Temný záblesk 20

Erin stála v tieni schodiska a v napätí čakala, čo jej priateľka odpovie. Upíri, samozrejme, cítili, že tam je, ale vedeli, že do tohto sa nezapletie. Rozhodnutie bolo len a len na Isobel. Tá stála ako primrazená, keď sa jej Conor opýtal. 

Zovrela pery. Pozerala z jedného upíra na druhého a srdce jej búšilo o rebrá. Nedokázala odpovedať. Nedokázala, sakra, ani myslieť! Bez jediného slova sa zvrtla a celá roztrasená sa vrátila do izby, kde ju ubytovali. Erin vystúpila z tieňa.

„Zdravím Alec,“ pozdravila veľkráľa. Kývol jej. Nemali sa radi, ale neprejavovali to.

Salvator sa vystrel a prehrabol si vlasy. „Čo teraz?“

„Ona už odpoveď pozná,“ odvetila mu pokojne. „Len sa s ňou ešte nezmierila. Bude z nej dobrá upírka.“

Traja upíri prekvapene vzhliadli na lovkyňu. „Ty si za?“ neveril svojim ušiam Conor.

„Isteže. Keby sa tak nestalo, celý život by bola nešťastná. Za predpokladu, že by sa vôbec dožila ďalších narodenín.“

„A k tomuto záveru si prišla ako?“

Zazrela na Conora ako na krysu a sklonila sa k nemu, ako sedel v kresle. „Jednoducho. Ty si upír. Isobel nie je z tých, ktorým stačí krátka epizóda. Urobila pre teba dosť. Čo keby si jej to vrátil?“

Zamrkal. Pozrel ku schodom a oči sa mu rozšírili pochopením. Vystrelil a už ho nebolo. Erin sa spokojne škľabila.

„Tak, Alec,“ oslovila ho veselo a hodila sa do kresla, v ktorom len pred chvíľou sedel Conor. „Kedy vyrukuješ s tým, čo máš vpísané v tvári už od svojho príchodu?“

Veľkráľ sa zamračil, ale nič nepoprel. „Je vôbec niečo, čo ty nevieš?“

„Málo vecí. Tak?“

Alec mávol rukou. „Chvíľu tu pobudnem, potom im to oznámim. Asi potrebujú nejaký čas, kým sa prenesú cez túto krízu.“

Isobel stála pri okne a ani sa nehýbala. V hlave sa jej miesilo nespočetne veľa myšlienok, ktoré ju zároveň desili, tešili aj upokojovali. Keď sa otvorili dvere, neotočila sa. Celým telom cítila Conorovu prítomnosť. Podišiel k nej zozadu a rukami ju objal okolo pása. Oprela sa oňho.

„Viem, že si nemôžeš myslieť nič dobré. Uniesol som ťa. Väznil som ťa a obviňoval z niečoho, o čom si ani nevedela. Upírov nepoznáš. Nevieš o nás nič.“ Pobozkal ju na krk. „Nevieš nič o svete mimo ľudí. Prepáč mi, že som ťa do toho zatiahol.“

„Keby si to neurobil, zabil by ma Brian a ak nie on, tak anjeli.“ Otočila sa k nemu. „Som ti za to vďačná, Conor.“ Roztrasene ho pobozkala. „Ale stať sa upírom je tak... konečné a trvalé. Nie je to ako keď vstúpiš do nejakého spolku a keď ťa to omrzí, vrátiš sa späť. Ja si neviem predstaviť... piť krv... žiť večne a... a všetko okolo toho.“

„Všetko ti porozprávam. Opýtaj sa ma na čokoľvek a ja ti odpoviem. Nie je to také zlé. Naozaj.“

Nechala ho, aby ich oboch usadil na posteľ a dovolila mu držať ju v náručí.

