Temný záblesk 22

„Žiadna kniha nestojí za Conorov život,“ trvala na svojom uplakaná Isobel. Sedela v obývačke ako kôpka nešťastia a v ruke žmolila vreckovku. „Proste mu ju dáme a ja sa nechám vysať.“

Salvator, Will, Damian, Alec a Erin svorne krútili hlavami. Predmetná kniha ležala na stolíku pred nimi.

„Conor sa už v minulosti takmer nechal zabiť, aby nepadla do zlých rúk,“ presviedčal ju Salvator. „Tú knihu mi zveril s úplnou dôverou v moju osobu a ja ho nesklamem.“

„Och, bude veľmi nadšený, keď už bude mŕtvy!“

„Isobel, ja viem, že si rozrušená, ale uvažuj s chladnou hlavou. Tu ide o osud sveta.“

„Strč si svoj osud sveta tam, kam slnko nesvieti a zachráň mi Conora, Salvator! Ja som pre jeho záchranu tiež dosť riskovala a odmietam sa ho teraz vzdať!“ Nenávistne pozrela na kráľa. Srdce jej pukalo, až sa takmer nemohla nadýchnuť. Predstava, že už Conora neuvidí kvôli nejakej posratej knihe ju ničila.

Erin sa k nej presunula a chlácholivo ju objala okolo pliec. „On prežije, neboj sa. Conor je bojovník. V deň, keď sme k tebe prišli dokonca vydržal v aute, ktoré som šoférovala ja.“

Isobel sa krátko zasmiala. Oprela sa o priateľkino plece a plakala ďalej. Žalúdok sa jej zvieral od hladu a úzkosti. Chcela byť opäť pri Conorovi. Cítiť jeho pery, počuť jeho hlboký hlas, môcť ho znova urážať ako doteraz. Ťažko sa jej priznávali očividné city. Bála sa ich, ale viac sa bála oňho. Chcela ho späť, na nič inom nezáležalo.

„Budeme ho hľadať, Isobel,“ uisťoval ju Will. „Povolali sme upírov z okolia a požiadali o pomoc aj vlkolakov. Preveríme súradnice od Briana.“

Ako na zavolanie vošla skupinka po zuby ozbrojených upírov. „Sme pripravení,“ oznámil jeden z nich. Will s Damianom vstali.

„My ho nájdeme, nestrachuj sa. Sľúbiš nám to?“

Prikývla a vysmrkala sa. „Buďte opatrní.“

Skupinka opustila dom a Salvator s Alecom sa vybrali do pracovne, riadiť akciu odtiaľ. Isobel s Erin osameli.

„Poď, musíš sa najesť,“ Erin ju ťahala do jedálne.

„N-nie som hladná, Erin. Je mi zle.“

„Práve preto potrebuješ niečo do žalúdka. Nejaký cukor a možno trochu alkoholu.“

Malátna Isobel sa nechala odviesť k stolu a zjedla tanier čohosi, čo chutilo ako guma, pretože sa vôbec nesústredila. Neustále mala pred očami trpiaceho Conora. Ubližuje mu Brian? Naozaj ho priviazal na slnko? Prežije?

„Bude v poriadku.“ Erin akoby jej čítala myšlienky. „Viedol celé oddiely proti vlkolakom aj lovcom, nejaký Brian ho nezlomí.“

Isobel zovrela päste. „Pokiaľ viem, naposledy ho takmer zabila obyčajná žena.“

„Odvtedy ubehlo veľa rokov a on zosilnel. Dôveruj trochu jeho schopnostiam. Je jeden z najsilnejších upírov v kráľovstve.“

Teraz sa už ani nenamáhala odpovedať. Schúlila sa na tvrdej stoličke do klbka a zakňučala ako ranené šteňa. Prečo sa po celý život musím o niekoho báť? Keby tak mohla nejako pomôcť. Avšak jediné, čo má, je len v krvi. Tá hlúpa schopnosť porozumieť. S úzkosťou hľadela na dvere a dúfala, že upíri prinesú dobré správy.

Boli tri hodiny poobede a nikde nič. Isobel už mala farbu práve natretej steny a Erin sa nervózne prechádzala po miestnosti. Salvator s Alecom sa pre istotu ani neobjavili.

„Nemáme čas. Vezmem tú knihu a...“

Vchodové dvere tresli a dnu vpálilo päť upírov.

