Temný záblesk 19

V tú noc už Isobel nezaspala, aj keď ju Conor odviedol do izby a hneď odišiel s tým, že niečo musí vybaviť. Vedela, že jej rozprávka sa skončila. On je už medzi svojimi a ona je len človek. Prekážka. Preliala nad tou pravdou len jedinú slzu. Vedela predsa, že medzi nimi nikdy nič nebude. Opakovala si to stále dookola, ale bolelo to rovnako. 

Či už chce alebo nie, zaľúbila sa doňho. Ľúbila ho tak veľmi, až jej z toho pukalo srdce. Vždy, keď zavrela oči, videla jeho tvár, jeho tajomný úsmev, jeho oči, ktoré ju spaľovali. Mučili ju spomienky na ten krátky čas, ktorý spolu strávili a na ešte kratšiu dobu, ktorú strávila v jeho náručí.

Celá strnulá sa hneď po východe slnka vyšuchtala z izby a zamierila do kuchyne. Nebolo tu žiadne služobníctvo, aj keď bolo jasné, že nejaké tu byť musí. Možno ich Salvator odvolal, keď nastali problémy.

Uvarila si silnú kávu a s pariacim hrnčekom sa posadila k veľkému stolu v jedálni. Žalúdok jej zvierala nervozita a vôbec nebola hladná. Čo sa dnes stane? Ako na ňu zareaguje ten... Alec? Žalúdok sa jej stiahol ešte viac a podvedome sa na stoličke schúlila do klbka.

Ticho ako myška k nej podišla Erin. „Dobré ránko,“ pozdravila ju a zívla. „Čo tak skoro hore?“

„Nemohla som spať,“ priznala Isobel a sledovala Erin, ako si nalieva kávu a sadá k nej.

„Porozprávajme sa,“ navrhla Erin a odložila hrnček bokom. Jej zelené oči sa zavŕtali do tých Isobeliných. „Nemali sme na to čas, odkedy...“ naklonila hlavu „Nuž, odkedy som k tebe priviedla Conora. Predpokladám, že ti už vysvetlil, ako to so mnou je.“ Neveselo sa usmiala.

Isobel prikývla. „Mrzí ma to, Erin.“

„Nemusí,“ mávla ľahostajne rukou. „Zvykla som si.“

„Je to až také zlé?“

Erin uhla pohľadom a odpila si z kávy. Dostatočne jasná odpoveď.

„Povedal mi, že to bolí. Vraj nechceš, aby ti Salvator utlmil bolesť. Prečo?“

Lovkyňa si vzdychla a pohrávala sa s hrnčekom. „Je to zložité.“

„Skús to,“ povzbudila ju Isobel, pretože mala pocit, že to Erin potrebuje zo seba dostať.

„No, v prvom rade, ide o princíp. Som lovkyňa a prisahala som, že sa nimi nenechám ovládnuť. Stále sa toho zastávam. No a... uhryznutie samo o sebe je veľmi... intímne. Salvator ma nenávidí. Keď sme pri tom, aj ja jeho...“ netvárila sa veľmi úprimne, keď to hovorila. „Pointa je v tom,“ uzavrela to nakoniec, „že mám len dvadsaťpäť rokov a on dve tisícky. Berie ma ako dieťa. Ako vlastnú dcéru.“

„A teba to trápi...“ hádala Isobel. Nakoniec medzi nimi predsa len niečo bude.

Erin pokrútila hlavou. „Som lovkyňa, on upír,“ povedala svoju mantru. „A to nie je vec, o ktorej som chcela hovoriť.“

„Prosím, len ma nesúď za to, čo sa medzi mnou a Conorom stalo v Aylesbury. Sama z toho mám zmiešané pocity,“ prosila ju úpenlivo.

„Nie, nič také nechcem robiť,“ uistila ju. „Si moja priateľka a ide mi o tvoje dobro. Viem, že si dospelá a rozhodne nie hlúpa.“

„Tá posledná vec je diskutabilná,“ zamrmlala Isobel sucho.

Erin sa usmiala a potľapkala ju po chrbte. „Poznám ťa. A čo je horšie, poznám aj Conora.“

„Želám si, aby som ho aj ja poznala.“

„Ach, Isobel. Pozri sa na mňa.“

Priateľka ju neochotne počúvla a uprela na ňu svoje utrápené oči. Erin jej odhrnula zlatú kučeru z čela. „Ešte som nezažila, aby tak pre niekoho riskoval. Ani že by sa postavil Salvatorovi. Nevieš si ani predstaviť, čo preňho znamenáš.“

Isobel si odfrkla. „Viem to celkom presne. Som preňho len obyčajný človek. Presne tak to povedal.“ Snažila sa neukázať slzy.

