Utajená temnota 3

Jasmine mala žalúdok ako na vode. Kráčala chodbou, tak ako miliónkrát predtým, ale tentoraz sa cítila ako v brlohu mafiánov. Musí nejako zistiť, či Salvator a Will skutočne kupujú zbrane. Pretože si bola sakramentsky istá, že bez špeciálneho povolenia je to zakázané.

Po zvyšok dňa sa už nevedela sústrediť. K Willovi ani nezašla na tradičný rozhovor a nedoniesla mu ani druhú kávu. Radšej sa vyhovorila, že musí ísť do skladu alebo na recepciu, aby sa mu vyhla.

K večeru už bola tak vystresovaná, že sa strhla pri každom nepatrnom zvuku.

Will zamkol svoju kanceláriu a opýtal sa jej, či už nejde domov.

Nasadila falošný úsmev. „O chvíľu. Chcem dokončiť tieto dokumenty.“

„Nuž, preplatím ti nadčasy.“ Rozlúčil sa a odišiel.

Jasmine čakala presne dvadsať minút, či sa nevráti. Keď skontrolovala parkovisko, jeho auto tam už nebolo.

Celá nesvoja si vybrala z kabelky náhradnú sponku a zručne odomkla jeho kanceláriu. Poplašný systém vypla skôr, než sa rozozvučal. Will na to možno zabudol, ale to ona ho dala nainštalovať a zvolila aj heslo.

Rozsvietili sa svetlá. Viac nebolo treba. V otvorených balíkoch uvidela desiatky granátov, dymovníc a nádob s plynom, chladných zbraní a vrhacích nožov a hviezdic, dokonca aj niekoľko samopalov a pištolí.

„Nie, Will, prečo?“ fňukla. Prečo len priťahuje samých grázlov?

Obzrela si zbrane, ale nedotkla sa ich, aby nezanechala odtlačky. Najradšej by ho udala na polícii, ale dobre vedela, že by sa to obrátilo proti nej.

Zničene si vzala veci a vliekla sa domov.

„Jas, dievčatko naše, čo sa ti stalo?“ zvýskla teta Agnes, keď ju v takom stave uvidela po príchode.

Jasmine sa posadila za stôl a naliala si bylinkový čaj. „Will obchoduje so zbraňami,“ priznala.

„Čo?“

„Je to tak. Dnes som počula znepokojujúci rozhovor a Will sa choval divne. Neskôr som ich našla v jeho kancelárii.“

Teta Agnes sa presunula, aby ju objala. „No tak, neklesaj na duchu.“ Zložila jej čelenku a pohladila ju po vlasoch. „Čo ak sa mýliš? Opýtala si sa ho?“

Jasmine na ňu kriticky pozrela. „Myslíš, že k nemu môžem len tak prísť a povedať Ach, Will, mimochodom, nie si priekupník so zbraňami? Lebo náhodou som ich našla v tvojej kancelárii, keď som do nej neoprávnene vošla. Will? Prečo na mňa mieriš tým samopalom?“

Teta Agnes vyprskla do smiechu. „Teba humor nikdy neopustí. Ale stále je to unáhlené rozhodnutie. Čo ak sú pre jeho ochranku?“

Smrkla. „Ochranka nosí elektrické tasery, v budove nie sú povolené zbrane.“ Odpila si z čaju. „Navyše na také kvantum munície potrebuješ správny transport a povolenia. Plus sú pravidlá na skladovanie. Will nemá ani jedno.“

Agnes sa cítila mizerne, keď videla neterinu skľúčenú tvár. Veľmi jej na Jasmine záležalo a chcela, aby bola šťastná. Ale ona sa bojí sama seba, odkedy jej ten naničhodník dokázal, že by sa mala považovať za menejcennú. Keby mohla vrátiť čas, zabije ho.

„A čo chceš robiť, drahá? Zase ujsť?“

Jasmine nenávidela to slovo, ktoré sprevádzalo celý jej život. „Odídem. Spolu s Casey. Niekam na pokojné miesto, kde obe prečkáme.“ Aj keď sa jej vôbec nechcelo opustiť milovaný Londýn.

