Utajená temnota 5

Salvator sa k nim otočil od okna len čo vošli a zavreli za sebou dvere. Nemal na sebe svoj tradičný oblek, v ktorom ho vídavala v práci, ale čierne nohavice a rovnako čierny rolák. Blond vlasy mal rozpustené a tak nejako skutočne budil dojem kráľa.

Jasmine sa prudko nadýchla. Čokoľvek majú pre ňu naplánované, musí sa tomu vyhnúť. Nenápadne. Bez toho, aby zistili, čo tají. Jasné, ľahké ako facka.

„Vitaj v mojom paláci, Jasmine,“ pozdravil ju Salvator. „Som presvedčený, že Will ťa už zasvätil.“

„Ak by som povedala že nie, môžem odísť?“

Uškrnul sa a odhalil zuby. Prešiel k stolu a posadil sa do luxusného kresla. „Obávam sa, že to nemôžem dovoliť.“

„Takže ma zabiješ?“

Úsmev mu neschádzal z tváre. „Nemám rád také extrémne riešenia. Navyše smrť v našom svete znamená niečo iné než v tvojom.“

Zhrozila sa. „Snáď zo mňa nechceš urobiť pijavicu?!“

Will za jej chrbtom rukami ukázal Salvatorovi, aby túto tému nerozoberal.

„Nechcem s tebou urobiť nič, Jasmine. Kým mám tvoje slovo, že naše tajomstvo je v bezpečí, postačí mi to. Zatiaľ.“

To nebola výhra, ale aspoň má čas. „A kto by mi uveril?“ odfrkla si. „Môžem ísť teda domov?“

„Nie, nemôžeš. Kvôli tvojmu vlastnému bezpečiu, tak netrucuj. Budem pokojnejší, a Will to isté, ak sa chvíľu zdržíš medzi nami. Kým nebezpečenstvo nepominie.“

„Inkvizítori? Keď ste sa ich nezbavili od stredoveku, prečo by sa to malo stať teraz? Aj ja mám svoj život.“

„Tomu plne rozumiem. Robíme, čo môžeme. Ale povedz, prečo si sa tak odrazu rozhodla odísť od nás?“

Ten tón poznala. Zamračila sa. „Podozrievaš ma, že s nimi spolupracujem?“ Ona, ktorá má tiež dôvod obávať sa ich?

Mykol plecami. „Zmizla si bez vysvetlenia v deň, keď začal útok.“

Rozzúrene sa oprela o jeho stôl. „Zmizla som, lebo som sa vlámala do Willovej kancelárie a uvidela tie zbrane, idioti!“

Kráľ nadvihol obočie. „To ťa tak vydesilo?“

„Isteže áno. Viem, že na to nemáte povolenie a ja som pacifistka.“

Salvator si vyložil nohy na stôl. „Chápem, že nás to ukazuje v zlom svetle, ale tie zbrane máme na obranu. Nezabíjame.“

Prekrížila si ruky na hrudi. „Nie?“

„Nie. Will ti to vysvetlí podrobnejšie. Dovtedy si urob pohodlie ako doma.“

Keby bola ako doma, to by len pozerali! Zaškrípala zubami. „Nemôžete ma tu držať večne. Moja rodina ma bude hľadať.“

„Neplánujeme tu skysnúť tak dlho, nemusíš sa báť. Čoskoro sa všetko vráti do normálnych koľají. Teraz môžete ísť, mám ešte jeden videohovor s veľkráľmi a... asi by bolo najlepšie, keby ťa neuvideli.“

Zamrkala. „S kým?“

Will ju ťahal von. „Potom ti to vysvetlím spolu s ostatným. Len už poď.“ Posledné, čo potrebujú, je zásah najvyššieho dvora, že tu majú človeka.

Salvatorovi špehovia boli aj uprostred noci v teréne. Javier s Jasonom sa krčili na strechách budov v centre a monitorovali podozrivé osoby. Oliver so Zoe boli až na hraniciach mesta a pokúšali sa lokalizovať ich hlavný stan.

Kým sa Oliver ponevieral po pochybných štvrtiach, Zoe sa plazila nízkym porastom za ošarpanými budovami.