Erin vyvrátila oči. „Má tisíc rokov, čakala si, že v sebe má čosi ako slušnosť? Je to chlap, preboha! Upírov musíš brať inak, ako ľudí. Zvlášť takých, ako je Conor. Izabella a Brian ho zradili a ja viem, že s oboma mal veľmi dobré vzťahy. Je preňho zložité začať zase niekomu veriť. Sama si počula, že ani Salvatorovi nezveril svoje tajomstvo.“

„Prečo mi to všetko hovoríš?“

Erin sa rozosmiala a jej oči zažiarili veselosťou. „Pretože si si získala srdcia upírov a u jedného aj viac. Salvatora si očarila behom jedného dňa. Conor pre teba riskoval krk. On sa ťa nevzdá, Isobel. Nie po tom všetkom. Chce ťa a ty chceš jeho, priznaj to.“

Isobel zamrelo srdce. Áno chce ho a ešte ako! Ale čo s tým? Ona je človek. Pokrútila hlavou. „Ja som mŕtva, Erin. Ak ma nezabije tamten... Alec, urobia to anjeli. A ani Conor to nemôže zastaviť.“

Erin očervenela a radšej si odpila z kávy. Musí jej to vysvetliť... Isobel nechápe zákonitosti nadprirodzeného sveta, ale ona áno. „Hm... to nie je celkom pravda,“ povedala tajomne a naďalej skúmala svoju kávu. „Čudujem sa, že ti to ešte nepovedali.“

„Nepovedali čo, Erin?“ zarazila sa Isobel. Nepáčil sa jej Erinin tón.

Lovkyňa odložila kávu a pohrávala sa s prameňom ohnivých vlasov. „Ešte si to nepochopila? Nevieš, čo sa chystá?“

„O čom to hovoríš? Čo mi chcú urobiť?“ Isobel sa roztriasol hlas. „Hovor, Erin!“

„Vieš,“ vzdychla si. „Anjeli ťa chcú mŕtvu, len vtedy ťa prestanú prenasledovať.“

„To mi veľmi nepomôže! Ja chcem žiť!“

„Veď práve. Conor ťa chce živú, ale anjeli mŕtvu... na to je jediné riešenie. Isobel, jediný dôvod, prečo ťa tu ešte držia je, že sa ťa chystajú premeniť na upírku.“

Isobel bola stále v šoku, keď sa vrátila do izby a strnulo sa posadila na posteľ. Chystajú sa ťa premeniť na upírku, zneli jej v hlave tie slová. Na upírku. Upírku. Srdce jej búšilo o rebrá a dych sa zadrhával. Nechcú ju zachrániť... chcú ju zabiť! Len ak sa stane upírkou – nemŕtvou, bude pre anjelov nedosiahnuteľná. Erin sa jej to pokúšala vysvetliť, ale ona už nepočúvala. Prečo jej to nepovedali? Prečo jej to nepovedal Conor? Ako dlho to plánoval? Opýtal by sa jej vôbec? Alebo ju zviažu, uhryznú... do žíl sa jej vlial adrenalín. A strach. Celú ju ovládol a zahmlil jej myseľ. Roztriasla sa.

„Musím odtiaľto vypadnúť!“ šepla do prázdna a vystrelila k dverám. Tam sa však zrazila s Conorom. Jeho mohutná postava jej zabránila v úniku. Zvrieskla.

„Isobel, čo sa ti...“ prekvapil sa upír a chytil ju za ruku, no hneď sa mu vytrhla. Vydesená z toho, čo by jej mohol urobiť a z toho, že rozhodoval o jej živote a smrti, že jej nikdy nedal na výber, od neho cúvala a obranne pred seba vystrela ruky.

„Nepribližuj sa ku mne!“ okríkla ho. „Nedotýkaj sa ma!“

Zažmurkal. Čo sa s ňou stalo? V miestnosti sa vznášala jej hrôza, ale z čoho? „Kto ti ublížil? Prečo sa bojíš?“

Vystrašená žena obišla posteľ a tam zastala, aby ju nezahnal do rohu. „Ako dlho si to plánoval?“ vychrlila. Do očí sa jej tisli slzy hnevu. „Tak ako dlho?! Chceš zo mňa urobiť upírku! Chceš ma zabiť! Vôbec ti nejde o moju ochranu! Nikdy ti nešlo, však?! Ty si sa proste rozhodol! Všetci to vedia, len ja som ti ako taká hlupaňa verila, že si čestný!“

Conor stŕpol a zaťal čeľusť. Vie to. Tušil, že to nepochopí. Práve tomuto sa chcel vyhnúť.