„To nerob. Jas, neustupuj stále. Raz stačilo.“

„A čo mám robiť, teta Agnes?“ vzdychla. „Mám sa tváriť akoby nič?“

„Nie.“ Teta jej odhrnula husté kadere z líc. „Ak sa necítiš dobre pri pomyslení na tvoju prácu, daj výpoveď a Willa nikdy viac nemusíš vidieť. Ale neutekaj. Prosím, neutekaj.“

Ľahšie sa povie ako urobí. „Aj tak by som časom musela. Už preňho pracujem pridlho, o chvíľu mi končí aj zmluva. Takto mi aspoň nebude ľúto, že odchádzam.“

Ale bude a obe to vedeli. Agnes vstala a dosypala jej do čaju niekoľko byliniek. „Toto ťa upokojí. Napi sa.“

Jasmine bez váhania poslúchla. „Už nechcem takto žiť, teta,“ vyšlo z nej. „Ubíja ma to. Medzi ľuďmi a predsa ďaleko od nich. Čo je to za život?“

Agnes jej ľútostivo pozrela do očí. „Jediný, aký si môžeme dovoliť. Nechcem prísť o ďalšiu príbuznú, Jas. Bolí to.“

„Ja viem.“ Vzlykla. Cítila sa podobne, keď sa Casey rozhodla cestovať. Celé dni preplakala nad jej stratou.

„Moje malé dievčatko.“ Teta ju dlho objímala. Ona aj Skye by pre Jasmine urobili čokoľvek. Vychovali ju. Stáli pri nej, keď jej bolo najhoršie a pomohli aj Casey. Boli jej viac matkami ako tetami.

Jasmine ešte dlho sedela pri čaji a uvažovala, čo urobiť. Teta mala pravdu, nemôže toľko utekať. Ale možno by jej prospel malý výlet. Casey môže priletieť za ňou.

Večer si zbalila malý batoh s pár vecami, vytlačila svoju okamžitú výpoveď a podpísala ju.

Na ďalší deň sa Jasmine zverila so svojím plánom tetám. „Pôjdem na pár dní do Scarborough k Elle a Laure. Vrátim sa, keď Will spracuje moju výpoveď. Aspoň si vyvetrám hlavu.“

„Si si istá, že je to najlepšie riešenie?“ opýtala sa Skye sponad sporáka. „Čo ak Will zistí, že utekáš a bude podozrievavý?“

Mykla plecami. „Som presvedčená, že Laura s Ellou mi pomôžu. Sú dosť bláznivé, aby sa ho zbavili.“

Agnes jej naliala do termosky upokojujúci čaj. „Buď opatrná, Jas. Máš našu podporu.“

„Ďakujem.“ Objala ich na rozlúčku a obula si čižmy. Dnes mala krátku voľnú sukňu, takže keď si obliekla kabát, zdalo sa, že pod ním nič nemá. Nasadila si čelenku a s kabelkou a batohom zamierila do práce.

Prišla medzi prvými, ani Will tam ešte nebol. Ukryla batoh pod stolom a zašla na personálne, kde odovzdala svoju výpoveď. Mladá zamestnankyňa bola prekvapená, ale Jasmine jej odmietla dať detaily. Overenú kópiu si vzala, aby ju mohla dať Willovi.

Čakala naňho vyše hodiny. Srdce jej udieralo o rebrá a vypila polovicu čaju. Prijala tri telefonáty a odkazy mu musela nalepiť na stále zamknuté dvere.

Pripravovala si reč, ako to Willovi oznámi bez zmienky o vlastných problémoch a jeho zbraniach. Nepokojne pohládzala materiál hrubej čelenky vo vlasoch. Asi to vážne nebol najlepší nápad pracovať v takejto veľkej firme. Nešlo jej ani o peniaze, skôr o normálnosť. S tetami mali dostatočný príjem vďaka ich práci doma. No, ak sa to prácou dá nazvať, ale Jasmine to nikdy neriešila. Všetky si prešli mnohým, aby získali, čo majú teraz.

Namiesto Willa však prišiel Salvator a vyzeral, že vôbec nespal. Bol bledý, bledší než obvykle. „Ahoj, Jasmine. Will príde až na poludnie, musím od neho vyzdvihnúť pár vecí.“ Z vrecka vytiahol kľúč, odomkol si a na pár minút zmizol v jeho kancelárii.

