Utajená temnota 19

Postupovali pomaly a vyhýbali sa obyvateľom hradu. Všetkých nanajvýš znepokojilo, koľko démonov sa tu nachádza. Julius si vybudoval slušnú armádu.

Po mnohých hodinách našli nenápadné točité schodisko, ktoré viedlo hlboko do podzemia. Tam našli rady ciel a na ich konci niekoľko zamknutých samostatných miestností.

Členovia ochranky pritisli uši na hrubé dvere.

„Počujem... ston. Dýchanie,“ oznámila Zoe po chvíli.

„To musí byť ono,“ šepkal Jason. „Ostatné miestnosti sú prázdne.“

Will sa chystal rozmlátiť dvere, ale Salvator ho v poslednej sekunde zastavil. „Nemusíme na seba upozorňovať,“ zahriakol ho.

Conor priložil ruku na zámku a odriekol krátke zaklínadlo. V zámke to šťuklo a on bez problémov pootvoril dvere.

Privítalo ich svetlo fakieľ a takmer prázdna cela. Uprostred stálo čosi ako vyvýšený oltár a na ňom kovová platňa. A na tej platni spočívalo niečo... neurčité.

Will podišiel bližšie a takmer sa mu podlomili kolená. Srdce mu od hrôzy prestalo biť. „Jasmine,“ zamrmlal priškrtene.

To, čo videl, sotva pripomínalo živú bytosť. Bolo to telo, chudučké a krehké. Koža tesne obopínala kosti, pretože organizmu chýbalo značné množstvo krvi. Všade mala známky drobných uhryznutí a väčšina z nich sa premenila na modriny. Oči mala priveľké, doslova trčali z lebky. Pery splývali s pleťou.

Salvator zaťal päste nad tým zjavom. „Čo jej to urobil?“

„Netopiere. Krvsajúce,“ odpovedal Kamal po rýchlej prehliadke stien a stropu, kde sa schovávali.

Zoe zastala uprostred pohybu a zreničky sa jej rozšírili. Prudko dýchala. Presne vedela, aký pocit Jasmine zažíva. Opakovane. Nemôže sa brániť a tie pijavice si len brali a brali.

„Vníma nás vôbec?“ zaujímal sa Nikias a postavil sa za ňu. Vyzerala ako mŕtvola. Doslovne. Keby bola človek, neprežije.

„Sotva dýcha,“ povedal skľúčene Damian. „Pochybujem, že je pri zmysloch.“

„Musíme ju odtiaľto dostať.“ Willa ovládala číra zúrivosť a neutíchajúca vina. Toto si nikdy neodpustí. Nikdy.

„Dobre, musíme ju odtiaľto dostať,“ rozhodol za všetkých Salvator. „Will, zvládneš ju niesť?“

Chcel odmietnuť. Ruky sa mu triasli potrebou niekoho chladnokrvne zavraždiť, ale pri predstave, že niekto iný bude držať jej krehučké, drobné telo, mu prišlo zle. Ona je prioritou. „Áno.“

Javier vytiahol nôž a pustil sa do prerezávania popruhov. „Ani len nie sú upravené mágiou. Musela byť slabá, už keď sa tu ocitla. Inak by sa oslobodila,“ teoretizoval a len zhoršoval Willov stav.

„Zoe, ty ich budeš kryť keď...“ Salvator sa zamračil. „Zoe?“

Upírka nepohnute stála, oči upreté na Jasmine, a nereagovala. Nemohla. Všetky staré spomienky sa vracali.

Salvator ňou zatriasol. „Zoe, čo ti je?“

Damian ho odstrčil, aby si ju prezrel. „Je v šoku. Má nejaký druh panického záchvatu. Zoe, počuješ nás?“

Ešte viac sa vydesila a uskočila pred nimi, akoby sa práve chystali urobiť si hostinu z jej vnútorností. „Nedotýkajte sa ma! Choďte preč!“

Upíri na chvíľu zabudli na Jasmine a vymenili si nechápavé pohľady.

„Zoe, my ti nechceme ublížiť,“ hovoril Salvator jemne. Posledné, čo potrebujú, je nestála upírka. Čo ju tak...? Obzrel sa. Z tváre mu zmizla všetka farba.

Will vzal Jasmine opatrne do náručia a otočil sa k nim. „Myslím, že Zoe niečo podobné zažila. Akoby ju niekto hromadne...“ nedokázal dopovedať.

Zoe sa v rohu schúlila do klbka. Neplakala, nevydala jediný zvuk. Len sa snažila splynúť so stenou.

Upíri pochopili. Vedeli, že Zoe si prešla niečím hrozným, ale nikto nevedel čím. Je možné, že aj ju niekto takto utýral?