„Isobel,“ prehovoril mäkko. „Poď sem,“ natiahol k nej ruku, ale ona len o to viac ustúpila. Nenávidel sa za to, ako ju vystrašil. Mal jej to vysvetliť.

„Ani náhodou! Ty sa ma nedotkneš!“

Jej posledná veta ho ranila. Zaťal čeľuste a nekompromisne sa k nej začal približovať. „Buď rozumná, Isobel, nechcem ti ublížiť,“ dohováral jej.

Odvážne prebehla cez posteľ a dobehla ku dverám. „To nech ma radšej zabijú anjeli, ako by som sa mala stať živou mŕtvolou!“ vykríkla a vybehla na chodbu. Conor sa hnal za ňou.

Prebehla po chodbe a pri schodisku sa otočila, aby skontrolovala upíra za sebou. Doháňal ju, ale nech sa prepadne, ak sa len tak vzdá!

„Nechaj ma odísť, Conor! Ja som s upírmi skončila!“ zrevala na celý dom a zbehla do vstupnej haly. Dvere už boli na dosah... a Conor ju dobiehal! Odniekiaľ sa vynoril Salvator a chcel ju chytiť.

Trhnutím otvorila dvere a... narazila do kamennej hradby čejsi hrude. „Ach!“ Chcela sa vykrútiť a utekať ďalej, ale dotyčný ju schytil a trhol ňou späť. „Nie!“ metala sa.

Vo dverách sa objavili Conor so Salvatorom a primrzli na miestach. Isobel od hrôzy vyliezali oči.

„Zdravím, páni,“ zaznel jej pri uchu hlboký hlas podfarbený neznámym prízvukom. „Asi mám tú česť zoznámiť sa s Isobel, však?“ zažartoval veselo.

Conorove oči potemneli, ale neodvážil sa pohnúť. „Môj pane,“ precedil cez zuby a uklonil sa. Salvator urobil to isté.

„Uf, pusti ma, ty pijavica! Mám vás plné zuby!“ Isobel nebrala na vedomie totožnosť neznámeho. Zazrela na jeho mohutnú postavu, chumáč čiernych vlasov a drahé oblečenie a pokračovala v úsilí vyslobodiť sa.

Alec sa musel zasmiať. Zdá sa, že prišiel práve včas, aby zabránil katastrofe. Mladá žena v jeho rukách ho očarila zvláštnou nezlomnosťou a to sa s ňou ani poriadne nerozprával. Nie každý by sa však odvážil uraziť ho, obzvlášť, keď poznal jeho totožnosť.

„No, nepôjdeme dnu?“ navrhol. „Páni, vstaňte. Nežiadam poklony.“ Podal zvíjajúcu sa Isobel Conorovi a vpochodoval dnu.

„Namyslený, arogantný... bezcitný...“ nadávala Isobel a stále sa pokúšala vyslobodiť. Conor ju však držal ako v oceľových kliešťach. „Odporný... hlúpy... cynický...“

„Má slušnú slovnú zásobu, však?“ Alec sa neprestával uškŕňať.

„Prepáč Alec, trochu sme ju vystrašili,“ osprave- dlňoval sa Conor a odložil všetky zdvorilosti. Králi si ich nevyžadovali, keď neboli nutné.

„Pochopil som. Môžem nejako pomôcť?“

„To určite!“ odpovedala Isobel a konečne sa vykrútila z upírovho zovretia. „Nedotýkaj sa ma a ak sa opovážite mi niečo urobiť, ako duch vás budem po celú večnosť strašiť!“

„Na to nemusíš byť duch, stačí ak máš telo vrahyne,“ neodpustil si Salvator.

„Povedala dvetisícročná mŕtvola!“

Alec vyprskol do smiechu, Conor mal na chvíľu pocit, že naozaj dostane infarkt.

„Mal si pravdu, Salvator, je rozkošná,“ zhodnotil Alec.

„Alec, ona... len je zmätená,“ ospravedlňoval jej konanie Conor.

