Utajená temnota 7

Will bez zaklopania vošiel do svojej izby, ktorú obývala Jasmine. Bola takmer polnoc a jemu práve odbili štyri hodiny ako snajperovi. Bol naštvaný a bál sa o Jasmine.

Tma v izbe mu neprekážala, jeho zrak mu umožnil perfektne rozoznávať tvary. Našiel ju spať uprostred postele, napoly prikrytú. Na sebe mala jeho tričko, ktoré sa jej vyhrnulo takmer na prsia.

Skopol topánky a vyliezol na posteľ k nej.

Jasmine sa prebudila, keď jej ktosi zovrel zápästia a zdvihol ich až k záhlaviu postele. „Hej, čo to...“

Will mal tvár len pár centimetrov od jej. „Prečo sa vystavuješ riziku?“

Jeho teplý dych jej ovial tvár. Privrela oči. „Nepreháňaj.“ Snažila sa byť pokojná, ale cítila, ako jej pulzuje pokožka. A Willovi rozhodne pulzovalo aj niečo iné.

„Jasmine, ty ani z desatiny nechápeš nebezpečenstvo, ktoré môj svet predstavuje. Prečo si súhlasila s Javierovým nápadom?“

Už len z jeho hlasu jej behali zimomriavky po chrbte. „Will, som zavretá v sídle upírov.“ Nadýchla sa a prsia sa jej nadvihli. „Sem ja nepatrím.“

Pichlo ho pri srdci. Na čo myslel, keď sa buchol do človeka? Jasné, na ten chutný zadoček. „A kam patríš, Jasmine?“ Nežne jej zahryzol do krku a bavil sa, keď stuhla, akoby sa od nej chcel napiť.

Vážne, kam patrí? Vzdychla. Willove pery postupovali po jej pulzujúcej žile na sánku a k perám. Zastonala. „Will...“

Zmocnil sa jej pier, po prvý raz bez zábran a strachu, že objaví jeho tesáky. Jasmine sa pod ním uvoľnila a objala ho stehnami. Sama sebe sa bála priznať, ako veľmi jej chýba tento druh blízkosti.

Will jej pustil ruky a jednou veľkou dlaňou jej prechádzal po stehne, vyššie a vyššie. Cítil, ako sa pod ním chveje. Jej pokožka bola jemná a voňala bylinkami. Stavil by sa, že Jasmine nikdy v živote nepoužila iné než bio mydlo.

V duchu sa uškrnul. Ktovie, či je jeho malá dračica prirodzená vo všetkom. Prstami zablúdil na jej podbruško a ešte nižšie. Na jeho prekvapenie sa nestretol so žiadnymi jemnými kučierkami. „Jasmine, ty zlé dievča.“

Keby nebola tma, videl by, ako jej zružoveli líca. „Nemysli si, že je to kvôli tebe, ty...“ ohradila sa, ale zvyšok jej vety pohltili jeho pery.

Jasmine takmer vyletela k stropu pri prvom dotyku jeho prstov na jej najcitlivejšom mieste. V momente sa jej zahrotili nechty a ďakovala za tmu, ktorá ich obklopovala.

„Preboha, si úplne vlhká. Kedy si naposledy...“

Zahryzla si do pery aby nevykríkla, keď do nej ponoril jeden prst. „Dávno... veľmi... veľmi dávno.“ Ani nie v tomto storočí. Prehla sa, keď jej vnútro zalial hrejivý a vzrušujúci pocit, aký nikdy predtým nezažila.

Will bol tvrdý ako skala, tiež ubehlo veľa vody, odkedy si doprial uvoľnenie. Bál sa, že Jasmine nechcene ublíži. Preto sa radšej sústredil na jej rozkoš, než na vlastnú. Mal v nej ponorený len jediný prst a už aj tak bola tesná. A tá jej vôňa...

Stačilo zopár pohybov a prepadla panike. „Will, nie!“ Pokúsila sa mu vytrhnúť. Bolo to proste príliš intenzívne, príliš dobré. Napriek protestom pohybovala bokmi proti jeho ruke. Vlasy sa jej naježili. „Prestaň!“

Neposlúchol ju, naopak. Zvýšil tempo. Zvíjala sa pod ním ako ryba na suchu. Volalo to na povrch jeho predátora. Chcel jej krv. No ešte viac chcel počuť výkrik jej uvoľnenia. Sníval o tom dlhé štyri roky, od chvíle, keď jej pozrel do tých magických fialových očí.

Skúsene pohol dvoma prstami a Jasmine zabudla na protesty. Prehla sa do oblúka a telom jej prešiel slastný výboj, ktorý nie a nie skončiť. Will ju stále hladil, kým neodznel posledný záchvev.

