Utajená temnota 9

Kým Jason podával Salvatorovi podrobnú správu, Will odviedol Jasmine do bezpečia svojej izby. Keď už opadol strach a hrôza z posledných udalostí, dovolil si utriediť vlastné emócie.

Tá malá potvora! Nahnala mu taký strach a po celý čas bola mocnejšia než celé kráľovstvo dohromady!

Len čo sa za nimi zavreli dvere, tvrdo ju oprel o stenu a pobozkal, až jej vyhŕkli slzy. O bosorkách vedel relatívne dosť. Hlavne o ich divokosti. Teraz už jej správanie v práci dávalo zmysel. A to sa ešte krotila!

„Ty jedna nenapraviteľná harpya!“ zasyčal, vzal jej zápästia a zdvihol jej ich nad hlavu, aby ju nenapadlo odstrčiť ho.

Jasmine nechcene jeho drsnosť vzrušila. „Bosorka,“ opravila ho zadychčane.

„Nepapuľuj!“ Opäť prevzal vládu nad jej perami, bral jej dych aj slobodnú vôľu. „Štyri roky,“ prskol. „Štyri roky som sa ťa ani nedotkol.“ Drsne ju zvrtol a prednou časťou pritlačil o stenu. Potiahnutím za vlasy jej zaklonil hlavu a zubami prešiel po krku.

Zachvela sa. Ešte nikdy s ňou nejednal takto násilne. Ako je možné, že ju to vzrušuje? Odkedy sa bosorka nechá ovládať chlapom? A navyše takým arogantným? Napriek tomu nezastavila ston, keď Will v dlaniach zovrel jej mäkké prsia. Na chrbte cítila jeho pevné telo, ako aj nepopierateľný dôkaz jeho mužnosti.

Nedal jej šancu brániť sa. Musel zo seba dostať všetok hnev a frustráciu posledných rokov. Mal taký pocit, že o Jasmine vie aj to, čo ona nie. Uhryzol ju do ušného lalôčika. „Nechcel som ťa vydesiť. Nechcel som ti ublížiť. Mal som ťa za nevinné ľudské dievčatko.“ Rozopol jej nohavice a prstami zablúdil pod lem nohavičiek. Prebúdzal sa v ňom drsný Viking, ktorým bol kedysi.

Jasmine zastonala a podlomili sa jej kolená. O to viac ju pritláčal o stenu. Zahrotené nechty jej v tejto chvíli nepomohli. Pokožka ju pálila túžbou po jeho dotyku. Nedokázala nájsť slová.

„A ty si pritom po celý čas bola nesmrteľná.“ Bez prípravy do nej ponoril jeden prst. Nadvihla sa na špičky. „Bosorka.“ Druhý prst. Jasmine si zahryzla do pery. Jej vlhkosť ho uistila v tom, že jej neubližuje. „Žena, ktorá už zažila svet.“ Tretí prst.

„Will!“ Dlaňou udrela o stenu, pretože ju zaliala vlna vzrušenia ako ešte nikdy v živote. Dychčala a počúvala jeho vášňou podfarbené slová.

„Áno, Jasmine?“ Pohol prstami a zubami ju škrabol na krku. Už sa nebál, že jej ublíži. Rany sa jej budú hojiť rovnako ako jemu.

Vydala zvuk podobný mňauknutiu. „Nevedela som... nechcela som...“ Opäť zastonanie. Neustále pohyboval prstami a zbavoval ju rozumu. Teda toho, ktorý jej ešte zostal. Cítila jeho hnev. Ibaže namiesto strachu len túžila zažiť ho na vlastnej koži.

Zafučal ako býk. Z jej rozprávania pochopil, že žila v časoch, keď už bosoriek veľa nebolo. Vie o sebe to, čo vedel on? „Takmer som od zúfalstva umrel. A pritom si po celý čas mohla byť moja,“ karhal ju.

Pokrútila hlavou. Vlasy sa jej naježili. Prebúdzala sa v nej bosorka. „Ne-nemohla.“

Will urobil s prstami niečo, čo ju takmer poslalo do bezvedomia. „Že nie?“ Stačili dva správne pohyby a v Jasmine sa vzoprela mocná vlna, ktorá ju úplne pohltila. Vykríkla, zaryla nechty do steny a vyvrcholila. A mala tušenie, že to bolo nič v porovnaní s tým, čo s ňou má Will v pláne.

Zachytil ju, aby nespadla a doprial jej čas na spamätanie. Lapala dych a pred očami mala čierne bodky.

