Utajená temnota 6

Will sa vrátil dolu, kde niekto neustále strážil pri oknách. Salvator konečne hlásil, že všetci sú v bezpečí paláca alebo iných domov a snajperi si už nemusia dávať pozor. Nad ránom sa má vrátiť Zoe s Oliverom a Javier s Jasonom sa ponevierali po paláci.

Opálený, tmavovlasý Javier ho chvíľu pozoroval, než mu pohľadom naznačil, že s ním chce hovoriť v súkromí.

A ak s ním chce tajomný Španiel hovoriť bez svedkov, nepôjde o nič dobré. Willa ten chlap občas desil. Nemal veľa zábran a bol ako tieň. Oči a uši všade. Nehovoril o svojom súkromí. Nemal rodinu. A o jeho minulosti toho tiež veľa nevedeli.

Javier sa zastavil až v priestrannej herni, kde kvôli vypätej situácii nikto nebol.

„Milé dievča, tá Jasmine,“ začal pohodovo, opretý o dvere. „Trochu odlišná, nemyslíš?“

„Rada žije zdravo, ak hovoríš o tom.“

„Áno, to som sa dozvedel. Vieš o tom, že od prisťahovania ani raz nebola u doktora? U žiadneho.“

„No a? Jasmine nevypije ani kolu. Preferuje prírodnú medicínu.“ Nechápal, kam tým mieri.

Javier si prekrížil ruky na hrudi. „Nie je ti na nej niečo divné? Vážne? Čo o nej vôbec vieme?“

„Jasmine je človek. V práci mám jej záznamy. K veci, Javier.“

„Ako chceš.“ Upír nedával najavo žiadne emócie. „Pozoroval som vás, keď si jej hovoril o nadprirodzených záležitostiach. Jej reakcie neboli primerané.“

„Čo tým naznačuješ?“

„Naznačujem tým fakt, že o nás musela vedieť aj predtým. Možno bola vydesená, ale na človeka mala primálo otázok. O vlkolakoch. Anjeloch. Démonoch. Akoby už o nich počula.“

Willa jeho podozrievavosť začala iritovať. „Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, Javier. Filmy sú plné bytostí ako my. Prestaň hľadať podozrivých tam, kde nie sú.“

Javier sa nenechal odbiť. „Nepoznáme ju, Will. Vieš, že ti zatajila svoje vysoké školy?“

„Má titul z Kingstonu – biznis, manažment a právo.“

Javier krútil hlavou. „To síce má, ale vedel si, že má aj doktorát z antropológie z Kodaňskej univerzity? A ďalší zo sociológie, ktorú študovala na University of Granada? A pritom v žiadosti o prácu neuviedla ani dánčinu ani španielčinu,“ vymenovával. „Ale uviedla, že plynulo ovláda Francúzštinu a Nemčinu. Nie je to trochu priveľa na dvadsaťosemročnú ženu?“

„Odkiaľ máš také sprostosti?“

Javier prižmúril oči. „Som len zvedavý. Jej meno figuruje na podivných miestach.“

Will tomu nechcel veriť. „Možno je to len zhoda mien.“

„Tiež som si myslel. Ale mám aj fotky.“

„Ty za mojím chrbtom špehuješ Jasmine?!“ okríkol ho.

Javier nadvihol bradu. „Máme tu špeha. Je to moja práca. A tá ženská má podozrivú minulosť.“

Will zovrel päste. „Daj jej pokoj. Poznám ju.“

„Ak ju poznáš, vysvetli mi toto.“ Z vrecka vytiahol poskladaný papier.

Will mu ho vytrhol z ruky. Pozrel na sériu fotiek. „Hroby?“

„Všimni si mená.“

Nastavil papier svetlu. Preglgol. „Jasmine Coxová,“ povedal potichu.

„Niektoré sú staré celé storočie. Nechaj si to. A dohliadni si na svoju ženu. Nevieme, čo sa z nej môže vykľuť.“ A zmizol na chodbe.

Jasmine sa zobudila s trhnutím, v hlave jej doznievala nočná mora. Privrela oči. Stále počula ten detský krik. Nedokázala sa ho zbaviť. Zatúžila mať pri sebe Casey. Uvidí ju ešte niekedy?

Zotrela si neposlušnú slzu a pozrela na hodinky. Šesť ráno. Radšej by mala vstať, aby ju Will nenašiel neupravenú.

Učesala si vlasy, vypla horné pramene a nasadila si čelenku zo včera.

Spala vo Willovom tričku, keďže nič iné nemala k dispozícii. Opatrne odomkla dvere a vyzrela von. Vyzeralo to tam byť pokojné.

