Temný záblesk 18

 Conor sa osprchoval v pripravenej izbe a preniesol do nej Isobel. Ani sa neprebudila, musela byť riadne vyčerpaná, chúďa malé. Keď ju ukladal do veľkej postele, nežne jej odhrnul prameň zlatých vlasov z čela. Bola ako spiaca princezná, len čakajúca na bozk svojho princa. Namiesto toho dostala zubatú mŕtvolu, ktorá ju takmer zabila. Ale on ju chce! Chce ju mať len pre seba, pretože... pretože to tak má byť! Ona je jeho! 

„Spinkaj, miláčik,“ šepol jej do ucha. „Tu ti nik neublíži.“

Mierne sa zachvela a jej pery sa mierne usmiali. Nikdy nič rozkošnejšie nevidel. Pobozkal ju na horúce čelo a, hoci nerád, opustil miestnosť.

Bez zaklopania vošiel do Salvatorovej pracovne a posadil sa na stoličku oproti nemu. Kráľ si ho zarazene prezeral.

„Nuž Conor, staviaš ma do zlej situácie,“ vzdychol si.

„Nechcel som.“

„Ja viem, priateľu, netráp sa,“ povzbudivo sa usmial. „Je neobyčajne silná, všimol si si?“ Nemusel ani menovať, obaja vedeli, o kom je reč.

„O tom nepochybuj. Ešte si ju nezažil v dobrej kondícii.“

„Určite k tomu ešte dostanem príležitosť. Musím priznať, že si ma získala. To odhodlanie a... skromnosť. Ležala v horúčkach a aj tak myslela na teba. Obetovala by život.“

Conor uhol pohľadom. „Je trochu šialená, priznávam.“

Salvator pokrútil hlavou. „Nie, Conor, to nebolo šialenstvo. To bola oddanosť.“

Mladším upírom nepatrne trhlo. „Kam tým mieriš?“

„Dobre to vieš. A ako podotkla Erin, ak ju chceš naozaj ochrániť...“

„Nevyslov to!“ zastavil ho Conor slabo. „Ani na to nemysli.“

„Pozri, som už starý, príliš starý, aby som si myslel, že takéto veci neexistujú. A budeš sa s tým musieť zmieriť aj ty. Vidím ti na očiach, čo k nej cítiš. A to isté vidím aj v tých jej. Inak by ti asi nedarovala svoju nevinnosť, nemyslíš?“

Mladší upír pokrútil hlavou a unavene sa oprel o pohodlné kreslo. „Nepýtal som sa jej, ak to chceš vedieť.“

„Ale Conor. Poznám ťa už dosť dlho, aby som vedel, že by si niečo také neurobil násilím. Bolo to z jej vôle, rovnako, ako z tvojej.“

Isteže to vedel. Isobel bola príliš nevinná a prirodzená, aby skrývala svoje city. Keby vedel, že to nechce, nikdy by sa jej nedotkol. „Nosí Izabellino telo,“ pripomenul kráľovi.

Mykol plecami. „Keď si sa s tým zmieril ty, zvládneme to aj my. Vlastne sa na ňu až tak veľmi nepodobá. Nosí iný účes a jej tvár nie je taká kamenná. V podstate je celkom zlatučká. Ako víla.“

„A čo Brian?“

„Ach áno, ten zbabelec,“ spomenul si Salvator. „Teraz, keď o ňom vieme, pripravíme sa. Zavolám na najvyšší kráľovský dvor a uvidíme. Dovtedy ju maj na očiach a bolo by lepšie, keby neopúšťala dom. Aislin ju uzdraví a Erin pre ňu bude veľkou oporou.“

„Nemôžeme ju tu takto držať navždy.“

„Nebudeme, sľubujem. Aj ja mám svoje kontakty, niečo vymyslíme. A teraz k nepríjemnejšej téme – chápem, že kniha patrí tebe, ale podľa toho, čo si mi povedal... Conor, si si istý, že ju ochrániš?“

„Úprimne? Neviem,“ priznal. „Brian je mocný a to mi robí vrásky. A nevieme, koho má na svojej strane.“

„Kde je kniha teraz?“

„Na to sa budeme musieť opýtať Isobel, ale asi niekde v aute.“

„Naozaj je nezničiteľná?“

Prikývol.