„Nenávidím svoju prácu,“ ponosovala sa. „viac času trávim v polohe ležmo ako normálne. Keby som mala viac rozumu, nájdem si pohodlnejšie zamestnanie pre túto polohu.“

Po stovkách metrov plazenia sa započúvala. Oliver bol neďaleko, keď sa mu vyšmykla, ale nie je vylúčené, že by ju nemohol sledovať. Hlavne teraz, keď sa pokúša odhaliť špeha v kráľovstve.

Ako červík sa pohybovala ešte niekoľko metrov, kým nad sebou nezačula nabíjanie zbrane a lesk ostrej dýky. Ustrnula.

Obkľúčila ju skupina mužov v maskáčoch s kuklami na hlavách. Zastonala.

Jeden z nich ju vytiahol na nohy a ona poslušne zdvihla ruky.

„V poriadku,“ povedal a zložil si kuklu. „Je to jedna z nás.“

Sklonila ruky. Musela mať čiapku, aby zamaskovala svoje svetlé kučery. „Tiež ste si mohli vybrať pohodlnejšie miesto,“ frflala, keď ju viedli umelo vysadeným lesom.

„Náš výber to nebol,“ odpovedal muž vedľa nej. Zaviedol ju do vysokého stanu plného moderného vybavenia. Stál medzi ruinami starých budov, tak ako tucet ďalších. Mal perfektné maskovanie upravené mágiou.

Zoe bez spomalenia vošla dnu, cestou si vyzliekajúc kožené rukavice a čiapku. „Čo je toto za debilný nápad, Brian?!“ okríkla svojho dobrého priateľa a zamestnávateľa.

Vysoký čiernovlasý upír v bielom oblečení sa otočil od stola a usmial sa na ňu. „Aj ja ťa rád vidím, Zoe.“

Dala mu facku. „Zranil si dieťa! Skutočne už nemáš zábrany?“

Brian jej úder nevrátil. „Nemal som na výber, priplietlo sa do cesty. Ak by som ho nechal, nikdy by nenadobudli podozrenie, že sme lovci.“

„A to je druhá vec, prečo sa vydávate za ľudí?“ Rozkročila sa vo svojich tesných nohaviciach a výnimočne jej nikto nečumel na postavu. Brian jej vždy pozeral do tváre.

„Potrebujeme chaos. Ak by Salvator od začiatku vedel, že som to ja, bol by opatrnejší,“ vysvetlil jej.

Krútila hlavou. „Aj tak na to časom príde.“

„O tom nepochybujem. Pôvodne som vlastne chcel využiť Jasmine k svojmu cieľu, ale nedostali sme sa k nej,“ priznal.

Zoe vycerila zuby. „Mohol si tušiť, že Will to tak nenechá. Ten chlap by kvôli nej šiel aj do pekla.“

„Pochopil som. Bohužiaľ, musíme pokračovať.“ Oprel sa o stôl. „Potrebujem to, Zoe. Zistila si, kam tú prekliatu vec ukryli?“

Zahryzla si do pery. „Salvator o ničom nevie. Zatajili mu to.“

V tvári staršieho upíra sa zračilo prekvapenie. „Skutočne? Jeden by povedal, že sa už poučili.“

Mykla plecami. „Možno chcú chrániť aj jeho. Ale našla som niekoľko účtov na jeho meno. Conor preňho objednával najmodernejšie trezory. Prišli pred pár mesiacmi a netuším, kde skončili. Môžem len predpokladať, že je v paláci.“

„Predpoklady nám nestačia.“ Zoe sa strhla, keď z tieňov vyšiel druhý muž. Spoznala jeho tvár orámovanú svetlými vlasmi. Bol vysoký minimálne ako Brian a na rozdiel od neho bol celý v čiernom.

„Trey!“ povedala neveriacky. Mocného démona nevidela celé roky a nikdy sa s Brianom zvlášť nepriatelil. Navyše by sa mal od upírov držať čo najďalej, ak chce prežiť. Najvyšší dvor naňho nasadil nebezpečnú upírsku bojovníčku Elowen.