„Tak čo?“ zvolali obe jednohlasne. Dvaja bojovníci boli zadýchaní, jeden krvácal a upírky mali odreniny.

„Kde je Salvator?“ opýtala sa jedna z nich.

„V pracovni. Čo sa stalo? Našli ste ho?“

Tá, ktorá prehovorila, poslala tú druhú hore a chlapov na ošetrovňu. Potom sa obrátila k Isobel. „Preverili sme miesto, kam máš prísť. Je to opustená malá lúka za Londýnom, s jedným malým, ale strmým kopcom. Na vrchu je jaskyňa a počuli sme odtiaľ hlasy. Nie je však možné vyjsť hore nepozorovane. Brian si vybral výborné útočisko. Uvidí ťa prichádzať, ale ty neuvidíš jeho.“

„A to znamená?“ Isobel ani nedýchala.

Žena sklopila pohľad. „Ak by sme sa o niečo pokúsili, uvidel by nás a možno ho aj zabil. Mrzí ma to.“ A odišla na ošetrovňu.

Isobel s plačom klesla na stoličku. Už nedokázala zadržiavať slzy. Zúfalá Erin siahla po fľaši Vodky a naliala jej. „Daj si, potrebuješ to.“

Isobel vzhliadla, exla páliacu tekutinu a pohár vrátila Erin. „Ty si nedáš?“ zamrmlala nešťastne.

„Nemôžem,“ priznala lovkyňa. „Alkohol v krvi Salvatorovi nerobí dobre, musel by sa častejšie kŕmiť.“ Odložila Vodku a posadila sa k nej. „Nemôžem piť žiadny alkohol, ani brať lieky.“

Salvator vošiel vo chvíli, keď sa Isobel v hlave rozsvietila žiarovka. Pozrela na kráľa. „Vadia ti škodlivé látky v Erininej krvi?“

Prikývol. „Je to ako s vodou. Čokoľvek do nej pridáš, spoznáš to. Ak pridáš soľ, si smädnejší. Ak pridáš cukor, chutí ti viac, ale je nezdravá.“

Zalapala po dychu. „Salvator... myslím, že viem, ako si poradíme.“

Najskôr museli vyriešiť problém menom kniha. Stáli okolo nej a mračili sa.

„Kniha zničí len sama seba,“ opakovala Isobel po stý raz a hľadala spôsob, ako to uskutočniť. Zničí len sama seba. Sama seba. Seba. Zohla sa a skúsila roztrhnúť stranu. Nič. Nožom do nej bodla. Čepeľ sa skrivila.

„Nemôžeš použiť nič, Isobel,“ zastavil ju Salvator. „Len kniha môže zničiť sama seba.“

„Iste, narastú jej ruky a ona sa roztrhá,“ odfrkla si Erin. „Jednoduché.“

Adrenalín a zúfalstvo v Isobel konečne našli svoje využitie. Pod neustálym tlakom jej čosi napadlo. „Salvator, pošli niekoho do ateliéru,“ prikázala mu náhlivo. Vzala papier a pero a čosi načarbala. „Nech mi prinesú tuby s týmito látkami.“

Kráľ nadvihol obočie, na nič sa však nepýtal. Podal papier Willovi a ten sa pustil do práce.

„Nie! Nie, nie, nie a nie!“ protestovala Aislin. „Nikdy v živote! Nie, ani keby prasatá lietali! Zabudnite!“

Salvator, Alec, Erin a Isobel stáli na ošetrovni a prosebne pozerali na mladú lekárku.

„Môžete ma vyhodiť, ale toto neurobím!“

„Aislin, prosím,“ Isobel spravila dva kroky smerom k nej. „Je to naša jediná šanca. Conorova jediná šanca.“

„Nie!“ zaťala sa Aislin.

„Dochádza nám čas. Nič mi nehrozí. Conor sa o všetko postará, naozaj.“

„Nie. Nie som vrah. Nie.“

„Si jediná doktorka, ktorú máme. Ak to neurobíš ty tak... tak to budem musieť urobiť ja.“

Aislin sa zhrozila. „Prosím ťa! Možno vieš narábať štetcom, ale nie ihlou! Vzdaj to, tento plán sa neuskutoční.“

Isobel pozrela na Salvatora. Ten len bezmocne mykol plecami. „Dobre.“ Zvesila plecia. „Urobím to sama.“ Načiahla sa po lekárskom náčiní.