Jasmine chvíľu trvalo prísť na to, ako dýchať. Nič podobné nikdy nezažila. Celé jej telo žilo. Po toľkých rokoch žilo. Krv jej búšila v ušiach, nechty chceli driapať. Nechty. Preboha!

Prudko otvorila oči a odstrčila od seba Willa. „Hej, čo...“

Prebehla do kúpeľne, zamkla sa tam a až vtedy zapla svetlo. Bála sa pozrieť na vlastný odraz v zrkadle. Oprela sa o dvere. Jej nechty boli ako nože. Smrtiace.

„Jasmine, čo sa ti stalo?“ kričal Will z opačnej strany. Tie obavy v jeho hlase len prehĺbili jej zúfalstvo. Ona s ním nemôže byť. Nevie, aká je. Čoho je schopná. Ani ako vyzerá. Určite by bol znechutený.

Pomaly klesla na zem, stále opretá o dvere. Prečo to tak strašne bolí? „Toto nie je správne, Will,“ smrkla a prehrabla si vlasy. „Nemôžeme.“

„Prečo?“ Will sa čelom dotkol chladného dreva. Len pred chvíľou bola jeho. Čo sa zmenilo? Túžil ísť za ňou, vziať ju do náručia a dokázať jej, že všetko je v poriadku. Kde je tá papuľnatá sekretárka, ktorá ho každú minútu komandovala?

Jasmine dlho mlčala. „Pretože ja nie som materiál na... čokoľvek. Milenku, manželku, matku.“

„Jasmine, to nie je pravda.“ Zarazil sa. „Desí ťa fakt, že som... upír?“

Cynicky sa zasmiala. „Kiež by. Ani nevieš, ako sa mi uľavilo.“

To bola zvláštna narážka. Spomenul si na Javierovo podozrenie. Čo ak je Jasmine naozaj niekto iný? „Tak prečo utekáš?“ Pohladil dvere a túžil, aby mohol hladiť ju. Vyceril zuby. Niečo sa deje.

Jasmine vzdychla. „Nepoznáš ma, Will. Ja som... iná.“

Zamračil sa. Musel sa opýtať. Nedokázal sa zastaviť. „Javier ma varoval. Vraj máš neobvyklý počet vysokých škôl. Je... to pravda?“

Dlho, predlho mlčala. Potom kapitulovala. Túžila mu povedať aspoň niečo. Možno ak ju začne podozrievať a nenávidieť, bude sa jej ľahšie odchádzať. „O koľkých vieš?“

Srdce mu vynechalo niekoľko úderov. Nepoprela to. Skutočne mu klamala. Jeho sladká, nevinná Jasmine. Uvedomil si, že o nej tým pádom nič nevie. Ak mu klamala v jednej veci, v čom ešte? „Kodaň a Granada,“ zašepkal takmer nečujne.

Zahryzla si do pery. Musia mať vážne dobrých špiónov. „Áno,“ povedala plytko.

Prudko sa nadýchol. „Prečo?“ opýtal sa a nemusel jej vysvetľovať, na čo sa pýta.

Na to Jasmine nemala odpoveď. Prečo? Vážne, prečo sa pokúšala o normálny život, keď normálna nie je? Ani Casey nevychovala ako normálne dieťa. „Ja neviem, Will,“ priznala.

Udrel päsťou po dverách. „Máš pravdu, nepoznám ťa.“ Zvrtol sa na päte a odkráčal z izby.

Jasmine potlačila slzy. Nikdy s tým nemala začínať. Nepatrí do tohto sveta. Ani do Willovho, ani do ľudského.

Vstala a odvážila sa pozrieť do zrkadla. Už zase  vyzerala normálne. Relatívne.

Zamkla dvere a ľahla si do postele. Pokojný spánok nemala.

Ráno si pred dverami našla nové džínsy, rolák a spodné prádlo. Bez nadšenia sa obliekla, učesala a so svojimi cennosťami zišla do obývačky.

Tam už boli pripravení niekoľkí upíri na čele so zachmúreným Willom. Salvator potichu debatoval s Javierom a Conor si upevňoval zbrane pod rukávmi.

„Pripravená?“ opýtal sa Damian. Jeho manželka Annie si nespokojne hrýzla peru. Nepáčilo sa jej, že ide bez nej. Chcela ísť s nimi, ale vyhrážka, že ju pripúta o posteľ a nepripojí sa k nej ju umlčala.

Jasmine by za normálnych okolností s niečím takýmto nesúhlasila, ale bola si istá, že v prípade potreby sa môže spoľahnúť na vlastné sily. A je to jediná šanca ako zdrhnúť. Čo ako jej to trhá srdce, už je v podozrení a skutočne nemá ako vysvetliť vyše dvadsať titulov z rôznych univerzít sveta.