„Tak ju musíme strážiť. Mám tu v dome pár trezorov, môžeš ju tam vložiť... teda ak mi veríš.“

„To by bolo najlepšie. V tunajších upírov mám dôveru.“

„Dobre. Tak ju prines a daj sem,“ vstal, odkryl trezor za maľbou na stene a otvoril ho. „Heslo si vymysli sám, nepotrebujem ho vedieť. Teraz musím ísť.“ Ospravedlnil sa a nechal Conora samého. Prešiel  do vzdialenejšieho salónu, zavrel dvere a s povzdychom zvolal:

„Lukas?“

Čiernokrídly anjel sa hneď zjavil uprostred miestnosti. Mal na sebe len čierne obtiahnuté nohavice. Vlasy si stiahol do gumičky a pod očami mal tmavé kruhy.

„Ahoj Salvator,“ pozdravil upíra a opatrne sa posadil tak, aby sa mu nepoškodili krídla s rozpätím viac ako šesť metrov.

„Nevyzeráš dobre,“ poznamenal s nádychom irónie, lebo presne to mu pred pár dňami povedal aj on.

„Čuduješ sa? Robíte z nás debilov a ja som z toho unavený.“

Upír sa zarazil, ale hneď nasadil kamennú masku. „Kedy si sa dovtípil?“

„Keď nám zmizla z radarov. Tak čo sa stalo?“

„Potrebujem pomoc.“

„Aj ja. Nemôžeme sa hrať na mačku a myš večne. Alebo nám ju vydaj, alebo urob, čo musíš.“

„Je to trochu zložitejšie.“

„Už si ju stretol? Podobá sa, však?“

„To je momentálne môj najmenší problém. Conor ju vzal pod svoju ochranu a ja mu to nemôžem odoprieť.“

„Chápem. Tak kde je háčik?“

„Vieš, kto to všetko spôsobil?“

Anjel pokrútil hlavou.

„Môj predchodca,“ vzdychol si Salvator a pozrel z okna. „Brian. Poslal ju sem a teraz chce jej krv. Potrebujem vedieť prečo.“

Lukas sa vystrel. „Chceš povedať, že nás dobehol nejaký šabľozubec?!“

„Lukas, sústreď sa! Ak nezistíme, o čo mu ide, svet môže byť vo vážnom ohrození!“

Oči anjela sa zablýskali. „Detaily sa zrejme nedozviem, však?“

„Prepáč, ale nie. Veľmi ťa prosím, zisti nám, čo je na nej také výnimočné a ja sa postarám o tvoj problém.“

„Sľubuješ?“

„Sľubujem. A hlavne nech sa nikto nedozvie, že je u nás.“

„Dobre,“ vstal. „Pokúsim sa niečo zistiť.“ A s tým sa odmiestnil.

Isobel prespala celý deň a zobudila sa uprostred noci. Zažmurkala do tmy a našla sa v obrovskej mäkkej posteli s nebesami. Spokojne sa pomrvila, už ju nič nebolelo, aj horúčka klesla. Posadila sa a zistila, že je sama uprostred priestrannej, luxusne zariadenej izby. Na sebe mala jemnú nočnú košieľku, ktorá zakrývala len to najpodstatnejšie.

Zvedavo vyšla na temnú chodbu, ale nenašla nikoho. Prešla k schodisku a zišla dolu. Svietilo sa tam. Dúfala, že narazí na Conora, alebo aspoň na Erin. Trochu nesvoja zišla dole a zamrzla. V obývačke o veľkosti ihriska sedelo desať upírov a všetci sa naraz otočili k nej, rozhovor ustal. Conor bol medzi nimi. Hneď sa narovnal a pribehol k nej.

„Ako sa máš?“ pohladil ju po líci. Trochu sa začervenala, čím uňho vyvolala spokojný úsmev. Uvedomila si, že je len v nočnej košeli, takmer nahá, v miestnosti plnej upírov. Nevidela ani jedinú upírku.

„Už mi je dobre, ďakujem. Hm... nechcela som rušiť, vrátim sa hore,“ snažila sa vykrútiť z nepríjemnej situácie.

„Isobel, ak by ti to nevadilo, rád by som s tebou niečo prebral,“ ozval sa spoza Conorovho chrbta Salvator. „Poď, pripoj sa k nám.“

Hrôzou zabudla dýchať. Myslí to vážne? „Ja... nie som si istá...“

„Nemusíš sa báť, nehryzieme,“ doberal si ju niektorý z nich.