Na poludnie? Jasmine nechcela tak dlho čakať. „Ehm, Salvator, počkaj,“ zastavila ho, keď vychádzal aj s cestovnou taškou plnou zbraní. Pokúšala sa nepozerať na ňu.

„Áno?“

Preglgla. „J-ja odchádzam.“

„Ach, chceš voľno? Poviem to Willovi.“

„Nie.“ Oblizla si suché pery. Podala mu výpoveď. „Ja odchádzam nadobro. Dnes.“

Kráľ upírov pustil tašku a neveriacky si prečítal výpoveď. Neveril, že to Jasmine urobila. „Prečo? Máš snáď nejaké problémy s Willom? Jasmine, si jeho najlepšia zamestnankyňa.“

Zahryzla si do pery. „Proste... už tu nechcem byť. Aj tak by mi čoskoro skončila zmluva.“

Salvator to len tak nenechal. „Tak odrazu? Včera bolo ešte všetko v poriadku. Urobil niečo, čo sa ti nepáčilo? Povedz mi to. Viem, že moji pod... chcem povedať zamestnanci, majú zvláštne spôsoby, ale to nie je dôvod na odchod,“ presviedčal ju. Mladá ľudská žena mu prirástla k srdcu a bola vážne dobrá vo vylepšovaní ich podnikov, hlavne čo sa týka životného prostredia a efektívneho využitia síl.

Pokrútila hlavou. Prečo k nej musí byť tak ústretový? „Nechaj to tak, Salvator, áno? Chcem odísť a podľa platných paragrafov nemusím uviesť dôvod.“

„Poznám paragrafy, Jasmine. K ničomu ťa netlačím, len ma to prekvapuje. Myslel som si, že si tu šťastná.“

Veď aj bola. Ale už nebude. Nie takto. „Potrebujem zmenu, to je všetko.“

„A čo Will?“ vytasil ťažký kaliber.

Zadržala dych. „Čo s ním? Do týždňa bude mať novú sekretárku. Všetko tu nechávam v perfektnom stave a dovtedy to zvládnu sekretárky od Damiana a Conora.“

„Si aj ekonómka a o tom som nehovoril. Willovi si prirástla k srdcu. Ak nie ja, aspoň on si zaslúži vysvetlenie.“

Zovrela pery. „Som si istá, že má vážnejšie problémy, než riešiť odchod svojej sekretárky.“ Napríklad čo urobiť s muníciou hneď za dverami.

„To nemôžeš myslieť vážne. Jasmine, prosím, povedz mi, čo sa stalo?“

Obrnila sa pred mužom, ktorého brala takmer ako priateľa. Nie každý sa odvážil tykať Salvatorovi. „Nič, jednoducho som sa rozhodla a vy ste povinní to rešpektovať.“

Pochopil jej oficiálny tón, ktorým hovorila so zamestnancami. „Tak aspoň počkaj na Willa, dobre? Sľúb mi to, Jasmine.“

„Sľubujem.“ Ale nemala v pláne to dodržať. Takéto naliehanie od Willa neznesie.

Salvator prikývol a vyšiel  na chodbu, kde cestou hneď vytočil Willa.

„Salvator, lovci sa o niečo pokúšajú, je to dôležité?“ ozval sa strnulo.

„Jasmine dala výpoveď. Chce odísť ešte dnes, vlastne v najbližších minútach.“

Zalapal po dychu. „Čo?“

„Mal by si čo najskôr prísť a vyhovoriť jej to.“

„Budem tam.“

Will zložil a odplazil sa z verejnej zelene, odkiaľ pozoroval svojich nepriateľov. Rýchlo sa zbavil maskovania, kusov trávy a kríkov, vyzliekol si maskáče a kuklu a navliekol sa do civilu.

„Zoe, musím do práce,“ oznámil cez sluchátko svojej podriadenej. „Informuj ma o čomkoľvek podozrivom.“

„Rozkaz,“ odpovedala mu, tiež profesionálne ukrytá v kríkoch.

Nasadol do svojho auta a trielil do práce cez rannú špičku. Najradšej by si prestrieľal cestu, ale nedovolil si použiť proti ľuďom nič smrtiace. Pokúšal sa volať Jasmine, ale presmerovala jeho hovory do hlasovej schránky.

Ešte nikdy nebol tak mimo ako teraz, keď žena, na ktorej mu toľko záležalo, chce odísť a on je bezmocný.