„Ak by si sa premenila na upíra,“ začal. „Zmení sa pár vecí. Prvá, ako už vieš, je nesmrteľnosť. Tá je podmienená pitím krvi. Budeš ju potrebovať tak tri-štyrikrát týždenne. Máme balíčky, ktoré vysávame, ale môžeme sa kŕmiť aj navzájom.“

Prekvapene zažmurkala. „To ako?“

Odhrnul jej vlasy z tváre. „Ak jeden z nás bude dostatočne nakŕmený, môže sa z neho nakŕmiť aj ten druhý.“

„Desivé.“

Zasmial sa. „Nie je to nutné. Väčšina preferuje sáčky. Pitie navzájom... nuž, to je len skôr pre pôžitok, vieš, endorfíny. Obvykle pri sexe.“

Trhlo ňou. „Ale mne si vtedy...“

„Nie, samozrejme. Nedovolila si mi to.“

„Aha.“

„Potom tie veci so slnkom. Ak nebudeš pravidelne jesť, slnko ti začne ubližovať. Tiež ti narastú zuby a je potrebné naučiť sa hovoriť a usmievať tak, aby si ich neodhaľovala. Zbystria sa ti zmysly, zosilnieš, možno nadobudneš nejaké schopnosti. Upíri a aj iné rasy vynikajú v tom, že vedia ovládať svoje telo zvnútra.“

„Prosím?“

„Myšlienkami si nastaviť tlkot srdca, rast vlasov, nechtov... kontrola počatia.“

„Kontrola počatia?“

„Ak nechceš otehotnieť, len na to pomyslíš a tvoje telo poslúchne. Ak muž nechce ženu oplodniť, stačí jediná myšlienka. V našom svete prakticky neexistujú neplánované deti. A aj tehotenstvo netrvá deväť mesiacov. U upírov je to len šesť a u iných druhov aj menej.“

Isobel sa zamyslela. „Čo moja rodina? Všimnú si to. Že nestarnem.“

„Nuž... pravidlá hovoria, aby sa noví upíri rodín vzdali, ale poznám kúzla, ktoré ťa na chvíľu zmenia, aby si vyzerala, že starneš, keď prídeš na návštevu. Nemusia nič vedieť.“

Isobel smrkla a zaborila tvár do jeho ramena. „Je koniec, však? Už nás nebude ohrozovať žiadny Brian, nebude... nás strašiť Izabella. Mám čas na rozmyslenie.“

Pohladil ju po hebkých vlasoch a vdýchol jej ženskú vôňu. Radšej neodpovedal. Pochyboval, že im Alec dopraje čas. Alebo Salvator.

Opatrne ju pobozkal.

Isobel sa k nemu pritisla a všetko trápenie ustúpilo do úzadia. Conor bol tým povestným záchranným lanom. Ale na ako dlho? Len čo ju premenia, už nebude potrebovať jeho ochranu. Veď ju pri sebe držal len kvôli Evie. Vystrašene sa od neho odtrhla. Bola preňho len rozptýlením.

„Čo je?“ opýtal sa zarazene, krv už dávno preč z mozgu.

„Prednedávnom som sa ťa pýtala... koľko času nám ostáva. Lenže aj keď budem upírkou, nič sa nezmení, však?“ Odtiahla sa a srdce ju bolelo. Musela si priznať pravdu a musela ju priznať nahlas. „Stále nosím tvár a telo Izabelly. A ty ju nenávidíš.“

Krv sa mu neochotne vracala do hlavy, no chvíľu trvalo, kým pochopil, kam tým mieri. „Ju áno,“ priznal.

Isobel si vzdychla a otočila sa chrbtom, aby nevidel jej slzy. „Dokázal by si s tým žiť, že tá, ktorá ti ublížila... ktorá ublížila celému kráľovstvu... nikdy neumrie?“

Conor zovrel päste. „Tá, o ktorej hovoríš, je mŕtva, Isobel. Ty si niekto úplne iný. Možno nosíš jej podobu, ale ja ju v tebe nevidím. Nikdy nebudem.“

Pokrútila hlavou. „Na začiatku si ma oslovoval jej menom.“

„Už som ti povedal, že nie si ona,“ šepkal a mal pocit, že sa mu vzďaľuje. Tak veľmi ju presviedčal, že je Izabella, až to prijala. Práve, keď si ju on konečne oddelil od ženy spred storočí.