A bolo to. V Isobel sa hneď po tej poznámke prebudil odvážny duch, ako pri stretnutí s Willom a Damianom. Hrdo sa vystrela a prešla popri Conorovi k usadeným upírom.

„O čo ide?“ opýtala sa Salvatora.

Kráľ si ju chvíľu prezeral, kým jej pozrel do očí. Conor stál hneď vedľa nej, pripravený kedykoľvek zasiahnuť. Nespokojne hodnotil jej oblečenie.

„Posaď sa,“ ukázal na voľné miesto na pohovke, priamo medzi dvoma upírmi. Nadvihla obočie, či to myslí vážne, ale nič nenaznačovalo, že ide o žart. Pochopila. Skúša ju. A ona sa nedá zastrašiť nejakými chlapmi s veľkými zubami! Akoby nič sa posadila na ponúkané miesto a Conor, keby bol človek, zrejme by dostal srdcový záchvat.

Salvator obdivne kývol hlavou. „Je skutočne výnimočná, Conor.“

„Isteže je,“ sykol upír na pokraji kolapsu.

Isobel sa dobre bavila. Na perách sa jej objavil úsmev. „Prešla som skúškou?“ opýtala sa sladko.

„Bojíš sa ty vôbec niečoho, človek?“ Salvator naklonil hlavu a hľadal jej slabinu. Už dlho sa nerozprával s človekom ako s rovnocenným. S ňou nemal na výber.

„Smrti,“ odpovedala bez zaváhania a hľadela priamo na upírov, ktorými myklo. Vedela, že ich tým dostala. Smrť bola pre nemŕtve bytosti vždy citlivá téma. Conor prichádzal o zdravý rozum. Ona sa práve baví o smrti s nemŕtvymi upírmi a ešte sa pri tom usmieva!

„Nepripadalo mi to tak, keď si sa objavila pred mojím domom bez jedného litra krvi v sebe.“

Usmiala sa ešte viac, len aby ich nahnevala. „Nepovedala som, že sa bojím vlastnej smrti.“

Všetky pohľady sa v tej chvíli upriamili na Conora, ktorý stál ako obarený. Už aj Salvator sa začínal uškŕňať. „Múdre slová. Conor? Nechceš sa posadiť? Vyzeráš, že o chvíľu ťa raní mŕtvica.“

Upír sa vďačne zviezol do jedného z kresiel. Neveriacky krútil hlavou nad týmto zvláštnym rozhovorom. Dobre, takto sa s ním rozprával snáď každý upír, ale to bolo niečo iné. Mohli si to dovoliť, poznali sa dlho a vedeli, kde je hranica. A vždy mu prejavovali úctu. Isobel to slovo mohla poznať zrejme len ako slovo z neznámeho jazyka.

„Povedz, Isobel,“ Salvator na ňu opäť upriamil pozornosť. „Ako si dokázala skrotiť upíra, ako je Conor?“

„Ja som nikoho nekrotila. Len som sa mu stavala na odpor. Však, Conor?“

Conor len mávol rukou. Nemal slov.

„A nielen jemu. Zdá sa, že si zahnala do úzkych aj samotného Briana.“

Isobel striaslo. „Netušila som, čoho je schopný. Takmer zaživa upálil Conora!“

„A preto si bola schopná hodiť sa do plameňov sama?“

Isobel vedela, kam tým mieri a uvedomovala si aj pohľady ostatných upírov. Ten Conorov priam cítila na koži. Preglgla. „Chcel mňa, nie jeho.“

Salvatorove oči ešte viac potemneli novým poznaním. „Urobila si to preto, že ho ľúbiš, však?“ vyslovil otázku priamo, ako by sa pýtal na počasie. Isobel vyskočil tlak a všetci ostatní upíri sa naraz zamračili. Salvator sa podivne usmieval.

„To nie je vaša vec,“ odsekla mu.

„Myslím, že je. Koľkokrát si s ním bola v posteli?“

Teraz už bola červená ako paprika. „Čo je vás do toho?“

Salvator neprestával a nevšímal si tiché šepkanie upírov, ani ich nechápavé pohľady. Musel sa venovať Isobel, kým má jej plnú pozornosť. „Vzal ti panenstvo, to nepoprieš. Dúfam, že sa od teba predtým nenapil.“

„Nenapil, nemusíte sa báť! A to ostatné je naša vec!“

„Som jeho kráľ. Spali ste spolu aj v tú noc, keď sa objavil Brian?“

„Prestaňte sa na to pýtať!“ zvýšila hlas. Prekvapené pohľady ostatných upírov jej vohnali ešte viac červene do tváre.

