Temný záblesk 23

Vesmír je podivné miesto. Všetko súvisí so všetkým, každý žije svoj osud a niekedy... niekedy sa jeho zákony zvláštnym spôsobom obídu, aby nastala nová éra. Evie zachránila dušu, ktorá mala žiť, no aj umrieť. Brian vrátil na svet telo, ktoré už nikto nemal uvidieť. Lukas zistil, že jeho práca nie je čiernobiela. 

A tým sa spustila lavína nových možností. Prastaré sily začali ožívať, ohrozovať aj zlepšovať svet. Niekto by to nazval chaosom, niekto poriadkom. A niekto, niekto neobyčajný, by v tom našiel systém. Niekto, kto sa práve zjavil v tichej Londýnskej uličke, odený do šarlátového kabátca po zem, s dlhými čiernymi vlasmi a desivými šarlátovými očami.

Bombardovaný novými informáciami o svete a jeho chode sa zapotácal, no rýchlo sa spamätal. Prišiel sám, jeho druhovia ostali hore. V nebi. Poslali len jeho. Zmätene sa rozhliadol po dejisku tejto zmeny. Potrebuje spojencov. Potrebuje pomoc. A vedel o dvoch anjeloch, ktorí preukázali neobvyklú dávku drzosti, aby nakoniec urobili správnu vec. Videl ich osudy. Boli spolu pevne späté a nerozlučné. Premiestnil sa, aby ich našiel.

O tisíce kilometrov ďalej, v Tureckej Ankare, sa na pohľad mladá žena zhlboka nadýchla a ustrnula. Jedinou myšlienkou sa premiestnila do Londýna, miesta, kde strávila svoju minulosť aj budúcnosť.

Osud pomiešal aj karty mnohým bytostiam. Niektoré čaká utrpenie. Iné vykúpenie. Ďalšie si musia prejsť tvrdou skúškou, aby našli svoje miesto vo svete.

Ťažká skúška čaká aj na ženu s neľahkým osudom žijúcu v Lyone, upírov, ktorí už zabudli žiť, vlkolakov s nevyriešenými problémami, anjelov zachraňujúcich aj ničiacich životy, mocné vládkyne počasia, väzňov bažiacich po pomste, zaslepených lovcov, nebezpečných démonov, strážcov mocných kníh, a neľahká cesta čaká aj záhadnú bytosť s túžbou po živote, aj za cenu smrti.

A začína to dnes. Toto všetko vypuklo jediným rozhodnutím anjela zachrániť nevinný život. Svet nesmrteľných už nikdy nebude ako predtým.

Isobel sa zhlboka nadýchla, akoby po prvý raz v živote. Hruď sa jej prudko dvíhala a klesala, pľúca vítali životodarný kyslík. Až potom otvorila oči.

Za oknami svietilo slnko, ale ťažké závesy bránili jeho prenikaniu na akési biele miesto... Som v nebi? Spomínala si na smrť. Zvláštne. Prisahala by, že padla na zem jaskyne, len čo zachránila Conora. Prečo nebo vyzerá ako Salvatorova ošetrovňa? Posadila sa a zistila, že má na tele nejaké káble. Inštinktívne, skôr, než si uvedomila ich neškodnosť, si ich strhla. Mala na sebe tie isté nohavice, ako naposledy, ibaže bola bosá. Tričko jej ktosi rozstrihol, aby mal kam pripnúť káble. Podprsenka jej ostala. Žeby som nebola mŕtva? Nahmatala svoj krk. Po zranení ani stopy. Posadila sa a svetlé vlasy jej padli do čela. Odhrnula si ich. Naozaj bola na ošetrovni. Sama. Nerozumela tomu. Jed ju predsa zabil, pretože Conorovi nestihla vysvetliť, že ju musí čím skôr premeniť.

Váhavo zoskočila z lôžka. Bosé nohy narazili na studenú podlahu. Isobel si uvedomila, že je neskutočne hladná. Žalúdok sa jej bolestivo zvieral.

Hnaná nutnou potrebou bolesť utíšiť vyšla z ošetrovne smerom k jedálni. Tichučko našľapovala po koberci a drevenej podlahe. Až teraz si poriadne všimla sýtosť stien a závesov. Nádherné ornamenty a reliéfy z minulých storočí ju fascinovali.

Docupitala až k prázdnej obývacej miestnosti a odtiaľ zamierila do jedálne. Hlad ju ničil. Jej nos zacítil lahodnú, sladko slanú vôňu čohosi nesmierne chutného. Zhlboka sa nadýchla a našla tam... Conora so Salvatorom. Žiadne jedlo v dohľade. Zarazila sa. Tú vôňu cítila stále.