Vycupitala von v nádeji, že nájde niekoho, kto jej poskytne nové oblečenie.

Hneď za rohom narazila na Isobel. Upírka na ňu vycerila zuby. „Jasmine. Už si hore?“

Potlačila túžbu cúvnuť. Na tie zuby si nikdy nezvykne. „Ja... potrebujem nové šaty a...“

„Ach, áno. Will ma poprosil, aby som ti niečo priniesla, ale nemyslela som si, že vstaneš tak skoro.“ Heslom otvorila dvere na jej a Conorovej izbe. „Poď ďalej, niečo ti nájdeme.“

Jasmine sa opatrne oprela o zárubňu. Všetko to bolo ako zo zlého sna. Upíri. Vlkolaci. Démoni... Čo ju ešte čaká?

Isobel sa hrabala v šatníku, kým odtiaľ nevybrala niekoľko tričiek, nohavíc a zabalené, ešte neotvorené spodné prádlo. „Vyskúšaj si to, neviem, čo ti bude sedieť.“

Jasmine sa zavrela v kúpeľni a obliekla si prvé, čo jej prišlo pod ruku – čierne džínsy a ružové tričko. Nie práve jej štýl, ale tu si vyberať nemôže.

Poďakovala Isobel a vrátila sa do izby, kde si obula svoje čižmy a ukryla v nich nože aj s mobilom. Ak tie veci u nej nájdu, je po všetkom. Nikdy sa z toho nevykrúti.

Odvážila sa zísť na spodné poschodie, kde stále vládol čulý ruch. Pokúšala sa nájsť Willa, ale nebol tam. Jej pozornosť ale upútala Annie, stojaca pri vyhasnutom krbe. Namierila naň ruky a povedala Flammiger. V krbe sa hneď rozhorel oheň.

„Ako si to urobila?“ vyhŕklo z nej, než sa stihla zastaviť.

Damianova rozkošná hnedovlasá manželka sa k nej otočila. „Moc bosoriek. V minulom živote som ju ovládala a neopustilo ma to,“ vysvetlila jej pokojne.

Jasmine mala čo robiť, aby jej neklesla sánka. „Je to... bezpečné?“

Annie nadvihla jeden kútik úst. „Nuž, dom nepodpálim. Celkovo je moja moc dosť obmedzená. Len bosorky dokážu čarovať bez úbytku síl. Ja zvládam len jednoslovné kúzla a ak by som povedala niečo dlhšie, môže ma to oslabiť až k smrti.“ Odviedla ju od ruchu v obývacej izbe do pokojnejšej jedálne, kde boli na stole raňajky.

Pri okne stála nervózna Erin a v ruke zvierala šálku pariaceho sa čaju. Akoby na niekoho čakala.

„Erin, tým, že tam stojíš, ničomu nepomôžeš,“ upozornila ju Annie. „Posaď sa a zjedz niečo.“ Sama si naložila plný tanier slaniny, miešaných vajec a toastov.

Erin sa k nim otočila, ale od okna neodišla. „Už sú to dve hodiny.“

„Dve hodiny čoho?“ Jasmine nepriateľsky hľadela na tú kopu jedla a snažila sa nájsť niečo zdravé.

„Salvator šiel preskúmať situáciu do mesta. Bojím sa oňho.“

Pozrela na ňu. „Myslela som si, že ho nenávidíš.“

Bývalá lovkyňa zovrela pery.

Jasmine pochopila. „Aha. Som si istá, že je v poriadku.“ Váhavo si vzala toast a bojovala s túžbou opýtať sa, či je niečo z ponuky bio.

„Dúfam.“

„Jasmine, to jedlo nehryzie, zjedz koľko chceš,“ gúľala očami Annie.

Pokrčila nosom. „Ja... uprednostňujem zdravé potraviny.“

„Proste sa najedz. Som presvedčená, že tvoja postava to prežije.“

„Nerobím to pre postavu,“ ohradila sa, ale ochutnala teplú omeletu. Po tom, čo kedysi musela jesť čokoľvek, čo našla, bola zvyknutá na všetky extrémy. Boli časy, keď nejedla celé dni. Alebo keď od hladu zjedla to, čo iní vyhodili. Skrútilo jej žalúdok. Áno, rozhodne existujú horšie alternatívy.

Keď dojedli, konečne zazneli kolesá áut a Salvator sa vrátil aj so Zoe a Jasonom. Nezranení.

Erin si vydýchla a zmizla.