Aislin zagúľala očami a odstrčila ju. „Dobre. Ale ak sa ti niečo stane, Isobel... nájdem si ťa tam hore a vytrieskam z teba dušu.“

„Fajn, len to urob. O pol hodiny ťa čakám vo vstupnej hale.“

Vrátili sa ku knihe, kde už čakal Will s náručou plnou chemikálií. Isobel ich poukladala na stôl a pootvárala každú z nich. Upíri si zapchali nosy.

„Čo za lektvary som ti priniesol?“ opýtal sa smiešnym hlasom Will.

Isobel vzala jednu z túb a ukázala mu ju. „Silné riedidlo. Raz prepálilo plátno z pätnásteho storočia.“ A celý obsah vyliala na knihu. Stránky vpili tekutinu, ale nič sa im nestalo.

„Hm... myslím, že aj to Conor už skúšal.“

Usmiala sa a vyliala ešte tri podobné tuby. Potom vzala poslednú. „Kniha zničí len sama seba, tak znie pravidlo. Oslabila som stránky.“ Hustú mazľavú zmes natierala na jednotlivé listy a na prvú a poslednú stránku. „Toto je lepidlo. Erin mala pravdu. Stránky sa zničia navzájom. Jedna roztrhne druhú a riedidlá pomôžu.“ Zaklapla knihu a poriadne ju stlačila. „Brian ju nedostane, pretože len čo ju otvorí, kniha sa zničí.“

Traja upíri a lovkyňa ohromene civeli na človeka pred sebou. Po tisícoch rokov na odpoveď prišla práve ona? Sánky im klesli až na koberec.

„A kniha je zničená. Navždy a definitívne.“ Víťazne sa usmiala. „Zachránim Conora.“

Salvator hrdo hľadel na budúcu členku svojho kráľovstva. Nakoniec bol rád, že ju Conor uniesol. Na človeka je jej škoda, aj keď má Izabellino telo. Vzal od nej knihu a pokúsil sa ju otvoriť. Ozvalo sa trhanie papiera, tak ju rýchlo zaklapol. Spokojne pristúpil k odhodlanej žene a položil jej dlane na plecia.

„Si vážne výnimočná, Isobel Wallisová. Upíri budú stáť za tvojím chrbtom.“

Isobel sa zapýrila a skromne usmiala. Potom upriamila pohľad na starožitné hodiny pri stene. Zostávala im hodina. Preglgla. „M-musíme to urobiť. Je čas.“

Vošla Aislin aj so striekačkou v ruke, na sebe biely plášť a ochranné rukavice. Vrčala a mračila sa na Salvatora. „Ako si na to mohol pristúpiť?“

„Mám plnú dôveru v tvoje vedomosti a Isobelin plán.“

„Nuž, ja ju nemám. Čokoľvek sa môže pokaziť a kto ju potom zachráni, hm?“

„Aislin, prosím,“ prehovorila roztrasená Isobel. „Urob to.“ Natiahla k nej ruku. Aislin si vzdychla a vystrekla z ihly trochu zafarbenej tekutiny.

„Účinok bude rýchly. Čím skôr mu daj knihu a nezdržuj sa konverzáciou.“

„Dobre.“ Zavrela oči a snažila sa nezvriesknuť, keď jej do žily vpichla tekutinu neznámeho zloženia. Aislin jej vpich prelepila a Erin jej pomohla obliecť si kabát. Salvator jej podal knihu aj s kľúčmi od auta.

„GPS je nastavené. Choď podľa príkazov. Budeme za tebou a len čo sa situácia zvrtne, nabehneme tam.“

Isobel prikývla, náhlivo sa rozlúčila a vyrazila k miestu stretnutia.

Conor bol pripútaný v jaskyni a strážili ho traja upíri. Bol slabý a potreboval krv, boj ho príliš oslabil. Sotva sa držal na nohách.

