aby mu pomohla... Ktorá žena by niečo také urobila pre niekoho, kto ju uniesol a nesprával sa k nej práve najlepšie?

Dorazil k celám, rozbehol sa pomedzi ne a jeho oči hľadali Isobel. Keď ju uvideli, takmer spadol z nôh. Ležala na zemi v poslednej cele, na sebe len obhorená nočná košeľa, celým telom sa tisla k chladnej stene a na čelo sa jej lepili vlasy. Ruka, z ktorej pil, jej napuchla a ešte na nej bola zaschnutá krv.

Od zúrivosti skoro ohol mreže. Čo jej urobili? Ona sa trasie!

„Isobel!“ vykríkol.

Isobeline oči sa zachveli a ospalo sa pozreli za hlasom, ktorý volal jej meno. Unavene sa usmiala, keď ho uvidela a jej srdce poskočilo šťastím. Prekonala bolesť hlavy a zdvihla sa na nohy. „Conor... ty si...“ kontrolovala jeho pokožku. „... si uzdravený!“

Od úľavy sa takmer rozplakala. Dokázali to! Žije! Najradšej by sa k nemu rozbehla, no potom si všimla upírov okolo neho a zastavila sa uprostred pohybu. Zostala stáť ďalej od mreží.

„Salvator, pusti ju!“ otočil sa k nemu Conor. „Hneď!“

Kráľ si zložil ruky na prsiach. „Ani mnou nehne!“

Do podzemia sa prihnala Erin a hneď sa pretlačila k cele. „Isobel!“ pritisla sa k mreži. „Prepáč mi to, je to len moja vina.“

Isobel pokrútila hlavou. „Nie, Erin, nie je. Ale ďakujem, že si sa ma zastala.“

Conor lovkyňu odstrčil. „Poď sem,“ natiahol k nej ruku. Takú bledú ju ešte nevidel.

Nepohla sa. Jej pohľad zaletel k Salvatorovi a to jej stačilo, aby ešte viac cúvla. Preglgla.

Conor sa zamračil. „Isobel? Čo je s tebou?“

„Nechaj to tak, Conor,“ prehovorila potichu. „Nenarob si ešte viac problémov,“ dohovárala mu.

„Prečo si spala pri stene? Vystretá?“ vypočúval ju. Najlepšie vedel, že vždy spáva schúlená do klbka ako mača.

Nedokázala mu odpovedať. „Prosím...“ nemo ho vyzývala, aby sa nestaval na jej stranu.

„Sakra, Isobel, je mi jedno, či máme svedkov, alebo nie!“ rozzúril sa, že sa k nej ani nemôže priblížiť. „Okamžite poď sem, inak za seba neručím!“

Vydesená jeho tónom sa váhavo pohla. Došla až k mreži a čakala. Upír natiahol ruku a za zdravé rameno ju pritiahol bližšie. Hneď pocítil, prečo sa k nemu nechcela priblížiť. Prešla ním zúrivosť.

„Veď ty horíš! Toto nie je bežná ľudská teplota!“

Smrkla.

„Salvator, ak mi nedáš tie kľúče, budem zabíjať a nezaujíma ma, že si kráľ!“ povedal úplne vážne a Salvator sa napol. Takéhoto ho nepoznal. Premeral si Isobel a uvažoval, čím ho tak zmenila.

„Nie, kým sa nedozviem, o čo tu ide,“ nenechal sa zastrašiť.

