Utajená temnota 8

Bol to masaker. Nebolo ako utiecť, ani kam bez toho, aby ich masa upírov dohonila. Jasmininých šesť ochrancov sa zhŕklo na jedno miesto. Nechá ich takto umrieť? Až tak veľmi jej ide o zachovanie tajomstva? Aj za cenu smrti iných?

„Dostaňte odtiaľto Jasmine!“ štekol Will. „Ihneď.“

„Ani náhodou!“ Otočila sa k nemu, po prvý raz sebavedome a isto. „Dokážem sa im vyrovnať, videl si to.“

Nemal čas odpovedať, pretože došlo k ďalšiemu boju. Krutému boju. Jasona naraz obkľúčili traja upíri a mal čo robiť, aby vôbec prežil.

Javier sa oháňal krátkym mečom a takmer prišiel o ruku.

Kamal s Damianom stáli chrbtami k sebe a odháňali útočníkov. Conor zmizol nevedno kam a Will, aj keď sa snažil, nedokázal Jasmine ochrániť.

Čoskoro aj ona stála proti kope upírov. Prikrčila sa. Mali ju za najslabšiu, bastardi! Kopala a udierala, trhala vlasy a niekoľkí možno prišli o plodnosť. Po pár sekundách ju ale zozadu napadla akási žena a porezala ju na ľavom pleci.

Vykríkla a klesla na kolená, zatiaľ čo jej krv zmáčala oblečenie. „Ty suka!“ Vyskočila na nohy a zlomila jej nos. Rana sa zacelila.

„Berte tú ženskú!“ prikázal ktosi.

Okamžite sa po nej natiahli mocné ruky, ale uskočila. „Na to zabudnite!“ Vykrútila lakeť prvému odvážlivcovi a kopla ho do pozadia. Prudko dýchala a začínala sa meniť. Nedokázala to zastaviť. Prižmúrila oči. Uvidela, ako nejaká žena chce zozadu prebodnúť Willa.

„Tak a stačilo!“ Vyskočila, použila práve zraneného upíra ako odrazový mostík a doskočila práve včas, aby zachytila jej ruku. Zahrotené nechty sa upírke zaryli do kože aj cez oblečenie.

„Čo to je?!“ vykríkla prekvapene. Potom pozrela Jasmine do očí a vydesil ju jej krutý úsmev. Úsmev, ktorý už neodhaľoval ľudské zuby, ale úzke ostne.

„Tvoja nočná mora,“ povedala potichu a druhou rukou jej škrabla hruď, až bola celá krvavá.

Žena vrieskala ako na lesy, viac od strachu ako od bolesti. Jasmine sa zahnala po ďalšom a ďalšom upírovi, až od nej odstupovali. Naježené vlasy z nej robili priam príšeru a hrubá čelenka jej spadla z hlavy.

Keď sa upíri chystali na druhé kolo, z vysokej čižmy vytiahla úzku paličku, namierila ju na nich a zvolala: „Scutum!“

Medzi skupinou vysilených upírov a ich nepriateľmi sa vytvoril mohutný svetelný štít zaberajúci celé námestie. Jasmine ho udržiavala, kým neprišli na to, že je prisilný aj na nich.

Vyvalili oči. Pochopili. Spomedzi nich sa vynorila známa tvár, oči plné ohromenia.

„Brian!“ šokovane zalapal po dychu Will.

„Ústup!“ zavelil. „Hneď!“ A za pár sekúnd boli všetci preč.

Jasmine spustila štít a vrátila sa do svojej obvyklej podoby. Pomaly sa otočila k upírom, ktorí primrzli na mieste. Po prvý raz uvideli dva jasné modré pramene, ktoré zdobili jej vlasy.

„To nie je možné,“ zašepkal Jason posvätne.

„Bosorka,“ vyslovil Will s dávkou pýchy. „Nevymreli.“

Salvator sa nervózne prechádzal po obývačke s mobilom v ruke a netrpezlivo čakal na správy z terénu. Preklínal sa, že vystavil nevinného človeka nebezpečenstvu. Veď nikde nemá potvrdené, že Jasmine urobila niečo zlé.

Erin, sediac v pohodlnom kresle, k nemu túžila podísť a upokojiť ho objatím, hoci aj pohladením. Ale nemohla. Nechcel by to od nej. Je len jeho prekážkou, v hodnotovom rebríčku asi za zločincami ako je Brian.

Rýchlo zamaskovala svoj pocit bolesti z neopätovanej lásky a odkašľala si. „Upokoj sa, všetko bude v poriadku.“

Krútil hlavou. „Nemal som to robiť. Nemal.“

Vtom mu zazvonil mobil a hneď ho zdvihol. „Ako to šlo?“

Na druhej strane bolo chvíľu ticho, počul len motor auta.  „Vraciame sa,“ povedal nakoniec Javier hlasom, aký uňho ešte nepočul.