Kamal nenápadne vytiahol uspávaciu injekciu, ktorú im dala Aislin. Pôvodne mala byť pre Jasmine, keby mala veľké bolesti.

Salvator prikývol.

Kamal ju nechcel desiť, preto k nej rýchlo priskočil a vpichol jej celú dávku, než to vôbec zaznamenala. Viečka jej zaklipkali a stratila vedomie.

„Ja ju vezmem,“ ponúkol sa Conor a opatrne ju zdvihol.

„Hm, nespomínam si, že by som chystal párty,“ ozval sa za nimi hlboký hlas.

Upíri sa otočili a tasili zbrane. Javier zatlačil Conora a Willa dozadu, aby chránili ženy.

Julius stál opretý o stenu vedľa dverí a nenútene sa pohrával s mečom v pravej ruke.

Salvator vystúpil vpred. „Čo si to za zbabelca, keď mučíš ženu?“ štekol.

Julius nevyzeral, že by mu to trhalo srdce. „A čo si ty za zbabelca, keď nie si schopný jednu ani zviesť?“

Kráľ si zachoval kamennú tvár. „Porovnávaš hrušky s jablkami.“

„Možno áno, možno nie. Pre mňa je prežitie dôležitejšie. Ale keďže mám dnes dobrú náladu, dovolím vám vrátiť bosorku na miesto a odísť bez jediného škrabanca.“

Will videl pred očami červené bodky. „Nenechám ti ju tu ani keby mal skončiť svet!“

Juliusovi v očiach zaiskrilo. „A to už prečo? Pokiaľ viem, zradila vás. Vlastne som vám urobil láskavosť.“

„Ty sadistický, bezcitný...“

„Pozor na slová, Willahelm. Mohol by som ich brať osobne.“

„Mysli na Jasmine, Will,“ krotil ho Salvator. Narovnal sa. „Bosorku ti nedáme. Vezmeme si ju a odídeme odtiaľto.“

Démon zacmukal. „Obávam sa, že to nemôžem dovoliť. Bosorka má celkom slušnú cenu.“

„Ona nie je vec, debil!“ Will bol na pokraji zrútenia.

„Pre mňa áno. Takže ju láskavo polož a choď, upír. Nechceš so mnou bojovať.“

„Nie,“ zaznelo od všetkých upírov jednohlasne.

Julius o krok ustúpil. „Dobre. Vy ste si zvolili.“ Mávol rukou a zo stropu sa k nim spustili stovky krvsajúcich netopierov s neprirodzenými červenými očami. Pišťali a plieskali krídlami v hrôzostrašnej symfónii.

Než sa dostali k vydesenej skupinke upírov, za Juliusom zasvietil červený lúč a on v bezvedomí padol na zem tvárou dolu. Ten istý červený lúč zahnal krvilačné bytosti.

Upíri, zmierení so smrťou, nechápavo mrkali.

Spoza Juliusa vyšla Carys a ľahkovážne prekročila jeho telo. Na sebe mala jeho nadmernú košeľu a vlasy si nedbalo stiahla do copu. „Až naprší a uschne, magor,“ povedala jeho bezduchému telu.

„Ty si ho zabila?“ neveril vlastným očiam Salvator.

„Kiež by. Ani ja nemám tú moc. Len spí.“

„Prečo? Prečo si to urobila?“ nechápal Conor.

Carys na nich pozrela červenými očami. „Nemôžem ho zastaviť, ale aspoň obmedziť. Choďte. Ja sa oňho postarám.“

„Bude vedieť, že si to bola ty?“

Pokrútila hlavou. „O mňa sa nebojte. Poradím si s ním.“

„Určite?“

Smutne sa na nich usmiala. „Mám v tom prax. Zachráňte Jasmine. Nezaslúži si, čo sa jej stalo.“

„A čo Julius? Pôjde po nás?“

Carys vzdychla. „Julius chce vojnu a áno, ocitnete sa v nej. Čoskoro. Ale dovtedy sa staraj o vlastných, Salvator. Si kráľ. Jeden z najmocnejších. Čaká vás ešte  veľa nepríjemností.“

To neznelo vôbec pozitívne. Tých správ o blížiacej sa vojne nejako pribúdalo.

„No tak, nemárnite čas,“ súrila ich. „Julius má príliš tvrdú hlavu, aby ostal v bezvedomí dlho.“

„Ďakujeme,“ povedal úprimne Salvator. „Neviem, kto si a čo plánuješ, ale v mojom kráľovstve budeš vždy vítaná.“

Jeho slová ju dojali. „Cením si to. Dovidenia.“

Upíri sa navzájom pochytali, uväznili medzi sebou Conora s Willom a spoločne sa vrátili do Británie.