„Conor, kedykoľvek sa mňa niekto pozrie, uvidí ju. Aj ty. Možno naozaj nie je dobrý nápad, aby som...“

Conor to nevydržal. Natiahol k nej ruku a drsne ju k sebe otočil. V očiach sa mu blýskal hnev. Isobel sa vydesila. „Bude z teba upírka a celé kráľovstvo si ťa obľúbi! Nikto už viac na Izabellu ani nepomyslí, jasné? Nech ti nenapadajú žiadne iné hlúposti!“

Zamrkala. „Prečo sa tak staráš?“ pípla.

Rozšírili sa mu nozdry. Bála sa a krv plná adrenalínu sa jej rýchlo valila žilami. Lákala ho ako siréna. „Pretože si moja, sakra!“ Postrčil ju na vankúše a nedovolil jej vstať. Surovo a majetnícky ju pobozkal na roztrasené pery. Nedal jej na výber. Na chvíľu mu napadlo, že jej možnosť voľby chcel vziať už vtedy, keď ju uvidel u Evie v byte. Ako ju prenášal do svojho auta, vdýchol jej vôňu a pod prstami cítil jej telo plné života. Áno, už vtedy ju chcel. Patrí mu. Teraz a naveky. Zahryzol jej do pery, aby počul jej roztúžený ston. Bol tvrdý ako skala, pripravený dokázať jej, že je jeho. Ibaže tentoraz si ju chcel privlastniť inak. Upírskym spôsobom. Chcel jej krv! Opustil jej pery a so zúrivosťou zvieraťa z nej strhal všetko oblečenie.

„Conor!“ zašepkala vystrašene, čím ho len viac vzrušila. Takmer omdlela blahom, keď jej prstami zovrel stvrdnutú bradavku a dráždil ju, kým sa nezvíjala ako had. Vtedy sa presunul na jej dvojičku a strápil ju rovnako. Isobel sa dostala do stavu sladkej agónie a úplne zabudla, že sa ju snaží ovládnuť nebezpečný predátor. Zaborila mu ruku do vlasov a zmyselne stonala. Perami mu prešla po čeľusti a nakoniec ho jemne uhryzla do pleca. Mykol sa nad ňou, prinútil ju rozovrieť stehná a prstami skúsil, či je pripravená. Len čo ich ponoril hlbšie, zovrela sa okolo neho a nenechala ho na pochybách.

„Máš dokonalé telo,“ zašepkal jej zvodne do ucha a vyslal jej mrazenie dolu chrbticou. „Ako stvorené pre mňa.“ Neprestával ju dráždiť, zatiaľ čo ju zubami škrabal na pulzujúcej žile na krku. Isobel čosi zachrčala, mysľou už dávno mimo reálneho sveta. Bokmi prirážala proti jeho prstom. Conor jej však nedovolil vyvrcholiť. V jednej chvíli prestal a ona na protest vzlykla. Strhal zo seba oblečenie a opäť sa na ňu vrhol. V Isobel sa však konečne prebudil bojový duch a ako vyprchal počiatočný šok, pustila sa do súperenia a prevalila ho na chrbát.

„Ja som náročná žena, Conor,“ upozornila ho a rukou pátrala po jeho tele. Ohnivo ho pobozkala. „Ak si myslíš, že ti patrím...“ našla jeho vztýčenú mužnosť a zovrela ju v dlani. „...patríš aj ty mne. S ničím menším sa neuspokojím.“

„Ženská bláznivá,“ zasyčal Conor. „Raz ma zabiješ.“

Isobel sa len spokojne usmiala. „Och, to by som si vychutnala.“ Zrýchlila pohyby a jazykom narážala do jeho tesákov. Vychutnávala si svoju moc. „A to som ešte len človek.“ Druhou rukou ho hravo škrabla do hrude. Všetky svaly sa mu napli. „Čo so mnou urobíš, keď budem upírkou?“ Odtrhla sa od jeho pier, aby sa presunula k vztýčenej pýche. Jazykom pošteklila špičku a rýchlo sa odtiahla, pretože Conor sa nekontrolovateľne mykol. Zasmiala sa.

