Utajená temnota 18

Jasmine sa pomaly preberala. Všetko ju bolelo. Končatiny jej stále tŕpli, srdce splašene bilo a bola neuveriteľne smädná. Oblečenie mala suché, takže bola v bezvedomí celkom dlho.

Ležala na niečom tvrdom a nepohodlnom. Nohy vystreté, ruky po bokoch. Chcela nimi pohnúť, ale zistila, že nemôže.

Ruky aj nohy mala pripútané popruhmi k podložke pod ňou. Cez pás jej viedli ďalšie dva, jeden na hrudi a jeden dokonca na krku. Sotva mohla pohnúť hlavou.

Čo to má znamenať? Neexistuje možnosť, aby to urobil Will. Možno je rýchly, ale teleportáciu ešte neovláda.

Otvorila oči. Nad sebou videla tmavý strop, nerovný. Kamenný. Bola v podzemí?

„Ahoj, Jasmine,“ pozdravil ju neznámy mužský hlas.

„Kde som to?“ povedala cez suché pery.

Do jej zorného poľa vošiel mladý muž. Mal orientálne črty, tmavšiu pokožku, hlboké hnedé oči a dlhé čierne vlasy. Avšak vznášal sa okolo neho hustý opar mágie. Zlej mágie.

Démon.

„V mojom skromnom domove,“ povedal bezchybnou angličtinou bez prízvuku. Musel mať veľa času trénovať ju.

„Kto si?“ Každé slovo ju bolelo. Chcela vodu. Chcela sa pohnúť. Chcela jesť.

Muž obchádzal stôl. „Asi si o mne ešte nepočula. Volám sa Julius.“

Nie, nepočula. „Čo odo mňa chceš?“ Bola tak unavená... slabá...

Usmial sa, ale nebolo v tom kúska humoru. „To, čo dostal Brian. Knihu, Jasmine.“

Odkašľala si a vnútornosti proti tomu protestovali. „Nemám žiadnu... knihu.“

„Och, toho som si vedomý.“ Zastal a oprel sa o stôl. „Ale ja viem, čo si urobila. Podarilo sa ti vziať ju najprv Conorovi, potom Brianovi.“

Preglgla. „To som nebola ja.“

„Aj to si uvedomujem. Ale plán bol tvoj.“ Prstom jej prešiel po líci. Chcela sa odtiahnuť, ale nemohla. „Máš neuveriteľnú moc. Presne ten druh, ktorý mi chýba.“

To znelo nanajvýš desivo. Čo je zač ten démon? „Nerozumiem.“ Z kútikov očí sa jej vykotúľali slzy zúfalstva. Bolesť, hlad, únava a zima si na nej vybrali svoju daň.

„Je to jednoduché. Spolupracuj. Chcem tie knihy. Brianove aj tú, čo sa momentálne nachádza v Británii.“

Takže Casey to dokázala. A odniesla ju Salvatorovi. A Will to nevie. Skvelé. Môže sa to ešte viac pokaziť?

„A prečo si uniesol mňa?“

Zasmial sa. „Pretože nie som taký hlúpy, aby som zaútočil na Salvatora Anglického a Brian mi za to nestojí.“ Bol to strach v jeho hlase? Bojí sa ich? „Máš dosť moci, aby si im ich vzala.“

„To neurobím,“ vyhlásila slabučko. Niežeby mala veľkú možnosť vyjednávať, ale ešte vedela, že tento démon by knihy zneužil rovnako ako Brian. Netušila, že je o ne taký záujem. Vie to Conor? Vie to Brian? Ešte aj myslenie ju bolelo.

„Och, ale áno. Bude to tak pre teba lepšie, Jasmine.“

Musela sa uškrnúť. „Inak čo? Zabiješ ma? Do toho, ešte ti aj poďakujem.“ Aj tak nemala pre čo žiť. Srdce sa jej rozpadlo na márne kúsky, telo jej čoskoro vypovie službu.

Julius sa hrdelne zasmial. „Ale Jasmine, taká naivná snáď nie si. Existujú účinnejšie donucovacie metódy.“

Vyvalila oči. Nie, už zase nie... „Prečo to robíš?“ smrkla.