Conor, opäť vo forme, vyskočil a pribehol k nej. „Isobel!“ Privinul si ju k sebe. Nikdy viac ju nechcel pustiť. Navždy ju takto bude držať. Pri sebe. Kam patrí.

Isobel by sa mala cítiť ako v raji, že ju v náručí drží muž, ktorého nadovšetko ľúbi, ale jediné, čo sa jej v tej chvíli motalo hlavou bolo...jedlo! Nadýchla sa a vôňa ju doslova atakovala. Prečo mi Conor vonia ako večera?

„Conor, byť tebou, odstúpil by som od nej,“ prerušil tok jej myšlienok Salvator a zamieril k malej chladničke.

Conor nedbal na jeho varovanie a Isobel majetnícky pobozkal. Zastonala mu na pery a objala ho. „Ty žiješ,“ zvolala šťastne. „Bála som sa, že ťa zabije.“

„Už nikdy tak neriskuj, počula si? Inak ťa pripútam o posteľ na celé storočia.“

Smrkla a oprela sa mu o hruď. Zahryzni sa. Pokrútila hlavou. „Umrel?“

„Neviem. Zdrhol. Je len na ňom, či ovláda dostatočne silnú mágiu, aby sa vyliečil. Ale knihu už neobnoví. Povedali mi, čo si urobila.“

Vykrútila sa z jeho objatia a pozrela mu do očí. „Nevadí ti to? Že som ju zničila?“

Usmial sa. „Som len rád. Aj tak už poznám všetky jej kúzla. Ako sa cítiš? Nebolia ťa zuby?“

„Prečo by ma mali bolieť zuby?“ prekvapila sa. Nebolelo ju nič. Cítila sa dobre ako ešte nikdy.

Salvator jej pod nos strčil balík krvi. „Upírom sa to po premene občas stáva. Najedz sa.“

Isobel zalapala po dychu. „Upírom po premene?“ šepla priškrtene. Jazykom si prešla po zuboch a... našla dva vyčnievajúce tesáky, ktoré predtým nezaregistrovala. „Ach!“ Ustúpila od Conora, pretože už vedela, čo za hlad ju to trápi a prečo vonia tak chutne.

„Ty si si to nevšimla?“ čudoval sa Salvator.

„M-myslela som si, že ma Aislin nejakým zázrakom vyliečila. Conor ma predsa nestihol... alebo...“

„Ja som ťa naozaj nepremenil,“ potvrdil jej spomienky. „To Brian. Napil sa a premenil ťa. Zachránil ti život.“

Zostala stáť s otvorenými ústami. „To, že urobil? Prečo?“

„Nikto nevie. Najedz sa, Isobel. Musíš byť nesmierne hladná.“

Pozrela na balík krvi pred sebou a nechuťou ohrnula nos.

„Isobel, potrebuješ krv,“ argumentoval Salvator. „Poďme, pi.“ Odstrihol jeden roh a vôňa čerstvej krvi ju volala k sebe. Otvorila ústa a to jej už kráľ do nich nalial polovicu balenia. Prekvapene zvýskla, no čosi ju prinútilo prehltnúť. Zistila, že jej nesmierne chutí. Ako božská ambrózia. „Toto je skupina 0. Po pár týždňoch sa naučíš rozoznávať rôzne príchute.“ Isobel ho počúvala len na pol ucha, pretože bola plne zaujatá vycucávaním druhého sáčku. Oblizla si pery a spokojne sa usmiala ako nakŕmené mača. Hlad ju konečne prešiel.

„Chutilo?“ doberal si ju Conor.

„Ako si to pri mne mohol vydržať, keď si bol hladný?“

„Ťažko,“ zasmial sa.

„Nuž, ja vás nechám,“ Salvator sa pobral na odchod. „Asi si toho máte veľa čo povedať.“ Vzal si pohár nedopitej Whisky a odišiel.

Isobel sa otočila ku Conorovi. Čakala, čo povie, on ju však len hltal pohľadom. Pomaly k nej pristúpil a nadvihol jej bradu, aby si mohli pozrieť do očí. Vrúcne sa na ňu usmial. „Vďačím ti za svoj život, Isobel.“

„Ty si ten môj zachránil už predtým. Splatila som svoj dlh.“

Majetnícky ju pobozkal. Celú ju k sebe pritiahol, mocné ramená ju objali a nikdy viac nechceli pustiť. „Život nie je na dlh, miláčik. Vieš, čo všetko si riskovala? Takmer som o teba prišiel.“

„A to by vadilo?“ opýtala sa tichučko.

