Prekliata temnota 12

Rose prebudil smäd. V ústach mala ako na Sahare, ale aspoň ju nič nebolelo. Len sa cítila ako po slušnej opici.

Pokúsila sa posadiť, ale akási ruka ju zastavila. „Pomaly.“

Prižmúrila hnedé oči na Ekrema. „Čo sa stalo?“ Nadvihla prikrývku a hodnotila poškodenie. Okrem jazvy vyzeralo byť všetko v poriadku.

„Napravil som ti rebro, ale nemám dosť moci, aby som to urobil bezbolestne. Omdlela si.“ Upravil pod ňou vankúše, aby sa mohla posadiť.

Spomenula si na tú páľavu. „Aj tak ti ďakujem.“ Vzala si podávaný pohár vody a celý ho stiahla.

„Ako sa cítiš? Čo dýchanie?“

Zhlboka nasala vzduch a s úsmevom vydýchla. Pre ten úsmev by zabíjal.

„Ako dlho som bola mimo?“

„Pár hodín.“ Dolial jej vodu. „Gina a Levent držia hliadku. Ale kráti sa nám čas. Nemôžeme bojovať proti všetkým démonom.“

Prikývla. „Možno existuje spôsob, ako tých dvoch dostať. Mám plán.“ Chcela vstať, ale zakrútila sa jej hlava. „Uf.“ Klesla späť medzi vankúše.

„Jeden deň nás nezabije.“ Znovu ju prikryl. „Dám priniesť jedlo a ty sa poriadne vyspíš, dobre?“

Jeho starostlivosť ju dojala. Vďačne sa usmiala.

Ekrem ju pobozkal do vlasov a vzdialil sa.

Rose smutne privrela oči. Prečo k nej musí byť tak pozorný? Frustrovane sa vykričala do vankúša. Nemôže sa doňho zamilovať. On patrí inej. A ako by vôbec mohol mať rád sestru svojej nepriateľky?

Jej barikády okolo srdca sa rúcali v základoch, keď sa vrátil, pritiahol si ju do náručia a s táckou na kolenách ju doslova kŕmil.

O hodinu neskôr boli stále pri sebe pritúlení a hľadeli si do očí. Ekrem ju jemne hladil na zjazvenej hrudi. Rose pri ňom bola drobná a krehká.

Preklínal sa, že ju do toho zatiahol. Najradšej by ju nechal premiestniť späť do Londýna, ale vedel, že to by jej len viac ublížilo. Nemá tam totiž nikoho, komu by sa zverila. Kto by ju pochopil.

Ale čo bude, keď získaš tabuľku? trápilo ho svedomie. Ona je človek. Nemôžeš mať ju aj Lei. Nie je to fér ani k jednej z nich.

Podvedome si ju pritiahol ešte bližšie. Nemôže o Rose prísť. Ona mu rozumie. Nezľakla sa ho ani keď ju zviazal. Riskovala vlastný život pre niečo, v čo verí.

Čo na tom, že je zlodejka? On je vydedenec aj medzi nesmrteľnými. Považujú ho za masového vraha. Nikto sa nikdy nepostaví na jeho stranu.

Len ona.

Rose.

„Všimla som si, že veľa čítaš,“ prerušila jeho myšlienky. „O technike. Má to nejaký dôvod?“

Stratil sa v jej úprimne zvedavých očiach. „Je fascinujúce, čo všetko sa dá dosiahnuť správnym využitím elektriny a spaľovaním. Baví ma to.“

Pohodlne sa k nemu pritisla. „Rozumieš našej pokročilej fyzike?“

Zasmial sa. „Väčšinu zákonov sme poznali už v staroveku,“ pripomenul jej. „Ale áno, pripadá mi logická.“

„Aspoň jednému z nás,“ zamrmlala.

Odhrnul jej svetlý prameň z tváre. „Vlastne študujem,“ priznal, čo u nej vyvolalo ohromenie. „Tento rok by som mal získať titul z inžinierstva.“

Klesla jej sánka. „Tisícročná múmia študuje na univerzite? A inžinierstvo?“ Potlačila smiech, pretože ho hlavne obdivovala.

Páčilo sa mu, že ho nevysmiala za jeho snahu niečo v živote robiť. „Rád by som tvoril. Objavoval nové technológie.“

Pohľad jej znežnel. „To je ušľachtilý cieľ.“

Áno, pre ňu je. Ale keby sa to dozvedel Kamal, určite by ho obvinil z konštruovania novej atómovej bomby, alebo superzbrane na vyhladenie polovice planéty.