„Ona nepríde, Brian,“ prehovoril na štvrtého upíra, postávajúceho pri vchode do jaskyne. „Nie je Izabella.“

Brian sa otočil a usmial, biele oblečenie sa lesklo aj v sychravom dni. „Môžno nie je. A práve preto mi knihu prinesie.“

„Mýliš sa. Nemá s upírmi nič spoločné. Už dávno je preč.“

Brian sa pohrával s dýkou, ktorou ho už niekoľkokrát pre upokojenie zranil. „Asi som precenil tvoj intelekt, drahý Conor. Ešte si si neuvedomil, kam až jej city siahajú?“

Conor trhol putami.

„Udrel som na citlivú strunu?“

„Daj Isobel pokoj!“

„Och, ja jej nechcem ublížiť. Ak mi donesie knihu a dá mi pár kvapiek krvi, obaja odídete bez väčšej ujmy.“

„Budem proti tebe bojovať až do posledného dychu, zradca! Knihy nezískaš.“

„Ale áno, získam. Už mi zostáva len pár.“

„Strážcovia budú varovaní. Ujdú.“

„A ja po nich naďalej pôjdem. Som nesmrteľný, čas pre mňa nie je problém.“

„Túto vojnu nevyhráš.“

Brianov úsmev sa len rozšíril, keď nastražil uši. „Uvidíme.“ Otočil sa ku vchodu, v ktorom sa objavila drobná ženská postava.

Isobel sťažka dýchala, bola bledá a oblieval ju pot. K hrudi si tisla knihu a akoby trpela už len tým, že musí stáť.

„Isobel, nie!“ zreval Conor na plné hrdlo, zhrozený jej stavom a prítomnosťou knihy. „Uteč!“ Trhol putami, čím sa len viac oslabil. „Bež!“

Isobel pokrútila hlavou. „Toto šialenstvo musí skončiť. Tu a teraz.“ Pozrela na Briana a oči jej vzplanuli hnevom. „Pusti Conora! Splnila som tvoje požiadavky.“

Brian uznanlivo prikývol. „Nesklamala si ma, Isobel.“

„Ale ty mňa áno. Myslela som, že si čestný a dobrosrdečný muž. Ty si však iba obyčajný zabijak a podvodník. Nikdy viac ťa nechcem vidieť.“

„Isobel, nedávaj mu tú knihu!“ vrieskal Conor, putá sa mu zarezávali do kože. „Nesmieš!“

Brian sa k nemu obzrel, v tvári víťazstvo. „Vidíš, Conor? Nakoniec mi knihu nepriniesla Izabella, ale jej telo splnilo svoj účel.“

Conor si takmer odtrhol ruky. „Neopováž sa jej dotknúť, bastard!“

A Brian sa k nej načiahol. Trhla sebou. „To je v poriadku, Isobel,“ upokojoval ju desivým hlasom. „Musím sa do teba zahryznúť.“

Isobel preglgla. Bolo jej na vracanie. Pozrela na Conora a ten výraz zrady sa jej naveky zaryl do srdca. Hľadel na ňu s odporom. „Odpusť mi to,“ smrkla. Neodpovedal, odvrátil tvár a prestal bojovať s putami. Brian priam žiaril radosťou.

„Musíš pochopiť, že si ho sklamala, Isobel,“ vysvetľoval jej nadšene a prešiel jej za chrbát. „Vidíš to, Conor? Jej misia bola nakoniec úspešná.“ Zasmial sa a odhrnul jej vlasy z krku. Isobel celá ustrnula, no všetku svoju pozornosť venovala Conorovi. Do očí sa jej tisli slzy.

„Oni by ma aj tak zabili. Nechcem viac smrti. Ani kniha nestojí za niečí život,“ habkala plačlivo.

Conor si odfrkol.

„Nezabijem ťa, maličká,“ uisťoval ju Brian. „Nemám na takýto čin dôvod.“

Znechutene sa k nemu obrátila a nenávistne mu pozrela do očí. „Nehovorila som o tebe, ty zbabelec. Vieš, čo si na mňa uvalil tým, že si ma poslal na zem v tejto podobe?“

Brian sa zamračil.