„Samozrejme, že by to vadilo!“ Zatriasol ňou. „Chcem ťa mať pri sebe, rozumieš? Navždy, možno aj dlhšie.“

Isobelina tvár sa rozžiarila ako slniečko. „Naozaj?“

„Povedal som ti to predsa už dávno, spomínaš? Ľúbim ťa. Za svoj dlhý život som ešte nestretol tak bláznivú, odvážnu a príťažlivú ženu ako si ty.“

Šťastím jej vyhŕkli slzy. „Aj ja ťa ľúbim, Conor.“ Vrhla sa mu na pery. „Už nikdy sa o teba nechcem takto báť.“

Zotrvali v kŕčovitom objatí, kým ich nevyrušila Aislin. „Pozor na jej kosti, Conor,“ zasmiala sa. „Zlomíš ju napoly, ak nepovolíš zovretie.“

Upír sa zasmial, pobozkal svoju milovanú na čelo a pustil ju. „Mali by sme ti nájsť nejaké oblečenie, než sa prihrnú ostatní.“

„Počkaj.“ Prešla k Aislin. „Ďakujem,“ povedala úprimne. „Viem, že som ťa prinútila porušiť tvoje zásady tým, že si mi vpichla jed, ale vďaka tebe tu mám Conora.“

Doktorka mávla rukou. „Niet za čo. Prežila si, to je hlavné. Ale nikdy viac to neurobím, jasné?“

Isobel ju objala okolo útlych pliec. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“

„No dobre, teraz ju nerozdrv ty, Isobel,“ varoval ju usmievajúci sa Conor. „Dostala si silu upírov, na to nezabúdaj.“

Nová upírka sa usmiala a po prvý raz za svoj krátky život mala pocit, že všetko je presne tak, ako má byť. Šťastne sa usmiala a vycerila biele zúbky.

V nebi sa Evie spokojne usmiala. Stratila Isobel zo svojho radaru, čo mohlo znamenať jediné – je premenená na upíra. Tušila, že to Conor urobí, len čo sa na ňu zahľadel, keď ju odnášal z bytu. Už teraz sa tešila na svadbu. Vrátila sa na zem, na miesto, kde bola jej životná sila naposledy zaznamenaná. Miesto bolo plné upírov. Predpokladala, že sa niečo zomlelo.

Na druhej strane jaskyne pristál Lukas. V tvári nemal nijaký výraz, nenápadne si však vydýchol. Nemusí ju zabiť. Myšlienkami poslal svojim kolegom správu, aby sa stiahli, pretože Isobel Wallisová už nepatrí do ich kompetencie.

A nad nimi, v neviditeľnej podobe lietal tretí anjel z najvyšších oddelení. Tí dvaja ani len netušia, že si práve spečatili svoj osud. Budú z nich dobrí spojenci, usúdil nakoniec a pustil sa do snovania plánu, ako ich pripraviť na nové posty.

Brian umieral, o tom niet pochýb. Kniha ležala roztrhaná všade okolo neho, zatiaľ čo on stonal uprostred veľkej postele. Isobelina otrávená krv robila svoje. Musel si priznať, že ju podcenil.

Zastonal a vyvrátil obsah svojho žalúdka zmiešaný s krvou. Nebol schopný jesť, hovoriť, ani len myslieť. Jeho kumpáni zháňali pomoc už niekoľko hodín, zatiaľ však bezvýsledne. Aby toho nebolo dosť, obával sa prezradenia. Isobel možno s Izabellou naozaj nemala nič spoločné, to však neznamená, že na svete nebehá niekto, kto toho vie viac. A tým, že tú malú potvoru z dobrej vôle premenil si podpísal vlastný rozsudok. Nemohol inak. Poznal ju priveľa rokov a nechcene si ju obľúbil. Bola taká dobrosrdečná a plná života... Nevedel si ju predstaviť mŕtvu, navyše on sám ju sem poslal. Aspoň ju zachránil pred anjelmi. Nepochyboval, že jej ochranu si vezmú na starosť všetci anglickí upíri na čele s Conorom. A on len musí dohliadnuť, aby sa nestretla s určitou nebezpečnou osobou.

Opäť ďalší záchvat bolesti a vracania. Iste, aby mohol na niečo dohliadnuť, najprv by sa zišlo prežiť. Zalapal po dychu a prehol sa pod ďalšou vlnou neznesiteľnej bolesti.