Temný záblesk 21

Alec sedel za stolom v jedálni, kde spolu so Salvatorom, Erin, Willom a Damianom čakali na Conora. Upíri popíjali krv a Erin čítala časopis. Salvator s veľkráľom preberal politickú situáciu medzi európskymi upírmi. 

Conor potichu zišiel dole až niekedy po polnoci. Tackal sa, akoby vypil poriadne silný alkohol, len na perách mu hral víťazný úsmev.

„Udobrili ste sa?“ hádal Alec s úškrnom. Salvator vstal, prešiel do kuchyne a hodil mu balík krvi.

„Vďaka,“ zamrmlal, sadajúc si vedľa Erin. „A o mieri by som nehovoril. Maximálne o dohode o neútočení.“

„Vážne by si mal prestať hrať tie online hry. Idú ti na mozog,“ poradil mu Will.

Conor naňho vyplazil jazyk ako malé dieťa. „Tak páni, ako znie verdikt nad Isobel? Alec?“ pozrel na veľkráľa.

Upír odložil krv a všetkých si premeral sprisahaneckým pohľadom. „Keď si už začal... musím sa s vami o čomsi pozhovárať. A žiadam vás, aby sa tento rozhovor nedostal mimo týchto štyroch stien, je vám to jasné?“

Vážne prikývli.

„Conor, nemám nič proti Isobelinej premene. Je to výnimočná osobnosť a neobyčajne silná. Radi ju prijmeme do našich radov.“ Usmial sa, keď videl úľavu na jeho tvári. „Chcem však, aby ste jej výnimočnú schopnosť udržali v tajnosti, ak to bude možné.“

Táto neobvyklá žiadosť prekvapila aj Salvatora. „Prečo?“

Alec vzdychol a sklopil oči. „Kvôli Justinovi,“ odpovedal.

„Tvojmu bratovi? Čo s tým má on spoločné?“

„Nuž... poviem vám to len preto, aby ste pochopili dôležitosť mojej požiadavky. Justin mal pred tisícročiami istého priateľa, ktorý bol jasnovidec,“ začal. „Dotyčný mu vždy hovoril, aká budúcnosť ho čaká, nikdy však nepredpovedal na viac ako storočie dopredu. Až raz...“ vzdychol, „mal videnie. Proroctvo zapísal do zložitej tabuľky s tým, že si ho Justin musí prečítať. Tabuľku som dostal do rúk ja s inštrukciami, že keď nadíde čas, prečítaním riadkov privoláme koniec. Neviem, čo je na tých tabuľkách, páni, ale už poznám kľúč k ich rozlúšteniu. Pokiaľ naň príde aj Justin a prečíta ich, obávame sa s bratmi najhoršieho. Preto nikdy nesmieme dopustiť, aby mu tabuľky niekto preložil, chápete?“

Salvator mu vážne pozrel do očí. „Alec, nechcem ti protirečiť, ale nie je to len odďaľovanie nevyhnutného? Tabuľka patrí Justinovi.“

Veľkráľ sa narovnal. „Neočakávam, že pochopíš naše pohnútky. Je to pre dobro všetkých, na tom sme sa s bratmi zhodli.“

„S bratmi ste sa zhodli, pretože ste starí ako Matuzalem. Vie o proroctve napríklad Abigail?“

Alecove oči potemneli. „Abby z toho pre svoje vlastné dobro vynechaj, tak ako my,“ poradil mu.

„Je to vaša sestra. Prisahali ste, že ju nikdy neopomeniete. Len ti pripomínam dávny sľub.“

„Dobre vieš, prečo Abby obchádzame. Stále sa nespamätala. Chradne.“

A tomu bol napriek všetkým hrôzam, ktoré prežila, Salvator rád. Nebyť nej, veľkráli sa definitívne rozídu a nič ich neudrží pohromade. „Dobre, ak si to želáš. O Isobelinej schopnosti sa medzi upírmi hovoriť nebude.“

„Som vám vďačný. Ale teraz na inú tému.“ Pozrel na Conora. „Vyzradenie našej identity je veľmi riskantné, preto očakávame Isobelinu premenu do troch mesiacov počnúc dneškom. Prvých sto rokov ju dávam pod tvoj dozor, aby sa naučila žiť v odlišnom svete.“

Prikývol. „Spoľahni sa.“

„A rád by som sa zúčastnil na svadbe,“ zažartoval veselo a jedným okom žmurkol.