Trvalo mu štyridsať minút dostať sa pred budovu, kde zaparkoval cez dve miesta a náhlil sa hore. Vletel do Jasmininej kancelárie, ale už bola preč. Salvator sa prehrabával v zbraniach. „Kam šla?!“

Kráľ naňho ľútostivo pozrel. „Neviem. Vyšmykla sa mi, keď som si odskočil. Ale dal som jej do kabelky lokátor, ak ti to pomôže.“ Podal mu papierik s frekvenciou.

„Vďaka,“ zašomral a uháňal späť k autu. Volala mu Zoe. „Čo sa deje?“

Upírka na druhom konci znela zadýchane. „Will, päť z nich sa odtrhlo. Niekoho sledujú. Práve som jedného...ehm... prinútila hovoriť.“

Podľa jej tónu tam potiekla krv. Nasadol do auta. „Čo si z neho dostala?“

„Meno. Chcú sa dostať k istej Jasmine Coxovej. A práve zistili, že mieri na vlakovú stanicu.“

„Do riti!“ Dupol na plyn. „Prečo práve ju?“

„No, on mi omdlel skôr, než som to z neho vypáčila. Ostatní zdrhli.“

Prudko zabočil. Strach o Jasmine mu zatienil mozog a musel zhlboka dýchať, aby niečo vymyslel. Tento útok je namierený presne, museli vedieť, že Jasmine pracuje preňho a on má na starosti celú ochranku. „Zalarmuj ostatných, zabezpečte stanicu. Idem si po Jasmine.“

„Rozkaz.“

Will vytočil Salvatora, aby ho varoval. „Salvator, červený poplach, okamžite zalez domov a obklop sa ozbrojencami. Tie červy udreli.“

Kráľ sa prudko nadýchol. „Všeobecný poplach?“

„Áno, do hodiny budú civilisti v domoch alebo u teba a povolávam zálohu.“

„A Jasmine?“

Zaškrípal zubami. „Idú po nej.“

„Ponáhľaj sa. Ja zariadim ostatné.“

Will mu poďakoval a pritlačil plyn až na podlahu.

Jasmine študovala odchody vlakov. Najbližší jej pôjde o hodinu a pol. Nemala na výber. Zaplatila za lístok a posadila sa na voľnú lavičku. Chcela zavolať Laure a Elle, že príde, ale tie by hneď začali robiť prípravy, akoby mala prísť kráľovná a nechcela ich znepokojovať. Aj tak z nej budú ťahať, prečo odišla. Než by vlak došiel do Scarborough, zohnali by jej gigola na rozptýlenie.

Zasmiala sa. Tie dve boli vždy trafené. Celé roky ich s tetami prosili, aby sa prisťahovali k nim do Londýna, ale asi ich veľkomesto nelákalo.

Zovrelo jej srdce. Jej sa Londýn zapáčil, keď spoznala Willa. Ona vlastne ani nechcela ísť späť do Británie, nie po tej hrôze, ktorú tu prežila. Ale keď sa Casey rozhodla cestovať, aj ona sa rozhodla ísť ďalej.

A to urobí aj teraz. Pôjde ďalej. Aj tak by im to s Willom nevyšlo. Sú príliš odlišní.

Uzavretá v týchto pochmúrnych myšlienkach si nevšimla päticu mužov, ktorí práve vošli na stanicu. Predierali sa davom, každý v ruke s jej fotkou. Hľadali ju.

Javier dobehol prvý. Čierne vlasy mal v cope a vytrénovaným pohľadom hneď našiel hrozbu. Na mieste plnom ľudí však veľmi zasahovať nemohol. Predieral sa davom a dobehol prvého nepriateľa. Odtiahol ho na toalety, kde mu udrel hlavu o umývadlo a ešte mu jednu vrazil dodatočne. Potom sa akoby nič vrátil von. Jasmine našiel na lavičke vo vzdialenom rohu. Zamieril k nej a narazil na ďalšieho lovca. Bodol ho dýkou pod rebrá a poslal ku kamarátovi na toalety. Najradšej by ho zabil, ale Salvator mal striktné pravidlá. Zabíjajú lovci, nie upíri.

Čoskoro prikvitol Oliver a spacifikoval dvoch naraz. Posledný sa však dostal takmer k Jasmine.