„Teší ma, Zoe,“ kývol jej.

„Čo tu ty robíš? Vy dvaja ste to naplánovali spolu?“ Ustúpila. S takýmito kšeftami nechce mať nič spoločné.

„Viac-menej,“ odvetil Brian. „Zoe, je životne dôležité získať to čím skôr.“

„Prečo? O čo ti ide, Brian? Posledné mesiace sa správaš zvláštne. A teraz on?“ ukázala na Treya. „Niečo sa deje, však?“

Muži si vymenili unavené pohľady. Zoe nie je špiónkou len z rozmaru, jej mozog je ako superrýchly počítač. Trey si ju premeral. Brian mu povedal o jej minulosti. Sčasti ju ľutoval. „Počula si o Juliusovi z Pergamonu?“ opýtal sa.

Naklonila hlavu. „Je to démon. Ani neviem, či ešte žije.“

„Žije. A nie je nečinný.“

„Čo má spoločné s nami?“

Brian si vzdychol. „Zoe, čoskoro by zaútočil na kráľovstvo. A on by nemal zábrany ako ja.“

Klesla jej sánka, keď sa spojili kúsky informácií. „To nie.“ Musela sa posadiť na kus nábytku vedľa nej.

„Obávam sa, že áno. Len čo tu skončím, musím ísť do Južnej Ameriky. Pri troche šťastia ho odtiaľto odlákam.“

Zoe naňho pozrela. „Ty chrániš Salvatora,“ povedala neveriacky.

Brian zovrel pery.

Vstala. „Nepoznám ťa, Brian.“

Uhol pohľadom. „Sám seba viac nepoznávam. Ale viem jedno. Julius nesmie dostať do rúk viac moci, než má. Ak má náš svet prežiť...“

„Chápem. Budem hľadať ďalej.“ Zvrtla sa na odchod. „Ale vieš, že bez bitky sa to nezaobíde, však?“ prehodila ponad plece.

„Nepredbiehajme udalosti. Choď, Zoe. Nesmú vedieť, že pracuješ pre mňa.“

Špiónka zmizla v tieňoch lesa a viac ju nevideli.

Trey dlho hľadel na miesto, odkiaľ odišla. „Hľadáš vlastné vykúpenie, Brian?“ zamrmlal.

Upír si odfrkol. „Nie som si istý, či pre mňa ešte existuje.“

Will otvoril chladničku a ukázal Jasmine sáčky s krvou. „Naša potrava. Ľudí nezabíjame a ak nejakého uhryzneme, vezmeme si len toľko krvi, aby neumrel.“

Podvedome si trela krk.

„Nezabudni na tú dôležitú otázku, Will,“ pripomenula mu Erin od dverí.

„Akú otázku?“ nechápala Jasmine.

Will sa tváril, že by ju najradšej uškrtil. „Máš perverznú radosť z toho, že sa nám pletieš do životov, Erin?“

Vyplazila naňho jazyk. „Len chcem ochrániť Jasmine.“ Pozrela vydesenej žene do očí. „Ak by ťa niekto uhryzol, kým si ešte panna, pripúta ťa to k nemu. Naveky.“

„Nerozumiem.“ Áno, panenstvo má veľkú dôležitosť medzi všetkými nadprirodzenými bytosťami, aspoň čo jej tety spomínali. Ale upíri?

Will odstrčil Erin. „Ak akýkoľvek upír uhryzne pannu, mágia ho s ňou spúta natoľko, že ani jeden z nich nebude môcť mať iného milenca ani počať potomka s nikým iným. Tiež sa nebude môcť od nikoho iného kŕmiť. To sa stalo tuto Erin a Salvatorovi.“

Jasmine pootvorila pery. „Ako?“

Erin si z chladničky vybrala pivo. „Jednoducho. Keď si v bezvedomí, ťažko hladnému upírovi vysvetlíš, že si panna.“

Jasmine obviňujúco pozrela na Willa.

