Utajená temnota 4

Jasmine nikdy nezaspala. Látka na ňu ani neúčinkovala. Keď Will odišiel, napočítala do sto a otvorila oči. Bola v prázdnej cele s bielymi stenami a jednou zamrežovanou. Uistila sa, že ju nesníma žiadna kamera, a posadila sa.

Toto je zlé, toto je veľmi zlé. Prešla k mrežiam. Nikde nevidela zámku, takže ich musí otvárať mechanizmus na stene. „Do horúcich pekiel!“ Udrela do steny. Počula všetko. Upíri. Vlkolaci. Celá sa triasla. Ak sa z tohto dostane živá, kúpi si vibrátor a nikdy viac nepozrie na chlapa, čo aký bude jej život dlhý!

Nadvihla lem svojej sukne a ďakovala za svoju paranoju. Na stehne vždy nosila pás, kde mala mobil a dva krátke nože. Tety vedeli, prečo to zaviedli. K jej veľkej úľave chytila signál a už vytáčala číslo.

„Áno, Jas? Už si vo vlaku?“ ohlásila sa teta Skye.

„Teta, počúvaj ma,“ hovorila náhlivo. „Môj šéf ma uniesol. Will ma strčil do cely, odkiaľ ti volám.“

„Čo?!“ zajačala.

„Áno, áno, ja viem. Ale je to ešte horšie.“ Prechádzala sa medzi stenami. „Will je upír. Som medzi nimi. Teta, ja som v brlohu upírov!“

Skye bežala, aby našla Agnes, ktorej všetko zreferovala. Potom zapla hlasný odposluch. „Vieš sa odtiaľ dostať, dieťa?“

„Neskúšala som to. Hovoril niečo o tom, že ma chcú dostať jeho nepriatelia.“

„Teba? Prečo teba?“

„A odkiaľ to mám vedieť? On si asi myslí, že ma zachraňuje. Bože, priplietla som sa do upírskych sporov,“ doľahla na ňu realita.

„Dobre, dobre,“ pokúšala sa upokojiť teta Skye. „Si medzi upírmi. A držia ťa tam proti tvojej vôli.“

„No, oni si myslia, že spím, Will mi niečo pichol. Ani nevie, že mám mobil.“

„Nech to tak aj zostane. Ale krucinál, upíri.“ Teta si vzdychla.

„Ja viem. Sakra, čo urobím?“

„Najprv nám presne popíš, čo sa zomlelo.“

Jasmine zopakovala, ako urýchlene odišla z práce a ako ju dolapil Will a potom viedol čudné rozhovory.

Teta Agnes pískla. „To znie hrozivo. Ktokoľvek je ich nepriateľom, je aj tvojím. A to, že sú v jednej aliancii s vlkolami... akoby sa vytvárali bloky.“

„Haló, som zamknutá v upírskom sídle a ty tu riešiš, kto s kým uzatvára spojenectvo?“

„Je to dôležité, Jas. Dobrou správou je, že ťa považujú za obeť. Možno by nezaškodilo, ak by si tam chvíľu pobudla. Budeš v bezpečí a my zistíme, aké nebezpečenstvo pre nás upíri predstavujú,“ taktizovala Skye veselo.

Jasmine sa plesla po čele. „Vy ste sa pomiatli. Odhalí ma do dvoch dní.“

„Ako? Neprišiel na to za štyri roky.“

„Teta Skye, nebudem tu žiť medzi upírmi akoby nič. Potrebujem vypadnúť a to hneď. Upíri, teta, upíri. Doputovalo ti to už do mozgu?“

„Áno, moja zlatá. Ale je to aj príležitosť ako si konečne vrznúť.“

Jasmine nemohla uveriť tetinej pojašenosti. „Nemôžem medzi nimi zostať. Čo ak...“ zahryzla si do pery a prešla do šepotu, „čo ak na to prídu?“

„Nemajú ako.“

„Nemajú ako? Teta, raz budem musieť ísť do sprchy a bude to viditeľné!“

„Fajn, takže v prvom rade o tom nehovor, akoby si bola hermafrodit, preboha. A vynájdi sa, dievča. Podľa mňa je to skvelá príležitosť zistiť, čo sa v Lonýdne vlastne deje. Si silná a chytrá, Jas. Sama uznaj, že by sme mali byť informované.“

Áno, ale nie takto! Ibaže... vážne je to skvelá príležitosť. Doteraz nevedela, že pracuje pre upírov, ale keď ju berú za obeť... Nemôže riskovať pokus o útek len tak. A bola šialene zvedavá. S tetami toho o upíroch veľa nevedeli a o vlkolakoch skoro vôbec nič. Vlastne by tie dve rasy mali byť vo vojne.