„Však počkaj, keď sa dostatočne spamätám a nájdem putá,“ vyhrážal sa jej chrapľavo. „Nepohneš sa z mojej postele celé roky.“

Oči jej zažiarili nečakaným citom. „Celé roky?“ opäť použila svoj jazyk, aby ho vzrušila. „Chceš ma mať pri sebe celé roky?“

Aj keď mu v mozgu zrejme neostala ani jedna krvinka, vedel, že Isobel chce mať pri sebe dlhšie ako niekoľko rokov. Oveľa dlhšie. Unikol pred jej všetečným jazykom, prevalil ju na posteľ tvárou napred a zatlačil ju do matraca tak, aby sa nemohla pohnúť. Len hlavou dokázala hýbať. „Áno, Isobel, roky,“ zahryzol jej do ušného lalôčika. Zastonala. „Možno storočia.“ Dvoma prstami do nej vnikol. Bola vlhká a pripravená. „Alebo tisícročia.“ Šepkal zvodne.

Zavrtela sa pod ním. Túžba mať ho v sebe ju zožierala zaživa. „Conor...“

„Áno, drahá Isobel?“ stisol jej napuchnutý bod rozkoše, vediac, že ju ešte viac rozpáli. Zalapala po dychu, na pokraji vyvrcholenia.

„Prosím...“

„O čo prosíš?“ teplou dlaňou jej prešiel hore chrbticou. Prehla sa ako luk.

„Ne-netráp ma,“ prosila bez dychu.

Pobozkal ju na krk, kde divoko pulzovala žila a v tom istom momente, ako do nej vnikol, jej tesákmi prerezal kožu. Do krku sa mu vliala delikátna krv vzrušenej ženy.

Isobel už v prvej sekunde vybuchla. Rozkoš z Conorovho dobyvačného vpádu znásobili endorfíny a pocit, že mu patrí celá. Pomaly pil jej krv, ale nevadilo jej to. Vedomie, že je v nej ako muž, aj ako mocný upír chrániaci ju pred zlom, v nej vyvolávalo ďalšie a ďalšie vlny sladkej agónie. Nemohla ho vidieť, len cítiť. Pohyboval sa proti nej presnými, mučivými pohybmi. Nechal ju vyvrcholiť raz, dva razy, tri razy. Ani raz nezmiernil tempo, nedal jej čas na zotavenie. Stonala, vzdychala, prosila. Zatiaľ čo pil, jeho jazyk ju dráždil na citlivom krku. Keď sa odtiahol a zatvoril dve malé ranky po tesákoch, pocítila prázdnotu. Aby ju upokojil, priviedol ju k ďalšiemu ohromujúcemu vrcholu. Bezvládne ležala na posteli a nechala ho hrať sa s jej telom. Hladil ju všade, kam dosiahol. Jeho ruky ju dráždili, nútili chcieť viac.

„Si moja, Isobel. Len moja,“ mrmlal jej do ucha.

Zavzdychala. Nedokázala vnímať nič iné, len jeho telo a podmaňujúce slová. Bola ako omámená. „Conor...“ zašepkala jeho meno.

„Tu som, chrobáčik,“ pritisol sa k nej. „Držím ťa.“ Mučivo pomaly sa v nej pohyboval. Isobel vzrušene stonala.

„Nepúšťaj ma,“ vzdychla.

Pobozkal ju na krk. „To neurobím. Poď, Isobel. Ešte jeden raz.“

„Už-už viac nemôžem,“ sťažovala sa tichučko.

„Ale môžeš.“ Zrýchlil pohyby. „Si taká horúca, Isobel.“ Prirazil až na dno. „Taká vzrušujúca.“

Vykríkla a zovrela ho v sebe v explodujúcom uvoľnení. Conor zalapal po dychu a aj on vyvrcholil, až sa mu na chvíľu zahmlelo pred očami. Bezvládne dopadol na jej telo a mal akurát dosť energie, aby sa odvali.

Isobel sa nevládala pohnúť. Spokojne vzdychala po prežitom maratóne a viečka jej klipkali. Musela však niečo vedieť. „Conor?“ opýtala sa ospalo.

Upír ju pobozkal na opuchnuté pery a pritisol ju k sebe. „Áno, miláčik?“

Usmiala sa nad tým, ako ju nazval. „Ne-nepremenil si ma, však?“

Pohladil ju po vlasoch. „Nie, nepremenil. Pokojne spi.“

Prikývla a hlava jej klesla na vankúš. Do minúty už spala ako zabitá.