Will sa nadýchol jej ženskej vône. „Bol len jeden, však?“ opýtal sa narovinu. „A ublížila si mu.“

Strnulo prikývla. „Takmer som ho zabila. My sa... my sa počas silných emócií meníme na...“ Nedokázala pokračovať a otočila sa k nemu. Zuby mala ostré, vlasy naježené a nechty predĺžené.

Will ani brvou nemihol. Konečne vyzerala tak, ako si ju predstavoval – nespútane a divoko. A to ju ešte nedostal do postele.

Jasmine čakala, kedy zvrieskne a utečie pred ňou. Vyzerala príšerne. Keď však žiadna reakcia neprichádzala, odvážila sa mu pozrieť do očí.

Stále v nich plápolalo vzrušenie. Akoby bolo úplne normálne, že vyzerá ako z hororu. „Will?“

Pousmial sa a prstom jej prešiel po ostrých zúbkoch. „Slová ako Ja nehryziem si my dvaja nikdy nepovieme, čo?“ doberal si ju a odhalil vlastné tesáky.

Nebolo jej do smiechu. „Vyzerám ako monštrum.“ Ako sa vzrušenie vytrácalo, zuby sa stratili a vlasy prestali byť tak naježené.

„Nebuď smiešna, si rozkošná.“ Nadvihol jej bradu a veselo jej pozrel do očí. Uvidel v nich veľké množstvo strachu, dievčenského strachu. Povzdychol si. Samotná Jasmine o svojej sexualite nič nevedela. Prežila zánik vlastnej rasy. A teraz nechápe, prečo naňho tak prudko reaguje.

Odtiahol sa. Ešte neprišiel čas. „Odpočiň si, Jasmine. Čoskoro sa vydáme za tvojimi tetami. Bude lepšie ak pôjdeš s nami, aby nás nepremenili na žaby.“

Zasmiala sa. „Ďakujem, Will.“

Pobozkal ju na čelo. „Ja ďakujem.“ S ľútosťou sa zvrtol a odišiel, aby mohol pripraviť záchrannú akciu pre jej tety.

Cestou k domu, kde bývali, jej Will rozprával o Brianovi. Sedel za volantom a na zadných sedadlách ich strážili Conor s Isobel. Pred nimi šli dva autá a za nimi tiež.

„Je to obrovský manipulátor. Neustále útočí na naše kráľovstvo.“

Isobel doplnila príbeh o jej zoznámení s Conorom a následne aj ten o Annienom objavení.

Jasmine si vytvárala prehľad o politickej situácii medzi upírmi a spriatelenými rasami. Zdalo sa, že po mnohých storočiach nastal aký-taký mier. Začali ho upíri, keď sa uzmierili s vlkmi a s ľuďmi a za kráľov si volili skutočných vládcov, nie po moci bažiacich starcov. Hoci o tých starcoch by sa dalo polemizovať.

Najviac ju ale znepokojovali časté zásahy anjelov. Z kníh vedela, že tí operenci sa nemiešajú do pozemských záležitostí, kým im nehorí za pätami. A ak už aj anjelom horí za pätami, svet čaká malér.

Konvoj zabočil na prázdnu ulicu a Jasmine okamžite vedela, že prišli neskoro. Ich dom mal pootvárané okná aj dvere a zdalo sa, že v ňom prebehol boj.

„Nie!“ vykríkla a vyskočila z auta, sotva začalo spomaľovať.

„Jasmine!“ Will sa rozbehol za ňou a motor nechal bežať.

Udýchane dobehla k dverám a v ruke zvierala paličku. Rozkopla ich, hoci boli pootvorené, pripravená na všetko.

Privítalo ju ticho.

Nábytok bol poobíjaný, niektoré veci rozbité. Koberce špinavé.

Zoe a Oliver dobehli spolu s Willom a kryli všetkým chrbty. Conor okamžite volal Salvatorovi, že situácia sa zvrtla.

Jasmine prezrela prízemie a potom vybehla na poschodie. Vošla do izby tety Agnes, ktorá bola zničená najviac a s hrôzou pozrela na takmer zhorenú, zničenú posteľ.

„Jasmine, opatrne,“ varoval ju Will.

Zničene pozrela na stopy po pazúroch na stenách. Prešla po nich prstami. Sú jej tiet alebo upírie?

„Bol to on? Ten Brian?“ fňukla.

„Vyzerá to ako jeho práca,“ pripustil.

Po líci jej stiekla slza. Tety. Casey. Smrkla. „On ich... Will, on ich...“

Zozadu ju objal a dodal jej silu. „Brian by ich nezabil. Baží po moci a ony jej majú viac než dosť.“

Nevedela, či ju to teší alebo tým všetko len zhoršil. Potom jej pohľad pristál na prasknutom zrkadle nad posteľou. Priamo od stredu sa tiahlo niekoľko puklín k masívnemu rámu.