„Dobre,“ súhlasila. „Chvíľu tu zostanem, ale ak sa niečo zomelie...“

„Prídeme si po teba.“

„A ako, keď neviete, kde som?“

„Nájdeme ťa do troch hodín. Trochu nám ver. Teraz si vypni ten mobil, ľahni si na zem a predstieraj dámu v úzkych. Ak nevieš, ako sa to robí, proste sa tvár ako keď si tetu Agnes prichytila s donášačom pizze.“

Ten obraz si nikdy viac nechcela vybaviť. „Ja už niečo vymyslím,“ podriadila sa. „Ešte sa ozvem.“ Vypla mobil a ukryla ho pod sukňu. Toto nemôže dopadnúť dobre. Ak ju Will začne podozrievať... ako mu vysvetlí, že nie je tá, za koho ju má?

Po štyroch nekonečných hodinách Willa vystriedal iný upír. Medzičasom prišli štyri vozidlá a objavili sa piati zranení. Lovci útočili presne. Museli ich pozorovať veľmi dlho, aby rozoznali upíra od človeka. Našťastie nikto neumrel.

Vrátil sa do sídla a Salvatora našiel v obývačke. Na uchu mal sluchátko a práve s niekým ukončil hovor. Vzdychol. „Jordana sa postarala o vlkov a príde sem aj s niekoľkými bojovníkmi na pomoc.“

„Je to bezpečné?“ Niežeby chcel podceňovať manželku vodcu svorky, ale mal ju príliš rád, aby riskoval jej život. Danny je predsa len mladá.

„Pre ňu alebo pre lovcov? Pretože tá ženská práve trpí PMS a nechcel by som sa jej postaviť do cesty.“

Zasmiali sa. „Čo budeme robiť? Tento útok je premyslený a my ani nepoznáme jeho cieľ. O čo im ide? Musia vedieť, že máš obrovskú podporu.“

„Neviem a to ma desí. Už som požiadal o pomoc Wales a Škótsko. Po niečom idú. My len musíme zistiť, čo to je.“ Oprel sa o rímsu krbu. „Cítim sa nepríjemne, že tak veľmi zneužívam Zoe a Olivera na špionáž.“

„Bojíš sa o nich?“ odhadol Will. Všetci vedeli, ako kráľovi záleží na jeho poddaných.

„Bojím sa o všetkých. Ak je to namierené proti mne, nech netrpia iní.“

Tento prístup na svojom kráľovi Will vždy obdivoval. Preto preňho pracoval už toľko rokov a ani raz to neoľutoval. „Kým to nezistíme, nemá zmysel sa trápiť.“ Pobúchal ho po pleci.

„Mal by si ísť ísť za Jasmine. Už je asi hore,“ poradil mu.

„Iste. Z jednej smrteľnej zóny do druhej. Drž mi palce.“

„A ty si chráň citlivé partie,“ dodal Salvator so smiechom, keď Will mieril do podzemia.

Jasmine našiel strnulo stáť pri mrežiach. Pery zvierala tak pevne, že ich bolo sotva vidieť. Radšej zastal meter od nej.

„Ahoj. Si... naštvaná?“

Prižmúrila oči. „Poď bližšie a zisti to.“

Keď uvidel jej zaťaté päste, zaváhal. „Ja viem, že to vyzerá zle.“

„Tak zle? Uniesol si ma, nadopoval a ani si sa neopýtal na môj zdravotný stav, zavrel si ma do cely a teraz mi hovoríš, že to vyzerá iba zle?!“ Zružovela hnevom.

„Poznám tvoj zdravotný stav, si úplne zdravá,“ uistil ju. „Nikdy by som ti nepichol nič, čo by ti ublížilo.“

„Ako môžeš poznať môj zdravotný stav?“ Veď ona ani nemá doktora!

Odvážil sa pristúpiť bližšie. „Cítim to, ver mi. Cítim tvoju krv.“

„Moju... krv?“ zahrala sa na nechápavú.

Will si nebol istý, ako jej to vysvetliť. Počul rôzne príbehy o tom, ako sa to dozvedeli ženy iných upírov, ale žiadna nie je taká nespútaná ako Jasmine. „Vypočuješ ma, než budeš pokračovať v hneve? Pretože ja ti musím povedať niečo naozaj dôležité.“

„Že si mafián, ktorý unáša bezbranné ženy?“

„Nie som mafián,“ zopakoval. „Jasmine, ja som ten dobrý. To, čo robím, je pre tvoje dobro.“

Odfrkla si. „Tak hovor, aké máš vysvetlenie pre toto všetko?“

Preglgol. „Ukážem ti.“ Naťukal číselný kód a priložil prst na skener, aby sa mreže otvorili. „Poď.“ Natiahol k nej ruku.