Conorovi klesla sánka. „Prosím?“

„Hádam si nemyslíš, že k sebe nepatríte?“ povzbudzoval ho veľkráľ. „Je očividné, že to medzi vami iskrí.“

„Hlúposť,“ zamrmlal. „Neznáša ma.“

Okolosediaci upíri sa rozosmiali. „Si naozaj taký hlúpy, alebo sa len tváriš? Postavila sa Brianovi a Salvatorovi, aby ťa zachránila. Dala ti svoju krv. A aj...“

„Dobre, dobre, klebetné baby!“ zahriakol ich Conor. „Je tu niekto, kto ešte nevie, že som jej vzal panenstvo?“

Okolím sa niesol tlmený smiech. „Keby k tebe niečo necítila, odmietne sa stať upírkou. Myslíš, že osoba plná života ako ona odmalička túžila živiť sa krvou? Len tak, pre srandu?“

Conor uhol pohľadom. Viac ako tisícročie bol sám. Ako Salvatorova pravá ruka riadil ich firmy, cestoval a staral sa o kráľovstvo. Jeho dom je veľký, tichý a chladný. Nevedel si predstaviť mať v ňom niečo také jasné ako Isobel. A deti... Srdce sa mu stiahlo. Deti. Jeho a Isobeline. Malí upíri s blonďatými vláskami a nádhernými modrými očami. Isobel by žiarila šťastím a on... on po tom všetkom tiež zatúžil. Isobel je jeho. Navždy. Preglgol. Je to láska? Dostala na kolená jeho, mocného upíra s tisíckou rokov za sebou? „Ona je... zložitá,“ zachrčal nakoniec. „Iná.“

„Všetci tu sme iní,“ Salvator rozhodil rukami. „Rozdielni ako dni a noci. Práve to nás robí jedinečnými. Každé jedno partnerstvo medzi nami je neobvyklé. Aj tvoje s Isobel bude.“

„Ja... ja na to nie som stavaný, Salvator.“ Conor očami hľadal pomoc u svojho kráľa. Ten ani nemukol.

 „Niekedy je lepšie svoj osud prijať, ver mi. A čím skôr si to vy dvaja uvedomíte, tým skôr nájdete mier, ktorý tak dlho hľadáte. Samota nie je dobrá, Conor. Počúvni upíra, ktorý nemôže oslavovať narodeniny, pretože jeho torta by neobsiahla toľko sviečok.“

 „Viete čo?“ Conor nahnevane vstal. „O svojom živote, pokiaľ viem, rozhodujem sám. A, pri všetkej úcte, ani ty, Alec, mi nebudeš nič diktovať.“ Odkráčal a upíri aj s lovkyňou už len počuli, ako tresli vstupné dvere.

Conor vstúpil do svojho tmavého domu. Dvere boli rozbité, nábytok poničený. Škody na majetku značné, nič však nezmizlo. V jeho pracovni to nebolo o nič lepšie. Steny niesli znak výbuchov plastickej trhaviny, ako sa Brian pokúšal vyrvať trezor. Cennosti z neho vzali Will s Damianom. Cennosti... v skutočnosti okrem knihy nič cenné nemal. Nejaké papiere. Peniaze. Trochu zlata. Predstavoval si, že by to všetko stratil a... nič. Žiadny hnev. Keď sa však objavila myšlienka, že by stratil Isobel... chcel niečo rozmlátiť. Pre všetko na svete, je to naozaj láska?

„Pekný dom, Conor. Len trochu prázdny.“

Conor sa cynicky uškrnul a plný pokoja sa otočil k Brianovi. Obdivoval jeho drzosť objaviť sa po tom všetkom.

Čiernovlasý upír sa opieral o zničenú stenu, jeho biele oblečenie žiarilo v tme.

„Čoskoro bude plný radosti a tepla.“ O to sa osobne postará. Len čo ho zabije.