Vykrútila sa z Willovho objatia a opatrne prešla cez zhorenú posteľ k zrkadlu. Tá prasklina nebola prirodzená.

Prižmúrila oči na vyrezávaný rám. Odrazu si nahlas úľavou vydýchla. „Nemá ich!“ vyhlásila triumfálne a otočila sa k Willovi. „Ušli.“

Zamračil sa. „Ako?“

Ukázala na zrkadlo. „Na ráme sú vyryté slová a náš súkromný systém súradníc. Použili zrkadlo ako bránu a rozbili ho, aby ním nik neprešiel. Ak Brian zaútočil, odišiel s prázdnymi rukami.“ Usmiala sa.

Will vyvaľoval oči. „To dokážete?“

Mykla plecami. „Chce to veľa sily a vzdelania, ale áno.“

„A kam odišli? Nájdeme ich?“

Pozrela na súradnice. „Je to náš záchranný bod. Vždy nejaký máme pre podobné prípady, ale ešte nikdy sme ho nepoužili.“

„Takže kde?“

Privrela oči, aby si premietla mapu. „Kúsok od Lausanne vo Švajčiarsku. Kedysi sme tam bývali.“

Zoe vošla do izby a odkladala si zbrane. „Dom je prázdny. Sú tu stopy po násilnom vniknutí ale nič nezmizlo. Mrzí ma to.“

Jasmine po jej slovách nádej nestratila. „Moje tety sú v bezpečí.“

Zoe sa v očiach mihlo čosi neznáme, no rýchlo to zakryla profesionálnym výrazom špiónky. „Výborne. Mali by sme sa vrátiť. Salvator nebude nadšený.“

Kráľ britských upírov nadšený teda nebol. „Brian sa mi preháňa po kráľovstve ako zajac po lúke a my s tým vôbec nič nerobíme!“ Udrel päsťou po stole vo svojej pracovni.

Erin v rohu miestnosti nadskočila. Stále ju desil, aj po toľkých rokoch spoločného života. Zatla zuby.

Zoe len zagúľala očami a pozrela na Olivera pri okne. Stál tam nehybne ako socha, v očiach výraz vraha. Kládol si za vinu, že kráľovstvo bolo infiltrované, no viac ho štvalo, že stále nenašiel Brianovho špióna.

A pritom mal Zoe neustále pod nosom.

Will stál priamo pred ním aj s Jasmine a práve mu povedali, čo sa pravdepodobne odohralo v dome jej tiet.

Za nimi boli svedkami Salvatorovho hnevu Conor, Damian, Kamal a Jordana.

„Keby som neodhalila svoju totožnosť, dávno by bol preč,“ upokojovala ho Jasmine. „Chce nás. Našu moc. Ak odídem, tvoje kráľovstvo bude v bezpečí.“ Vyčítala si, že kráľovstvo tak ohrozila. Jediným riešením bude odchod. S tetami sa ukryjú, aj keď magický svet už bude vedieť o ich existencii.

Salvator po nej fľochol pohľadom a trochu sa upokojil. „Nie. Zachránila si mojich mužov. Je mojou povinnosťou dohliadnuť na teba aj tvoju rodinu.“

To ju dojalo. Znovu. Nikto sa o ne nezaujímal odkedy začali žiť ako ľudia. „Salvator, tety sú až v Lausanne. Nie je šanca, že nás tam Brian vystopuje. Stratíme sa.“

„Niečo na tom je,“ ozvala sa Zoe. „Brian má len jedno vodítko a tým je Londýn.“

„Brian má špeha, zabudla si? Určite ho informuje, kam majú namierené. Nie. Jasmine sama nikam nepôjde.“

Zoe si zahryzla do pery. Toto nevyšlo. Ale Brian tiež mohol jednať delikátnejšie.

„Ehm, nerád sa zapájam,“ ozval sa Kamal, „ale nezabudli sme na niečo?“

Salvator nadvihol obočie.

„Nuž, Brian zaútočil ešte pred tým, než vedel, že bosorky vôbec existujú. Niečo chce. A Jasminina rodina sa mu len priplietla do cesty, tak sa chopil šance. Unikli mu. To ale neznamená, že stále nechce to, po čom šiel pôvodne,“ vysvetlil im svoju logiku.

Než stihol kráľ zareagovať, v miestnosti sa zablesklo a medzi upírmi sa zjavila vysoká žena s červenými krídlami, ktoré v sekunde zmizli. Anjel.

Upíri sa ani nepohli, keďže ich vzťahy s operencami boli na krehkej úrovni. Žena sa chvíľu nehýbala, aby ich nevydesila, potom sa dôstojne narovnala a uhladila si medené vlasy. Svoje červené oči zamaskovala na nenápadnú, sivozelenú farbu.