„Hej, ja som to neurobil. Ani som tam nebol. Erin má neobvyklú skupinu AB a Salvator sa jednoducho neudržal. Navyše boli nepriatelia.“

„Nepriatelia?“

Erin sa vyhupla na pult. „Kedysi som patrila k tým zlým – lovcom.“

Strhla sa, až takmer spadla. „K inkvizítorom?“ Ona dnešok neprežije. Nie v tejto spoločnosti.

„Inkvizítori, lovci, to sú pracovné názvy. Keď si chlapi myslia, že sú sami, používajú kvetnatejšie mená. Ale späť k veci. Si panna alebo nie?“

Jasmine očervenela a prosebne pozrela na Willa. Snáď nechcú, aby im to povedala?

„Nemrkaj na mňa, ide tu o život. Nebudeme ťa súdiť, vo svojom veku máš právo na sexuálnu minulosť.“ Pokúsil sa o úsmev.

Áno, sexuálna minulosť. V jej veku. Chcelo sa jej hystericky smiať. Jeden mizerný milenec. Ktorý takmer vykrvácal. „Nie, nie som panna,“ povedala takmer nečujne.

Will si vydýchol. „To nám ušetrí veľa problémov.“

Nebola si tým istá.

„Musíš byť hladná,“ konečne napadlo Willa. „Dáš si niečo? Máme tu zásoby ľudského jedla.“

Hneď jej zaškvŕkalo v bruchu. „Niečo by som zjedla.“

Will privolal služobníctvo, aby jej niečo pripravilo a kým pracovali, porozprával jej o ich systéme vlády. V každom existujúcom ľudskom štáte vládne jeden kráľ a nad niekoľkými autonómnymi ostrovmi zase vojvodovia. Salvator napríklad prenechal určitú slobodu aj Walesu, Škótsku a Severnému Írsku.

Nad týmito kráľmi zase stoja piati veľkráli, najstarší z ich rasy, ktorí územia nemajú a žijú vo Verone. Doposiaľ majú dve veľkráľovné, jednu upírku a bývalého človeka. Pôvodne boli len štyri tróny, no bratia medzi seba prijali piateho upíra a nikto mu už nepovedal inak ako piaty kráľ.

Jasmine ohromene počúvala. Bol to úžasný systém, prekvapivo založený na čiastočnej diktatúre ale demokratickejší než u ľudí. Ľud dovoľuje kráľovi len to, čo je dobré pre väčšinu a kráľ rozhoduje, či je to možné. Významné zákony schvaľuje najvyšší dvor.

„A existujú len upíri? Alebo aj iné... bytosti?“ pýtala sa so záujmom počas jedla.

Will sa oprel na stoličke. „Je veľa iných bytostí. Donedávna sme napríklad boli vo vojne s vlkolakmi, ale už to neplatí. Dokonca aj tu žije jedna svorka. Možno sa stretneš s manželkou ich alfu Jordanou. Potom sú tu anjeli, ktorí dohliadajú na ľudstvo, ale nemajú radi nesmrteľných. Ďalšou významnou rasou sú démoni. Nie ako tí z Biblie,“ povedal hneď, keď sa jej rozšírili oči. „V podstate ide o krížencov iných rás. Nemajú konkrétne pomenovanie a tak sa to ustálilo na démonoch. Sú najzatracovanejší, pretože spojenie niektorých rás je odsudzované. Démoni sú veľmi mocní, lebo majú moc rás svojich predkov.“

O démonoch vedela relatívne dosť. Netušila však, či nejakí vôbec existujú. „Iba tieto štyri rasy?“ skúsila šťastie, aby z neho vytiahla viac.

Usmial sa nad jej zvedavosťou. Podal jej šálku s horúcim čajom. „Z tých žijúcich sú tu napríklad valkýry. Ale už viac ako polovicu milénia ich nikto nevidel. Zavreli sa vo Valhalle, keď inkvizícia vrcholila.“

Sklopila pohľad k čaju. Valkýry. Jasné. Asi by mu nemala hovoriť o tom, kto ju pomáhal vychovávať.

„Ďalej... áno, džinovia. Vyhynuli veľmi dávno, myslím, že ešte pred novým letopočtom. Púštny národ mocných čarodejníkov.“

„Čo sa s nimi stalo?“ O džinoch nepočula, teda okrem rozprávok.