„Nie? Tak ja ti to poviem – anjeli ma chcú mŕtvu. Zistili, čo si urobil, a musia ma odstrániť, vieš? Umriem, Brian. Musela som prísť sama, vymanila som sa z vplyvu upírov. Čochvíľa dorazia anjeli.“

Conor zamrkal, ale udržal si chladný výraz. Brian bol prekvapený. Anjeli že odhalili jeho trik? „Skutočne?“

Isobel zagúľala očami. „A prečo myslíš, že by som sa sem trepala? Som mŕtva tak, či tak.“

Brian si od nej vzal knihu. „To som nechcel, prisahám. Mala si žiť dlhý a pokojný život.“

„No veľmi pekne ďakujem za ten pokoj. A dvadsaťšesť rokov je skutočne dlhá doba. Brian, uvedomuješ si, koľko životov ničíš kvôli cieľu, ktorý ti je nanič?“

„Účel svätí prostriedky.“

Pokrútila hlavou. „Svet nie je ihrisko pre jedného hráča,“ snažila sa mu dohovoriť. „Tisícky osudov sa tu preplietajú a spájajú. Každý hľadá svoju cestu, prebíja sa úskaliami, aby nakoniec našiel jej koniec. Ale nie ten koniec je cieľom a zmyslom. Tá cesta nás formuje.“ Pozrela na Conora. Jeho modrozelené oči boli rozšírené a upreté na ňu. „Prosím, nenechaj sa oklamať prísľubom absolútnej moci, ktorú nepotrebuješ,“ snažila sa mu dohovoriť. „Aj na teba niekde čaká osud. Niečo, za čo budeš ochotný položiť vlastný život. Niečo, o čo sa nebudeš musieť deliť, čo bude patriť len tebe. Pomáhal si mojej rodine a ja stále dúfam, že niekde hlboko v tvojom srdci je kúsok svetla.“

Brian jej prejav nebral nijak vážne. Opretý o stenu jaskyne čakal, kedy skončí.

„Prosím, vráť knihy pôvodným majiteľom. Pusti Conora. Prestaň ubližovať iným.“

Bývalým kráľom Anglicka ani nehlo. „Skončila si?“

Isobel si zahryzla do pery. Príšerne ju bolela hlava. „Nedáš si povedať?“

„Nie.“ Pohol sa vpred. „Si primladá, aby si ma pochopila, sladká Isobel.“ Pridržal si ju rukami a naklonil sa k jej krku. „Nemusíš sa báť. Conor ti časom odpustí a mňa už nikdy viac neuvidíte.“ A zahryzol sa do pulzujúcej tepny.

Isobel vykríkla bolesťou a Conor zreval ako nikdy. Opäť trhal putami, až ho musel jeden z upírov bodnúť dýkou. Po tmavom tričku stiekla teplá krv. Zviezol sa na zem a bezmocne sa prizeral, ako Brian nasáva Isobelinu lahodnú krv, zatiaľ čo ona jačí hrôzou a bolesťou.

Brian sa odtrhol od jej krvácajúceho krku, spokojný so svojim činom. Isobel bezmocne padla na zem. Utrel si kútiky a hodil jej kľúč od Conorových pút. „Osloboď ho, my sa porúčame.“ A mávnutím ruky otvoril zvláštny zrkadlový portál, ktorým prešli jeho kumpáni. Odrazu sa zastavil a chytil sa za brucho.

„Zomri, bastard,“ zachrčala Isobel, lapajúc na zemi po dychu. Mala nezdravú zelenú farbu a vyzerala ako na prahu smrti. Víťazne naňho pozrela. „Moja krv je smrteľne otrávená,“ oznámila mu zlomyseľne. „Koluje v nej niekoľko jedov.“

Conor naprázdno otvoril ústa. Ona ho nakoniec nezradila?

„A knihu som zničila, Brian.“ Prehla sa náhlou bolesťou. „P-prehral si.“

Brian zasyčal, ako sa ním valila otrávená krv. „Ešte sme neskončili.“ A hodil sa do portálu, ktorý sa za ním hneď zavrel.

Isobel strácala zrak. Nahmatala kľúč a z posledných síl sa doplazila ku Conorovi. Mala pocit, že k nej prehovára, ale nič nepočula. Jed ju zabíjal. V hrdle mala sucho, nevedela vydať ani hlásku. Trasúcou sa rukou odomkla jeho pravé zápästie a vrazila mu kľúč do dlane. Vtedy sa s posledným výdychom života zrútila na zem.