Len čo Aislin uvidela, v akom stave je Jasmine, dostala mierny šok. Okamžite ju napojila na prístroje a zlikvidovala upírom zásoby krvi, aby mala dosť na infúziu. Bála sa jej zobrať aj tých pár mililitrov, ktoré potrebovala na krížovú skúšku.

Will sa od nej ani nepohol. Sledoval, ako jej slabučko bije srdce, ako sa dvíha kostnatá hruď. Pomohol ju zbaviť špinavého oblečenia a hrdlo sa mu stiahlo. Jasmine sotva vyzerala ako žena. Videl každé jedno rebro, každý kĺb.

„Čo za monštrum urobí niečo také?“ opýtala sa Aislin so slzami v očiach. Mala veľký problém pôsobiť profesionálne.

Nedokázal odpovedať. On bol to monštrum. On ju neochránil, prinútil ju utekať. Všetka vina padá len naňho.

Erin k nim prikvitla krátko na to a šla sa postarať o Zoe. „Čo sa stalo jej?“

Ďalšia vec, ktorá Willa dokázala rozzúriť do nepríčetnosti. „Dostala panický záchvat, keď ju uvidela.“

„Len tak?“ Erin jej do úst strčila hadičku s krvou, ale ani ju nenapojila na prístroje. Zoe je silná a nemala zranenia.

Odkašľal si. „Myslím, že si prešla niečím podobným... hromadným.“

Erin ustrnula uprostred pohybu. „Myslíš?“

Mykol plecami. „Nikto nevie, čo s ňou bolo, než prišla sem, ale vtedy bola na pokraji šialenstva. Viacerí sme mali podozrenie, že ju niekto...“

„Znásilnil,“ vyslovila Erin chladne. „Tušila som to.“ Všímala si jej reakcie, ale odmietala tomu uveriť. Študovala psychológiu a popri úmrtiach blízkych bol toto najhorší prípad, aký musela konzultovať.

„Nebude o tom hovoriť,“ varoval ju. „Vlastne by sme to nemali robiť ani my. Očividne sa s tým ešte nezmierila.“

Erin bolo upírky úprimne ľúto. Pohladila ju po blonďavých vlasoch. Vyzerala ako dieťa. Prikryla ju. „S tými drogami v tele aspoň nebude mať sny.“

Po strastiplnej hodine sa Aislin konečne podarilo Jasmine stabilizovať a spolu s Erin ju umyli a vydezinfikovali jej rany. Hojili sa pomaly.

Will ju nežne držal za kostnatú ruku. Chcel aby otvorila oči. Aby vycerila zuby a nadávala naňho. Pokojne ho môže aj zmlátiť, len nech sa preberie.

„Čo bude teraz?“ opýtal sa lekárky.

Smutne vzdychla. „Musíme počkať. Udržím jej telo nažive, ale...“

„Ale?“

„Vidíš, ako vyzerá. To nenapravím. Musí jesť, normálne jedlo, aby sa jej vrátila tuková vrstva.“

„Nemôžu ju bosorky nejako... vyliečiť?“

Pokrútila hlavou. „Pochybujem, že existuje také komplexné kúzlo, Will. Tento boj je na Jasmine.“

Skrúšene klesol do kresla pri lôžku. Zase len na nej. Vždy bojovala za iných a sama. Len sama. A ani teraz jej nedokáže pomôcť.

Erin zatiahla záves pri Zoe a po dôkladnej dezinfekcii sa vytratila. Podala si kľučku so Salvatorom. „Will... niekto by ťa chcel vidieť.“

Zdvihol hlavu. Môže to byť ešte horšie?

Spoza jeho kráľa vyšla pružná čiernovlasá postava.

Casey.

Jasné, že to môže byť ešte horšie.

Len čo uvidela Jasmine, pribehla k nej a z očí jej tiekli slzy. „Mami... mami, čo ti to urobili?“

Salvator nenápadne naznačil Aislin, aby im dopriala súkromie.

„Ehm... pôjdem urobiť nejaké testy.“ Zhrabla vzorky a zmizla v labáku.

Salvator sa tiež vyparil.

Will s Casey osamel a jej plač nad telom ženy, ktorá pre ňu urobila všetko, ho viac a viac ničil. Úprimne by bol rád, keby ho prekliala. Možno by sa mu uľavilo.

Casey si zotrela slzy a napriamila sa. Ak Jasmine niekto zachráni, je to Aislin. V ľudskú doktorku mala vysokú dôveru.

Pritiahla si stoličku pred Willa a posadila sa na ňu. Oči mala červené od plaču. „Zabil si ho?“ opýtala sa.

„Skôr som rád, že on nezabil nás. Je sakra silný,“ odpovedal mŕtvolne.

