Temný záblesk - Epilóg

O tri mesiace neskôr...

„Maj sa, Erin.“ Isobel objala priateľku na rozlúčku. „Uvidíme sa o pár dní.“

„Uži si nový domov.“ Erin jej podala kufor a s Conorom si len vymenili čosi ako priateľské pohľady. Pokrok. 

Po dlhom čase strávenom v Salvatorovom sídle, kde kráľ dozeral na prvé kroky po jej premene a kým čakali na opravu Conorovho poškodeného domu, sa konečne zbalili a pripravili na odchod. Z Isobelinho bytu už premiestnili všetky dôležité veci k nemu domov a Salvator ju na dlhý čas zamestnal u seba v paláci. Mala obnoviť staré fresky a niekoľko obrazov. Neubehol ani mesiac a ponuky sa jej nahrnuli aj od ostatných upírov. Ukázalo sa, že svoje suveníry z minulých storočí radšej zveria niekomu z upírov, než neznámej osobe. Zdalo sa, že nakoniec nebude bez práce, hoci jej Conor mnohokrát pripomenul, že peniaze im chýbať nebudú a ona nemusí pracovať. Zdvorilo odmietla s tým, že by sa bez práce zbláznila a ponuky prijala.

„Užijem,“ usmiala sa natrénovaným úsmevom, aby neodhalila zuby. Pomaly sa učila, ako žiť medzi ľuďmi. Už nepociťovala taký nástojčivý hlad, pre istotu ale dodržiavala pravidelný príjem krvi. „Zatiaľ dovidenia, Salvator.“ Rozlúčila sa s kráľom a nasadla do Conorovho auta. Upír naložil jej kufor, posadil sa za volant a šťastne sa na ňu usmial.

Odviezli sa pár kilometrov od Salvatorovho domu, opäť až kdesi za Londýn, kde sa spomedzi stromov vynorilo obrovské moderné sídlo s parkoviskom, zalesneným pozemkom siahajúcim doďaleka a dvojmetrovým kamenným oplotením. Klesla jej sánka. „Povedal si, že máš priemerný tichý domček obklopený prírodou, nie novodobé panstvo s pozemkami ako vojvoda.“

„Nezdá sa ti, že po tom, kde žije Salvator, je to malý domček?“

Neveriacky naňho pozrela. Conorov malý domček mal tri poschodia, podkrovie, pristavanú garáž, hosťovský dom a... nie je tamten biely štvorec pristávacia plocha pre helikoptéru? „Ty máš vážne pokrivené hodnoty.“

„A preto ma máš tak rada.“ Pobozkal ju, vystúpil a otvoril jej dvere. Hneď k nim pribehol sluha, aby odniesol kufre. Isobel nemohla uveriť, že bude žiť v takomto paláci.

„Ale nebudeme mať oddelené spálne ako to kedysi bývalo, však nie?“

Vyprskol do smiechu. „Moja zlatá, na to ani nepomysli.“ Zdvihol ju do náručia a preniesol cez prah. „Odteraz patríš do môjho domu, života a hlavne postele. No, možno aj na iné miesta. Mali by sme pokrstiť každú miestnosť, čo ty na to?“

Očervenela. „Ja pri tebe prídem o všetku svoju zdržanlivosť.“ Nechala sa vyniesť na poschodie. „Čo zo mňa bude za sto rokov?“

Conor kopol do dverí svojej spálne. „Podľa mňa tvrdohlavá, bláznivá upírka s milujúcim manželom a rovnako tvrdohlavými a bláznivými deťmi.“

Tá predstava sa jej páčila. Začala mu rozopínať košeľu. „Tak poďme pokrstiť prvú miestnosť, miláčik. Ako vidím, čaká nás veľa práce.“