Will preletel cez vstup ako namydlený blesk a jeho agenti mu hneď naznačili situáciu. Pohľadom našiel Jasmine a pustil sa za ňou. Posledného nepriateľa dostihol pár metrov od nej, vykrútil mu rameno za chrbát a odhodil ho k stene, kde sa oňho postarali ostatní, kým sa mu vrátilo vedomie.

Jasmine klesla sánka, keď uvidela zadýchaného Willa. Čo tu robí? Ako ju našiel? Klesol k nej na lavičku a v tvári mal výraz, ktorý nepoznala.

„Čo ti to napadlo, len tak odísť?“ Oboril sa na ňu a neustále sa obzeral.

Spamätala sa a pokrútila hlavou. „Ako si ma našiel?“

„Dievča, ani nevieš, aké máš šťastie.“ Pozrel ponad plece. Kývol Zoe, aby sa o to postarala.

„Sleduješ ma?“ Pobúrene vstala. Fialové oči mala ostražité. Vtedy si všimla niekoľko známych tvárí, ako prichádzajú na stanicu. „Čo to má byť?“

Will mal v uchu stále sluchátko. „Prichádzajú im posily,“ upozornil ho Jason. „Toto bude škaredé. Will, majú zbrane!“

Ustrnul a zdrapil Jasmine za ruku. „Hlásenie všetkým agentom, nebojujte, opakujem, nebojujte! Stiahnite sa,“ povedal do mikrofónu na líci.

„Č-čo?“ Jasmine sa mu pokúsila vytrhnúť, ale bol ako z ocele. „Will, pusti ma!“

„Prepáč, ale nie.“ Začal ju ťahať k východu aj s jej vecami. Jasmine sa vzpierala.

„Somár, budem kričať!“ Preľakla sa. Čo s ňou urobí? Ublíži jej?

Will nevnímal jej boj, sústredil sa len na hroziace nebezpečenstvo. Toto tu ešte nikdy nemali. Londýn je príliš významný a zabezpečený, aby sa sem úbohé skupinky ľudských zabijakov unúvali. To ho len presvedčilo, že ide o niečo veľké. A on nebude mať pokoj, kým nebude Jasmine mimo nebezpečenstva.

Jasmine sa vážne chystala kričať, ale rýchlo jej pritisol ruku na ústa a zručne jej do stehna pichol injekciu.

Oči sa jej rozšírili hrôzou. „Preboha, čo si mi to pichol?“

„Nič nebezpečné.“ Ťahal ju cez parkovisko, po celý čas chránený ozbrojenými upírmi. „Rýchlo, o chvíľu ťa to uspí.“ Trhol dverami na svojom aute.

Jasmine sa zapotácala. „To je únos!“

Obkľúčili ich štyria muži, všetci po zuby ozbrojení. Jasmine neriskovala.

Will ju strčil do auta. Nemal čas všetko jej vysvetľovať. „Stiahnite sa do sídla,“ prikázal mužom. „Toto je mimoriadny stav.“

Prikývli a už ich nebolo.

Jasmine ovládla panika. Masírovala si stehno. Toto je zlé, veľmi zlé. „Will, čo to má znamenať?“ oborila sa naňho, keď nastúpil.

Zamračil sa. Na to, akú dávku jej dal, je až príliš čulá. Vyštartoval. „Moji nepriatelia ťa chcú dostať.“ Zaradil sa do premávky. „Zaútočili na mesto. Vezmem ťa do bezpečia.“

„Okamžite ma nechaj odísť, ty mafián!“ Teraz by ho premohla, je sám. Ale zároveň riadi auto. Asi to nebude najmúdrejšie.

„Nie som mafián. Ako si na to prišla?“

Omámene sa oprela. Injekcia začala účinkovať. „Videla som tie zbrane, Will.“

„Ako? Počkaj, ty si mi vošla do kancelárie?“

Zovrela pery. Klipkali jej viečka. Kým stihla odpovedať, zaspala a Will zostal v absolútnom tichu. Zanadával. Tak preto odišla.