„A? Stalo sa niečo? Hovor!“

Zase ticho. „Vodka. Budeme potrebovať vodku. Veľa vodky.“

„Preboha Javier, čo sa stalo?“ Mocný kráľ sa musel oprieť, aby nestratil rovnováhu.

Ticho. Akoby vážil každé slovo. „Všetko sa dozvieš. Po tej vodke.“

Salvator prebehol pohľadom po niekoľkých upíroch v miestnosti. Počuli každé slovo. Tiež sa tvárili zmätene. „Javier... ste všetci nažive? Zranení?“

A ticho. „Zožeň tú vodku, dobre? A pre Willa asi niečo silnejšie.“

„Ach nie, Jasmine. Stalo sa niečo Jasmine?!“

Preglgnutie. „No... tú vodku si nalej aj ty.“ Ten mŕtvolný tón mrazil až do špiku kostí.

„Javier, neštvi ma! Tak čo sa tam zomlelo?“

„Až keď prídeme. Nezabudni. Vodka. Veľa vodky. Willovi Absinth.“ A zložil.

Salvator nepokojne pozrel na Erin, podvedome u nej hľadal oporu. Nedokázal si predstaviť, čo mohlo rozladiť takého pevného muža ako Javier.

Doslova počítal minúty, kým pred domom nezastali autá. Ako prví vystúpili Conor s Kamalom, potom Damian. Obstúpili posledné auto, z ktorého vyšiel najprv Javier, potom Jasmine s Willom. Sotva ju videl medzi toľkými mužmi. Ale keďže chodí, musí byť v poriadku.

Oliver, Zoe, Nik, Annie, Isobel, Aislin a Carolina vstali, napäto čakali, čo sa bude diať. Jordana a niekoľko vlkolakov čakala opretá o vzdialenú stenu.

Dvere sa rozleteli a Javier vplával dnu. „Vodka?“ bolo jeho prvé slovo. „Kde mám vodku?“ Bol taký vykoľajený, že si ani nezotrel krv z pokožky.

„Nebudeš piť, kým všetko nevyklopíš, Javier!“ prskol Salvator.

Upír mu pozrel do očí. „Ja chcem vodku.“ Otvoril bar v rohu a napil sa z fľaše. Potom ju podal Conorovi. Will vzadu obranne držal neistú Jasmine pri sebe, doslova ju obklopoval svojím telom. Stále to nechápal. Nič nechápal. Počas cesty bola tichá, neschopná slova. Bol vďačný už za to, že sa s nimi vrátila.

„Jasmine?“ Salvator nežne vyslovil jej meno.

Pomaly sa vykrútila z Willovho objatia a predrala sa pomedzi doráňaných upírov vpred.

Salvator zaspätkoval. Z tváre mu zmizli zvyšky farby. „Nemožné.“

„Vodka?“ ponúkol mu Javier. Už stiahol polovicu.

Jasmine srdce tĺklo ako o život, ale upustila od zbabelého úteku. Svojím rozhodnutím zachrániť upírov, mužov, ktorých poznala štyri roky a ktorí len chránili, čo bolo ich, spečatila svoj osud.

Kráľ odmietol. Na toto potrebuje čistú hlavu. „Ako...“

Sklopila pohľad.

„Zachránila nás,“ našiel konečne slová Conor. „Bojovala ako levica.“

Jasmine si hrýzla peru, v ruke stále zvierajúc paličku. „Ja to vysvetlím.“

Salvator urobil dva kroky vpred, kým mu nebola na dosah ruky. Takmer so strachom ju pohladil po líci. V očiach mal slzy. „Skutočná bosorka.“

Prekvapivá neha jej vzala slová. K nej nikto nebol nežný. Nikdy. Okrem tiet a Casey priateľský dotyk nepoznala.

„Asi... asi by sme sa mali posadiť,“ navrhol Will a odtiahol ju na gauč. Neustále ju držal okolo pása.

Okamžite ich obkľúčili zvedavé tváre upírov. Jasmine niektorých ani nepoznala, pretože ich vo firme nikdy nevidela. Boli ich desiatky.

Salvator sa usadil na kávový stolík priamo pred nich. „Myslel som si, že všetky bosorky vymreli.“

Pozrela mu do očí. „Pokúšali sme sa to zdanie udržať,“ priznala. „Aby sme mali pokoj.“ Po stovkách rokov zo seba konečne dostane ten tlak, celý hrozný príbeh ich života.