Jasmine sa odtiahla.

Pochopil. „Verím ti, Jasmine. Máme tu zlú situáciu a ak urobíš hlúposť, neručím za tvoje zdravie,“ varoval ju vopred.

„Akoby som sa o niečo pokúsila, keď ste v presile.“ Hlavne ak chce niečo zistiť. To ale zamlčala.

„Tak prosím.“ Ukázal na schody vedúce nahor.

Nešla prvá. Len nadvihla obočie a nasledovala ho.

Prešli chodbou a ocitli sa v priestrannej hale prechádzajúcej do obývačky veľkosti ihriska. Všetko bolo zariadené luxusným nábytkom. V kreslách a na gauči sedelo niekoľko mužov a žien a diskutovali v cudzom jazyku. Bola to Waleština?

Len čo ich zazreli, stíchli a premeriavali si ju. Dúfala, že v nej nevidia ľahkú večeru. Pritisla sa k Willovi.

Viedol ju do zadnej časti domu, do Aislininej ordinácie. Už v malej čakárni uvidela niekoľko lôžok so zranenými. Okolo nich sa pohybovala mladá blondínka v plášti zašpinenom krvou. Na rukách mala rukavice. Práve dala do stojana sáčok s krvou a neznámej žene strčila hadičku do úst.

„Čo to robí, veď sa zadusí!“ zhrozila sa Jasmine.

„Len pokoj. Pomôže jej to. Vidíš?“ Žene sa do líc začala vracať farba.

Aislin sa k nim unavene otočila. Jasmine ju spoznala. Niekoľkokrát bola u Willa na návšteve. „Konečne si hore. Páni, už vládzeš vstať?“ Zamračila sa. „Asi máš rýchly metabolizmus. Poďte.“ Zaviedla ich do ordinácie, tiež plnej lôžok.

Jasmine ohromene civela. Toľko zranených. Väčšina bola napojená na krv. Pristúpila k zranenému mužovi, ktorému takmer odtrhlo rameno. Vedela, že nadprirodzené bytosti majú dobrú regeneráciu, ale toto vyzeralo hrozivo. „Čo sa im stalo?“ šepla.

„Boli zranení v boji. Keď sa pokúšali dostať do bezpečia,“ povedal Will. „Na mesto zaútočili zabijaci, ktorí nás chcú vyhladiť, lebo nie sme ako oni. Toto robia. Mužom, ženám, deťom.“ Ukázal do rohu, kde sa na lôžku krčil malý chlapček.

Zalapala po dychu. Prebehla k dieťaťu a otvárala ústa, aby niečo zašepkala, ale včas sa zastavila. „Kto by bol schopný takého zverstva?“ Vedela kto. Ale nie je predsa možné, aby tí istí, čo zabili jej rodinu, ešte stále išli po upíroch. Alebo áno?

„Ľudia,“ odpovedal chladne.

Striasla sa. Otočila sa k nemu. „Akí ľudia?“

„Fanatici,“ odvetila Aislin a priblížila sa k nej s injekciou. „Môžem ti vziať trochu krvi? Aby som sa uistila, že ti tá látka neuškodila. Štandardný postup.“

Prikývla a vystrela ruku. Pichnutie ani nezaznamenala. „Akí fanatici? Will, o čo tu ide?“

„Predpokladám, že vieš niečo o inkvizícii,“ začal.

Strhla sa. „Zopár drobností. Vyvražďovanie bosoriek. Milióny mŕtvych nevinných žien a mužov. Kladivo na čarodejnice. Zverstvá pochádzajúce z cirkvi.“

„V skratke. Nuž, aj cirkev musela z niečoho čerpať. Prečo asi dala zabíjať bosorky?“

Jasmine sa úporne snažila netriasť. „Pretože sa vrcholní predstavitelia báli, že nie sú najmocnejší. Že ich porazí nadprirodzená moc a tak ju démonizovali.“ Hnev jej rozprúdil krv. Aislin vytiahla ihlu a prelepila vpich náplasťou.

„No, a čo keby som ti povedal, že sa báli oprávnene? Že skutočne existujú bosorky, upíri, vlkolaci, všetko, čo nájdeš v hororoch?“

„Že si to prehnal s alkoholom?“

Pousmial sa. „Jasmine, stojíš v miestnosti plnej upírov,“ povedal slávnostne a rozhodil rukami.

„Ehm, ehm,“ odkašľala si Aislin.

„Aha. Okrem nej,“ ukázal na lekárku.