„Dobre, chceš to vedieť?“ rozhodil rukami. „Brian – áno, tvoj predchodca – prenikol do neba a poslal Izabellinu podobu na Zem, s novou dušou, aby mi mohol ukradnúť čarodejnú príručku! Našiel som ju a uniesol, niekoľko dní so mnou strávila v Aylesbury! Brian z nejakého dôvodu chce jej krv a anjeli zase život! Keď mi Brian podpálil dom, bojovala proti nemu a vyhrala! Zachránila ma a vydala sa sem, aj keď vedela, že ju nenávidíte! Teraz ma za ňou láskavo pusti, kým si nespomeniem na nejakú čarovnú formulku a nepremením tvoj dom na hromadu ruín!“

Upírom klesli sánky. Salvator nevedel, ako reagovať. „Čo za nezmysly to táraš?!“

„Pointou je, že Isobel je nevinná a nezaslúži si tvoje zaobchádzanie! Má horúčku a zobral som jej takmer liter krvi!“

Erin sa rozhodla za Salvatora. Bez výčitky mu strčila ruku do vrecka džínsov a vytiahla kľúč, ktorý potom podala Conorovi. Ten neváhal, otvoril celu a zovrel rozhorúčenú Isobel v náručí. Slabo ho objala a neverila, že sa ho znova dotýka. Nič cennejšie si v tej chvíli nemohla predstaviť. Spokojne sa nadýchla jeho mužnej vône.

„Ani neviem, ako ti poďakovať,“ šepol jej do ucha.

„Nemusíš,“ odpovedala mu. „Stačí, že žiješ.“

Zovrel ju ešte mocnejšie. Už ju nepustí. Nikdy! Navždy ju ochráni pred anjelmi, presne ako vravel Will. Len keby súhlasila...

Jej zranenú ruku si pritiahol k perám a pozrel jej do očí. Videl v nich čosi desivo úprimné a čisté. Rozbúchalo sa mu z toho srdce. Pobozkal ju na nemalé ranky a prešiel po nich jazykom.

Potichu zvýskla, ako sa jej uľavilo. Bolesť zmizla a vrátil sa jej cit.

„Vďaka,“ šepla.

„Neopováž sa mi vytrhnúť!“ zavrčal, keď mu chcela vykrútiť ruku z dlane. Cítila pohľady všetkých upírov a aj ich nevyslovené otázky. Conorovi to však bolo zrejme jedno. „Poď, vezmem ťa k Aislin, nech ťa prezrie,“ chcel ju vyviesť z cely. Nepohla sa.

„Conor, nie.“ Pozrela na upírov.

„Potrebuješ lieky, Isobel!“

Zhlboka sa nadýchla. Salvator sa k nim priblížil a teraz stál vedľa Conora. Títo muži jej pripadali ako z iného sveta. Nesmrteľní. Dokonalí. Silní. A hlavne zradení. Ona je v porovnaní s nimi nikto. Je jej súdené zomrieť, ale nestiahne so sebou nikoho.

„Už na tom nezáleží,“ snažila sa ho presvedčiť. „Máš vážnejšie problémy. Brian si určite domyslí...“

„Sem sa neodváži!“ zvýšil hlas a čeľusť sa mu napla. „Tu sme v bezpečí.“

Pokrútila hlavou. „Ty si tu v bezpečí.“ Pozrela na Salvatora a on jej pohľad tvrdo opätoval. „Je mi naozaj ľúto, že som spôsobila takýto zmätok. Conor mi o Izabelle rozprával a viem, čo urobila. Chápem vašu nevraživosť a v konečnom dôsledku je asi jedno, či ma zabijete vy, alebo anjeli.“

„O to sa rád postarám, suka!“

„Nie!“ Conor ju zaštítil vlastným telom. „Ona nie je Izabella! Má len jej telo!“

„Už raz sme sa ňou nechali oklamať, Conor. Nech sa prepadnem, ak sa nechám nachytať druhý raz.“

Isobel sa odmietala ukrývať za Conorom. Vediac, že už nie je cesty späť, odvážne predstúpila pred kráľa. Ten neváhal a dýku, ktorú mal doteraz za opaskom, jej pritisol ku krku.

„Salvator!“ Conor takmer skolaboval,  keď videl tú otrasnú kovovú vec na jej jemnej pokožke.