„My?“ nadvihol obočie. „Vás je viac?“

Prikývla. „Päť. Posledných päť na svete,“ zaklamala. Casey si chcela ponechať ako malé tajomstvo. Pevne zovrela Willovu ruku, akoby v nej hľadala uistenie. Pobozkal ju na spánok. Ak si ju predtým vážil, teraz sa to miliónkrát znásobilo. Obetovala vlastné krytie, aby im pomohla.

Javier po jej druhom boku stiahol zvyšok Vodky. „Tak to vysvetľuje tvoje školy a tie papiere.“

Mykla plecami. „Áno.“

„Ale ako je možné, že... no, že niektoré prežili?“ nechápala Zoe.

Jasmine si vzdychla, odrazu unavená z vlastného života. „Skrývali sme sa. Dlho. Predlho.“ Pohľad jej zablúdil do neznáma.

„Povedz mi celý príbeh,“ prosil ju Salvator. „Ja... ani si nespomínam, kedy som naposledy videl bosorku.“ V očiach mal slzy dojatia. „Si niečo ako malý zázrak.“ Usmial sa.

Jeho úsmev ju uvoľnil. „Narodila som sa v roku tisícsedemstoštyridsaťpäť, v Škótsku.“

Will obdivne pískol. „Prežila si toľko rokov?“

Smutne sa usmiala. „Moja mama bola bosorka, otec človek, ako to u nás býva. Otec bol priam fanatický veriaci a mamu zaňho vydali ako pätnásťročnú, proti jej vôli. Ukrývala svoju totožnosť ako najlepšie vedela. Bola chudobná, jej rodičia umreli dávno. Nemal ju kto chrániť. Mala som desať, keď otec odhalil, že je bosorka a...“ vzdychla. Zmierila sa s tým, čo sa stalo jej mame.

Vedela, že aspoň odišla na lepšie miesto a reinkarnovala sa. Určite našla lásku a mala lepší život. „No, zabil ju. Bol taký pomätený vierou, že chcel zabiť aj mňa, ale tety Agnes a Skye ma našli a odviedli preč. Ony... nie sú skutočne moje príbuzné. Ale stali sa mojou rodinou.“ Usmiala sa. Ach, jej pochabé tety. „Chvíľu sme žili v inej dedine. Ale aj tam nás odhalili. Inkvizítori. Lovci. Proste ľudia. Uprostred noci vtrhli do našej chatrče a omráčili ma. Prebrala som sa v mučiarni.“

Zoe si pritisla ruku na ústa a Will si Jasmine k sebe pritiahol ešte pevnejšie.

Jasmine mu bola vďačná za oporu. „Oni ma... no... mučili. Mala som šestnásť, takže...“

Salvator zovrel päste. Až pridobre vedel, čo s mladými ženami inkvizítori robili.

„Musela som na tom byť dosť zle, lebo to mám zahmlené. Viem, že som bola na škripci a tiež som krvácala od biča. Nechty mi vytrhali.“

Willov žalúdok urobil salto. Keby tam vtedy bol, urobil by si krvavý kúpeľ. Pohladil Jasmine po vlasoch.

„V poslednej chvíli prišli tety a zachránili ma, než by ma inkvizítori stihli... tamto. Nasadli sme na loď a odišli do Dánska. Uzdravovala som sa celé mesiace, lebo som bola primladá. Vtedy sme si povedali, že nikdy viac nevyužijeme naše čary. Nikdy a pri ničom, len v nutných prípadoch.“ Odmlčala sa, aby si pozhŕňala myšlienky. Bolo také oslobodzujúce to povedať. „Dostalo nás to na úplné dno spoločnosti. Desaťročia sme žili ako slúžky, žobráčky, niekedy sme nejedli celé dni a spávali sme pod holým nebom.“ Tie spomienky boli najhoršie. Na neutíchajúci hlad. Bolesť. Slabosť. A najhoršie – ospalosť. Tá večná únava.

Upírom krvácali srdcia. Annie mala v očiach slzy, pretože si prešla niečím podobným.

Jasmine sa pokúsila o úsmev. „Ale aj to prešlo. Podarilo sa nám nazbierať dosť peňazí a pred prvou svetovou sme už bývali v peknom domčeku vo Francúzsku.“ Mykla plecami. „Keď hrozba inkvizície pominula, rozdelili sme sa. Dve tety sa odsťahovali do Scarborough, ja som pracovala ako ošetrovateľka a Skye a Agnes sa upokojili. Po vojnách som veľa študovala, to sú tie školy, ktoré si našiel, Javier,“ pozrela na pripitého upíra.