Sklonil sa k nej. „Lebo môžem. Ja dosiahnem, čo chcem, Jasmine. A som dosť veľkorysý na to, aby si si vybrala za akých podmienok. Dobrovoľne, alebo po presviedčaní. A to sa ti nebude páčiť.“

Zachvela sa. „Nepoznám ťa. Prečo si si vybral mňa?“

„Pretože si  chytrá. Dokázala si oklamať najmocnejších upírov sveta. Videl som to. Pridaj sa ku mne. Oni ťa odvrhli za to, že si im chcela pomôcť. Nič im nedlhuješ.“

Vymývanie mozgov, kapitola jeden. Možno bola otupená, ale nie hlúpa. „Ja som nebojovala za nich, ale proti neslobode. Daj sa vypchať so svojimi zámermi. Nech sú akékoľvek.“

Vystrel sa. „Ako myslíš. Urobíme to teda po mojom.“ Mávol rukou a miestnosť zaplnil nedefinovateľný piskľavý zvuk. „Máš tušenia, koľko krvi môže stratiť dospelý človek, než to preňho bude smrteľné?“

Neodpovedala.

„Jeden liter. To je najkritickejšia hranica. Málokto ju prežije. Ty si bosorka. Nesmrteľná. Hranice máš posunuté. Ale si aj slabá.“

Fňukla. Čo jej urobí? Podreže jej žily? Nie, rany sa jej hoja rýchlo.

Julius zastal nad jej hlavou, kde ho nemohla vidieť. „Vieš, aký je to pocit, byť na absolútnej hranici smrti a nemôcť umrieť?“ zašepkal jej do ucha.

Bojovala s popruhmi. Bezvýsledne.

„Lapať po každom jednom nádychu... necítiť nič len večnú slabosť, prázdnotu...“

Už vedela, že to bude horšie než čokoľvek, čím si doteraz prešla. Ale neprosila. Nevydala ani hláska.

„Uvidíme, koľko dní ťa zlomí, malá Jasmine.“ Ustúpil a škrekot sa priblížil. Spolu s... mávaním krídel?

Jasmine vyvalila oči, keď sa na ňu zniesol kŕdeľ červenookých netopierov. Desiatky. Pristáli na nej, hnaní mágiou.

Julius sa pobral preč. Toto nemusel vidieť.

Posledné, čo počul, bol zúfalý výkrik bosorky, keď sa do nej zaborili desiatky krvsajúcich netopierov.

Carys, anjel najvyšších oddelení z neba, ležala na obrovskej posteli, na sebe biela košieľka, a pochutnávala si na ovocnej mise. Červené vlasy si stiahla do neforemného drdolu.

S pôžitkom vyjedala šťavnaté hrozno. Atmosféra tohto miesta ju vždy pohltila. Miestnosť bola stvorená na posilnenie zmyslov. Vždy to v nej voňalo po škorici a jablku, jej obľúbenej kombinácii. Sýte farby lahodili oku. A posteľ museli stvoriť bytosti pekelné čisto na hriech.

Nenávidela sa za to, že to tu zbožňuje.

Dvere sa otvorili a dnu vošlo jej prekliatie. Julius sa usmial a pridal sa k nej. Sám ju začal kŕmiť hroznom.

„Hmm... nemalo by to byť naopak?“ podpichla ho.

Usmial sa a pobozkal ju. „Odkedy my dvaja dodržujeme pravidlá?“

Mrkla naňho. „Ja sa nesťažujem.“ Zahryzla do ponúkanej jahody.

Julius ju pohladil po odhalenom ramene a stiahol jej ramienko. Jazykom ochutnal jej pokožku a jemne do nej zahryzol. „Voniaš po ružiach,“ poznamenal.

Očervenela. Vždy ju zásobil luxusnými olejmi z ruží. Zistila, že sa mu to páči a tak ich požívala. Ďalšia vec, za ktorú sa nenávidela. „Som predsa tvoj sladký kvietok.“

„To teda si.“ Odložil misu a rozpustil jej vlasy. „Môj kvietok,“ zopakoval.

Carys v jeho pohľade zachytila temnotu. „Deje sa niečo?“

Pokrútil hlavou. „Nič, čím by si sa mala trápiť.“

Posadila sa pred neho. „Julius, sme v tom spolu. Čo je to tentokrát?“

Vzdychol. „Asi by som ti to mal ukázať. Obleč sa.“

Jeho vážny tón ju znepokojil. Čo to vyviedol? Hodila na seba červené šaty, obula si čižmy a vyrazila za ním chodbou do podzemia jeho hradu v inej realite.