Jasmine zahrala prekvapenú, ale nie grotesknú tvár. „A-ako?“

„Prečo im asi dávame toľko krvi? Každý je napojený na sáčok s krvou. Pomáha nám uzdraviť sa. Sme upíri a tí, ktorí nám toto spravili, sú niečo ako pozostatky inkvizície. Chcú nás pozabíjať.“

Jej šok pochopil ako hrôzu z faktu, že upíri existujú, ale Jasmine viac vydesilo priznanie, že stále existujú ľudia, ktorí udržiavajú inkvizíciu živú. Náboženskí fanatici. Vrahovia.

Musela sa oprieť o lôžko. „Aj ty si upír?“ šepla, aby reč nestála.

„Áno.“ Usmial sa na ňu a vyceril zuby.

Prešla si rukou po tvári. Tak preto sa nikdy neusmieval. Ani jej nedovolil poriadne ho pobozkať. Nevedela, že zuby majú natrvalo a nedajú sa stiahnuť do ďasien ako vo filmoch.

„Jasmine? Zvládaš to?“ pomaly sa k nej blížil.

Navlhčila si suché pery. „Nie som si istá.“

Will počul tlkot jej srdca. Musela byť poriadne vydesená. Nechcel sa jej dotknúť pre prípad, že by spanikárila. Ale napodiv to zvládala dobre. Akoby fakt, že upíri existujú, mala uložený kdesi v podvedomí.

Jasmine prebehla pohľadom po telách na lôžkach. Chcela im pomôcť. Ale nemôže. Snáď to zvládnu sami. „Kde sme teraz? Je toto nejaká vaša základňa?“

„É... nevydes sa, prosím. Toto je kráľovský palác. Salvator je kráľom všetkých upírov v Británii.“

Vydala niečo podobné hysterickému smiechu. „Žartuješ, však?“

Pokrútil hlavou. „Obávam sa, že nie.“

Zakolísala sa. Keby toto tety vedeli... Odrazu sa potrebovala dostať z tohto hrozného miesta preč. Odstrčila Willa a vyšmykla sa z dverí. Prešla popri jedálni späť do nadrozmernej obývačky. Tam zastala.

Všade samí upíri. A civeli na ňu tak ako ona na nich. Toto môže dopadnúť len zle alebo ešte horšie, pomyslela si.

„Jasmine, počkaj,“ dobehol ju Will.

Zvrtla sa k nemu. „Na čo? Kým mi vysaješ krv? Zatiahol si ma do svojho boja s nepriateľom, ktorý sa mňa netýka!“

„Nechcel som, prisahám. Ale oni vedeli, že mi na tebe záleží. Použili by ťa ako zbraň. Musel som ťa dostať do bezpečia,“ bránil sa.

„Na miesto, kde sú všetci nemŕtvi? Tak to si mi fakt pomohol!“

„Nie všetci tu majú tesáky,“ zaznel za ňou ženský hlas. Erin zišla po schodoch a postavila sa k Willovi. „Ahoj, Jasmine. Spomínaš si na mňa?“

Chvíľu pátrala v pamäti. „Erin. Občas som ťa videla u Salvatora.“

„Som niečo ako jeho spolubývajúca.“ Podala jej ruku. Erin sa usmievala naplno, takže skutočne nemohla byť upírkou. Mala na sebe aj omnoho jednoduchšie oblečenie pozostávajúce z tesných džínsov a bieleho trička. „A ospravedlňujem sa za Willa a jeho spôsoby, v jeho dobách sa ženy jednoducho prehodili cez plece a nikto sa  na nič nepýtal.“

Will si odfrkol.

„V jeho dobách? Koľko máš rokov?“ Oči mala veľké ako dva melóny.

Will spražil Erin nenávistným pohľadom. „Narodil som sa v roku štyristoosemdesiattri nášho letopočtu.“

Zatackala sa. A ona sa cítila stará! Potom si obzrela jeho črty z nového uhla. Jeho postavu. Blond vlasy. „Bože môj, ty si Viking!“

Prekvapený jej dedukciou nadvihol obočie. „Čiastočne, áno. Ako si to mohla vedieť?“

Zovrela pery. Will to nevie, ale vyštudovala viac, než len ekonomiku. V životopise neuviedla doktorát z antropológie a iných odborov. „Nový pohľad.“

Erin sa škodoradostne zaškerila. „Táto je chytrá Will, netušila som, že si na také.“

„Trhni si, Erin,“ štekol. „Do tohto ťa nič nie je.“

„Ale je. Porušil si pravidlá a odhalil nás pred človekom. Salvator vás očakáva v pracovni.“ Ukázala hore schodmi.

Jasmine zadržala dych. „Will? Odídem z tohto domu živá?“

Pozrel na ňu ale neodpovedal. Netušil, čoho je Salvator v tejto chvíli schopný.