Prikývla. „Nevadí. Mama je v bezpečí. Na tom záleží.“

Už sa s ňou nehádal o ich príbuzenstve. Len bezmocne hľadel na Jasmininu plochú hruď. Dvíhala sa príliš pomaly. Plytko.

Casey by mohla Willa nenávidieť. Chcela. Ale vedela, že na svoje činy mal plné právo. Jasmine ho naozaj zradila a ju nepoznal. Je smutné, kam to vyústilo, ale musia nájsť spoločnú reč. Koniec-koncov, šiel ju zachrániť. A na tom záleží.

„Vedela, čo robí. Vedela to vo chvíli, keď sa rozhodla,“ povedala potichu. „Nerobila si nádeje. Bola to zrada. O tom sa hádať nebudem.“

Krútil hlavou. „Zveril som jej celú firmu a nedôveroval som jej s upírmi.“

Casey mu pozrela do očí. Videla tú bolesť. Vinu. „Will, poslala ma za Brianom. Nikto so zdravým rozumom by jej neveril.“

„Ale ja som mal. Ja jediný som mal.“ Bola preňho všetkým. Len pri ňom sa nebála samej seba. Preňho sa vzdala svojho krytia. Preňho riskovala dcérin život. On pre ňu neurobil nič.

Na jeho prekvapenie ho bosorka chytila za ruku. „Dal si jej niečo, čoho sa bála dlhé storočia. Ešte nikdy žiadnemu mužovi nedôverovala. Ani sebe. Áno, urobili ste si navzájom pár nepekných vecí, ale šiel si po ňu. Nenechal si ju u toho sadistu.“

„Ona to tak nebude vidieť.“ Sakra, ani on to nebral tak ľahko!

Casey nadvihla jeden kútik úst. „Nie, to nie. Vzala to vážne osobne. Ale pár dní plazenia a prosenia by to malo napraviť.“

Neveriacky nadvihol obočie a pozrel na Jasmine. „Toto nenapraví ani večnosť plazenia a prosenia.“

„A úprimne, vzdal by si sa jej? Keď vieš, čím si prešla? Nechceš ju po zvyšok života rozmaznávať a ochraňovať?“

Po ničom inom netúžil. Chcel ju priviazať o posteľ, aby už nikdy nemusela čeliť tomu zlému svetu, a dať jej všetko, na čo si len pomyslí. Aj keby sa jej už nikdy nemal dotknúť.

Bosorka si odpoveď prečítala v jeho očiach. „Tak vidíš. Nič nie je stratené. Nechaj sa párkrát zmlátiť a hlavne sa nevzdávaj. Mama nie je zlá, len... len sa bojí. Okrem mňa a tiet nikdy nikoho nemala.“

Zotrel si slzu, o ktorej ani nevedel, že sa mu vykotúľala z oka. „Prečo mi to hovoríš? Tebe som ublížil rovnako.“

Mierne sa usmiala. „Nikto ma nenútil urobiť, čo som urobila. Niet divu, že ste zúrili. Ale teraz mám domov. Bezpečie. A to mi ešte nikto nedal. Myslím, že to za to stálo.“ Oči jej na sekundu potemneli, ale potlačila ten výraz. Sú veci, ktoré ani upíri nemusia vedieť. A hlavne jej mama. A Brian. Ten ani nevie, koho mal rovno pod nosom.

Sklopil pohľad. Horšie než nenávisť je odpustenie. Súcit. Nezaslúžil si ani jedno.

Casey smrkla. „No, nalož s mojimi slovami ako chceš. Budem na maminej strane, ale nepôjdem proti tebe. Prídu sa na ňu pozrieť tety, tak sa ich nezľakni. A aj babička Juniper.“

Toto nešlo bez smiechu. „Vážne ju voláš babička Juniper? Babička?“

Casey si s úsmevom zahryzla do pery. „Len keď ma naštve. Berie to dosť traumaticky, hoci ani so mnou, ani s mamou nie je spríbuznená.“

Napätie medzi nimi sa trochu uvoľnilo. Will videl, že Jasmine bola výbornou matkou. Stane sa ňou niekedy aj v skutočnosti?

Bohovia, ako by si to prial. Radšej by videl jej telo krásne zaoblené, než v tomto anorektickom stave na hranici vysušenej múmie.

Casey vstala. „Priprav sa. Stavím libru, že jej prvé slovo bude debil alebo vypadni.“

„Ja sa skôr obávam, že to bude latinčina, niečo s významom pomalá a bolestivá smrť.“

Zasmiala sa. „Drž sa, Will. Ale ocko ti vážne hovoriť nebudem. Znie to úchylne, keď vyzeráš tak mlado.“

Na chvíľu nevedel, či sa má smiať alebo plakať.