Jasmine nevedela, čo robiť. Chvíľu počúvala rozprávanie o udalostiach v meste, ale ani upíri nič nenašli. Akoby nepriatelia zmizli. Mohlo to však byť len ticho pred búrkou.

Ticho, ktoré mohlo Jasmine stáť jej rodinu. Odkradla sa na najvyššie, štvrté poschodie, kde boli neobsadené izby a v jednej z nich sa zavrela.

Zavolala tetám, aby jej nejako pomohli.

„Jas, miláčik, ako to ide?“ zdvihla teta Skye.

V mobile to hneď zašušťalo a ktosi zavrčal: „Daj mi ju!“ Ďalšie šušťanie, potom vydesený hlas. „Mami? Mami, si to ty?“

Do očí sa jej nahrnuli slzy. „Casey,“ povedala dojato. Ona je v Londýne a nemôžu sa vidieť. „Moja drahá, ako sa máš?“

„Ja? Ja nie som zavretá v upírskom brlohu.“ Caseyin hlas bol podfarbený obavami, no napriek tomu dospelý a racionálny.

„Nie je to nič hrozné. Všetko dobre dopadne.“ Aj keď sama o tom nebola presvedčená.

„Takže už vedia, ako sa zbaviť tých inkvizítorov?“ Tety ju už očividne zasvätili.

„Ani ich nenašli,“ vzdychla. „Sú v slepej uličke. Aj tak je na tom niečo divné. Z toho, čo som počula, je Salvatorovo kráľovstvo neuveriteľne silné. Ľudia by sa sem len tak neodvážili.“

„Sú to fanatici, neuvažujú normálne.“

„O to nejde.“ Hrýzla si peru. „Mám pocit, že im niečo uniká. Čo dosiahneš tým, že väčšinu naženieš na jedno miesto?“ Pozrela z okna.

Casey sa zamyslela. „Máš prístup k celému okoliu?“

„Ale prečo? Inkvizítori chcú zabíjať. Pokúšajú sa skôr oddeliť silné frakcie, nie ich spájať.“

„Pokiaľ...“ nabádala ju Casey.

Prikývla. „Pokiaľ im vôbec nejde o zabíjanie.“

„Ale upírom to povedať nemôžeš. Ak chceš odtiaľ odísť živá.“ Casey sa nadýchla. „Musíme sa do toho vložiť my.“

„Nie! Toto nie je náš boj, nech ide o čokoľvek.“

„Mami! Niekto tu musí pohnúť mozgom. O nás nikto nevie, mohli by sme sa poobzerať.“

Zafňukala. „Je to nebezpečné.“

Casey si odfrkla. „Práve som unikla z krajiny, kde ma odsúdili na trest smrti. To bolo nebezpečné. Toto je dovolenka.“

Pre ňu možno. Ale stojí tento risk za ich odhalenie? No čo ak sa upíri hrnú do záhuby? „Fajn. Prejdite sa po meste. Zavolám, len čo to bude možné.“

„Dávaj si pozor,“ prosila ju Casey.

„Ako vždy.“ Zložila a oprela sa čelom o okno. Niečo sa deje. Niečo zlé. Nepáčilo sa jej to, ale musí konať. Minimálne jeden upír určite vie, o čo ide.

Vyšla von a zdola začula horlivú diskusiu.

„Ja tu velím a zakazujem to,“ hovoril Will. „Našou úlohou je neohrozovať slabších.“

„A odkiaľ vieš, že je slabšia?“ hádal sa akýsi muž. „Aspoň si overíme, či to nebola len hra.“

„Napadlo ťa, že ju môžu zabiť? Alebo aj niečo horšie?!“

„Malá šanca.“

„Dosť, vy dvaja!“ skríkol Salvator a nastalo hrobové ticho. Jasmine sa potichu posúvala nižšie.

„Salvator, sme tu ako sardinky. Čo ak to bol len úbohý pokus a my sa tu krčíme zo strachu z ničoho?“

„A čo navrhuješ?“

„Vyšleme návnadu. Ak sa po nej vrhnú, budeme aspoň vedieť, na čom sme. Ak nie, môžeme sa konečne vrátiť do normálu.“

„A spomenul ti náš cynik, že ako návnadu chce použiť Jasmine?“

Zalapala po dychu.

„Javier? Čo to má znamenať?“ oboril sa naňho Salvator.