„Pripravená,“ odpovedala.

Salvator na ňu pozrel, v očiach záblesk podozrenia. „Môžeme hodiť reč?“

Zovrelo jej žalúdok, ale prikývla. Nasledovala ho do prázdnej jedálne, kde zjedla len energetickú tyčinku a zapila ju džúsom.

Kráľ anglických upírov si ju vážne premeral. „Jasmine, Javier má podozrenie, že pred nami tajíš niečo vážne. Je to pravda?“ opýtal sa jemne ale prísne.

Pohľad mala sklopený. „Neviem, o čom hovoríš,“ zaklamala.

Prižmúril oči. „Dobre. Ale len pre poriadok, Will vedie ochranku a tým pádom by teoreticky mal na starosti... výsluch. Určite vieš, čo mám na mysli.“ A hodil na stôl niekoľko zopnutých papierov.

Roztrasenými rukami si ich prezrela. Srdce jej kleslo až na podlahu. Okrem záznamov z piatich vysokých škôl tam bolo aj niečo oveľa horšie. Jej papiere, keď pracovala ako ošetrovateľka počas prvej aj druhej svetovej vojny.

Od zúrivosti ich roztrhala a pokojne sa vrátila do obývačky. Áno, oficiálne je podozrivá. „Poďme, nech je to za nami.“ Vyšla z dverí a Will ju nasmeroval do strieborného Volva. Pred nimi šiel Mercedes s Javierom a Jasonom a zozadu ich kryli Conor, Damian a Kamal.

Will neprehovoril ani slovo, ale podľa jeho zaťatej sánky vedela, že je nahnevaný.

Oprela sa lakťom o okno. „Vážne si myslíš, že som váš nepriateľ?“

Hánky mu na volante zbeleli. „Neviem, čo si mám myslieť. Myslel som si totiž, že ťa poznám a mýlil som sa.“

Pichlo ju pri srdci. „Poznáš ma. Vieš aká som. Každý má predsa právo na tajomstvá, Will. Aj ty si ich mal.“

„Aby som ťa neodplašil!“ štekol. „Keď si ku mne prišla na pohovor, bola si taká krehká a mladučká. Ľudí obvykle desia nemŕtve, krvsajúce bytosti. Ty ani len nie si schopná odtrhnúť kvety do vázy, pretože im to ubližuje.“

„Nerob zo mňa krehotinku. Jednoducho som ti nestála za to, aby si sa mi s niečím zdôveril a tým otvoril možnosť niečoho trvalejšieho, než päťročného kontraktu!“

Udrel do volantu. „Máme zakázané povedať o nás ľuďom, do pekla! Ak by sa to Salvator dozvedel, prinútil by ma premeniť ťa. Upíri by ťa vypočúvali.“

Odfrkla si. „Prečo si vôbec s niečím začínal, Will?“

„Pretože ťa mám rád!“ okríkol ju. „Velím najdesivejším agentom kráľovstva, každý ma počúva a každý sa ma bojí a ty si... ty si proste pri mne zostávala napriek všetkému. Ešte nikdy som nestretol ženu ako ty.“

Pohľad mala upretý na budovy mihajúce sa za oknom. „Ale nemal si ma dosť rád, aby si mi povedal pravdu.“

„Ani ty nie,“ pripomenul jej. Zaparkoval neďaleko firmy a pozrel na ňu. „Jasmine, stačí jediná veta a akciu odvolám. Len mi povedz, čo tajíš.“

Vystúpila. Fúkal chladný vietor, ale nepršalo. Napravila si hrubú čelenku vo vlasoch a obzrela sa. zvyšní upíri sa stratili, ale vedela, že sú nablízku.

Will sa oprel o dvere na strane vodiča. „Prejdi ulicou, zaboč na námestie a vyzdvihnem si ťa na parkovisku firmy.“

Nepovedala mu nič, len vykročila. Nevráti sa k nemu. Nejako musí uniknúť upírom, čo ju sledujú. A nech sa prepadne, ak sa jej to nepodarí! Ušla už horším monštrám.

Dostala sa na nie práve rušnú ulicu a okamžite pocítila, že ju niekto sleduje, a nejednalo sa o Salvatorových upírov.

Nadýchla sa a pokojne zastala pri výklade novej kolekcie topánok a sledovala odraz za sebou. Nič podozrivé.