„Takže si nakoniec tá malá zradkyňa tvoje srdce získala,“ usúdil neveriacky. „Vždy som vedel, že je výnimočná.“

Conor siahal po dýke. „Prečo si sa toľko staral, keď si ju chcel len využiť?“

Brian udržal kamennú tvár. „Nebol dôvod, aby jej bolo ublížené. Potreboval som jej dôveru. Priznávam, pôvodne som sa s ňou chcel vyspať, keď sa odmietala tak skoro vzdať panenstva. Ale nakoniec si môj problém vyriešil ty.“

„Mala ťa za svätca.“

Mykol plecami. „Každý máme svojich kostlivcov v skrini, o tom by si vedel rozprávať, nie je tak?“

„Čo chceš?“

Brian sa odlepil od steny a zaujal bojový postoj. „Knihu, prirodzene.“

„Je v bezpečí a ty ju nikdy nedostaneš.“

Brian krútil hlavou. „Conor, Conor. Až tak ma podceňuješ? Samozrejme, že ju dostanem, spolu s Isobelinou krvou. Povedz, je chutná?“

Conor sa po ňom vrhol. Než sa však k vyškerenému bývalému priateľovi a kráľovi dostal, čiesi ruky ho zachytili a hodili o zdevastovanú stenu. Nedostal sa ani na nohy, keď ho traja ďalší upíri spútali a zviezali, zatiaľ čo sa Brian len uškŕňal a prizeral.

„Uvidíme, kam až bude ochotná zájsť tvoja milenka, Conor. Uvidíme.“

Isobel sa opäť budila v prázdnej posteli. Conora nikde. Zamračila sa. Asi naňho musím použiť putá. A vlastne načo? Nevlastní ho. Nemá dôvod pri nej ostávať, keď si už užil. Celá nabručaná sa osprchovala, upravila, a plná odhodlania vyšla z izby.

Hneď na chodbe narazila na akúsi upírku, ktorá na ňu zavrčala. Potom sa zarazila a pokúsila o úsmev. „Prepáč. To len tá podoba.“

„V poriadku.“ Isobel jej úsmev opätovala a uvažovala, koľko upírov vlastne so Salvatorom v jeho sídle žije. Zišla po kráľovskom schodisku a dolu našla... úplný chaos. Minimálne dvadsať upírov sa tam v skupinkách prekrikovalo, čosi riešilo a keď vošla, naraz stíchli.

Spomedzi zhluku postáv sa vynorila Erin. „Isobel!“ hneď k nej ochraniteľsky pribehla.

„Čo sa tu deje? Kde je Conor?“

„Dobre, dámy a páni, choďte si schladiť hlavy do inej miestnosti!“ prikázal Salvator, zatiaľ čo si to spolu s Alecom mierili k nej. Veľkráľ jej kývol hlavou.

Isobel dostala strach. Ničo sa stalo. Nevidí Conora. A prečo sa všetci tvária tak ustarane? Stiahlo sa jej hrdlo.

„Kde je Conor?“ zopakovala o niečo roztrasenejším hlasom. Nikto jej neodpovedal.

„Isobel, poď, sadni si,“ poradil jej Salvator.

„Chcem vedieť, kde je Conor!“ vykríkla, srdce bijúce na poplach.

Upíri a lovkyňa na seba pozreli. Erin ju chytila za ruku. „Prosím, nepanikár, Isobel. Conor zmizol. Včera večer odišiel a nevrátil sa. No a dnes ráno...“ pozrela na Salvatora a preglgla.

„Dnes ráno čo, Erin?“

Slova sa ujal Alec. „Dostali sme správu od Briana. Drží ho u seba a na výmenu chce knihu a teba, aby si mu ju priniesla. Očividne kvôli krvi.“

Isobel sa zastavilo srdce. „Č-čo to hovoríš?“

„Je to tak,“ vzdychol Salvator. „Sme na nohách už od skorého rána. Nikde nie je a nevieme vystopovať ani jeho mobil. Vyzerá to tak... že je vážne u Briana.“

„Tak ho zachráň!“ vykríkla. „Si predsa kráľ, máš armádu nesmrteľných poddaných, nájdite Conora a priveďte ho späť!“ Jej modré oči sa zaliali slzami. Nemôže oňho prísť. Nie tak skoro. Veď sa len teraz našli.