„Mám tu jednu neprispôsobivú potvoru. Nedá sa zlomiť. A ona jediná môže byť kľúčom ku knihám.“

Carys zatla päste. Toto bude zlé, už to vedela.

Julius otvoril dvere do samostatnej cely a vpustil ju dnu. Sotva udusila výkrik.

Na stole ležalo zakrvavené ženské telo. Triaslo sa. Carys spoznala Jasminimu tvár, skrivenú hrôzou a slabosťou. Všade kam dovidela, jej vytŕčali kosti. Oblečenie na nej viselo. Bola bledá. Na pokraji smrti.

Vedela, čo Julius urobil. Pravidelne na ňu púšťal netopiere, ktoré jej vzali krv. Znova a znova. Ale tesne pred smrťou sa zastavili a nechali ju nažive. V bolestiach, aké si ani ona nedokázala predstaviť.

„Ako dlho tu je?“ opýtala sa bez emócie. Vnútro jej vrelo.

„Štyri dni.“

Mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Štyri dni tých múk. „A nepodvolila sa?“

Krútil hlavou. „Odmieta.“

Snažila sa nezaškrtiť ho na mieste. Musí jej pomôcť. Dnes. „Vyčkaj ešte tri dni. Potom vymyslíme niečo... účinnejšie.“

„Myslíš?“

Prikývla. „Poďme do postele.“ Stisla mu dlaň.

Okamžite sa uvoľnil. „Máš pravdu. Toto nemusíme sledovať.“

Odviedol ju nahor a dlhé hodiny strávili v jeho komnatách.

Carys bola nezastaviteľná. Keď skončili, bol taký ustatý, že okamžite zaspal. Ona nie.

Vyšmykla sa z postele. Zavrela sa v kúpeľni a využila zrkadlo na spojenie sa s Evie a jej manželom Lukasom.

„Carys?“ ozval sa Lukas. Obaja sedeli pred televízorom, keď sa im zjavila, priesvitná a len do pol tela.

„Počúvajte,“ šepkala. „Julius má Jasmine. Je na tom zle. Musíte zasiahnuť.“

Vyvalili oči. „Preto ju necítime,“ uvedomila si Evie. „Čo máme robiť?“

Carys im povedala, čo vie, a zvyšok nechala na nich. Ona nezmôže nič. Nie bez toho, aby Julius nezistil pravdu.

Upravila sa a s nechuťou sa vrátila do postele.

Evie vážne pozrela na Lukasa. Nemali by zasahovať. Drake to tak nechcel. Anjel z najvyšších oddelení bol pred pár rokmi poslaný na zem, pretože sa blíži veľká vojna v nadprirodzenom svete a anjeli poznali cesty k nej.

„Nemôžeme tam Jasmine nechať,“ rozhodol Lukas. „Julius je maniak.“

„Ak sa uňho objavíme, mohol by odhaliť Carys. Musíme byť opatrní.“

„Budeme. Will rád tú špinavú prácu urobí.“

Evie sa uškrnula. Toho somára mala chuť nakopať už dlho. V očiach sa jej zalesklo a premiestnila sa do Rumunska, kde Will s Axelom práve debatovali v hoteli o ďalšom postupe.

„Hej, čo tu robíte?“ štekol na nich, zatiaľ čo Axel sa priateľsky uklonil.

„Naprávame tvoje chyby,“ odvrkla a ukázala naňho prstom. „Jasmine si nenašiel, čo?“

Zovrel pery. „Toto nie je vaša vec.“

„Och, ale je,“ prešla k nemu a zhrabla ho za golier. Mala silu slona. „Pôjdeš so mnou.“ A odmiestnila sa aj s ním do Británie.

Lukas mierumilovne vzal Axela za ruku a ospravedlňujúco mrkol. Nasledoval svoju pojašenú manželku.

Evie zhodila Willa priamo do Salvatorovej pracovne, až mu ruplo v kostiach. Zastonal a rýchlo vstal.

Lukas sa s Axelom zjavil v rohu miestnosti.

Salvator, zvyknutý na aktivity anjelov, len zvedavo nadvihol obočie.

„Salvator,“ oslovil ho Axel.