„A čo ty? Prečo máš prezývku Nočná Mora?“ obrátil rozhovor na ňu.

Šibalsky si zahryzla do pery. „Svojho času som systematicky kradla stratené ruské maľby. Mali ich viacerí nenormálne bohatí oligarchovia a magnáti. Samozrejme z čierneho trhu. Tí hlupáci to radšej priznali Interpolu, len aby našli vinníka. Dostali sa do obrovských problémov, ale peniaze ich udržali mimo väzenia. Keď som mala asi polovicu zbierky, zostávajúci majitelia obrazov chytili paniku. Vedeli, že prichádza ich čas a povedzme, že som svoje lúpeže vykonala tak, aby Interpol našiel ďalší nelegálny majetok.

No a došlo to až do štádia, že sa začali báť vlastného tieňa a nemohli spať. Malo zo mňa nočné mory a niektorí museli vyhľadať odbornú pomoc. Išlo im o česť, ktorú som ochotne udupala. Preto Nočná Mora.“

Dokázal sa len smiať. „Čo sa stalo potom?“

„Prišli o viacero cenných artefaktov. Väčšinu zhabala polícia a jednotlivé štáty sa prihlásili o ich vlastníctvo. Ukradnuté maľby sa záhadne objavili v Rusku, kam patria, a mne na účte pribudla slušná sumička.“

Celá jeho Rose. Vyzerala nadšene, keď to hovorila, a celá žiarila hrdosťou. O jej charaktere niečo vypovedal aj fakt, že keby kradnuté artefakty sama predala, získala by desaťnásobok ich ceny a mohla si žiť ako v bavlnke.

A predsa si vybrala spravodlivosť a vracala ukradnuté veci kam patria.

„Si jedinečná,“ povedal jej úprimne. „A hrdinka.“

Spokojne sa mu uvelebila na hrudi. „Ďakujem.“ Priložila mu drobnú dlaň nad bijúce srdce. „A ty si nezaslúžiš, čo ti Kamal urobil.“

Preplietol im prsty. Nedokázal vysvetliť, čo s ním Rose robí, ale bol to pekelne dobrý pocit mať ju nablízku.

Prstami jej nadvihol bradu a nežne ju pobozkal. Chutila ako nádej a sloboda. Patrí k nemu. Nemôže ju nechať odísť, hoci bude musieť.

A to mu zlomí srdce.

Rose sa odtiahla a pokrútila hlavou. „Nie je to správne,“ šepla.

Kdesi vnútri ho napadla strašná myšlienka, že by mohla vedieť o Lei. Ale to nie je možné. Gina ani Levent by sa nepreriekli a neexistuje iná možnosť, ako by sa o nej mohla dozvedieť.

V tejto chvíli chcel Rose. Potreboval ju cítiť pri sebe, stratiť sa v nej a čerpať silu z jej odvahy a nehy.

No ona sa opäť uzavrela do seba a presunula sa na druhý koniec postele. „Musíme sa vyspať.“ Prikryla sa až po bradu a otočila sa chrbtom k nemu.

Ekrem mal pocit, akoby ho udrela do žalúdka. Potreboval ju. Zúfalo. Ale nebol také zviera, aby ju k čomukoľvek nútil.

„Dobrú noc, Rose,“ zašepkal a chcel vypnúť lampičku na jej strane. Zastavila jeho ruku.

„Nie. Viem, že máš hrôzu z tmy. Nechaj ju svietiť.“

Nikdy v živote nepocítil túžbu zovrieť niekoho v náručí tak silno, ako v tej chvíli. Brala jeho absurdný strach ako úplne normálny fakt a prispôsobila sa mu.

„Ďakujem,“ povedal nečujne a dal jej ten najnežnejší bozk na krk. Potom sa radšej stiahol na svoju polovicu postele a zavrel oči.

Čo si nevšimol, boli Roseine slzy o pol hodiny neskôr, keď nedokázala zniesť bolesť svojho nadobro zlomeného srdca.

Ráno po nich prišiel Levent a ohlásil ďalšiu jednotku démonov, o ktorých sa museli postarať.

Je jasné, že viac nesmú čakať. Usadili sa na streche a Rose im vysvetlila svoj plán. Keďže ona jediná nemá v sebe žiadnu mágiu, ktorá by strážcov upozornila na nebezpečenstvo, jedine Rose sa k nim reálne dostane.