Kráčala ďalej, pokojne a pomaly. Zlý pocit ju neopúšťal. Nie, niečo je nesprávne. Upírom niečo ušlo. A to niečo ju teraz pozoruje. Svrbeli ju prsty, ako v nich chcela zovrieť svoje zbrane. Boj zblízka ešte zvládne. Ale ak bude musieť bojovať plnou silou... Uvažovala, či je lepšie obetovať sa a utajiť svoj pôvod, alebo prežiť a dostať sa do toho večného kolobehu strachu.

Zabočila na námestie podľa príkazov a sprvu sa jej všetko zdalo normálne. Potom to pocítila. Závan mágie. Obzrela sa. Ľudia okolo nej chodili ako v každý bežný deň, ibaže... Natiahla ruku a pokúsila sa jedného z nich dotknúť. Ruka cez človeka prešla.

Zvrieskla. Ilúzia!

Stála uprostred námestia a postavy sa pomaly vyparovali. Bola tam úplne sama. Nie, nie sama. Odrazu zo striech budov zoskakovali muži a aj niekoľko žien v čiernom. Toho by žiadny človek schopný nebola.

Jasmine zanadávala a postavila sa do bojovej pozície. Toto nebude pekné.

Javier vystrčil hlavu z kanála pod námestím a uvidel to obkľúčenie. Okamžite všetko hlásil do vysielačky na uchu. „Niekto mágiou odpudil ľudí z námestia. Na Jasmine sa valí asi tucet postáv.“

„Ja ťa zabijem, Javier! Zabijem!“ dychčal Will, ako utekal jej smerom.

„Som kúsok odtiaľ,“ povedal Jason, tiež zadýchane.

„Conor, Damian, Kamal?“

„Prídeme z opačného smeru,“ odpovedal mu Kamal. „Minúta.“

Javier vyskočil z kanála pružne ako mačka, v rukách vrhacie  hviezdice. Hodil ich po dvoch najbližších postavách, potom si vzal dýky a pustil sa do boja proti presile. Pôvodne si myslel, že bojuje proti ľuďom, ktorých odmietal zabíjať, ale ich sila ho zaskočila a ktosi ho hodil o múr budovy. Zastonal a zviezol sa na zem.

Jasmine to uvidela, nacvičeným pohybom kopla útočníka do stehna a druhého päsťou udrela do krku. Rozbehla sa k otrasenému upírovi a rýchlo ho ťahala na nohy. „Si v pohode?“

Zamrkal, aby sa zbavil čiernych bodiek. „Áno.“ Klesla mu sánka, keď uvidel, ako skočila pred neho, rozkročila sa a zahnala sa nožom. Porezala neznámeho muža na boku. Ten vykríkol a obaja uvideli tesáky.

Jasmine cúvla. „Toto nie sú inkvizítori.“

Zbledol. „Upíri.“ Odhodil zraneného čo najďalej.

„Ale prečo nás napadli?“ Odtiahla ho z dráhy letiacej dýky. To už sa k nim náhlili šiesti nepriatelia.

Zozadu sa do nich pustil Jason, ktorý práve dorazil. Dostal tvrdé údery, ktoré ho čoskoro poslali k zemi.

„Hej, ty mŕtvola!“ okríkla upíra, ktorý by zrejme ukončil jeho život. „Vyber si niekoho seberovného.“

Upír ju vysmial a chcel ju zložiť rovnakým spôsobom. Úplne pokojne uhla, podkopla mu nohy a než padol, zdrapla ho za vlasy a ďalší kopanec dostal do rebier. Bez dychu klesol na chladnú zem.

Hneď ju zozadu chytil ďalší, zatiaľ čo Javier bránil stále slabého Jasona. Spredu sa niekto chystal Jasmine omráčiť. Nože jej vypadli z ruky. „To teda nie!“ Kopla upíra za sebou do kolena, vykrútila sa mu, hodila ho proti jeho kamarátovi a ten sa omylom nabodol na jeho zbraň. Ak správne počítala, neumrie z toho.

„Kde si sa toto naučila?!“ Žasol Javier pomedzi údery.

Vzala si nôž, priskočila k nemu a bodla najbližšieho útočníka do boku. „Škola života a roky strávené s tetami,“ povedala stručne.

Konečne k nim pribehli poslední traja upíri. Will neveril vlastným očiam, keď videl bojujúcu Jasmine. Odtiahla Jasona s krvácajúcim spánkom mimo a hodila nôž po upírovi, ktorý sa za nimi rozbehol. Dojalo ho, ako ho chráni.

Keď sa už zdalo, že nával neznámych upírov zvládnu, z uličiek naokolo sa vyvalili ďalší a boli ich desiatky.

Jasmine zhrozene zastala. Jason zastonal.

„Toto nemôžeme prežiť,“ šepol Conor.