Pripútal ju aby nespadla, a otvoril kanál pre upírov na prístrojovej doske. „Podajte správu.“

„Salvator aj Erin sú bezpečne v sídle,“ hlásil Conor. „Civilistov sme poslali domov, ale väčšina sa sťahuje do Salvatorovho domu. Upozornili sme vlkolakov, pomôžu nám.“

„Ženy a deti musia mať špeciálnu ochranu. Nechcem vidieť preliatu jedinú kvapku upírskej krvi, je to jasné?“

„Buď originálny, toto mi už prikázal Salvator. Robíme čo môžeme.“

„Zabezpečte dom. Sú nejaké zranenia?“

„Zatiaľ nie, ale dostali sme správy o roztržkách. Sme pripravení. Čo ty? Našiel si tú ženu?“

„Áno, je so mnou. Bude sa však brániť, dal som jej uspávacie drogy. Čoskoro sme u vás. Dovtedy preberáš velenie.“

„Platí.“

Linka stíchla. Will nepokojne pozrel na spiacu ženu vedľa seba. Takto si svoje veľké priznanie, že je upír nepredstavoval. Bude zdesená. A možno sú práve na pokraji vojny, do ktorej ju určite nechcel zatiahnuť. Prečo ju chceli dostať? Prečo práve Jasmine? Nedokázal prísť na dostatočné vysvetlenie.

Čo najrýchlejšie vyšiel z Londýna a stočil to na cestu ku kráľovskému sídlu, modernému palácu kráľa anglických upírov. Na príjazdovej ceste už stáli desiatky áut iných upírov. Okolie domu strážili tucty agentov.

Vystúpil a vzal Jasmine do náručia. Hneď k nemu pribehla Aislin, aby skontrolovala jej životné funkcie. „Dobre, dýcha a tep má stabilný. Prenes ju do ordinácie.“

„Hm, keď sa preberie, bude ako šialená. Radšej by som ju dal pod zámok, kým jej to... vysvetlím.“

Preniesli ju teda do podzemnej cely, kde ju uložil na matrac na zemi a počkal, kým ju Aislin prezrela. „Koľko si jej toho pichol?“

„Plnú dávku.“

Vzdychla. „To by ju malo položiť na celé hodiny. Bude spať až do večera.“ Prikryla ju. „Musím sa vrátiť hore, máme štyroch zranených. Zaútočili na osamelých upírov, keď utekali domov.“ Vybehla po schodoch. „Salvator ťa čaká u seba, pohni si,“ zakričala za ním.

Will ľútostivo pozrel na nežnú bytosť v cele a zamkol ju tam. Nemôžu si dovoliť, aby po sídle behal šialený človek, ktorý ich má za mafiánov.

Spomenul si na vlastné povinnosti a utekal do Salvatorovej pracovne. Kráľ ho už čakal, rozladený a napätý. Na stole mal dva počítače a tri tablety, ktorými monitoroval okolie svojho sídla.

„Stihol si to?“

Prikývol. „Nejaká teória, prečo chceli Jasmine?“

Salvator zdvihol tablet s fotkami, ktoré získala Zoe. „Sledovali nás a aj teba. Asi chceli Jasmine využiť ako rukojemníka. Toto jednému z nich stiahla Zoe z mobilu. Idú po najslabších článkoch.“

Will zavrčal. „Zbabelci.“

„Ja viem. Pokúšam sa dostať čo najviac upírov k sebe, mám najlepšie zabezpečenie.“

„Keď už o tom hovoríme, čo okolie domu?“

„Kamery, nástražné pasce a tucet snajperov. Tvoje plány,“ pochválil ho.

Will sa napol. „Upíri stále prichádzajú?“

„Áno.“

„Pôjdem aj ja,“ rozhodol sa.

Kráľ ho chytil za plece. „Nemusíš, Will.“

„Som najlepší snajper, akého máš. Potrebuješ každú pomocnú ruku. Mám pocit, že toto je len začiatok.“

„Štyri hodiny, viac nie. Také sú pravidlá.“

Will mu kývol a už ho nebolo. Pravidlo štyroch hodín pre snajperov zaviedol on sám. Byť bez pohybu v nepríjemnom teréne, stále v strehu a pripravený strieľať je fyzicky aj psychicky vyčerpávajúce. Záloha čoskoro dorazí a vystrieda ho. Dovtedy musí z mysle vytlačiť každú myšlienku na Jasmine. Bola to tá najťažšia vec v jeho živote.