„To je v poriadku, Conor,“ povedala mu so slzami v očiach. „Aspoň ma nedostane Brian. A mohla som sa rozlúčiť s rodinou.“

„Nie, nie, nie! Doriti, Salvator, neopováž sa to urobiť!“

Isobel sa lámalo srdce nad jeho prosbami, ale vedela, že to tak musí byť. Jeho život za jej, taký bol stav, keď ho sem priviezla. A neľutovala. Umrie s vedomím, že urobila niečo dobré.

„Salvator!“ pridala sa Erin, ktorú držali štyria upíri, aby sa nerozbehla k nim. „Prisahám, že budeš rok bez jedla, ak to urobíš!“

Cynicky si odfrkol. „No to je ale vyhrážka.“ Napol svaly a pripravil sa na presný rez, ako to už kedysi urobil. Isobel zavrela oči. Nebude to bolieť, nebude to bolieť...

„Ona nie je Izabella a mám dôkaz!“ zvolal nakoniec Conor a odstrčil jeho dýku smerom na seba. „Ak ju chceš zabiť, budeš to najprv musieť urobiť so mnou!“

„Nie!“ pre zmenu vykríkla Isobel.

Salvatorovi dochádzala trpezlivosť. „Conor...“

„Povedal som, že mám dôkaz!“

Zhíkla. Pozreli si do očí. Nastalo ticho. Isobeline nežné oči sa leskli od sĺz a Conor si mlčky pýtal povolenie, so Salvatorovou dýkou stále pri krku. Prečo mu tak veľmi záleží na jej živote? Nechápala to, zatiaľ čo on sa už s pravdou vyrovnal. Ľúbi ju. Napriek jej podobe, napriek jej pôvodu, neexistuje nič, čo by ju od neho oddelilo. Prišiel na to už v dome, keď sa odvážne postavila Brianovi a on v duchu prosil aj anjelov, aby sa jej nič nestalo. Rozjasnila jeho dlhý život, ukázala mu, že nie každý je taký, ako si myslel a že existuje miesto, kde sa dá zabudnúť na okolitý svet, kam nesiahajú rany minulosti, ani zrada. A to miesto je len pri nej. Za viac ako tisíc rokov to nedokázala žiadna iná žena.

Isobel s ním strávila len pár dní a predsa riskovala život, aby neumrel. Neustále ho prekvapovala.

„Aký dôkaz?“ zaváhal Salvator. Ani jeden z dvojice sa mu nevenoval. Ich nemý rozhovor prezradil mnoho citov a vyjasnil mnoho hádaniek.

„Ona...“ Conor jej stále hľadel do očí. „Isobel bola až donedávna panna,“ povedal nahlas pevným hlasom. „To viem naisto.“

Isobel sa zastavilo srdce. Salvatorova dýka klesla. Erin menila farby. Zvyšní upíri mali sánky až na zemi.

„Čože?! Tak ty si sa s ňou vyspal?! To si ho nevieš ani pár dní udržať v nohaviciach?!“ rozčuľovala sa Erin. Potom pridala ešte niekoľko nadávok.

Isobel čakala na Salvatorovu reakciu. Premeral si ju a s nechuťou ohrnul pery. „Hovoríš mi pravdu?“ obrátil svoju pozornosť na Conora.

Upír prikývol. Medzi kráľom a poddanými je vždy určité puto, ktoré umožňuje tomu vyššie postavenému odhaliť klamstvo. Salvator z neho cítil len čistú pravdu.

„Ja ťa vykastrujem, Conor!“ jačala Erin.

„Čuš, Erin!“ zahriakol ju Salvator. Urazene stíchla a všetci videli, ako ňou myklo. Bála sa ho.

Conor čakal na kráľov verdikt, pripravený brániť Isobel.

„No, to je dnes zaujímavá noc,“ zhodnotil Salvator a prehrabol si vlasy. „Nemám pravdu?“ pozrel na ostatných upírov. Potom sa vrátil k Isobel a Conorovi. „Takže, čo to tu máme? Nepodarenú reinkarnáciu?“

„Nie. Omyl u anjelov,“ spresnil to Conor, ešte stále napätý.