Odfrkla si. „Som dosť pri zmysloch, aby som pochopila, že som tak či tak mŕtva. Však, pán mŕtvolka?“ uštipačne si premerala veľkráľa. „Tak aký hydratačný krém používate na vrásky?“

Alec sa pokojne uškŕňal. „Vlastne je to balzamovací olej. Chceš recept?“

Zamračila sa, ale jeho výzvu prijala. Ako už zistila, je naozaj zábavné hádať sa s upírmi. „Nie ďakujem, ja preferujem prirodzený vzhľad. Povedzte, ten olej pijete, alebo si ho natierate na kritické partie?“

Zablýskali mu oči. „Aké kritické partie máš na mysli, človek?“

Veľavýznamne skĺzla pohľadom na jeho rozkrok.

„Však tá ženská práve nenaznačila, že veľkráľ upírov je impotent?“ zakňučal Conor s tvárou v dlaniach.

Salvator po tisícoch rokov stratil reč.

Alec uznanlivo prikývol a vyžíval sa v strachu upírov a odhodlaní Isobel. „Áno, natieram si ho na kritické partie,“ povedal po chvíli ťaživého ticha a Salvatorove aj Conorove oči vyliezali z jamiek.

„Och, zaujímavé. Obaľujete si tie kritické partie aj obväzmi? Ja len, že keď pod nimi odhaľujú telo v múzeu, obvykle je scvrknuté... ako zhnitá slivka,“ nedala sa Isobel.

Na mŕtvicu už bol aj Salvator. Zastonal. „Udrite ju už niekto po hlave!“

„To je v poriadku,“ zachechtal sa Alec . „Páči sa mi. Isobel, si výnimočná.“ Vstal a podával jej ruku. Od niekoho tak starého a tak váženého to bolo naozaj neobvyklé gesto.

Isobel šokovane civela na jeho ruku. „Vy ma nezabijete?“ poskočil jej hlas.

„Bola by ťa večná škoda,“ zasmial sa. Zovrel jej roztrasenú dlaň a zase sa posadil. „Tak, prečo si chcela ujsť?“

Zamračila sa na Conora a zovrela pery. „Lebo tu všetci rozhodujú za mňa a pokiaľ viem, ešte mám možnosť výberu!“

„Máš na mysli premenu? To ťa tak rozčúlilo?“

„Samozrejme! Sakra, byť nemŕtvou nefigurovalo v mojich plánoch do budúcnosti!“

Premeral si jej strnulý postoj. „Radšej by si umrela?“

Zaváhala. Nie, ani to nemala v pláne.

„Isobel, každý chce žiť. Som asi najkvalifikova- nejšia osoba, ktorá ti to môže potvrdiť. Už keď si sa dozvedela, že ťa anjeli chcú mŕtvu, musela si tušiť, čo urobíme.“

„Zmierila som sa s tým, že ma predtým zabije Conor, ak to chcete vedieť.“

Alec pozrel na menovaného. „Kedy si sa rozhodol, Conor?“

Upír mal s odpoveďou ťažkosti. „Keď som nadobudol presvedčenie, že nie je Izabella.“

Zagúľala očami. „Vtedy si nemal čistú hlavu a...“ zapýrila sa. „To pominie.“

„Neriskoval som hnev anjelov, aby si nakoniec umrela. Ty chceš žiť a obaja to vieme.“

Zachmúrila sa. „Čo je to za život, byť nemŕtva?“

Salvator chcel niečo poznamenať, ale Alec ho posunkom ruky umlčal. „Dovoľ, nech jej to vysvetlím sám.“

Kráľ zavrel ústa.

„Naozaj nás považuješ za mŕtvych? Odosobni sa od toho, čo sa hovorí a zamysli sa. Sme netvori? Hrôzy chodiace nocou?“

„Bojovali ste proti ľuďom, lovcom aj vlkolakom. Koľko krvi máte na rukách vy?“

Prikývol. „Áno, v tomto máš pravdu. Nehovorím však o činoch, ale o živote. Naše srdcia bijú. Naše telá fungujú rovnako ako tvoje, možno trochu výkonnejšie. Vy sa živíte inými organizmami, my tiež. Tak mi povedz, v čom sa líšime?“

Na to argument nemala. Alec mal pravdu. Upíri sa nelíšia od ľudí, vlastne majú veľa spoločného.

„Nikto sa ma neopýtal.“

Búrka prehrmela a Conor to vedel. „Chceš sa stať upírkou, Isobel?“ opýtal sa jej potichu.