Utajená temnota - Prológ

Pred dvestopäťdesiatimi rokmi...

Päť na smrť vyčerpaných žien sa krčilo okolo malého ohníka hlboko v lesoch chladného Dánska. Šiesta ležala na potrhanej prikrývke a plytko dýchala. Nemala ani šestnásť rokov a jej krehké telo bojovalo s nedostatkom výživy a chladom. 

 

Starali sa o ňu ako najlepšie vedeli. Liečili jej rany, udržiavali telo v teple. Nevládala chodiť. Nevládala ani sedieť. Sotva sa čas od času prebrala.

„Ja sa vzdávam,“ povedala jedna zo žien. Oči mala plné bolesti a rezignácie. Všetky mali. „Je koniec. Musíme zabudnúť, stiahnuť sa. Ak chceme prežiť, nezostáva nám nič iné, než všetko potlačiť. Pozrite sa na to úbohé dieťa,“ ukázala na dievčinu. „Takmer ju znásilnili a umučili na smrť.“

Ženy jedna po druhej prikyvovali. Mrmlali si slová sústrasti.

Dievča ťažkopádne otvorilo oči a pozrelo do ohňa. Nevládalo hovoriť. Len počúvala, ako ostatné ženy plánujú ich nový život. Možno už nebudú musieť utekať. Radšej bude naveky medzi chudobnými drieť ako kôň, než sa báť zaspať.

„Moja malá,“ jedna zo žien pohladila čelo krehkého dieťaťa a dala jej napiť. „Bude to v poriadku.“

„J-je koniec? Navždy?“ vykoktala.

„Áno, maličká. Koniec.“