Kráľ si vzdychol a rezignoval. „Tak poďme za Aislin, nech ju prezrie.“ Odložil dýku a odstúpil.

Erin si vydýchla a Conor viedol vydesenú Isobel von z cely aj z podzemia. Sotva sa vliekla, ale sama prešla až k ordinácii v zadnej časti domu.

Tam ju vysadil na lôžko a cez intercom zavolal mladú lekárku. Zjavila sa hneď na to, v tvári nemilý výraz.

„Conor, dám ti jednu radu – nebuď ženu s PMS častejšie ako raz za noc, ak nechceš skončiť s niečím ostrým v tele!“ zavrčala, kým si zaväzovala župan. Potom upriamila pozornosť na Isobel a jej výraz hneď zmizol. Milo sa usmiala.

„Aislin, toto je Isobel, Isobel – Aislin, naša lekárka,“ predstavil ich Conor.

„Teší ma,“ povedala Aislin a ženy si podali ruky. „Tak, čo to tu máme?“ Hneď sa pustila do práce. Prehmatala jej ruku a zmerala pulz.

„Má horúčku a vzal som jej veľa krvi,“ povedal upír.

„Pochopiteľne,“ zamrmlala. „Erin, prines mi prosím z vitríny tie lieky, ktoré berieš aj ty.“

Lovkyňa zavrčala, ale nepovedala nič. Kvôli pravidelnému úbytku krvi musela brať železo, aby to vydržala, hoci sa jej krv obnovovala rýchlejšie ako ľuďom. Našla správnu krabičku a odniesla ju k lôžku.

„Musíme jej znížiť teplotu,“ oznámila doktorka. Vtedy do ordinácie vošiel aj Salvator, ktorý ostatných upírov poslal do izieb. Prešiel do rohu, aby nezavadzal, a sledoval svoju chránenkyňu, ako lieči Isobel. Aislin bola jediným človekom v ich spoločenstve. Pred dvadsiatimi rokmi upíri vyvraždili jej rodinu, pretože to boli lovci a jemu sa podarilo zachrániť iba ju. Odmietol ju dať do domova a vychoval ju medzi upírmi, ktorí si ju tiež veľmi obľúbili. Dievča bolo veľmi chytré a práve študovala posledný rok na medicíne. Odkedy tam nastúpila, zariadili jej malú ordináciu v dome pre akútne prípady. Vždy sa však pri nej mali na pozore a ona dobre vedela prečo. Izabella pre nich bola dostatočnou výstrahou. Ona to dobre vedela a na nič sa nehrala. Hádala sa s nimi a vždy si stála za svojimi názormi. Nikdy ich neklamala a preto si ju vážili.

Isobel poslušne zapila všetky pilulky, ktoré jej dala.

„Si na niečo alergická?“

Pokrútila hlavou a zavrela oči, aby sa s ňou netočila miestnosť.

„Pokojne si ľahni,“ zatlačila ju na lôžko. „Mali by sme ťa zbaviť tej košele, je celá obhorená a špinavá.“ Prikryla ju až po plecia. „Zvládneš to?“

„Hneď to bude.“ Vymotala sa z látky a nakoniec bola pod prikrývkou nahá. „Je mi strašná zima,“ posťažovala sa. Conor jej stisol ruku.

„To tá horúčka. Prepáč, nemôžem ťa zakryť viac,“ ospravedlnila sa jej Aislin a pichla jej akúsi injekciu. „Mala by si si pospať.“

„To sa mi tak skoro nepodarí,“ zasmiala sa.

„Salvator, môže dostať izbu? Neopováž sa ju zase strčiť do väzenia!“ pozrela na upíra.

„Nemusíš sa báť, nespravím to,“ uistil ju. „O hodinu bude pripravená izba, dovtedy bude lepšie, ak si poleží tu.“

„Dobre,“ vydýchla si. „Spravím ti nejaký čaj, čo ty na to?“ usmiala sa na ňu, akoby jej chcela dodať silu.