„Nie!“ Conor rýchlo odomkol ostatné putá a sklonil sa k nej. „Isobel, počuješ ma? Vstávaj!“ Zatriasol ňou. Z otvorenej rany na krku sa valil odporný zápach otrávenej krvi. Nechala sa infikovať, len aby ho zachránila. Zanadával. Nestihol ju premeniť. „Isobel, miláčik, neopúšťaj ma!“ Privinul si jej telo k hrudi. „Ľúbim ťa. Nenechávaj ma tu samého.“

Jej srdce však už viac nebilo. Zlomený Conor vstal aj s ňou v náručí a vyšiel z jaskyne. Bolesť mu trhala srdce na kusy a mal chuť zostať na slnku, kým sa nepoberie za ňou. Krvácal z najnovšej rany, ale bolo mu to jedno. Jeho Isobel je preč. Čo na tom, ak aj on umrie?

„Conor!“ Salvator aj s malou armádou čakali dolu pri autách. Jediný pohľad do priateľovej tváre mu napovedal, že plán nevyšiel. Jed Isobel zabil skôr, než ju stihol premeniť. Upíri okolo neho smutne zvesili hlavy. Jej odvahu obdivovali akoby bola jednou z nich.

Conor vyčítavo pozrel na svojho kráľa a privinul si ju ešte tesnejšie. „Ako si to mohol dopustiť, Salvator? Mal si ju chrániť!“

Aislin vykríkla. „Nie! Salvator! Sľúbil si mi, že neumrie!“ Vytrhla sa z jeho zovretia a rozbehla sa k Isobel. „Zabila som ju! Preboha, zabila som človeka!“

„Sama si to vybrala,“ snažil sa zmierniť jej sebaobviňovanie Salvator. „Urobila to pre teba, Conor.“

„Nemal si jej to dovoliť. Sakra, Salvator, pracujem pre teba už storočia a po prvý raz som mal niečo, na čom mi záležalo! Zničil si zmysel môjho života!“ Nežne pozrel na Isobel. Jej nádherná tvár bola skrivená bolesťou a sfarbená do modra. Uložil ju na zem, pretože už nemal viac síl. Aislin sa nad ňu hneď naklonila a vykašľala sa na zraneného upíra, ktorý sa práve ventiloval obviňovaním Salvatora.

Erin sa k nej so slzami v očiach pridala. „Isobel, keby som vedela, čo ti spôsobím svojím príchodom, radšej by som ten obraz spálila.“ Odhrnula jej vlasy z tváre. „Odpusť mi to.“ Smrkla.

Aislin sa jej pokúšala nahmatať pulz. Vedela, že oživovanie by nepomohlo. Namiešala tak prudký jed, že jej zlyhali určite všetky orgány. Nenávidela sa za to. Chcela ľuďom pomáhať. Zotrela jej krv stekajúcu po krku. Brian sa napil. Dúfala, že zomrie mučivou smrťou. Utrela si slzy. „Som hrozný človek.“

Erin chcela priateľke zatlačiť viečka, ale keď sa naklonila a zatienila silné reflektory z áut, zaznamenala pohyb. Odtiahla sa. Zase. Isobeline zreničky sa hýbali. „Aislin,“ šepla neveriacky. „Baterku.“

Aislin najprv nechápala, keď však videla jej ohromenie, napadlo jej nemožné. Rýchlo nahmatala baterku vo vrecku a posvietila ňou do Isobeliných očí. Zreničky sa stiahli. „To nie je možné!“ Urobila test ešte raz. Kým sa upíri hádali ako psy, Erin a Aislin z auta vzali stetoskop a poriadne počúvali. Po troch minútach mizérie to nakoniec započuli. Úder. Slabý. Cez slzy na seba radostne pozreli.

„... spoliehal som sa tvoju pomoc a ty si ju obetoval, sotva som odišiel! Čo si to za kráľa?!“

„Vážne som nechcel, Conor.“ Salvator neskrýval svoju vinu a prijímal urážky, ktoré mu právom patrili. „Ani nevieš, ako ma to mrzí.“

„Sklapnite!“ okríkla ich Aislin. „Salvator, vezmi Isobel a choďte domov! Ty,“ otočila sa ku Conorovi. „Do auta!“ Strčila ho do otvorených dverí. „Musím ťa ošetriť.“

„Isobel sa nikto nedotkne!“ protestoval Conor.

„Isobel sa premieňa,“ vysvetlila mu v skratke lekárka. Nasledovalo ohromené ticho.