„Keď si ho priviezla, riskovala si svoj život. Dala si mu svoju krv, aj keď ťa to bolelo. Prečo?“

„Lebo som nechcela, aby umrel!“

„Lebo ho ľúbiš.“

„Stačilo!“ teraz už zvrieskla. Srdce jej splašene bilo. Pozrela na Conora. Vyvaľoval oči na hádajúcu sa dvojicu a tváril sa nechápavo. Presne ako ďalší upíri. Akoby ich rozhovor ani nepočuli.

Salvator sa spokojne oprel. „Prepáč, Isobel,“ ospravedlnil sa.

„Čo prosím?“ nahnevane vstala.

„Posaď sa. Nechcel som to urobiť takto, ale musel som.“ Jeho oči zmäkli. „Isobel, práve sme sa rozprávali v šiestich jazykoch, z toho dva sú mŕtve,“ oznámil jej.

Isobel zalapala po dychu. Nie, to nie! Nikto to nemal vedieť! Vyschlo jej v krku a pochopila tie pohľady. Nikto ich rozhovoru nerozumel. Salvator ju len skúšal. Ukryla si tvár do dlaní.

„Salvator, čo to má znamenať?“ Conor sa napol, keď videl, aká je rozrušená. „Čo si to urobil?“

Kráľ sa ani nepohol. „To nech ti vysvetlí sama. Ja svoju odpoveď mám.“

„Odkiaľ ste to vedeli?“ opýtala sa ho skľúčene.

Mykol plecami. „Hádal som. Je len jedna vec, ktorú by Brian mohol chcieť, tak mi napadlo, že keď ťa už poslal sem...“

„Nerozumiem!“ krútil hlavou Conor. „Čo od nej chce?“

Isobel sa nepokojne pomrvila a odmietla komukoľvek pozrieť do očí. Salvator čakal, čo povie.

„Myslela som, že je to len anomália. Nejaká chyba v mozgu... strašne som sa toho bála.“

„Čoho?“

Vzdychla. „Ja... rozumiem všetkým jazykom na svete. Mŕtvym, kmeňovým, hociktorým. Hovorím nimi a ani to neviem,“ vyšla s pravdou von. „Ešte nikdy som sa nestretla s jazykom, ktorému by som nerozumela,“ priznala skľúčene svoje najväčšie tajomstvo.

Conor prudko vstal a vytiahol ju spomedzi upírov. Preľakla sa. „Ako to?“

Pokrútila hlavou. „Ja neviem.“

Salvator si odkašľal. „Ja asi áno. Nie je to Isobelina vina, že ti to nepovedala, Conor. Nemohla vedieť, aké sú v tomto svete zákonitosti.“

Teraz pre zmenu stratila niť Isobel. „Čo tým myslíte?“

Kráľ sa pomrvil. „Brian, keď ťa posielal na Zem, dal ti aj špeciálnu schopnosť. Anjeli niekedy spolu s dušou pošlú do tela aj nejaké nadanie, alebo výnimočné schopnosti. Niektoré ľudia bežne používajú, ani netušia, že to nie je náhoda. Niektorí majú empatiu, iní talent na rôzne veci, od spevu až po hltanie ohňa. Iní zase dostali bystrý um. Ty si dostala schopnosť porozumenia rečiam. Obvykle sa to prejavuje len ako nadanie na určitý druh jazykov, ale ty si dostala plnú dávku. Rozumieš tomu prastarému základu, od ktorého sa jazyky odvíjali. Ešte nikto nevymyslel a nevymyslí jazyk, ktorý by sa odlišoval od terajších koreňov. Brian práve toto potrebuje. Neviem, či nejako rozlúštil knihy, ktoré už ukradol, no zrejme ho čosi zahnalo do úzkych, keď sa to rozhodol riešiť takto. Ak sa napije tvojej krvi, porozumie knihe. Tvoj dar prejde aj naňho.“

Conorovi svitlo. „Je napísaná v tajnom jazyku. Ak vie rozlúštiť písmená...“

„Potrebuje len jazyk. A na to potreboval Isobel. Stavím svoj krk  na to, že jazyk použitý mágmi má základy v egyptskom, možno gréckom jazyku,“ dokončil Salvator. „Šikovný úskok, len čo je pravda.“

„Ja... ja som to nevedela... Conor, ver mi, povedala by som ti to, keby...“ habkala šokovaná Isobel.