Upír vstal a šiel mu podať ruku. „Vitaj v Británii, Axel. Rád ťa vidím.“

„Aj ja teba. Ehm... prepáč, že som svoju návštevu neohlásil podľa protokolu, ale akosi som o nej nevedel.“

Salvator sa zasmial. „Cíť sa tu ako doma. Moji muži ťa radi uvidia.“

Upírov opustilo napätie a obaja zazreli na Willa. Salvator bol zúfalý, že ho nemohol nájsť. Jeho kráľovstvo sa hemžilo šibnutými bosorkami a na hlavu padnutými valkýrami, zatiaľ čo na diaľku jednal s retardovanými harpyami.

„Povedz mu to, Salvator,“ vyzvala ho Evie tvrdo. „Lebo ho na chodbách porazí.“

Potlačil úsmev. Bosorky si nanajvýš obľúbili jeho palác. A niekoľko valkýr sa už nasťahovalo. „Will, posaď sa,“ prikázal mu. „Musíme sa porozprávať.“

„Nemám čas.“

„Will, sklapni a sadni!“ skríkol rázne.

Jeho šéf ochranky sa prekvapil nad kráľovým tónom a klesol do kresla pred stolom. „Počúvam.“

Axel sa k nemu pridal a dvaja anjeli sa opreli o stenu za nimi.

Salvator nevedel, kde začať. Volil správne slová. „Jasmine nás nezradila. Po celý čas jednala v náš prospech.“

Will si odfrkol. „A je to jasné. Z Erininej krvi si zošalel.“

„Myslím to vážne, Will. Krátko po tvojom odchode sme tu mali... malú návštevu. Prišla za nami jej dcéra aj s delegáciou valkýr.“

„Obaja vieme, že to nie je jej dcéra.“

Salvator si vzdychol. „Jasmine ju zachránila pred lovcami a vychovala,“ ozrejmil mu. „Casey ju berie ako matku. Ale to je teraz jedno. Ide o to, že Jasmine poslala Casey za Brianom, aby ho oklamala. Áno, dala mu knihu, ale ukradla mu inú. A vymohla si od neho prísahu, že nikdy viac nezaútočí na Britániu. A odmietala to priznať, lebo vedela, že tu máme špeha a ten by mu prezradil jej plán skôr, než by ho Casey mohla uskutočniť.“

Willovi klesla sánka. „Čo je to za nezmysel?“

Jeho kráľ mu zreferoval, čo sa dozvedeli od bosoriek a dokonca mu ukázal ukradnutú knihu, ktorú mal v trezore za falošnou poličkou s knihami.

Willovi sa po druhý raz zrútil svet. Ohromene civel na knihu. Knihu, pre ktorú Jasmine obetovala všetko. Rodinu, bezpečie, lásku.

Srdce sa mu prebralo k životu. Panebože, čo jej to urobil? Spravil z nej zločinca. Videl, ako sa zmenila. Bol to len tieň Jasmine, ktorá mu bola schopná naliať do rozkroku horúcu kávu za to, že odkúpil farmaceutickú firmu.

Vytriezvenie bolo rýchle a bolestivé. Rozbolela ho hlava. Toto nikdy nenapraví. Spomenul si, ako ho prosila, aby ju vypočul. Osamote. Odmietol.

Okamžite uveril jej zrade, než aby sa zamyslel. Nikdy mu nedala možnosť o nej pochybovať. Odhalila existenciu vlastného druhu, aby ich zachránila a on z nej urobil utečenca.

Ani jej len nedal šancu obhájiť sa. A ten výraz zrady, ktorý mala než ušla... Bolo to ako žeravá dýka do jeho srdca.

Znenávidel sám seba, samotnú svoju existenciu. Šéfuje ochranke asi najvplyvnejšieho upírskeho kráľa súčasnosti a nespoznal, že Jasmine ich len chránila. Všetkých. Nie len jeho.

Akoby v tej chvíli prišiel o dušu. Jasmine je niekde tam vonku, uzimená, slabá a hladná a to len jeho vinou.

„Musím ísť po ňu,“ rozhodol a vstal.