„Nekrič na mňa, kým nepoznáš fakty. Proste pošleme Jasmine do mesta, napríklad na nákupy. Neustále ju budú sledovať naši muži a ak by sa lovci o čokoľvek pokúsili, zasiahneme,“ vysvetlil mu plán. „Ak sa nič nestane, môžeme vyliezť z úkrytov.“

Nastalo ticho a Jasmine si predstavovala, ako Will zatína päste a škrípe zubami. Vždy to robil. „Jasmine máme chrániť.“

„Ani nevieme, či je vôbec nevinná!“

Zalapala po dychu. Ach nie, už ju začínajú podozrievať. Než si premyslela svoj čin, vyšla spoza rohu na schody a uvidela troch hádajúcich sa upírov. „Urobím to,“ povedala opatrne.

Všetci traja na ňu prekvapene pozreli.

Nadýchla sa. „Ani ja tu nechcem ostávať. Ak vám to pomôže, budem návnada.“

Will na ňu vrhol odstrašujúci pohľad. „O tomto ty nerozhoduješ.“

Narovnala sa. „A prečo nie? Nie si môj pasák, Will. Ak niečo chcem urobiť, urobím to. Tiež ma neteší trčať medzi... vami.“ Radšej nech ju majú za necitlivú, než aby odhalili, kým je.

Will sa chvíľu tváril, že si ju prehodí cez plece a odnesie do postele, kde ju priviaže. A Jasmine si nebola istá, či by sa bránila.

Salvator si premeral napohľad krehkú ženu pred sebou. Jej fialové oči fascinovali aj jeho. „Uvedomuješ si, čo ti hrozí, Jasmine?“

„Plne verím tvojim mužom,“ odpovedala. A v najhoršom prípade sa vie sama brániť.

„Snáď to nezvažuješ?!“ okríkol svojho kráľa Will.

„Jasmine súhlasila sama, Will.“

„Vy nie ste normálni!“ Zvrtol sa na podpätku a zmizol vo dverách.

Javierovi sa v očiach blyslo víťazstvo. „Idem pripraviť agentov.“

Salvator ho zdrapol za plece a pritiahol k sebe. „Ty mi máš ešte čo vysvetľovať, priateľu,“ zavrčal.

„Ako poviete, Veličenstvo.“ Uklonil sa a aj on odišiel.

Jasmine sklopila pohľad. Možno by sa jej zajtra podarilo zdrhnúť. Vezme tety aj s Casey a spolu odídu do Scarborough. Nech sa s inkvizítormi bijú upíri.

„Si si istá, že nám nechceš nič povedať?“ opýtal sa Salvator, akoby presne vedel, že ju ťaží svedomie.

Pozrela mu do tmavých očí. Videli jej priamo do duše. Pochopila, prečo ho všetci akceptujú ako kráľa. Salvator má v sebe niečo nadradené a predsa rovné s ostatnými. Niečo takmer ľudské. „Pôjdem do izby,“ povedala namiesto odpovede.

Pozoroval ju, až kým nezmizla na chodbe nad ním. Kráľ upírov mal neblahý pocit, že Jasmine vie niečo, čo by mohlo zmeniť celú túto situáciu.

Casey sa nervózne prechádzala po kuchyni v dome tiet a ani litre upokojujúceho čaju jej nepomohli. Jasmine je v nebezpečenstve. Celá ich rodina je ohrozená. A tety len dúfajú, že sa vyspí s akýmsi upírom a konečne sa zbaví frustrácie.

„Viete už aspoň, kde je?“ oborila sa na tety. Čierne vlasy jej v rovných prameňoch padali na plecia. Boli trochu neupravené, pretože si ich neustále strapatila.

Teta Skye čosi pokojne varila nad ohňom. Otrasne to smrdelo. „Vieme to veľmi presne. Lokalizovali sme celý upírsky objekt.“

„Chcem ísť za ňou. Musím vidieť, že je v poriadku.“ Tá žena ju predsa vychovala. Celé noci nespala, bdela pri nej a chránila ju pred svetom. Dlhuje jej to.

Teta Agnes zdvihla pohľad od mohutnej knihy, ktorú čítala. „Má predsa mobil. Keby veľmi chcela, zničí to tam mávnutím ruky. Je v poriadku.“

„Ako môžete byť také pokojné? Práve vy?“

„Jasmine už nie je dieťa,“ povedala Skye. „A ak sa opäť dostáva k sile inkvizícia... potrebujeme silných ochrancov.“

Casey klesla sánka. „Vy chcete, aby nás odhalili? Po toľkých rokoch života na okraji spoločnosti, len aby sme nebudili pozornosť?!“

„Nekrič na nás, Casey. Ty si inkvizíciu nezažila.“

Zovrela pery. „Tak aspoň zistime, prečo sú inkvizítori práve tu.“

Skye sa s úškrnom odvrátila od svojej smradľavej brečky. „Pracujeme na tom.“