Upír ju upokojujúco pohladil po chrbte. „To je v poriadku.“ Pobozkal ju do vlasov a nestaral sa o to, ako na prejav jeho citov voči človeku hľadia iní upíri. „Počkať, ak som sa napil jej krvi, znamená to, že budem rozumieť všetkým jazykom? Pretože tomu, čo ste predvádzali pred chvíľou, som nerozumel ani trochu.“

„Ani Isobel nerozumela všetkému hneď, však?“

Pokrútila hlavou.

„Keďže si dospelý upír, dávam ti tak pol roka, kým sa jej sily prejavia.“

„Aj u Briana by to teoreticky tak dlho trvalo?“

„Neviem. Brian, ako si mal možnosť zistiť, sa v mnohom odlišuje od nás, aj od teba. Ovláda mágiu, ktorú nepoznám. Vlastne, je možné, že z kníh už čo-to vylúštil, či už sám, alebo s pomocou. To z neho robí jednu veľkú neznámu.“

Conor sa cítil mizerne. Jeho vinou je teraz Isobel nechránená pred uhryznutím. A ohrozil aj kráľovstvo. Pustil ju a trochu odstúpil od skupinky pred ním.

„Pôjde po mne. Už raz kvôli nemu krajina padla, nedovolím, aby sa to zopakovalo!“ vyhlásil. „Odnesiem odtiaľto knihu a snáď ho odlákam.“

Salvator nesúhlasne pokrútil hlavou. Ten pohyb bol taký arogantný a sebaistý, že tu nebola možnosť odporovať mu. „Na to ani nepomysli! Si jedným z nás a my držíme spolu.“

„Tento boj sa ťa netýka. Nikoho z vás.“

„Mňa sa týka!“ vyhŕkla Isobel pevne, čím si vyslúžila uznanlivé pohľady od upírov.

„Tak, ako nás,“ dodal Salvator. „Brian má zopár nepekných zásluh aj voči kráľovstvu a jeho členom. Ty chrániš Isobel a my teba a tým aj ju. Koniec debaty,“ uzavrel to a umlčal Conorove protesty. Isobel sa naňho vďačne usmiala.

Salvator vstal a podišiel k nej. Jemne ju chytil za zápästie a zovrel ho vo svojej veľkej dlani. „Anjeli už vedia, že si tu a zaručili mi, že sa ťa nedotknú.“

Vyvalila oči. „Ako...“

„Nemusíš sa báť,“ uistil ju. „Medzi nami si v bezpečí. Ochránia ťa nielen upíri, ale aj Erin a viem na počkanie povolať aj vlkolakov.“

„Kvôli mne?“ prekvapila sa. „Som len človek,“ použila Conorove slová.

Salvator jej uprene hľadel do očí. „Človek, ktorý sa takmer hodil do plameňov, len aby Brian nedostal, čo chce. A človek, neuraz sa, ktorý dostal Conora na lopatky.“

Miestnosťou prešla vlna smiechu, len jeden hlas zavrčal. „A to si ako myslel?“

„Akokoľvek ti napadne, Conor,“ šibalsky sa usmial a vrátil sa na miesto. „Ale myslím, že to vieš aj sám.“

Už-už sa schyľovalo k hádke, no vtom Conorovi zazvonil mobil. Zachmúrene zazrel na Salvatora a zdvihol. „Čo je?“

„Ako to ide?“ opýtal sa ho Will z druhého konca. „Ešte ste obaja nažive?“

„Daj mi ho,“ Salvator natiahol ruku. Samozrejme, počul, kto volá. Len Isobel to nevedela. Conor mu podal svoj mobil a Salvator zapol hlasný odposluch. „Ahoj Will,“ pozdravil ho.

Will na chvíľu zaváhal, než odpovedal. „Mám problém?“

„Tentokrát nie, aj keď by som ti rád pripomenul, kto je tvoj kráľ a koho rozkazy máš počúvať. Mimochodom, pozdrav Damiana.“

„Dostaneme na zadok?“ prehovoril k nim spomenutý upír.