„Na to je neskoro,“ vydesila ho Evie. „Je väznená v inej realite. Už niekoľko dní.“

Krv mu stuhla v žilách. „Kým?“

Anjel zaklonil hlavu. „Juliusom z Pergamonu. Mocným démonom. Nemysleli sme si, že by jeho moc siahala až sem, ale asi sme sa mýlili. Videl, čo urobila a chce jej moc.“

Will prebehol cez miestnosť a bolestivo jej stisol plece. „Čo jej urobil?“

Neklamala mu. „Mučí ju.“

Ďalší klinec do jeho rakvy. Mal tam pre ňu byť. Chrániť ju. A teraz je kdesi ďaleko a trpí tým, čo už nikdy nemala pocítiť. „Ako ju nájdeme?“

„Dokážeme vás jednorázovo preniesť do jeho hradu a späť,“ povedal Lukas. „Ale my tam nemôžeme. Nesmie o našom zásahu vedieť.“

Will sa otočil k Salvatorovi. „Musím ju ísť zachrániť. Aspoň to jej dlhujem.“

Axel ho poplácal po chrbte. „Sám nikam nepôjdeš.“

„Má pravdu,“ podporil ho druhý kráľ. „Daj mi hodinu a zoženiem posily. Dostaneme ju odtiaľ, prisahám.“

Aj hodina sa mu zdala veľa. Ale vedel, že ak má len jeden pokus, udrie naplno. „Dobre. Hodina.“

Will mal pocit, že čas ide dozadu. Zostával v Salvatorovej pracovni spolu s anjelmi, zatiaľ čo on zhromažďoval sily.

Netušil, čo urobí, keď Jasmine uvidí. Jedno ospravedlnenie nebude dosť. Zradil ju tým najhorším spôsobom a ona teraz kvôli nemu trpí. Odpustí mu niekedy?

Pretože on by sám sebe neodpustil. Bol tak posadnutý nájdením Brianovho špióna, že sa chytil prvej šance.

V hrudi ho tupo bolelo. Čo len urobí? Druhý raz ju nenechá odísť. Neprežil by to. Štyri roky bojoval o každú sekundu, ktorú s ňou mohol stráviť a posledné týždne žil ako stroj. Odmietal si pripustiť bolesť, ktorú mu spôsobilo pomyslenie, že jeho sladká sekretárka je zradca.

Teraz sa to všetko vrátilo. Bolesť mu ochromovala telo.

Jasmine.

Pred očami mal jej veselú tvár, keď uvidela obrovskú pizzu. Alebo čokoládový koláč, o ktorý sa odmietla podeliť.

Bude tá Jasmine niekedy späť? Alebo ju už naveky poznačil?

Po nekonečnom čase dnu konečne vpadla menšia armáda pozostávajúca zo Salvatora, Axela, Olivera, Javiera, Zoe, Jasona, Nikiasa, Conora, Damiana a Kamala. Všetci boli po zuby ozbrojení, v očiach vražedné svetielka.

Salvator hodil Willovi meč a dve dýky a kývol na anjelov. Sú pripravení.

Upíri rýchlo privítali Willa späť, potom sa psychicky pripravili na boj v neznámom prostredí.

Evie s Lukasom sa pred nich postavili. „Pošleme vás do Juliusovej reality. My sa s vami nepremiestnime,“ vysvetľovala im Evie. „Len čo bude po všetkom, musíte sa všetci navzájom dotýkať a jeden z vás toto zlomí.“ Podala im malý kruhový prívesok na koženom náhrdelníku. „Vráti vás to presne na toto miesto.“

Salvator si ho vzal. „Ďakujeme.“

„Buďte opatrní. Julius... nie je to obyčajný démon. Bežnými metódami ho neporazíte.“

Willovi sa nepáčilo, že by nemal zabiť muža, ktorý ublížil jeho Jasmine, ale než začal protestovať, svet sa s ním zatočil a jeho obklopili kamenné steny osvetlené fakľami.

Vo vzduchu sa vznášal pach zatuchliny. Odvšadiaľ sa ozývali hlasy a šuchot. Akustika tu hrala proti nim.

Upíri sa takticky rozostavili. Museli sa držať pohromade, lebo majú len jeden pokus na návrat.

Oliver im nacvičenými pohybmi naznačil, že pôjde s Javierom prvý a zozadu ich budú kryť Zoe s Nikom.

Len čo sa zoskupili, tasili zbrane a pustili sa do prehľadávania bludiska chodieb.