Mykol plecami. „Nikto nevie. Zmizli. Vyhynuli. Netušíme. Boli to otroci, každý chcel ich moc. Postupom času sa vytratili.“

To znelo desivo. Jedna rasa... a len tak zmizne? „Je to prirodzené?“

„Ja neviem. Nepoznáme dôvod našej existencie ako nesmrteľných. Možno je prirodzené, že jeden druh vyhynie a iný prežije. Napríklad ja som bol svedkom vyhynutia bosoriek.“

Zaklipkala očami. „Bosoriek? Tých na metlách s klobúkmi?“

Uškrnul sa. „V podstate áno. Skutočne existovali, vieš? Avšak inkvizícia ich do jednej vyzabíjala. Dnes už žiadna nežije.“

„To je strašný osud,“ šepla.

„Všetci sme to mali ťažké. Ich moc bola úžasná. Liečila a pomáhala. Ovládali mnoho aspektov prírody. Dnes ovláda zlomok ich sily Annie, Damianova manželka.“

Zahryzla si do pery. „Neviem si predstaviť Annie ako bosorku.“ S tých pár stretnutí by ju skôr považovala za dobrú vílu.

„Nie je ňou. Bosorky nevyzerali celkom ako ľudia. Mali dvojfarebné vlasy.“

Nadvihla kútik pier. „Ako Cruella de Vil?“

Vyprskol do smiechu. „Nie, tak nie. Jedna farba bola ľudská, druhá neprirodzená. Fialová, červená, zelená... tak podobne.“

„Poznal si nejakú?“

„Niekoľko. Dávno.“

Jasmine v tichu dopila čaj. Mala nad čím uvažovať. Aj Will videl, že je toho na ňu veľa.

„Jasmine, sľubuješ, že sa nepokúsiš o útek, kým nebude situácia pokojnejšia?“

Mala snáď na výber? Prikývla.

Vstal a natiahol k ne ruku. „Poď, odvediem ťa do svojej izby. Môžeš tam prespať, ja musím byť na stráži.“

Zamračila sa. „Ty nepotrebuješ spánok?“

„Nie ak mám prísun krvi.“ Viedol ju hore schodiskom do obytnej časti.

„Počkaj, myslela som, že bývaš v Richmonde,“ spomenula si.

„Mám tam byt, ale ako šéf Salvatorovej ochranky bývam často tu.“ Otvoril dvere do priestranného bytu. Mal tam obývačku s televízorom veľkosti Austrálie, stereo, luxusnú sedaciu súpravu a kopu skriniek na zámok. Na opačnom konci viedli dvere do spálne s manželskou posteľou a pripojenou kúpeľňou. Všetko bolo zariadené v upokojujúcich modrých a zelených odtieňoch.

Všetko sa rapídne líšilo od bytu jej tiet, kde niečo ako moderný nábytok bolo považované za nadávku.

Nervózne sa zachvela. Ach áno, manželská posteľ.

Willove nozdry naplnil pach jej strachu. „Budeš tu sama a môžeš sa zamknúť,“ uistil ju. „Na stene je intercom s návodom na spodnej časti. Daj si sprchu a ráno ti prinesiem nejaké šaty.“

To jej nervozitu neuvoľnilo. Otočila sa k nemu. „Ďakujem, Will. Aj keď si asi stále neuvedomujem veľkosť hrozby.“

Pritiahol si ju za pás k sebe. „Chápem, že je toho na teba veľa. Ale ide mi len o tvoje bezpečie, Jasmine, prisahám.“ Pohladil ju po líci. „Ty vieš, ako mi na tebe záleží.“

Začínala to chápať. Ale vie on, že jeho city opätuje, aj keď by nemala? Ak medzi nimi predtým bola priepasť, teraz je ešte väčšia.

Will sa k nej sklonil a dal jej možnosť odmietnuť. Neurobila to. Nežne ju pobozkal. Jasmine ho objala okolo krku, neschopná odolať. Doteraz sa vždy bozkávali na verejnosti, aby zabránili niečomu, čo sa nemohlo stať.