Jediné, čo musí  urobiť je nejako ich udržať na mieste, kým stihnú dobehnúť džinovia, aby ich premiestnili a zviazali.

Plus sa musia uistiť, že majú knihy. Čo je tá ľahšia časť, pretože ich so sebou nosili vždy, keď šli von.

Rose bola zase v parochni a svojom bežnom prevleku. „Nestraťte ma z dohľadu. Len čo vám dám znamenie, vezmete si ich a premiestnite ich najlepšie priamo k Brianovi.“

„A ak sa budú brániť?“ napadlo Ekremovi. „Neohrozím ťa ešte viac, než sa už stalo.“

Nepozrela naňho. „Sú to ľudia, nie? Ak aj ovládajú mágiu, stále sú slabší než démoni. Poradím si. A nemienim im dať šancu reagovať.“

Nebol presvedčený. „Pri prvom náznaku problémov si idem po teba.“

Nechoď, chcela povedať. Nestojím za to. Zahryzla si do pery. „Ako myslíš.“

Dvojica strážcov opustila hotel až na obed, zrejme aby zašla do reštaurácie.

Rose sa zamiešala medzi ľudí a sledovala ich. Ekrem, Gina a Levent sa premiestňovali za ňou v dostatočnej vzdialenosti, ale ani jediný raz ju nestratili z dohľadu.

Rose odhadovala vlastné možnosti. Mala dve uspávacie šípky a relatívne malú zbraň na ich vystrelenie. Chloroform brala ako plán B.

Horšie je, ako nespôsobiť chaos medzi ľuďmi. Musí tých dvoch nejako odlákať.

Nechala ich usadiť sa v reštaurácii a telefónom sa dohadovala s Ekremom. „Je tu celkom prázdna bočná ulička. Mohla by som ich do nej dostať.“

„Uvidí nás niekto premiestňovať sa?“

Odhadla uhol budov. Žiadne okná. Okoloidúci pozor nedávali. „Ani nie. Máte na mňa dobrý výhľad?“

„Áno.“

„Tak čakajte.“ Zložila a vošla do reštaurácie. Dvojici práve priniesli jedlo.

Nevenovala pozornosť trom mužom, ktorí vošli za ňou a usadili sa v rohu.

Naposledy skontrolovala zbraň. Prvého bude musieť zasiahnuť chlapca, pretože vyzeral vyšportovane. Dievča je určite citlivejšie a jej prvou reakciou bude starosť oňho. Vtedy stihne vložiť druhú šípku a uspať aj ju.

Teoreticky.

Nasadila ustarostený výraz, podišla k ich stolu a prisadla si. „Ste v nebezpečenstve,“ povedala so silným Britským prízvukom. „Brian vás našiel.“

Okamžite prestali jesť a spozorneli.

Rose ich nepustila k reči. „Počúvajte, som agentka od Salvatora. Conor ma poslal po vás. V Británii budete v bezpečí.“ Len dúfala, že si správne zapamätala mená. Alebo že má Ekrem správne informácie.

V panike sa obzreli. „Ako? Kedy?“ Dievča siahlo do batoha po knihu.

„Prosím. Všetko vám vysvetlím, ale nemáme čas. Musím vás dostať na palubu lietadla do Británie.“

Chlapec sa zamračil. „A prečo by sme ti mali veriť?“

Nenechala sa zastrašiť. „Brian získal Carmeninu knihu. Salvator s Conorom zháňajú strážcov. Trvalo mi tri týždne nájsť vás.“

„Dokáž, že si od Salvatora,“ vyzvalo ju dievča.

V duchu hromžila. Koľko toho vie o upírskom kráľovstve? A koľko oni? „Dobre, čo chcete vedieť?“ Zatvárila sa, že má naponáhlo. „Jeden z jeho mužov sa nedávno oženil – Kamal.“

Odfrkla si. „To je verejne známy fakt.“

Prinútila sa nedať najavo paniku. „Bola som na tej svadbe. Conor bol svedkom.“

Chlapec sa čoraz častejšie obzeral. „Zvládneme ujsť aj bez pomoci.“

Nahnevane udrela po stole. „Neveríte mi? Fajn, nechajte sa mučiť a zabiť ako Carmen! Ja som riskovala svoj život a prišla do krajiny bez povolenia miestnych kráľov, aby som vás dostala do bezpečia. Som si istá, že oni si z vašej straty ťažkú hlavu robiť nebudú. Conorova žena Isobel pozdravuje. Škoda, že nikdy neochutnáte jej koláčiky.“

Konečne sa v ich tvárach niečo zmenilo.