„Nemôžem nič robiť, človiečik. Zabil by ho.“

Isobel hľadala pohľadom pomoc u Erin, ale aj ona len krútila hlavou. „Nemôžeme ho nechať umrieť,“ plakala. „Prosím.“

Upíri a lovkyňa si vymenili ustarané pohľady. Erin vzala Isobel za ruku a pevne ju stisla. „Nenecháme, sľubujem. Niečo vymyslíme, ale knihu Brianovi dať nemôžeme. Ani tvoju krv.“

„Dáme mu inú knihu. Nejakú napodobeninu,“ nádejala sa. „Čo tam po tom, ak mi vezme trochu krvi?“

„Nemáme dôvod si myslieť, že by ťa nezabil,“ odporoval jej Salvator. „Je to zločinec, zbabelec a klamár. Nedovolím, aby ťa ohrozil.“

„Prečo?“ prskla nahnevane. „Som len človek. Človek s Izabellinou podobou. Nehovorte mi, že by ste sa ma nechceli zbaviť.“

„Pre Conora znamenáš viac, než si myslíš, a určite by chcel, aby sme na teba dohliadli. A to aj urobíme.“

„Zachráňte ho!“ prikázala, kričiac. „Je mi jedno ako, ale zachráňte môjho Conora!“

Napäté ticho po jej prehlásení prerušil chrapot intercomu. Všetci sa naraz otočili k nenápadnej skrinke.

„Už si vstala, Isobel?“ zaznel posmešný hlas. Brianov hlas. Isobel od hnevu sfialovela.

„Kde si, ty odporný bastard?!“ okríkla ho. „Ukáž sa mi a bojuj ako chlap proti nahnevanej žene a buď si istý, že v kaluži krvi skončíš ty!“

Smiech. „Vidím, že ťa už informovali.“

„Nabúral náš intercom,“ šepol Salvator, urazený narušením súkromia. „Choďte ho niekto odpojiť.“

„Pusti Conora, Brian,“ dohovárala mu Isobel. „Nič ti neurobil a trpel kvôli tebe dosť.“

„Ach, moja sladká Isobel. Vždy si mala mäkké srdce. Nanešťastie, ja ho nemám a preto ti dávam ultimátum. Dnes do siedmej večer mi donesieš knihu, bez zbraní a sprievodu, na súradnice, ktoré som práve poslal mailom Salvatorovi. Ak to neurobíš, Conora priviažem na slnko a nechám ho pomaly a bolestivo umierať. O pár desaťročí možno archeológovia vykopú jeho kostru.“

Isobel sa vrhla na intercom, akoby cezeň mohla Briana zmlátiť. Erin ju zachytila a držala na mieste. „Nič nezískaš,“ šepla jej do ucha. „Dýchaj.“

„Odporný bastard! Bodaj by ťa od chrbta prebodol vlastný priateľ, ako si to urobil ty!“

„Anjelik nám už vystrkuje rožky? Vidím, že medzi upírov zapadneš.“

Isobel po tvári stekali slzy horkosti. „Prečo to robíš, Brian?“ smrkla. „Roky si pomáhal mne aj mojej rodine. Nemôžeš byť až taký zlý.“

Odfrkol si. „Nepríď v dohodnutom čase a uvidíš, aký zlý naozaj som.“

„Za toto pôjdeš pred súd, Brian,“ varoval ho Salvator. „Pôjdu po tebe všetky rasy tohto sveta. Vypíšem na tvoju hlavu odmenu.“

Brian sa od srdca zasmial. „Obaja vieme, že nič také nehrozí. Som oficiálne mŕtvy a knihy oficiálne neexistujú. Nemáte ma z čoho obviniť.“

Upíri zavrčali. „Za toto zaplatíš.“

„Uvidíme. Do siedmej večer, Isobel. Sama. Neozbrojená. S knihou.“ Zaznelo zapraskanie a spojenie sa prerušilo. O pár sekúnd neskôr Alec zo steny vytrhol drôty, aby ich bývalý kráľ už viac nerušil.