„Ďakujem.“

Aislin sa vzdialila a v ordinácii osameli len Salvator, Erin, Conor a Isobel. Isobel si napravila vankúš, aby na všetkých videla, a Conor sedel vedľa nej.

„Tak spusti,“ vyzval ho Salvator unavene.

Conor pozrel na zničenú Isobel a potom na kráľa. „Volá sa Isobel Wallisová, zoznámte sa.“

Salvator k nej opatrne pristúpil a podali si ruky. „Salvator, kráľ anglických upírov,“ predstavil sa.

„Isobel.“

„Prečo vyzeráš ako...“

„To ti hneď vysvetlím,“ prerušil ho Conor. „Nechaj ju odpočívať.“ Pohladil Isobel po čele. „Ako som už povedal, vo všetkom má prsty Brian,“ začal.

„Conor, Brian je...“

„Je živý a zdravý,“ prerušil ho. „Videl som ho na vlastné oči a keď ti poviem, čoho všetkého je schopný...“ vzdychol si a po tretí raz vyrozprával strastiplný príbeh o Izabelliných zámeroch, Brianovej zrade, jeho moci a sérii kníh, ktoré sú stredobodom tejto bitky.

Keď skončil, kráľ bol dlhú chvíľu ticho. Posadil sa na stoličku pri nich a v očiach mal únavu, ktorá nebola fyzická. Videla to len Isobel. Tento upír je unavený vekmi. Musel toho zažiť veľmi veľa a ako sa zdá, väčšina nebola príjemná. A teraz mu pridali ďalšie problémy.

„Erin?“ oslovil lovkyňu. „Koľko toho vieš o tých knihách?“

Mykla plecami a podišla bližšie, nevraživo syčiac na Conora. „Nič veľké. Ten príbeh poznám len ako rozprávku. Netušila som, že je skutočný. Nikdy sme nemali kontakt so strážcami, ani sme o podobnej mágii nepočuli.“ Hovorila o spoločenstve lovcov, ku ktorým už síce nepatrila, no vedela toho dosť.

„Prečo si mi to nepovedal skôr?“ opýtal sa Conora trochu dotknuto.

„Po tom fiasku s Izabellou som sa bál, odpusť. Nebolo to namierené proti tebe. Nikto o tom nevedel.“

„Chápem. Asi by som konal podobne,“ usúdil kráľ, keď sa zamyslel. „Takže si ju uniesol, aby si ju ochránil?“ otočil tému k Isobel. „Aby sme v tom mali jasno.“

„Hm... v podstate áno, bola to dohoda medzi mnou a anjelom. Ale chcel som ju vypočuť a mať ju pod kontrolou.“

„Ten tvoj anjel... zistil niečo?“

Pokrútil hlavou. „Skoro nič. Dal mi zložku, kde je dôkaz o jej totožnosti, ale tá zhorela v dome.“

„Takže operenci sú v Londýne práve preto, aby ju odstránili, uhádol som?“

„Presne tak. Ale ja im ju nedám, Salvator! Nikdy.“

Kráľ dobre poznal ten záblesk v očiach, aj keď u Conora ho videl prvý raz. „Pochopiteľne,“ odvetil. „Zatiaľ ostane tu.“

„Ale ako by sme ju mohli zbaviť toho ortieľa smrti?“ trápila sa Erin. „Anjeli sa nedajú tak ľahko oklamať a kým...“ pohľady dvoch nahnevaných upírov ju umlčali. Isobel si to nevšimla, ale Conor sa už dávno rozhodol a Salvator vedel, že nemajú na výber. „Ja asi pôjdem,“ zamrmlala a odišla z miestnosti.

Conor opatrne pozrel na Salvatora. Ten mykol plecami a pritisol si prst na ústa. Isobel zaspala a vedeli, že ju nesmú budiť.