„Kamal má pravdu,“ povedala zvučným, trochu podivným hlasom s neznámym prízvukom. Jej oblečenie pozostávalo z gotických šiat zviazaných vpredu živôtikom. Bolo však vidieť, že ich nosí z jediného dôvodu – dajú sa pod nimi ľahko ukryť zbrane. Tak ako vo vysokých, čiernych čižmách. „Brian neudrel posledný raz.“

Salvator si ju dlho premeriaval a Erin pocítila pichnutie žiarlivosti. Žena pred nimi bola dokonalá – vysoká, chudá, s nádhernou tvárou a lesklými vlasmi. Rozhodne vyzerala, že sa ho nebojí a pôjde si za svojím.

„My sa asi nepoznáme,“ prehovoril konečne.

„Som Carys, anjel vyšších oddelení,“ predstavila sa. „Nie som tu ako nepriateľ.“

Samozrejme, verili jej. Vyššie oddelenia neba – domova anjelov chrániacich všetko živé – sa zastávajú mieru a kompromisu. A až donedávna nezasahovali do pozemských záležitostí. A Carys vyžarovala auru pokoja, hoci tak nepôsobila.

Salvator jej na znak mieru podal ruku a ona mu ňou zatriasla.

„Prišla som vás varovať,“ ozrejmila svoj príchod. „My anjeli obvykle nezasahujeme, ale...“ pozrela na Jasmine. „No, nerátali sme s bosorkami. Ich rasa je ohrozená a nesmie vyhynúť. Brian po nich pôjde ako včela po mede.“

„Prečo by anjeli zachraňovali bosorky?“

Vzdychla. „Možno nekonám tak celkom v ich mene,“ pripustila. „Pozrite, viem, že vám pomáha Evie a Lukas. Aj oni porušujú pravidlá. Nemôžem vám povedať, kam sa bude uberať budúcnosť, len hovorím, že Brian chce moc bosoriek.“

To znelo hrozivo. Brian strácal jednu mocnú páku za druhou a Jasminina rodina je zlatá baňa. Nikto ich nechráni, nemajú spojencov. Ideálny cieľ.

„Čo... čo by Brian s bosorkami urobil?“

Carys sklopila pohľad. Zahalil ju smútok. „Pre Briana ešte nedospel čas. Nebudem vám klamať – jedného dňa získa obrovskú moc. Teraz by ju však nevedel využiť. Jasmine a jej rodine by ublížil.“

Jasmine sa striasla. Casey... musí ochrániť Casey!

Salvator zovrel pery. „To mu nedovolíme.“

Carys s úľavou prikývla. „Ešte niečo.“ Pohľadom prebehla po zúčastnených. „Máš tu Brianovho špióna. Sleduje ťa už veľmi dlho a o všetkom vie.“

Zoe sa napla. Ach nie!

„Kto je to? Je tu s nami?!“ štekol vytočený Salvator.

Carys na malú chvíľu prevŕtala Zoe pohľadom. „Neviem. Ani ja nevidím všetko,“ zaklamala. „Ale buď opatrný. Zradca je chytrý. Prispôsobivý.“ Odmlčala sa. „A chce pomstu. Krv.“

Zoe preglgla, pripravená v momente uniknúť. Päť krokov k dverám, sedem k najbližšiemu oknu. Napriek tomu sa nepohla. Ešte nie.

„Čiu krv?“ chcel vedieť Will. „Prečo?“

Carys mykla plecami. „Pre starú neprávosť. Pre neutíchajúcu bolesť. Z princípu.“

Zoe zovrela päste. Prečo ju ten anjel neprezradí? Je predsa na strane upírov. Hoci... nespomínal jej raz Brian, že ho navštívila a pomohla aj jemu? Čo je to za ženskú?

„Nepomôžeš nám s ochranou bosoriek?“ opýtal sa Salvator, hoci poznal odpoveď.

Pokrútila hlavou. „Už som zasiahla dosť. Niektoré bitky musia byť aj prehraté, Salvator, a ja som ti dala jedinú možnú výhodu. Je na tebe, ako sa zachováš.“

Nemohol jej vyčítať, že sa nezapojí. „Som ti vďačný.“

Usmiala sa. „Pozor na tých, ktorým veríš, Salvator. Tak ako ty ukrývaš dôvod svojho utrpenia, aj iní si z teba vzali príklad.“ Naposledy pozrela na Zoe, potom na Conora a zmizla.

Salvator zbledol. Narážala na to, čo tají Erin. O krvi. O jeho ultimáte. A keď si tak spomenul na ultimátum... Možno existuje miesto, kam sa ani Brian neodváži.