Will sa musel zasmiať. Jasmine skutočne nie je nijaká krehká kvetinka. „Ako si sa dostala ku mne?“

Pousmiala sa. „Nikdy sme dlho nežili na jednom mieste. Povedali sme si, že vyskúšame Londýn, aj keď na ostrovy nemáme pekné spomienky, a presťahovali sme sa sem. Vyštudovala som ekonomiku a nastúpila k tebe. Ani mi nenapadlo, že nejaký inkvizítor ešte môže byť aktívny. Vydesilo ma to, preto som tu zostala.“

Willovi len teraz napadlo, že keby Jasmine chcela, ľahko sa zo sídla pomocou svojej mágie dostane. Stačí jej na to jediná metla. Prstami sa maznal s modrým prameňom na jej hlave. Mala ich dva, každý na jednej strane, nie celkom oproti sebe. Dodávali jej mladistvý výzor. „Bola si s niekým v kontakte?“

Očervenela a z čižmy vytiahla mobil. „Prepáčte. Ale určite nechcete, aby sem moje tety nabehli a všetko zničili. Sú dosť bláznivé.“ Napoly sa obávala, že jej všetko vezmú a vrátia ju do cely, aby využili jej silu. Ako jedna z mála bosoriek predstavuje neuveriteľnú moc.

Javier sa na chvíľu prebral z alkoholického opojenia. „Sakra! Jej tety! Brian ju videl čarovať, už vie, že je bosorka!“

Conor sa plesol po čele. „Čo sme to urobili?“ Vyskočil na nohy. „Salvator, musíme ich ochrániť. Všetky.“

„Prepáč, prepáč, spomenul tu niekto meno Brian? Brian?!“

Damian prikývol. „Jeho kumpáni sa vydávali za lovcov, aby nás zmiatli. Jasmine im zabránila doraziť nás, ale odhalila svoju totožnosť.“

Na to nepomyslela. Jej tety. Casey! Jej maličká Casey! „Ach nie. Salvator, nemôžem tu ostať. Musím ochrániť svoju rodinu!“

Zastavil ju, keď sa chystala vstať a odísť. „Nie, Jasmine.“

Zamračila sa. Nech to stojí, čo chce, prebije sa aj cez nich. „Salvator...“

Rázne krútil hlavou. „V mojom kráľovstve si pomáhame. A ty si teraz v ňom.“

Zovrela pery. „Nie som tvoja poddaná.“ Ju predsa nikto nechráni. Nikdy ju nikto nechránil. Len tety.

„To ani tuto Jordana a predsa by som za ňu dal ruku do ohňa.“ Ukázal na vlčicu v rohu.

Jasmine na ňu pozrela, ale netušila, kto to je.

Danny k nej podišla a podala jej ruku. „Jordana, manželka vodcu tunajšej svorky vkolakov.“

Aha, vlci. Jasné, o tom Will hovoril, keď akože spala. „Teší ma.“

„To mňa teší. Postaráme sa o tvoje bezpečie. Už nepadne ani jediná bosorka.“

Znelo to príliš krásne. Tak veľmi by sa chcela spoľahnúť na mocných upírov a vlkolakov. No len teraz sa o nej dozvedeli. Prečo ju chcú chrániť? „Pozrite... ja si cením vašu podporu, ale neviete, aké to je. Teraz, keď už o nás vie aj váš nepriateľ... nikde nebudeme v bezpečí. Čoskoro sa každý dozvie, že sme nevymreli. A pôjdu po nás.“

Salvator sa usmial. „Tak nech sa to každý dozvie. Osobne to oznámim hoci aj najvyššiemu dvoru. Môžem ti odprisahať, že veľkráli pošlú celú armádu na vašu ochranu.“

„Prečo by niečo také robili?“

„Pretože časy sa menia. Držíme spolu a ty si mi práve zachránila piatich upírov. Za to som ti nesmierne vďačný.“

Do očí sa jej nahrnuli slzy. Salvator mal od kráľa ďaleko. Nevyvyšoval sa, nemyslel na seba a svoje dobro a to, ako si cenil životy svojich poddaných... to ju zlomilo.

„Čo žiadaš na oplátku? Za ochranu mojej rodiny?“

Kráľ si prehrabol vlasy. Jasmine mala ťažký život, očividne nič nedostala zadarmo. Ťažko sa mu vysvetľovalo, že len chce, aby boli všetci v poriadku. V jeho kráľovstve krv nepotečie a už určite nie krv bosorky. Stále nemohol uveriť, že ju mal štyri roky pod nosom. „Dôveru.“

Prikývla. To zvládne. Podala mu roztrasenú ruku. A tak sa zrodilo nové spojenectvo.