Rose tie koláčiky použila ako poslednú možnosť. Už na svadbe si všimla, ako sa po nich všetci vrhli a sama sa ich nemohla nabažiť. Zdá sa, že strážcovia vedia aspoň o tejto drobnosti.

Nečakala však na ich reakciu a vyšla von. Nasledovali ju a za nimi tí traja, ktorí vošli spolu s Rose. Nanešťastie im stále nevenovala pozornosť.

Zaviedla oboch do postrannej uličky a chrbtom k nim vytiahla zbraň.

„Kam nás to-“ Chlapec viac nepovedal, lebo mu strelila šípku do stehna. Okamžite mu stŕplo a musel sa oprieť o múr.

Kým dievča pochopilo nebezpečenstvo, znova nabila a omámila aj ju.

„Je s Brianom!“ uvedomila si a spadla na zadok.

V tej chvíli sa k nim primiestnili Levent, Gina a Ekrem.

Dievča však zašepkalo nejakú magickú formulku a vyhnalo omamnú látku z ich tiel. To už ale zasiahli džinovia, ktorí sa s nimi pustili do boja.

Rose urýchlene vytiahla chloroform a navlhčila kus látky. Obehla bojujúcich, aby mohla zo správnej strany zasiahnuť dýchacie orgány chlapca.

Namiesto toho ale uvidela, ako na opačnom konci ulice zaparkovali tri autá a vyhrnuli sa z nich ozbrojení agenti. Pripojili sa k trom mužom z reštaurácie a tí ukázali na miesto, kde Rose s deckami zmizla.

„Do riti!“ Pustila látku na zem. „Premiestnite sa! Okamžite!“ prikázala džinom. „Spacifikujte ich na hoteli!“

Ekrem pribehol k nej. „Čo sa deje?“

Postrčila ho dozadu. „Interpol. Našli ma!“

Stiahol ju mimo dohľad. Džinovia zhrabli svojich súperov a zmizli preč, ale po Rose a Ekrema sa nevracali. Zrejme stále bojujú.

„Rýchlo preč!“ Rose ťahala Ekrema k požiarnemu rebríku.

„Interpol! Ani hnúť!“ zakričal agent z diaľky.

Nával adrenalínu ju nútil konať. „Ekrem, rýchlo!“ Ani za nič ich nesmú dostať. Za prvé, ak sú upíri napojení na všetky podobné zložky ako spomínali džinovia, okamžite upozornia Linu. Obzvlášť po tom, čo jej sleduje účty. A za druhé, ak dostanú Ekrema, on nebude môcť zmiznúť bez pomoci džinov a upíri môžu poslať zabijaka, aby ukončil jeho život.

Liezla vyššie a vyššie a ignorovala opakované výzvy tucta agentov pod sebou.

„Rose, je to slepá cesta!“ kričal Ekrem. „Nikdy im neunikneme!“

„Ale áno!“ odkričala. „Len lez!“

Rekordne rýchlo sa prekoprcla na rovnú strechu budovy. Ekrem bol hneď za ňou. Počítala, že o minútu dorazia agenti ako zvnútra, tak cez rebrík.

Zložila si ľahký batoh a podala ho Ekremovi. „Musíš preskočiť tam!“ ukázala na vedľajšiu stavbu so šikmou strechou. „A po odkvape dole.“

Prikývol. „Zvládneš to?“

Sklopila pohľad. Nie. Pretože ona neskočí. Ale jeho dostane do bezpečia. „Rýchlo!“

Ekrem sa rozbehol a skočil. Obratne sa zachytil drsného povrchu a ukryl sa za komínom presne vo chvíli, keď na strechu dorazili agenti.

Rose okamžite odbehla na opačný koniec, aby od neho odlákala pozornosť.

„Stáť!“ prikázal jej agent a keď neposlúchla, vystrelil.

Ekrem sa tam takmer vrátil, ale zachytil jej pohľad. Bola postrelená a urobila to kvôli nemu. Očami ho prosila, aby jej obeť nepremrhal.

A on dokázal len s hrôzou pozorovať, ako jeho drahú Rose zatýka Interpol.