„A-ale ja som ju nepremenil.“

„Ty možno nie, ale Brian zrejme áno. Tak na čo čakáte?!“ obzrela sa na upírov. „Vezmite ju do sídla! Ja sa vo vašich premenách nevyznám.“

„Počkaj, počkaj.“ Salvator pridržal dvere, ktoré sa chystala zabuchnúť, aby mohli vyraziť. „Ako to myslíš, že sa premieňa?“

Aislin prehltla nadávku. „Zreničky sa jej hýbu a srdce tlčie asi raz za päť minút. Nie je mŕtva, premieňa sa. Brian jej dal nesmrteľnosť, pochopil? Jed ju nezabil.“

Conor zalapal po dychu. Brian ju premenil? Salvator mal rovnako zmätený pohľad. Zabuchol dvere. „Choďte! Stretneme sa v sídle.“ Auto odštartovalo. Kráľ sa vrátil k Erin a jemne zdvihol krehké Isobelino telo. Upíri už nasadali do áut. Erin sa posadila za volant.

„Opatrne,“ varoval ju. „Počas premeny sa neodporúča hýbať telom.“

„To aby sme čo najskôr dorazili na miesto, nie?“ Dupla na plyn a už sa hnali stopäťdesiatkou po cestách.

Všetky autá parkovali hocijako pred Salvatorovým sídlom. Erin s písknutím zabrzdila a spod kolies fŕkal štrk. Aislin ich už čakala aj s nosidlami. Naložili Isobel a pobrali sa na ošetrovňu. Tam už ležal Conor, do žily mu tiekla čerstvá krv a usrkával aj zo sáčku. Len čo ich zbadal, chcel sa postaviť. Dvaja upíri ho pridržiavali na mieste.

„Napojte ju na prístroje!“ prikazovala Aislin. „Prineste krv!“

Strhol sa celý hurikán. Každý niekam behal, čosi prinášal, odnášal, pripravoval stroje. Po vyčerpávajúcej polhodine zostali na ošetrovni len Conor, Isobel, Erin, Aislin a Salvator.

Isobel bola pripojená na všakovaké pípajúce prístroje, ktoré monitorovali jej stav. Aislin pri nej zničene sedela. „Ako dlho trvá premena?“ opýtala sa Salvatora.

„Asi dvanásť hodín. Plus mínus. Musia sa uzdraviť všetky orgány, vyčistí sa krv, zbystria zmysly.“

„Prečo jej srdce bije tak pomaly?“

„Technicky je mŕtva. Počas premeny umierame a rodíme sa. Začne biť, keď sa prebudí.“

„Je správne, že je v bezvedomí?“

Prikývol. „Telo hneď po prijatí našej krvi upadá do akéhosi spánku. Je to zariadené prírodou. Kedysi sme upírov premenili, ale museli sme ich “nechať umrieť“. Telo v takomto stave je považované za mŕtve.“

„Dobre. Ja už nič viac urobiť nemôžem.“ Presunula sa ku Conorovi. Bol celý dobitý a unavený. Zaviedla mu do žily ďalšiu transfúziu. „Pospi si. Necháme ťa pri nej.“

Vydýchol si. „Salvator, mohol by si...?“

Kráľ kývol na ženy. „Prídem za vami.“

Keď osameli, Conor mu pozrel do očí. „Ospravedlňujem sa. Nemal som na teba tak vyletieť.“

„To je v poriadku. Aj ja by som tak vyskakoval, byť v tvojej koži.“

„Si môj kráľ, nemal som právo...“

„Som v prvom rade tvoj priateľ a sklamal som tvoju dôveru,“ prerušil ho Salvator. „Nemal som ju vystaviť toľkému riziku. Odpustíš mi?“

„Len ak aj ty mne.“

Upíri sa zasmiali a podali si ruky.

„Vyspi sa. Užili sme si dosť vzrušenia, len čo je pravda.“

„Prečo ju podľa teba premenil?“ nedalo Conorovi neopýtať sa. „Nič nepovedal. Nevedel som to.“

Salvator si vzdychol. „Ja neviem. Možno ju mal naozaj rád a nechcel dopustiť, aby ju anjeli našli. Urobil jej láskavosť.“

„Brian?“ Conor nadvihol obočie.

Kráľ mykol plecami, už na odchode. „O Brianovi veľa nevieme. Myslím, že nás ešte prekvapí.“