„Len ak ho do dvadsiatich štyroch hodín nedopravíš späť sem. Už vieme o Brianovi aj o Isobel.“

„Hm... je Isobel...“ začal Will neisto.

„Je tu, živá a celkom zdravá. Mierne odkrvená,“ dodal Salvator. „Isobel, pozdrav.“

„Som tu, nič mi nie je,“ ohlásila sa.

„Čo sa tam u vás zomlelo?“

„Povieme ti, keď prídeš. Kde vôbec ste?“

„Ach, preto vlastne voláme. Sme v Holandsku, neďaleko Tilburgu. Našli sme podozrivú sieť firiem a myslíme si, že im šéfuje Brian. Tu je centrála a za mestom stojí obrovská rezidencia chránená kúzlami a stretli sme niekoľko démonov, upírov a vlkolakov.“

„Brian má celú sieť firiem?“

„Firiem, obchodov, na čokoľvek si spomenieš. Vlastní budovy, pozemky, letiská, hotely... Nezaháľal. Neodvažujeme sa ísť ďalej, je to tu fakt drsné.“

„Okamžite sa vráťte! Žiadne riskantné akcie!“ Salvator sa úprimne bál o poddaných.

„Sme na ceste. Dovidenia.“

„Zatiaľ.“ Kráľ zložil. Potom temným pohľadom preletel po svojich upíroch. „Volal som na najvyšší kráľovský dvor. Aj keď vedia, čo je Brian zač, nemôžu po ňom vyhlásiť pátranie. Oficiálne nás poškodila len Izabella. Kým nezískame dôkaz, že niečo urobil on, nezasiahnu. Hlúpa politika,“ vysvetlil im. „Dovolil som si zamlčať tú vec s knihou.“

Conor nebol veľmi prekvapený. Najvyšší králi robia čo môžu, ale skutočne nemajú právo zasahovať, keď na to neexistuje dôvod. Obzvlášť nemôžu len tak zabiť vlastného. „Nečudujem sa im,“ vzdychol.

„Iste. Ale tak nenápadne mi naznačili, že osobná pomsta niekomu, kto je vlastne mŕtvy, je v podstate legálna.“

„V preklade, ide sa na lov,“ vyhlásil jeden z upírov veselo. „Konečne nejaké vzrúšo, už som sa začínal nudiť.“

„Nie tak zhurta, Nik,“ zarazil ho Salvator. „Nie som si istý, či je Brian naším najväčším problémom.“ Vážnym pohľadom pozrel na Conora a potom aj Isobel. „Anjeli nie sú hlúpi a upíri zase nemajú radi, keď sa do ich záležitostí pletú ľudia. Aj keď od okrídlencov nič nehrozí, jeden veľkráľ je na ceste sem a chce vidieť Isobel.“

Conor sa napol ako struna a pohľad mu zamrzol. Pritiahol si ju ešte bližšie k sebe, akoby ju mohol ochrániť. Nechápala, čo ho tak vydesilo, ale tušila, že je to niečo zlé.

„Ktorý sem ide?“ opýtal sa mrazivo Conor.

„Alec. Príde niekedy na poludnie.“

„Mám sa báť?“ vyjachtala Isobel.

„Nie je to zabijak, ak ťa to upokojí, ale už len to, že sa namáha cestovať sem, niečo znamená.“

„Nemyslím, že je to niečo zlé,“ zamyslel sa Nik a venoval jej očarujúci úsmev. Pohodil hlavou, aby mu pramene blond vlasov nepadali do očí a všetka pozornosť sa upriamila naňho. „Žil som na jeho dvore dve storočia a vždy jednal rozumne. Ak sem príde, možno sa mnoho problémov vyrieši. Stále je to lepšie, ako keby poslali Nera alebo Daria.“

„Má pravdu,“ súhlasil Salvator. „Nero je stále nabručaný kvôli Kathrine a najradšej by všetkých zabil a Dario...“ odkašľal si. „No, ten by zase vykynožil ženské pohlavie.“

„Prečo?“ nechápala Isobel.

„Dlhý príbeh,“ zahovoril rýchlo Conor. „Alec je dobrá voľba. Verím, že neurobí hlúposť.“

Aj keď sa tým debata uzavrela, Isobel cítila neistotu. Vedela, že aj oni, len ju nechcú desiť. Na jedného človeka to bolo až priveľa problémov nemŕtvych.