Teraz na verejnosti neboli. Boli sami v tichej, pokojnej izbe a Jasmine sa v bruchu rozlial trýznivý pocit, ktorý putoval nižšie a usadil sa medzi stehnami.

Pritisla sa k nemu v túžbe okúsiť to, čo ponúkal a čo si ona odopierala dlhé roky. Will vycítil jej vášeň a zatlačil ju k stene. Rukami blúdil okolo jej tela, zastavil sa na okrúhlom pozadí a potom pokračoval na jej boky a vyššie.

Jasmine nikdy nepocítila toľkú slabosť. Chcela sa hodiť na tú vábivú posteľ a dovoliť mu robiť, čo sa mu len z jej telom zachce. Pri tej predstave zvlhla. Moc nad ňou prebrala divoká túžba, ktorá s ňou robila nebezpečné veci. Zaboleli ju prsty.

V panike otvorila oči a za Willovým chrbtom uvidela, ako sa jej zahrocujú a černejú nechty.

Odsotila ho, zadýchaná a príliš vzrušená, aby jasne uvažovala.

Will privrel oči. Ešte neprišiel čas. „Dobrú noc, Jasmine.“ Pobozkal ju na čelo a odišiel.

Jasmine si uvoľnila ruky spoza chrbta. Na oboch mala čierne, zahrotené pazúry. V zúfalstve zaklonila hlavu. „Vibrátor. Prečo som si ja hlúpa nekúpila vibrátor?“

Odlepila sa od steny a prešla do kúpeľne. Ruky sa jej pomaly vrátili do bežnej podoby. Vybrala svoj mobil a zavolala tetám.

„Jas? Ako to ide?“ strachovala sa teta Agnes.

Posadila sa na zavretú toaletu. „Zle. Horšie ako zle. Vieš, kto sa ich pokúša dostať, teta? Inkvizítori. Asi sme prespali ten čas, keď očividne neprestali so svojou prácou.“

Teta zalapala po dychu. „Inkvizítori?“

„Hovoria im lovci.“ Len čo teta zapla hlasný odposluch, zopakovala jej, čo sa dozvedela po svojom takzvanom prebudení.

Tety boli zhrozené.

„Jas, nesmieš odtiaľ odísť. Medzi upírmi si asi v najväčšom bezpečí,“ kládla jej na srdce teta Skye.

„Ale nie som v bezpečí pred nimi. Nezatajím to večne, teta. A z toho, čo som pochopila, budú ma brať za zradcu.“ Zložila si čelenku a zbavila sa oblečenia. V skrinkách našla čisté osušky a prevesila ich na vešiak.

„Ani nevedia, že existuješ. Odhalenia by som sa nebála. Uvoľni sa, Jas. Ak sú upíri takí mocní a inkvizítorov zatlačia späť, boli by vhodným štítom aj pre nás.“

Jasmine si prehrabla tmavočervené vlasy a pozrela na seba do zrkadla. Už vyzerala aj lepšie. „Možno by sme mali vypadnúť. Nechcem sa zapliesť do tohto boja.“

„Už sa stalo, drahá,“ upozornila ju Skye. „A nebolo by zlé mať mocných spojencov ako sú upíri.“

Ustúpila od zrkadla. „Bolo by to príšerné. Ukrývame sa už celú večnosť, teta. Prežili sme len vďaka tomu. Neohrozím svoju rodinu. Navyše...“ vzdychla. „Vydesíme ich.“

Tety sa odmlčali. Vedeli, čo tým chcela povedať. „Ty sa bojíš, že pre Willa nebudeš príťažlivá, keď ťa uvidí... v skutočnej podobe?“

Odfrkla si. „Sama som sa videla. Takmer prasklo zrkadlo.“

„Počúvaj, miláčik,“ prihovorila sa jej teta Agnes. „Si krásna, či už ako človek alebo nie. Ak sú jeho city skutočné, uvidí to. Ty nie si príšera. Si v prvom rade žena. Maj to na pamäti.“

Ibaže Jasmine už dávno zabudla. A nebola si istá, či ešte dokáže byť niečím medzi človekom a netvorom.